Kým vás všetci chcú

25.2.2024

Hanka si vyberie knižku, vyskočí mi na kolená: „Čítaj!“

Pribehne ku mne Nina, chytí ma za koleno: „Gabka, hoje!“

„Niečo Hanke prečítam a potom pôjdeme hore,“ sľubujem.

Vyštverá sa ku nám na sedačku, primkne sa ku mne a čaká. Neopísateľná chvíľa. Oba moje poklady cítim, vnímam, nasávam prítomnosť, teplo v duši.

Mama Monka bola na babskej jazde, plná dojmov sa  snaží pomedzi čítanie vsunúť novinky. Hanka ma zakaždým štuchne lakťom do žalúdka: „Čítaj!“

„Hanka, takto sa mi to nepáči. Povedz aspoň pjoším, ako Nina.

„Pjošíííím!“

Pokračujem v čítaní, Nina už je netrpezlivá, poprosím tatina Miša, nech ju zabaví, nechcem sklamať Hanku.

Neskôr s Ninou prenášame bábiky, hore dole po schodoch. Je to prenášačka obecná. Čo je hore, potrebuje dole a naopak. „Topy! Nemá!“ nakloní hlávku a naliehavo mi ukazuje, že bábika nemá topánky. „Obujeme topánočky?“ „Áno!“ s rovnakou naliehavosťou a dychtivosťou v očkách mi ich podáva. Zoberie ďalšiu bábiku. „Topy nemá!“ „Ale to je bábätko. Bábätká nenosia topánočky.“ „Holé!“ ukazuje nešťastne na bosé nôžky. „Tak mu dáme ponožky. Aby mu nebolo zima na nôžky. Dobre?“ „Áno!“

Pribehne Hanka, berie ma do škôlky na rozcvičku. Ona je pani učiteľka, predcvičuje. Dobre, že chodím na tú jogu, inak by som jej nestačila.

Večer pri odchode podávam Monke krabicu medovníkov, čo som im upiekla na chatu a čokoládu. „To je od Jura a Zuzky.“

„Kedy tu boli?“ pýta sa Monka.

„Minulý týždeň?“ premýšľam.

„A ty si mi ani nepovedala, čo majú nové!“ vyčíta.

„Kedy?“ smejem sa.

Monka dupne nožičkou a protestuje: „Ja nabudúce prídem bez nich!“

Smejeme sa obidve, vieme, že to nie je pravda.