Vychovávame

22.10.2022

Tato Mišo prichádza okolo osemnástej z práce, vybozkáva svoje dievčatá. Navečeraný sa usadí na sedačku, Haňa vylezie na operadlo, nohy si prehodí cez neho, hrá sa mu s vlasmi. Nina leží na zemi, podávam jej hračky, cmukám na ňu, smeje sa.

„Hanka, prestaň! To ma bolí!“ upozorňuje Mišo Hanku.

Neviem, čo mu urobila.

Obzriem sa na usedavý plač.

„Hovoril som ti, že to bolí!“ skladá ju z ramien.

Pochopila som, že jej bolesť oplatil. Či rovnakou intenzitou, nemôžem posúdiť. Cítim len bolesť, možno väčšiu ako Hanka. Takto sa to nerobí. Keď neposlúchla, mal ju zložiť z ramien skôr, než jej bolesť opätoval. Nepoviem nič, iba mu pozriem do očí, nech vie.

Mama Monka vyjadrí svoj postoj len povzdychom: „Ako malé deti.“

Haňa sa utíši, zoberie hrebeň, čupne si ku mne a češe ma.

„Hanka, nie tak silno,“ upozorní ju tatino.

„Ja nie som taká citlivá. Mám rada, keď ma češe, je mi to príjemné,“ zastanem sa jej.

„Tak poštíp babku do ucha, ako mňa.“

Hanka poslúchne.

„Aaaau! Tak toto ma bolelo, to sa mi nepáči.“

„Ospravedlň sa babine!“ napomenie ju otec.

„Nehnevaj sa, ale ospravedlnenie prijmem iba od teba. Hanka ťa iba poslúchla.“

„Má tri roky. Je dosť inteligentná na to, aby rozlíšila, čo je sranda.“

Ak je po tebe, tak ťažko, pomyslím si jedovato.

„Toto nebudeme riešiť. Podstatné je to, že ju učíš poslúchať rodičov. Poslúchla,“ oponujem mu.

„Podajte si ruky a udobrite sa! Sľúbte si, že si už nebudete ubližovať!“ snaží sa ukončiť spor medzi otcom a dcérou Monka.

Hanka neochotne prichádza k tatovi a podáva mu so zdráhaním ruku.

Ten sa na ňu usmeje a ponúka jej miesto na svojich pleciach. Odmietne. Vracia sa ku mne a češe ma.