Na zajtrajšok nemyslím - Prológ

Na zajtrajšok nemyslím - Prológ

Anotace: Chcela by som vám predstaviť príbeh, čo ma máta už zo dva roky, len nebol vhodný čas ho vložiť do Wordu. Ide o príbeh dvoch mladých ľudí odohrávajúci sa v horších časoch, aké zažívame dnes.Ospravedlňte chyby, tentokrát nemám "betarídra". Pekné čítanie.:-)

Prológ

Les postupne stíchol. Dominoval mu len zvuk vytrvalého dažďa. Všadeprítomné kvapky poskakovali po zemi ako živé, odrážali sa od nej a od všetkého, do čoho narazili, v márnej snahe dosiahnuť naspäť nebesia. Všetko pohybu schopné stvorenstvo našlo úkryt okrem zúboženého ľudského mláďaťa, ktoré nedokázalo krásu dažďa v ten večer z bezpečia obdivovať. Jeho chlad a monotónnosť mu skôr ubližovali. Únava mu ťažila viečka. Ležalo na zemi, po plecia zakryté zahnívajúcim ihličím, ktorého silice, len nedávno odhalené po dlhej zime, nádherne voňali. Dieťa, mladučké dievča, sa snažilo, bojovalo zo všetkých síl, aby nezaspalo, napriek tomu sa mu pokoj usádzal na tele aj na duši. Cítilo, že so súmrakom prichádza aj koniec trápenia.

Zvyšky slnečného svetla i jeho odrazy na mokrom ihličí sa vytrácali. Kde sa stala chyba? Však bolo pripravené na všetko! Bolo ozbrojené, malo zo sebou jedlo, oblečenie, vodu, kresadlo. Poznalo približný smer cesty a jej trvanie. V peknom počasí by do dediny prišlo k večeru tretieho dňa alebo najneskôr doobeda štvrtého. Taký bol plán. Plán, ktorý snovalo nekonečne dlhú zimu a ktorý nevyšiel.

Bola to najdlhšia zima v jeho jedenásťročnom živote. To preto, že na ňu bolo samé a v samote sa mu dni vliekli príšerne pomaly. Čakanie na jar, na odmäk, na zopár slnečných dní v rade nemalo konca. A keď sa konečne začal sneh topiť, znova nasnežilo a plán, vydať sa do údolia, bol znova odložený. Opakovane. Bolo to na zbláznenie. Potom konečne prišiel dážď namiesto snehu, pod ktorého teplou vlahou snehová pokrývka mizla rýchlejšie. Keď sa zdalo, že všetka voda už padla na zem, zubaté slnko dokonalo robotu na slnečných svahoch hlbokých hôr. A hoci tienisté miesta stále ešte chránili počas zimy nahromadené záveje, dievča si povedalo, že prišiel čas.

Vyzeralo to nádejne. Päť teplejších dní za sebou. Južný vietor. Už nedokázalo dlhšie čakať. Preto sa vydalo na púť, ktorú nikdy samo neabsolvovalo a ktorú chodievalo len raz do roka, teda párkrát v živote, na cestu z kopcov do dediny, presvedčené, že to zvládne. Išlo mu to dobre. Vytrvalo kráčalo celý deň, prežilo aj prvú noc. Žiaden vyhladnutý predátor ho nenašiel. Pred vlkmi malo obrovitánsky strach, medveďov zaháňalo rolničkou priviazanou k batohu. Tých pár stretnutí, ktoré už kedysi absolvovalo, ho naučilo mať pred nimi poriadny rešpekt.

Práve kvôli nim si na noc našlo úkryt pri skalnom previse, ktorý ho mal odzadu chrániť pred prípadným dažďom a vetrom. Napriek tomu, že vo vlhku vôbec nebolo jednoduché oheň zapáliť, nakoniec sa mu to nejakým zázrakom podarilo. Dokonca ho strategicky umiestnilo medzi skalnú stenu a seba tak, aby jeho žiara ohrievala aj skalu a odpredu ho chránila pred šelmami. Na svoju robotu bolo právom hrdé, aj otec by ho bol za to pochválil, keby to videl. Netrvalo dlho, kým od únavy zaspalo.

Dievča ráno zobudilo zubaté slnko presvitajúce pomedzi priesvitné oblaky. Okamžite mu dodalo nádej, že príde do cieľa, ale o pár hodín sa zmenil vietor, prišli ťažké mračná, s nimi  dážď a pocit chladu. Mokré oblečenie sa mu lepilo na telo, tempo chôdze klesalo, muselo ísť opatrne, dávať si pozor na každý krok, tak príšerne sa mu na tých horských zrázoch šmýkalo. Hmla znížila viditeľnosť, dievča sa začalo báť, že poblúdi. Potom to prišlo. Vták, ktorý pri nej znenazdajky vyletel, ju tak vysrašil, že spadlo na zadok a začalo sa nekontrolovateľne šmýkať po strmom hrboľatom svahu, potom prepadlo cez previs a na viac si nepamätalo. Iste pod ním ležalo celé hodiny.

Keď sa nešťastnica prebrala, zistila, že okrem pušky, stratila celý batoh a s ním aj náhradné oblečenie, všetko jedlo, vodu a že je zranená. Pramienok krvi jej na pravom spánku stále úplne nezaschol, pretože mu to nedovolila dažďová voda, ktorá aspoň z poriadne bolestivej rany vymyla všetky nečistoty. Hlava ju príšerne bolela. Vpredu pri rane, aj pri každučkom drobnom pohybe.

Napriek tomu sa posadila, aby skontrolovala škody na tele. Našla mnohé odreniny, boľačky, poriadne roztrhané oblečenie. Nič z toho nebol skutočný problém, ktorý by je zabránil v pokračovaní v ceste. Keď sa chcela postaviť, tak zistila, že ju členok odmieta niesť. Opuchol jej, bol červený, horúci a príšerne bolel. Ale nie tak veľmi ako hlava. Nie tak veľmi ako duša. Ako sklamanie.

Poriadnu chvíľu, možno aj hodinu len sedela, plakala a snažila sa presvedčiť k ďalšiemu pokusu. Vedela, že ak chce prežiť, musí v ceste pokračovať. Zastať na otvorenom skalnatom priestranstve znamenalo pre ňu istú smrť. Musela nájsť úkryt. Potom, ako sa jej zdalo, že bolesť hlavy trochu ustala, alebo si len na ňu zvykla, sa pokúsila vyzliecť si otcovu bundu. Vyzliekla aj košeľu, aby na nej odtrhla oba rukávy, našla akúsi vetvičku, očistila ju od bočných výhonkov a pripevnila si ju k členku, ako najlepšie vedela. Napriek bolesti, ktorá ju prenasledovala pri každom kroku, prešla späť do lesného porastu. A ešte trochu ďalej.

V istom momente pochopila, že ďalej to už nepôjde. Bolesť už nevnímala, ale začal sa jej zahmlievať zrak. Vedela, že ak nezastane, nenájde si úkryt, tak riskuje stratu vedomia v divokej prírode. To by bola konečná. Veď, ktoré zviera, či tvor nie sú z jari hladné? Asi žiadne na tomto svete. Z posledných síl si vyhrabala v najbližšej húštine dieru, ľahla si do nej, pozakrývala sa vlhkým ihličím stromov, ktoré ju prichýlili. Malo ju to hriať, ale boli príliš mokré a zem pod nimi stále premrznutá. Pomerne rýchlo prišla na ňu triaška. Po celom tele. Jedine noha jej horela.

Napokon niečo postupne uhasilo bolesť aj oheň v jej tele a bezbranné dievča bez jedinej slzy prijalo svoj osud. Jasne si uvedomovalo, že jeho šance na prežitie do ďalšieho dňa sú mizivé. Vodu malo z dažďa, stačilo ústa otvoriť. No od rána nemalo v ústach kúsok jedla. Nemilosrdne dlhá zima spálila jeho všetky rezervy. Pocit chladu znásobila vonkajšia teplota, ktorá možno aj vplyvom studeného vetra, opierajúceho sa v nepravidelných intervaloch do jeho úkrytu, neustále klesala. Nebolo to len zdanie, dalo sa to aj vidieť Okolo nosa sa mu po každom výdychu tvoril až príliš zreteľný obláčik pary, ktorý navyše na uvoľnených drobných vlasoch, vykúkajúcich spod čiapky, začínal zamŕzať.

Prišla noc. Dážď zvoľnil rýchlosť, zbelel a postupne sa zmenil na nenávidené sneženie. Na nose dievčaťa pristála ďalšia vločka. Úbožiačka si stiahla kapucňu a zakryla ňou tvár, pokiaľ to bolo možné. Otec jej vždy opakoval, aby si dala čiapku, pretože najviac tepla odchádza práve cez hlavu. V duchu mu za radu poďakovala. Za všetky rady, čo od neho kedy dostala, a ktoré jej umožnili prežiť zimu.

Les stíchol úplne. Jeho pokoj nerušilo už ani citlivé cinkanie dažďa. Vločky vo veľkosti páperia potichučky sadali na zem. Jedna za druhou, ladne, nežne, tak dôverne. Navôkol zavládol dokonalý pokoj.

Na to nechutné divadlo sa viac nedalo pozerať. Dievča si radšej zavrelo oči, napriek tomu, že vedelo, čo to znamená... Tak strašne ho boleli.

Príroda zase raz ukázala, kto je tu väčší pán.

Autor Veronika Valent, 23.04.2020
Přečteno 102x
Tipy 3
Poslední tipující: Krahujec, vlnka
ikonkaKomentáře (2)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Velmi dobře se to čte a máš excelentní vtáhnutí do děje. Drsný příběh z hor (zřejmě Vysoké Tatry), kde šlo mnohdy o život a umocňuješ tím dramatičnost. Mně se líbí , že je v tom vše...cit...přirozenost...náboj.

12.08.2020 18:24:28 | Krahujec

Tatry to síce neboli,ale určite ma pri písaní inšpirovali pri písaní tejto časti. Ich pokoj, čistota, harmónia. A ešte moja obľúbená rozprávka Dievčatko so zápalkami.

17.08.2020 22:44:12 | Veronika Valent

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter