Človeče

30.6.2022

Sadám si na wecko, niečo zo mňa padá. Čím nižšie sťahujem nohavičky, tým viac sa niečo drobí na bledé lino. Celkom ma to vyľaká. Viem. Prach si a na prach sa obrátiš. Ale už? Strih. Hráme s Haňou v záhrade na trávniku futbal. Snažím sa ju ubehať, aby mala menej energie na lotroviny. Stačilo jej. Berie lopatku a hrabličky, čupne si do kútika s hlinou, ktorý som jej prenechala pre záhradnícke chúťky. Rozkladám stoličku, ledva stihnem zaujať relaxačnú pozíciu, šuchne na mňa lopatku hliny. Chichúňa sa, aká je nápaditá a vtipná.

„Hanka! To čo bolo?! Toto si nedovoľuj! Ešte raz a ideme domov!“

Som na ňu nezvyčajne prísna. Vidí, že prestrelila, toto naozaj nie je sranda. Okamžite skrotne a hĺbi v hline jamku. Dôkladne sa oprášim, povytriasam. Kde hlina uviazla, som zistila pri prvej návšteve WC.