Na zajtrajšok nemyslím - 26. Kapitola - Trápenie

Na zajtrajšok nemyslím - 26. Kapitola - Trápenie

„Aj toto sa vám môže zísť,“ povedala Lea so zamračenou tvárou podávajúc Harrymu veľký hrniec aj s naberačkou.

On sa pokúsil protestovať: „Ja neviem, už sa mi to na voz asi nezmestí.“

„Len si to zober. Sú z nerezu. Ten vydrží večnosť. Sú takmer nezničiteľné. Je to pamiatka po mojej mame. Nerob drahoty, napchaj do toho niečo z nákladu a ani si nevšimneš, že tam máš niečo nazvyš,“ odbila ho Benova žena.

Bola hlboká, poriadne vlhká noc. Uprostred kováčskeho dvora stál až po vrch naložený krytý voz. Keď Harry prišiel po pár potrebných vecí, netušil, ako ho vybalia. Atmosféra toho dňa bola hustá. Domáci boli pohádaní, nervózni, Harry sa cítil vinný. Najradšej by už odtiaľ odišiel.

„Mal by som už ísť. Na svitaní by som chcel byť čo najďalej od mesta. Dúfam, že ma nikto neprepadne a o to všetko neprídem,“ zahundral. „Ale naozaj, už nič nenos, prosím. Viac už vziať nemôžem. Voz je už teraz priťažký, kone budú mať v mokrom teréne poriadny problém.“

Ben sa pridal: „Budeme len radi, ak sa vám to zíde. Ako sa hovorí, keď dávajú ber, keď ťa bijú, utekaj. My ti dávame, pretože budeme musieť utekať. Nenechám to cudzím, radšej dám tebe.“

Harry na neho dojato pozrel. Objal priateľa a obaja chvíľku takto zostali. Silné mrholenie pripomínajúce dážď na nich padalo, ale im to neprekážalo. Z lavičky pod prístreškom domu na dojemnú scénu pozerala unavená a zjavne stále ešte namosúrená Lea. Harry ju takú nepoznal. Nerozumel tomu, prečo je taká. Vždy bola veľmi príjemná, usmievavá, ale dnes to bola iná žena. Celý deň a polovicu noci bola na nohách. Cez deň chystala veci, ktoré začali nakladať do dvora až po zotmení kvôli prípadným zvedavcom, ktorí kedykoľvek mohli prísť. Veru aj prišli a vo vyhni sa všetci museli tváriť, že je obyčajný deň. Udržiavali oheň, ku ktorému sa postavil Ben, keď sa v bráne ukázala nejaká návšteva. Keď odišli, občas niekto zazvonil na nákovu, aby to aj z diaľky vyzeralo, že za vysokým plotom majstra kováča sa niečo deje.

Lei bolo smutno, ako každej žene, ktorá sa teší z maličkosti, ktorú si do domácnosti zadováži, a teraz sa ich musí naraz zbavovať, ale slzy v očiach nemala. V náručí držala v teplej vlnenej deke zabalené vyše polročné dievčatko, ktoré sa pred chvíľou zase zobudilo. Možno cítilo nervozitu z mamy, keď ju dojčila. Akurát dnes, keď to najviac potrebovali, spala veľmi zle. To je zákon schválností, ktoré dojčatá ovládajú priam dokonale. Ešteže malý Simon spal ako zabitý. Ale to sa mama nečudovala, strávil poobedie hraním sa s Harrym, čo bolo trošku zvláštne, lebo ten nikdy predtým toľko času ich synovi nevenoval. Možno len chcel takto pomôcť jeho rodičom a vytvoriť priestor, aby mohli veci zbaliť. Lea mu bola za to veľmi vďačná.

„Bude to aj pre vás, približne o mesiac sa vrátim. Dom nie je ešte ani zďaleka dokončený. Skúste to tu dovtedy vydržať,“ sľúbil Harry.

„Urobíme, čo sa bude dať,“ odpovedal Ben. Nepríjemnosti s Roccom a jeho poskokmi sa kumulovali. Najhoršie bolo, že sa už Lea bála vyjsť na ulicu bez toho, aby sa necítila v ohrození. Dovoľovali si čím ďalej, tým viac. Objednávali a platili len vyhrážkami. Ju ponižovali a robili si z nej dobrý deň pri každej príležitosti. Ben ešte váhal nad cestou s tak malými deťmi, ale už sa rozhodol. Ak nepôjde o mesiac s Harrym, tak určite do hociktorej dediny vzdialenej aspoň 100 míľ od Taile, teda úplne mimo Roccovho kráľovstva.

Problém bol však v tom, že prišiel o voz, nemal ani na čom rodinu odsťahovať. Rocco mu ho jednoducho zobral ako daň za vymyslené dlhy za materiál, čo nikdy nedorazil. Možno sa bál, že mu taký lacný kováč na ňom zdrhne. Popravde oprávnene. Raz prišli do dvora pod zámienkou vyzdvihnutia objednávky a odišli s ňou aj s vozom. Odvtedy sa Ben márne snažil zohnať zaň náhradu. Nikto mu ho nechcel predať, lebo každý v okolí sa Rocca bál. Kolár mu odmietol urobiť kolesá, tváril sa, že má veľa objednávok, stolár zase povedal, že nemá vhodné drevo a musí počkať do jari. Ale Ben dobre vedel, čo bolo za tými zamietavými reakciami - zvesť o tom, ako prišiel o voz, sa medzi ľuďmi rozšírila rýchlosťou blesku. Každý vedel, že kto si Rocca znepriatelil, sa stáva nepriateľom všetkých. Akákoľvek pomoc tomu človeku sa mohla škaredo vypomstiť. Takto razom prišiel inak obľúbený kováč o takmer všetkých zákazníkov. Neostávalo mu len poslúchať a brať od tyrana len odrobinky toho, čo si zaslúžil, len aby prežil.

To, že situácia je zlá, videl Harry nielen na smutných tvárach svojich priateľov. Vyhňa a hlavne sklad vedľa nej, boli plné hotových výrobkov a polotovarov. Kopa so starým železom a železnou rudou však takmer neexistovala. Tovar pracovitého kováča sa nemíňal. Aj čo sa týka pohostenia, na stole veľa toho nebolo. No Harry si bol istý, že dali všetko, čo mali. Preto sa ani poriadne nenajedol, aby oni sami potom nehladovali. Ešteže neprišiel k nim s prázdnymi rukami, ale priniesol im srnku, ktorú cestou ulovil.

Harry im navrhoval, aby sa pobalili a s ním odišli. No Ben to odmietol. Dôvod Harymu však nepovedal. Mohol len hádať, čo to môže byť. Možno posledný obchod, možno niečo iné. Lea sa tvárila, že jeho návrh ani nepočuje. Vôbec mu neodpovedala.

„Ďakujem vám, priatelia. Dúfam, že tú muníciu, čo som vám priniesol, nebudete potrebovať.“

„Pozdravuj odo mňa Niu. Že sa už na ňu teším,“ odkázala pozdrav Lea žene, ktorú videla len raz v živote, ale ktorá sa jej v okamihu zapáčila. Podľa nej sa hodila k Harrymu.

„Pozdravím.“

„Mal by si už ísť,“ snažil sa urýchliť odchod Ben, ktorý ho na koni plánoval odprevadiť a vrátiť sa nepozorovane domov ešte pred svitaním. Bál sa svedkov, ktorí by bežali okamžite informovať veľkého Rocca, len aby si získali jeho priazeň. Ben nechcel, aby sa jeho zbavovanie vecí, a teda aj prípadné sťahovanie, prevalilo. Takisto chcel pomôcť priateľovi ochrániť náklad aspoň zopár míľ a byť s ním ešte chvíľu osamote. Pred Leou s ním nemohol otvorene hovoriť.

Harry sa teda rozlúčil s vážnou mladou ženou, ktorá v daždi pozerala za vozom a mužmi až kým nezmizli za rohom ulice. Išli pomaličky, aby narobili čo najmenší hluk. Kone mali kopytá obviazané handrami, aby zbytočne necinkali po starom rozbitom asfalte. Kolesá boli natreté tukom, aby šli tichšie. Všetky tieto opatrenia sa vyplatili, lebo ani susedovi psi sa nezobudili. Treba však dodať, že veľkú zásluhu na tom mala aj obloha, ktorá donútila psov zaliezť do búd a odradila ľudí vyliezť z teplých príbytkov do noci. Lea zavrela potichu bránu, ešte chvíľku sedela na dvore a počúvala, či odchod voza prebehol v poriadku. Žiadne veľké brechoty, ani iné podozrivé zvuky nepočula, len rovnomerné kvapkanie vody zo striech a vzdialený monotónny hluk rozvodneného potoka za mestom. Preto si pokojne ľahla do postele k Sofii a modlila sa, aby Ben dorazil domov v poriadku. Modlitba jej pomohla zaspať.

XXX

            „A teraz pravdu, aké je to zlé,“ snažil sa Harry vytiahnuť z priateľa informácie, ktoré si myslel, že dovtedy nedostal kvôli prítomnosti Ley.

            Ben sediaci na koni, aby v širších úsekoch cesty robil Harrymu na voze spoločnosť, mu odpovedal: „Na stupnici od jedna do desať? Pomaly deväť. Snažím sa to pred ženou tajiť. Vie len polovicu vecí. Bojím sa, aby nespravila niečo neočakávané, čo by ešte viac zhoršilo našu situáciu.“

            „Tak prečo ste nešli so mnou?! Na čo čakáš?“

            „Nie je to také jednoduché. Sme veľká rodina s malými deťmi. Cestovať na slepo budeme, až keď to bude nevyhnutné. Poznáš ma, nie som človek, čo vyhľadáva dobrodružstvo. Radšej si veci plánujem. Okrem toho, zatiaľ nás nemáš kam ubytovať.“

            „To zatiaľ nie, ale s tvojou pomocou by som ten dom mohol dokončiť skôr. Možno aj do mrazov. Mal by si prísť.“

            „Ja viem, braček, mrzí ma, že ti s tým nepomôžem. Ale mám tu ešte nejakú robotu.“

            „O čo ide? Viem ti s tým nejako pomôcť?“

            „Nie, jediné, čo by som ťa poprosil, aby si príliš dlho nemeškal. Potrebujem si veci správne načasovať. Dopredať výrobky a tak.“

            „Ja viem, ale poznáš to. Počasie aj iné okolnosti dokážu cestu poriadne posunúť. Viem ti to sľúbiť s presnosťou na týždeň. Ale sľubujem ti, že sa budem všemožne snažiť prísť v dohodnutom termíne. Bude to stačiť?“

            „Bude,“ povedal Ben, ktorý za pol roka zostarol viac ako za posledné desaťročie. Jednak zranenie spred pár mesiacov mu zobralo veľa životných síl, ale aj bezsenné noci a strach o rodinu.

            „Ben, len ťa chcem upozorniť, že keď prídem, nebudem môcť brať veľa vecí. Zásoby jedla, ktoré nakúpim, zaberú tento môj voz. Zima je v horách dlhá. Dlhšia ako tu na dolniakoch. Bolo by dobré, keby sa ti podarilo zohnať vlastný.“

            „Máš pravdu. Nikto z nás nechce zomrieť od hladu. Posnažím sa.“ Ben vedel, že to vôbec nebude jednoduché, ale hovoril si, že preto urobí všetko.

            Obaja muži zmĺkli. Mať rodinu pre muža znamená mať nejaké radosti, ale hlavne kopec starostí a obrovskú zodpovednosť. Takto, v tichosti šli hodnú chvíľu, keď si Harry povedal, že už sú dosť ďaleko od mesta, aby ich niekto počul. Zastal, aby odmotal mokré handry z kopýt koní. Tie si spokojne odfŕkli. Čudá na nohách ich otravovali. Ale ak by ich pán nechal až do rána, určite by pôsobili na okoloidúcich podozrivo, bol najvyšší čas sa ich zbaviť. Bez handier to aj bolo bezpečnejšie, bahno, ktoré sa na ne nalepilo, spôsobovalo, že kone mali neistý krok.

            Keď Harry zahodil rozpadávajúce sa handry do kríkov, Ben sa ozval: „Asi som urobil chybu. Mal som s tebou poslať aspoň Leu s deťmi.“

            Harry, ktorý sa medzičasom vyšvihol na kozlík, mu odpovedal: „Ak chceš, môžem to navliecť naspäť a vrátiť sa po nich.“

            Ben sa na svojom koni pohol vpred a s ním aj voz. Popritom pokračoval v rozhovore.

            „Nie, nemá to zmysel. Bezo mňa nechcela ísť. Snažil som sa, fakt som sa snažil, ale nevedel som ju k tomu donútiť. Je taká tvrdohlavá! Ešte nikdy sme sa takto nepohádali ako dnes, človeče. Nemohol som s ňou ani pohnúť. Povedala, že ak ju s tebou pošlem, tak so mnou nikdy neprehovorí.“

            „To by nemuselo byť až také zlé, či?“ chcel zavtipkovať Harry.

            „Ty si asi ešte nemal tichú domácnosť,“ skonštatoval kováč.

            „Nemal. Zatiaľ sme nič také vážne neriešili,“ priznal Harry. Odľahlo mu, že za odmeranou tvárou Ley nebola nevraživosť k nemu. On nebol na vine, len jeho prítomnosť a to, že mohol byť príčinou ich rozdelenia. „Možno mi len nedôveruje,“ poznamenal.

            „V tom to nebude,“ s obrovským povzdychom poznamenal kováč. Lea ho tak milovala, že sa od neho nechcela odtrhnúť. ´V dobrom aj v zlom,´ povedala. Benovi bolo ľúto, že toho zlého bolo v poslednej dobe tak veľa. Sám bol nervózny a častokrát reagoval prehnane. Ona ho aj tak milovala. Obaja túžili po stratenom pokoji.

            „Pozri, ak bude zle, dal som ti mapu. Možno nekreslím dosť pekne, ani vzdialenosti asi celkom nesedia, ale mali by ste sa podľa nej ku nám dostať. Vysvetlivky som ti povedal. Ak by sa k nej niekto nepovolaný dostal, tak bez nich to nepochopí. Dúfam.“

            Ben sa pousmial: „Však si použil naše tajné písmo z detstva! Kto by to už dnes len pochopil? Mňa si tým veľmi potešil. Máš úžasnú pamäť, ja by som si už na všetky tie znaky len tak nespomenul“

            „Tiež sa čudujem, že som si spomenul po viac ako štvrťstoročí.“

            „Pamätáš sa, učiteľ Jonas ten lístok do konca roka celé nevylúštil. Potom sa nás pýtal na kód, ale my sme mu ho nedali. Povedali sme mu, že kód iba predáme. On sa zasmial a nechal nás tak. Odvtedy sme mali u neho protekciu.“

            „Veru mali. Nedal to, hoci bol najlepší matematikár na škole,“ s hrdosťou dodal Harry.

            Ben potom zvážnel. „Ďakujem ti, za tú možnosť, čo nám dávaš. Nádej na niečo lepšie je v tejto chvíli pre mňa viac, ako si myslíš. Možno tú mapu naozaj čoskoro využijem.“

            „Ty nemáš za čo veľmi ďakovať, nič poriadne som zatiaľ pre teba nespravil, zbil som len zopár trámov dokopy,“ povedal Harry, za ktorého chrbtom bol ozajstný kopec vecí, v ktoré ani nedúfal, že zoženie, ale vedel, že budú potrebné. Napríklad aj na stavbu ďalšej drevenice. Ale zároveň mal z toho nákladu obavy. Vo voze bolo dosť železných vecí, kone mali čo robiť, aby tú ťarchu utiahli.

            „Harry?“

            „No?“

            „Pamätáš sa, kde má farmu Pawlovski? Raz si mi tam pomáhal viezť taký veľký pluh.“

            „Áno, pamätám. Prečo?“

            „Keď sa sem vrátiš a nenájdeš nás doma, zájdi za ním. Buď tam budeme, alebo tam nechám odkaz, kam sme sa vybrali.“

            „Urobím to,“ sľúbil mu Harry, ktorý sa tešil, že predsa len má jeho priateľ plán B.

            „Super, tak ja sa tu už otočím. Dávaj si pozor cestou,“ povedal mu Ben, ktorý zastavil koňa, aby podal ruku Harrymu.

            „Aj ty, aj vy si dávajte pozor,“ odpovedal mu Harry, pred ktorým bol viac ako týždeň trmácania sa po nie práve príjemných cestách, či už kvôli ľuďom, alebo prírode, ktorá si robila stále väčšie nároky na krajinu. Ben sa cez pevne stisnuté pery pousmial, pokýval hlavou na znak súhlasu, obrátil koňa a cvalom sa vracal opačným smerom, ako prišiel. Harry pokračoval v ceste naplnený smútkom. Bál sa o priateľa a jeho rodinu a dúfal, naozaj dúfal, že sa im do jeho opätovného príchodu nič zlé nestane.

Autor Veronika Valent, 19.10.2020
Přečteno 17x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2020 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter