Na zajtrajšok nemyslím - 3. Kapitola - Rozhodnutie

Na zajtrajšok nemyslím - 3. Kapitola - Rozhodnutie

Anotace: Ktoré rozhodnutie je dobré a ktoré zlé, často ukáže až budúcnosť.

Harry to nakoniec nevydržal, naložil na vyhladované kone mäso, kožušiny a Darju. Časť nedávno napadnutého snehu sa stihla spustiť, zvyšok robil mužom a koňom dosť problémov. Miestami záveje dosahovali až po pás a ťahať zapadnutého koňa z niečoho takého nie je žiadna hračka. Chce to odložiť celý náklad, odstrániť časť snehu pred ním, ťahať a tlačiť koňa zároveň. Jednu noc kvôli tomu museli prečkať v lese. Jeden z koní vyzeral večer na skapanie, Harry sa tváril naozaj ustarostene.

Pri večeri Darja postrehla, že mu dal dokonca zožrať časť svojich placiek, ktoré si popri údenom mäse zabalili na cestu. Aj ona urobila to isté. Harry sa na ňu za to vďačne usmial. Shane sa k ich bezslovnej debate zapojil len pokrčením pliec, všetky placky v ňom, ako v každom tínedžerovi, zmizli za okamih. On bol jednoducho večne hladný.

Noc bola nepríjemná, dosť fúkalo, bolo treba strážiť oheň, jednak rýchlejšie horel a jednak zopárkrát takmer v tých poryvoch zhasol. Spočiatku sa oň staral Shane, okolo polnoci ho vystriedal Harry, ktorý už aj tak nemohol spať. Strach o Toma, zmoreného koňa, ktorý občas stál, často ležal, z donútenia v blízkosti ohňa spolu s nimi, mu to nedovolil. Bola by to obrovská strata. Aj nákladu, ktorý by dole už nedoniesli. Našťastie stačilo pár hodín oddychu a verný pomocník bol zase nohách.

No Harry už nezaspal. Pozeral na Darju spiacu v objatí s Teddym a uvažoval nad jej osudom. Popravde nechápal, ako mohla prežiť v horách. Podľa stavu, v ktorom bola, musela žiť poriadne dlho sama. Hlavou mu dokonca prebleskla myšlienka, aby s nimi zostala. Ale veľmi rýchlo ju zavrhol. Ich putovný život nebol pre malé dieťa, navyše dievča. Zaslúžila si svoju posteľ a nie zem, na ktorej, rovnako ako v tú noc, veľmi často spávali. Zaslúžila si stabilnú strechu nad hlavou a tú sami nepoznali. Navyše už nemal na to sily, o Shana sa staral sedem dlhých rokov. Bol v podobnom veku, keď mu ho jeho zomierajúci rodičia dali do opatery. Nemal chuť s tým znova prechádzať, pamätal si, aké to bolo náročné, obmedzujúce, desivé, keď nevedel, čo dá svojmu krstňaťu a zároveň synovcovi jesť.

Nie, Darja, ktorú si celkom obľúbil, by mala mať lepší život, keď už zostala z nejakého dôvodu medzi živými. Už mal aj predstavu, koho v ktorej dedine poprosí o pomoc. Teda ak malá bude chcieť.

Tesne nad ránom vietor, ktorý cez noc odniesol všetky nežiadané mraky, utíchol a spomedzi korún stromov bolo občas zažiarila nejaká tá hviezda. Našťastie počasie neklamalo a slnečné lúče zohrievali svah od svitania. Aj vďaka nim bola cesta dolu každým prekonaným kilometrom rýchlejšia. Prvý išiel Harry s Tomom, ktorého len striedmo naložili, dbajúc, aby sa nevysilil. Za ním išiel Harry, ktorý ťahal koňa s ostatným nákladom vrátane Darji. Mali dobrú náladu, posunkovali, rozprávali sa lámavou angličtinou popretkávanou nejakým slovanským jazykom, z ktorého pár slov pochytil už aj Shane.

Ale ich rozhovor, ak sa to dalo tak nazvať, utíchol, akonáhle uvideli strechy prvej ľudskej osady. Stalo sa tak už okolo obeda. Výraz v Darjinej tvári zvážnel. Netušila, ako bude hľadať otca, nemala to poriadne premyslené. Až tak ďaleko vo svojich plánoch nedošla. A zrazu to tu bolo. Ale Shane jej pomáhal, na jedinej ulici chodil a pýtal sa na Viktora Pavlova. Ale nikto na také meno nezareagoval. Až keď Darja povedala slovo Rus, tak si zrazu niektorí aj vybavili, že tam bol na jeseň. No odvtedy o ňom nepočuli. Ani na farmách, ktoré sa nachádzali popri komfortnej asfaltovej  ceste vďaka viacerých vozom, ktoré po nej po poslednom snežení prešli, a slnku, ktoré ju zohrievalo, o ňom nechyrovali. Ale zase nie pri každej obývanej usadlosti bol ochotný Harry sa zastaviť, a už vôbec nechcel schádzať z cesty.

„Neboj sa, to ešte nič neznamená,“ týmito slovami utešoval Shane Darju aj v druhej dedine, keď si všimol, že Darja má slzy na krajíčku. V tretej dedine sa odohral podobný scenár až na to, že tam natrafili iba na jediného muža, obchodníka s kožušinami, ale ani ten už viac o Rusovi z hôr nepočul. Miniatúrna karavána sa v tejto dedine zdržala až do večera, pretože Harry tam mal obchodného partnera, ktorý kone odbremenil od veľkej časti koží. Tie od Darji sa mu páčili najviac.

Pred zotmením odišli za dedinu do neďalekej farmy. O veľký poschodový murovaný dom, sýpku, stodolu,  chlievy, stajne bolo na prvý pohľad dobre postarané. Privítal ich veľký salašnícky dobre živený pes a sám majiteľ Adam, robustný muž ale príjemne vyzerajúci muž zjavne po tridsiatke. Kone priviazali na priedomí, dostali seno, vodu, dokonca trochu zrna. Spokojne si na tom pochutnávali. Ľudským hosťom dovolili domáci prespať v teplejšej časti senníka. Dokonca dostali deky, vankúše, večeru dostali do krásne zdobených keramických tanierov. Čo na tom, že mali rôzne vzory, miestami boli obité, bola v nich tá najúžasnejšia kukuričná kaša s cukrom, akú kedy Darja jedla a ktorú dostala od veľmi panej s milým úsmevom. Mala pocit, že prišla do neba.

Ale Harrymu išlo o viac. Nielen o nocľah a kus potravy pre kone. Keď deti zaspali, tak odišiel za domácim do priestrannej kuchyne domu. Časť pôvodnej kuchynskej linky bola nahradená pecou, na ktorej sa dá variť aj piecť. Adam otvoril dvierka, aby odtiaľ vychádzalo okrem tepla aj svetlo a sadol si na stoličku oproti. Rád sa pozeral do ohňa. Bolo to divadlo, ktoré ho upokojovalo. Stoličku vedľa seba ponúkol aj Harrymu.

Ten sadajúci s povedal: „Ďakujem. Aj za to, že si zase prichýlil.“

Pán domáci odbafkol dym, ktorý len pred pár sekundami nasal z fajky a prehlásil: „Áaale, prosím ťa, však to nerobím zadarmo. Doniesol si mi poriadny kusisko jelenieho mäsa. Dáš si?“

Podával mu fajku, ale Harry to odmietol. Nie že by nikdy nefajčil, ale keď prišla pliaga, tak s tým prestal. Tabak, ani jemu nič podobné, sa ťažko zháňalo. Hlavne tabak potrebuje teplé, pomerne suché počasie, aby vyrástol. Tabak bola veru drahá komodita, ktorú často prevážali pre majetných klientov. Dokonca sa z neho stalo jedno z platidiel.

„Neviem, či to bude stačiť na to, čo by som od teba chcel,“ podotkol Harry.

„No tak to už vybaľ,“ povedal s nevôľou starý známy očakávajúc pohromu.

„To dievča. To nájdené dievča. Nemohla by tu u teba zostať? My ju nemôžeme so sebou brať. Je šikovná, pracovitá, ak jej dáš strechu a trochu jedla, budeš spokojný.“

„Nie, to neprichádza do úvahy. Okrem našej rodiny sa okolo farmy točia traja pomocníci. Nepotrebujem slúžku. Momentálne ani jedla nemám nazvyš, je skorá jar, prvá úroda bude až v júli. Ceny sú vysoké. Prepáč, nie je vhodná doba. Musíš chápať, že s ďalším hladným krkom sme nerátali.“

Harry zosmutnel. Nechcel ju vyhodiť na ulicu ako šteňa.

„Ak by som ti dal príspevok na jej stravu, dajme tomu, do júna, tak by si s tým súhlasil? Budeš mať vlastne zadarmo pracovnú silu. Poznáme sa už roky, si dobrý človek, nechcem ju dať niekomu, kto jej ublíži. U teba by bola v bezpečí.“

„No, ja neviem... Ako roboty je tu vždy dosť, navyše ženu mám tehotnú, rodiť má v lete.“

„Tak vidíš, zišla by sa ti!“ potešil sa Harry.

Farmár sa poškrabal po zarastenej brade. Hlboko sa zamýšľal, koľko roboty také drobné chudé dievča bude schopné zvládať. Možno okolo kuchyne, mohla by aj dojiť kravy, kozy určite, nosiť vodu, prať v rieke, vypomáhať s deťmi... Bolo toho dosť.

„A čo by si mi dal?“

Harry neodpovedal, vytiahol z vrecka zlatú retiazku s príveskom a jeden začernený strieborný prsteň s veľkým kameňom.

„Nemysli si, to nie je sklo, ale drahokam, smaragd. V meste by si to vedel predať za slušnú sumu.“

            Adam si pomyslel, či by sa za to dalo kúpiť teľa. Možno aj niečo navyše. Vo víriacom svetle ohňa, nemohol s istotou vedieť, či tie veci sú z kovov, na ktoré sa podobajú. S nikým by si bez poriadneho preskúmania šperkov netľapol. Ale nepoznal čestnejšieho človeka, ako bol Harry. Nikdy ani len nepočul, že by niekoho podrazil.

            „Poznáš nás, chodievame tadiaľto aspoň trikrát do roka. Už teraz ti môžem sľúbiť, že ak s ňou nebudeš spokojný, tak jej nájdem iné miesto. Ak ju však budeš potrebovať, znova niečo prinesiem.“

            Adam si znova potiahol z fajky a skúmavo a zároveň obdivne sa pozrel na Harryho, ktorý nemal vo zvyku dávať prázdne sľuby, a pomyslel si, že je rád jeho priateľom.

            „Dobre teda, dohodnuté. Ako sa vlastne volá a čo o nej vieš?“

XXX

            Ráno sa ešte všetci spoločne naraňajkovali z toho, čo im dala Adamova žena. Až za bieleho dňa sa dalo všimnúť, že pod voľným oblečením naozaj ukrýva sladké tajomstvo. Adam bol šťastný muž. Ak všetko vyjde, bude to ich tretie dieťa, a to sa v tejto dobe považovalo za zázrak. Harry mu to prial, aj to, aby sa tie deti dožili dospelosti. Bohužiaľ,  často zomierali na rôzne choroby ešte v útlom veku.

            Po raňajkách si zobral Darju bokom, aby jej oznámil, čo pre ňu vybavil.

            „Darja, musíš zostať tu, v tejto rodine,“ povedal.

            „Prečo?“ vykríkla prekvapene. Nebolo to kvôli tomu, že by s tým nerátala. Ale aj tak ju prekvapilo, že je to už tu. Zvykla si na nich. Celou svojou detskou dušičkou si ich oboch obľúbila  a tajne dúfala, že sa to nestane.

Ale stalo sa.

            „Nemôžeš ísť. Ale prídeme ťa pozrieť, možno ešte pred letom.“

            Polovici z toho nerozumela. Napríklad pozrieť, možno, pred letom. No nemôžeš ísť hlboko zarezonovalo. Poobzerala sa okolo seba, Shanne sa hral asi s trojročným dieťaťom, Teddy behal po dvore s domácim psom, pri ktorom vyzeral ako neposedné šteniatko, pani stála na verande domu a zvedavo hľadela priamo na nich. Darja sklonila hlavu a pozerala sa na svoje stále ešte pobolievajúce nohy obuté v otcových veľkých topánkach. Slzy sa jej hrnuli do očí. Domáci vyzerali celkom milo, ale...  Mala vôbec na výber? Oni cestovali kamsi ďaleko, ona z kraja nemohla odísť.

            „OK,“ vykríkla a zmizla do senníka.

            Výkrik zaujal Shanna. Podišiel k Harrymu, ktorý sa medzitým rozhodol ustrojiť kone.

            „Čo si jej spravil?“ spýtal sa ho.

            „Nič. Poď mi pomôcť, o chvíľu odchádzame.“

            „Akože nič, vyzerala, že plače,“ nenechal sa odbyť Shane.

            „Nemôžeme ju brať zo sebou. Vybavil som, že zostane tu s Adamovou rodinou.“

            „To si nespravil!“ nazlostene vykríkol mladý záchranca. Ani on na to nebol pripravený. Akosi sa jej nechcel vzdať.

            „Shane, spamätaj sa,“ pokojne hovoril jeho ujo upevňujúc sedlo. „Máme pred sebou poriadnu cestu. Aj tak by s nami nešla. Vravel si, že hľadá otca. Predpokladám, že z tých hôr ďaleko nezašiel. Ak by niekde mal byť, tak niekde tu.“

            „Tak tu zostaňme, pomôžme jej ho pohľadať. Kde máš istotu, že už nežije!“

            „Bol by sa k nej vrátil. Podľa všetkého bol to dobrý otec. Nenechával by ju tam samotnú.“

            „Ale...!“

            Harry v rozčúlení pustil koňa a Shana rýchlo prerušil: „Žiadne ale, to ju fakt chceš ťahať po celej krajine? Chceš ju vystavovať každodennému nebezpečenstvu, keď môže mať toto? Pokoj, zázemie, strechu nad hlavou? Je to dievča, doboha! Dievča, čo ja viem o vychovávaní dievčat? Holé nič. Ani jej otec nevedel. Je to skôr chalan ako dievča. Ženský vzor jej bude v živote užitočnejší. Žena nepotrebuje vedieť zvládnuť koňa v búrke, ani strieľať na presnosť. Už si toho zažila v živote dosť, len s otcom, mimo civilizácie, nemyslíš si, že potrebuje konečne niečo normálne?“

            A hoci mal Shane predtým otvorené ústa, že sa bude ďalej Darji zastávať, tak po takomto argumente onemel. Namiesto toho smutný a akosi sklamaný pomohol Harrymu s koňmi. Ten ho uisťoval, že ju budú sem chodievať pozerať, že budú sledovať ako rastie, a podobné somariny, ktoré ho mali upokojiť.  Celkom sa to aj darilo. Aj keď dnes nikto nevie, čo bude zajtra.

            Darja sa po chvíli upokojila a s vážnou tvárou, červenými očami, a kvôli plaču s ešte červenšou čerstvou jazvou, im ešte pomohla naložiť náklad. Potom zdvihla Teddyho do náručia a pobozkala ho na nos. Vďačne ju oblizol.

            „Ďakujem,“ zašepkala, až potom ho pustila na zem.

            Harry prišiel k Darji, podal jej ruku. Aj tomu poďakovala. Nehnevala sa na neho. Urobili pre ňu viac ako ktokoľvek za celý jej život. Samozrejme, okrem jej otca.

            Napokon podišiel k nej Shane. Mal chuť objať dievča siahajúce mu vyše pása, ale bolo by to smiešne. A príliš veľa ľudí sa na rozlúčku pozeralo. Preto len niečo vytiahol z kapsičky a vložil to Darji do ruky.

            „Všetko dobré. Dúfam, že otca čoskoro nájdeš,“ jej zaželal.

            Darja pozrela na predmet, potriasla hlavu na znak súhlasu, aj keď presne nevedela, čo o otcovi hovorí. Len tušila. Chcela sa mu poďakovať, ale nedalo sa jej. Obrovská hrča sa jej usadila v hrdle. Preto posledné, čo Shane videl, boli len dve obrovské hnedé oči, ktoré mu ďakovali.

             Nasledoval odchod. Darja sa na zákrutu, za ktorou ich postavy zmizli, pozerala ešte dlho. Už neplakala. Vedela, že tí dvaja ju postavili znova na nohy a musí kráčať. Sama, samučičká, aspoň zatiaľ, kým si otca nenájde.

 

Autor Veronika Valent, 08.05.2020
Přečteno 105x
Tipy 2
Poslední tipující: Krahujec
ikonkaKomentáře (2)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Nakonec Harry to rozhodní udělal téměř sám ("za zády Shana") .Smutné rozloučení, ale zřejmě racionální.

12.08.2020 20:10:38 | Krahujec

Ďakujem. Určite by bolo Darji konečne v normálnej rodine dobre. Ale...

17.08.2020 22:46:28 | Veronika Valent

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter