Na zajtrajšok nemyslím - 5. Kapitola - Na vlásku

Na zajtrajšok nemyslím - 5. Kapitola - Na vlásku

Anotace: Ak nejde o život, nejde o nič.

„Nechcem vám klamať, pán Godard. Manželkin stav je veľmi vážny. Keby sa to stalo pred rokmi, okamžite by som ju okamžite zobral do nemocnice na ultrazvuk, ale teraz, bez biochémie, infúzií...,“povedal nostalgicky lekár, po ktorého išiel čerstvý otecko večer, ale doviezol ho až nad ránom, keďže musel po ňom pátrať hádam po celom okrese. Rozladený bol aj z toho, ako získal informácie o pacientke. Nie od dospelého, ale od akéhosi malého dievčaťa, ktoré sa mu snažilo lámanou angličtinou objasniť priebeh pôrodu. Z toho akurát pochopil, že napriek tomu, že k nemu došlo predčasne, trval dlho, asi bolo dieťa zle otočené, pretože ho babica musela vyberať násilím. Samotný otec mal pocit, že všetko prebehlo pomerne hladko, akurát o čosi dlhšie ako pri ostatých deťoch, zjavne nebol pri tom všetkom prítomný.

„V dnešnom svete pre ňu nemôžem toho veľa urobiť. Tlak som jej zmeral, je v poriadku. Na pohmat má brucho mäkké, takže dobrá správa je, že na vnútorné krvácanie to nevidím. Aj jej pokožka je poriadne prekrvená. A horúčka, tu som okamžite vylúčil ako príčinu zápal prsníkov, aj tie sú v poriadku. Osobne si myslím, že pôrod bol urobený neodborne, asi sa pri ňom zanedbala hygiena. Kto bol pri nej? To dievča mi to nevedelo povedať. Micklesová?“

Obyčajný, v týchto veciach nevzdelaný, farmár Adam smutne prikývol. Veď koho iného mal volať? Bývala najbližšie. Okrem toho odrodila jeho dve predchádzajúce deti a nikdy sa nič zlé nestalo. Navyše v okolí nikto nemá viacej skúseností ako ona, pretože po tej chorobe sa deti  rodia zriedkavo. Keby to bol vedel, tak zájde po lekára do mesta. Keby... A bol by na to vlastne čas?

Tvár lekára v strednom veku sa skrivila do škaredej grimasy. Bol vyčerpaný a rozčúlený. Už dávno nestíhal obiehať svojich pacientov. Lekári vymizli, nových školy neprodukovali a záujem o túto profesiu z dôvodu strachu z nakazenia všetkými možnými ochoreniami takmer neexistoval. Na všetko bol široko ďaleko sám, bez sestričky, bez liekov a bez pomoci. Navyše neznášal zbabranú robotu, po ktorej ho volávali zachraňovať, čo sa ešte dalo. No veľakrát už nemohol urobiť pre pacienta absolútne nič, akurát tak poskytnúť psychologickú pomoc jeho rodine.

Lekár si hlboko povzdychol a s vypätím síl čo najpokojnejším hlasom povedal: „Tak to sa nečudujem. Musím konštatovať, že vaša žena má v tele zápal. Voľakedy by som jej naordinoval antibiotiká, ale tie nemám. Neostáva nám len dúfať, že sa jej mladé telo z toho dostane.“

Adam počúval tvrdé slová, ktorým nechcel uveriť. Ešte predvčerom bola jeho žena taká šťastná, že porodila krásne dievčatko, hoci miniatúrne. Od dojatia plakala. Pri chalanoch  sa jej to nikdy nestalo. Vždy túžila po dcérke a konečne sa jej to splnilo. Možno to bol jej najšťastnejší deň v živote. Babica tvrdila, že všetko bude v poriadku, aj malou aj s maminou. Pár hodín po jej odchode to už tak nevyzeralo. Po pomocníkovi odkázala, že horúčka bude od mlieka, po pár dňoch, kedy začne bábätko viac piť, prejde. Aj naliehanie odmietla prísť.

„Ale nedalo by sa, predsa, pustiť jej žilou, vykúpať v potoku, urobiť niečo, vďaka čomu by sa jej uľavilo? Nemali by sme jej dávať odvary z byliniek? Ja neviem, cesnakovú kúru?“

Lekár len oči prevrátil. Pomyslel si, že už len to by jej chýbalo. „Kedy jedla naposledy?“

„Poriadne? Pred pôrodom, raňajky. Odvtedy sa jedla takmer ani nedotkla.“ To bolo takmer pred tromi dňami.

„Pije dosť?“

„Ja... neviem, počkajte, opýtam sa dievčaťa, celé dni je pri nej. Zavolám ju,“ povedal Adam a vrátil sa s Darjou.

Tá hneď odpovedala: „Jeden deň jeden a pol taký pohára.“ Ukázala rukami. Potom doplnila: „Dnes. Včera viac.“

„Dojčí?“

„Tri hodiny dávam malá, asi papá, ale dosť plače.“

„Dobre, dobre, predpokladám, že nejaký cukor v domácnosti máte. Do jedného pohára dáš tri čajové lyžičky cukru, kopcovité, potrebuje dostať energiu do tela.  Budeš je to dávať po troche celý deň. Napríklad pomocou polievkovej lyžice. Predpokladám, že je dehydrovaná, takže aspoň štyri-päť pohárov by si mala do nej dostať.“ Pre istotu zopakoval dôležité. „Jeden pohár, tri malé lyžičky cukor. Päť pohárov denne. Pochopila si?“

Darja kývla hlavou, že rozumie a odbehla do kuchyne. Pre zničeného otca dodal: „A vy, pán Godard, predsa len môžete niečo urobiť. Potvárajte okná, našťastie cez noc pršalo. Znížite tak teplotu v miestnosti. Ak to nebude stačiť, schladzujte ju mokrými uterákmi. Novorodenca z izby odstráňte, pri ňom si manželka dobre neoddýchne. Ale noste jej ho každé tri hodiny, ak bude sama chcieť, aj častejšie. Potrebujeme, aby dojčila. Inak jej ešte vznikne zápal aj v prsníkoch a to nechceme. Avšak, horúčka, vyčerpanosť môžu spôsobiť, že mlieka nebude dosť, preto ak chcete mať istou, že dieťa prežije, zožeňte si kozu. Jej mlieko je vhodné pre deti. Posledná vec. Vykašlite sa teraz na robotu, striedajte sa pri manželke s dievčaťom, lebo sa vám zosype ešte aj ono. Vyzerá, že od pôrodu ani oka nezažmúrilo. Nemáte po ruke nikoho staršieho? Nejak príbuznú?“

„Bohužiaľ, nie. Všetky pomreli. Mohol by som poslať po niekoho z okolia, ale viete, ako to dnes chodí, horúčky sa ľudia boja. Ja ich chápem. Možno by som sa na ich mieste tiež bál. Musíme to zvládnuť sami. Je toho dosť. Máme ešte dvoch malých synov, teraz hore spia, statok, farmu, robím, čo môžem,“ bránil sa zničený Adam so slzami v očiach. Zrazu toho bolo na neho veľa. Ďakoval Harrymu, že mu nechal Darju, jej pomoc za posledné dni bola nenahraditeľná. Samozrejme, že videl, že jej je zle, už sa pohybovala pomaličky ako mátoha. No on sám na tom nebol oveľa lepšie.

Lekár si všimol obrovské fialové kruhy pod lesklými očami, ktoré prítmie chodby, kde sa o stave pacientky rozprávali, ešte znásobilo. Uľútostilo sa mu ho,  preto priateľsky potľapkal Adama po pleci a povedal: „Ja viem, ja viem. Poviem vám to takto, ak prežije 48 hodín, tak to zvládne. Tie sú teraz kritické. Práve teraz potrebuje vašu podporu. Buďte s ňou najviac, ako len môžete.“

Adam odprevadil lekára až k vozu. Už svitalo. Obloha na východe ružovela, vtáci od radosti, že sa zobudili, spievali. Kone, ktoré vyčkávali zapriahnuté, si radostne odfkli, že sa pohnú z miesta.. Adamovi sa preháňalo hlavou, ako rozdelí robotu toho dňa. Kto sa bude starať o statok, o deti, o bábätko, o ženu. Nevedel si to predstaviť. No nový deň do neho vlial aj nádej, že sa to všetko nejako zvládne. Energicky podal ruku lekárovi, sediacemu už na voze a lúčil sa slovami: „Veľmi pekne ďakujem, pán doktor, urobíme, čo bude v našich silách.“

Lekár sa na neho skúmavo pozrel. Potom mu svedomie nedalo, a predsa len povedal to, čo musel: „Ten cukor by mohol pomôcť, ale ešte niečo vám musím povedať. Ak by upadla do hlbokého spánku, teda takého, že ju nebudete vedieť zobudiť, tak mňa nevolajte, ale kňaza, ak ste veriaci. Momentálne je to pol na pol. Budem vám držať palce, aby ste sa nemuseli pripravovať na to najhoršie.“

Adama akoby niekto oblial studenou vodou. Prognóza vyzerala hrozivo. Napriek tomu mlčky prikývol a naznačil pomocníkovi sediacemu na kozlíku, aby vyrazili. Potom si utrel oči do rukáva, ktoré mu zvlhli, zo dvakrát sa zhlboka nadýchol. V stajni nejaký kôň búchal od hladu nohou do drevenej bránky. Nepokojné mučanie kráv prehlušovalo otravného kohúta, tešiaceho sa, že je ráno. Adam si ich neveľmi všímal. Musia počkať. Všetko a všetci musia počkať. To dôležité pre neho bolo v dome.

Striasol ranný chlad  a niekoľko kvapiek, ktoré sa mu usadili na rukách a unaveným, no rozhodným krokom vošiel dovnútra. Vedel, že teraz musí byť silný za troch. Vlastne za piatich. Ale pri dverách do spoločnej spálne zastal a chvíľu pozoroval, ako vytrvalo a neoblomne malé dievča po lyžičkách presviedča jeho ženu, aby sa napila. Adamove oči sa zarosili.  Pozorne sledoval, ako sa jej Darja prihovárala, svojou lámanou rečou rozprávala o deťoch, čo sa naučili, ako vystrájali. Kláru to preberalo, kŕčovito sa držala Darjiných slov a jej ruky. Z pohára chýbala už takmer polovica. Napokon od únavy zaspala. Cez otvorené okno prenikal vejúcou záclonou chlad zvonku. Dieťa, ležiace pri matke sa pomrvilo a poriadne zamrčalo. Pomocníčka sa bezradne pozrela na Adama. V očiach mala otázku, či má zase matku zobudiť a dieťa priložiť.

Nevedel jej odpovedať. Spánok mohol pomôcť, bdenie jej uberalo zo síl. Mal strach, aby neupadla do toho hlbokého spánku. Zároveň ju nechcel týrať. Bál sa rozhodnúť. Dieťa však nástojilo. Mlčky k nemu podišiel, zodvihol ho na ruky a šepkajúc Darji povedal: „Necháme ju pospať si. Choď si aj ty ľahnúť, nie k chalanom, ale do hosťovskej. O chalanov sa postarám, kým nepríde Johny. Pospi si, koľko potrebuješ, dovtedy sa budem starať o pani.“

Darja mala chuť protestovať, veľmi chcela pomáhať žene, ktorú si obľúbila. Na jednej strane bola prísna, ale na všetkých rovnako, na pomocníkov, Darju i vlastné deti, no zároveň bola spravodlivá a milujúca. Bola dušou domu s kopcom pravidiel. S tými mala najnovšia pomocníčka spočiatku dosť problémov, aj kvôli jazyku. Nie vždy pochopila, čo sa od nej chcelo. Ale Darja mala obrovský dar v tom, že bola prispôsobivá. Dychtivo vnímala všetko, čo sa v dome dialo, a učila sa neuveriteľným tempom. Za niekoľko týždňov sa stalo z akejsi miniatúrnej divožienky takmer obyčajné dievča, ktorá si dokonca zaslúžila takú dôveru, že mohla spávať v izbe s ich vlastnými deťmi a zároveň im v noci s nimi pomáhala. Najväčšiu zásluhu na  jej výchove mala práve pani Klára.

Náklonnosť však bola vzájomná. Pani si ju rýchlo obľúbila, keď česávala Darju a učila ju starať sa o seba, tak snívala o tom, že pod srdcom nosí konečne dievčatko. Vzniklo medzi nimi akési puto, tiché spolucítenie detí z neúplných rodín. Aj preto ju pred Adamom obhajovala, keď na pol dňa, deň, niekam zmizla, aby mohla pátrať po otcovi. Pani Klára bola pre Darju  ako matka, na ktorú si takmer nepamätala. Preto mala o ňu taký strach. Nechcela ju stratiť za nič na svete.

Darja vstala z drevenej stoličky, aby zobrala od pána maličkú, ktorú možno bolo treba iba prebaliť, no vzápätí sa zapotácala. Adam ju jednou rukou zachytil.

„Prepáčte,“ ospravedlňovala sa potichu za niečo, čo ani náhodou nemusela. Adam pochopil, že lekár sa nemýlil. Novorodenec nepatril do rúk vyčerpaného dieťaťa.

„Poslúchni ma, neboj sa, ja sa o ňu postarám. Však som jej otec. Pri tých dvoch hore som sa naučil prebaľovať.“

Darja sa na neho pozrela obrovskými očami. Ten pohľad bol neskutočný. Nikdy by si nebol myslel, že dievča, čo mu bolo zo začiatku na ťarchu, si takto získa jeho dôveru a srdce. Radšej by bola s nimi zostala.

„Bež už, jeden z nás dvoch by mohol byť vyspatý.“

Od únavy malátne dievča poslúchlo a Adam zostal sám so svojou ženou a vytúženou dcérou, aby im robil strážneho anjela.

Autor Veronika Valent, 17.05.2020
Přečteno 96x
Tipy 1
Poslední tipující: Krahujec
ikonkaKomentáře (2)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Z tohoto dílu jsem poněkud zmatený, tedy v kterém čase (letech) se odehrává. Ale v divočině se může odehrávat vše... Podle drsnosti a popisnosti (dílů 1-4) jsem myslel, že to byla doba dřívější...

13.08.2020 20:53:52 | Krahujec

Je to post apo, takže doba je budúca. Ale ľudské charaktery sú súčasné.

17.08.2020 22:47:41 | Veronika Valent

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter