Tri deti

5.9.2023

Pätnásťmesačná Nina sedí na stoličke za klávesmi, hrá obojručne, otec je predsa hudobník. Príde Haňa pustí si cédečko Elánu, chce tancovať.

„Vypni jej ten klavír!“ obráti sa na mňa.

Skúsim. Nina si hrá ďalej, vôbec ju to nerozhodí, možno jej ani nedochádza, že nehrá ona, ale Elán. Muzika ako muzika.

„Prečo si ju poslúchla?! Nina hrala prvá!“ osopí sa na mňa Petra, bojovníčka za spravodlivosť. Zrazu. Keby to bolo naopak, Hanky by sa nezastala.„ Zapni Nine klavír a vypni cédečko!“ nalieha.

„Nie! Ja chcem tancovať,“ nedá sa Haňa.

Petra sa vztýči na kolenách ako kobra, je taká nahnevaná, že ťažko hľadá slová, ktorými chce zaútočiť na malú neter.

„Ja som tu doma a ja budem rozhodovať o všetkom!“ zahlási Haňa.

Nezasahujem. Čakám, či sa situácia vyhrotí. Petra stráca reč, prudko dýcha, je pobúrená. Toto si dovolí v JEJ izbe!

Neviem posúdiť, či je to u štvorročnej zámerná provokácia, alebo sa hrá „akože“. Petra to vzdáva, deti sú v pohode. Keď odídu, hovorím jej: „Ak by Nina plakala, vysvetlila by som Hanke, nech ju nechá, čoskoro ju to omrzí, odíde sama a môže si tancovať. Sama si videla, že s tým nemala problém, tak načo to riešiť.“