Na zajtrajšok nemyslím - 28. Kapitola - Na druhej strane

Na zajtrajšok nemyslím - 28. Kapitola - Na druhej strane

Shane už nebol zúfalý, len neskutočne smutný. Bol rád, že Darja je ešte nažive, aj keď niekoľko hodín v hlbokom bezvedomí, opuchnutá od hlavy až po končeky prstov. Topánky jej musel vyzuť hneď ráno, keď sa jej najskôr zväčšovať do obrovských rozmerov pravá, pohryznutá noha. To isté musel opakovať aj na druhej nohe, ktorá bola na tom o niečo lepšie. Ponožky takisto museli ísť neskôr dole, hoci sa spočiatku tomu Shane bránil, aby nenachladla. Ale Darji sa spravili na členkoch červené zárezy, ktoré po vyzutí postupne zmizli dôsledkom celkového opuchu. Fixáciou na koni sa snažil udržiavať jed v nižších partiách tela, ďaleko od srdca. Vďaka tomu o šiju koňa priviazaná horná polovica Darjinho tela bola, čo sa týka opuchu, na tom o niečo lepšie. No veľká výhra do nebola. Sám by ju mal problém na prvý pohľad spoznať. Neúnavné srdce si robilo svoju robotu a bez prestania pumpovalo jed do celého tela vrátane mozgu. A telo sa bránilo.

Remy bol tichší ako dni predtým. Bál sa aj opýtať, čo bude ďalej. Chvíľami mal slzy na krajíčku. Mal starosť o Darju a tiež si uvedomoval, že je vydaný napospas mužovi, ktorý nemal žiadne skúsenosti s deťmi a vôbec nevedel, ako má s ním komunikovať. Shane bol sám nervózny a jeho otázky ho znervózňovali ešte viac. Sústredil sa na jediné. Na cestu. Chcel sa dostať medzi ľudí, do ktorých vkladal nádej, čo najskôr.

Na otázku: „Prežije to?“ dostal príliš pravdivú a neohľaduplnú odpoveď, ktorú by žiaden skúsenýrodič, vychovávateľ takto nepovedal.

„Chceš počuť pravdu? Asi nie. Pohryzenie štrkáčom prežijú len tí najsilnejší chlapi. Takí, čo majú podstatne väčšie telo ako ona, viac krvi ako ona. Silnejšie srdce. Navyše aj tí môžu mať následky, z ktorých sa už nikdy úplne nedostanú.“

„Tam kam ideme, jej môžu pomôcť?“ opýtal sa malý s nádejou.

Shane len pokrčil plecami.

„Neviem. Možno. Skôr nie. Otázka je, či to dovtedy prežije. Karty sú už rozdané. Teraz je to na prírode, pretože jed je už dávno v celom tele. Čas ukáže, čo bude ďalej. Vedel si, že voľakedy by jej bolo bývalo stačilo dôjsť do pár hodín k lekárovi, ten by jej dal protijed a ona by prežila bez komplikácií?“

„Škoda, že nie je voľakedy.“

„Máš pravdu, škoda,“ vzdychol si Shane. Aj keď sa to Shanovi málokedy stávalo, aby ľutoval prítomnosť tak, ako všetci od neho starší pamätníci starého sveta, teraz bola presne tá chvíľa. Za desaťročia starú vakcínu s protijedom by bol býval dal všetko, čo má. Ale komu v tejto divočine? Bohvie, či by ešte fungovala. Normálne si začal vyčítať, že ju nenechal v klietke, kde by pravdepodobne stále žila. Vlastne určite. Doliezačovi Gregovi veľmi záležalo, aby ju doviedol do Sladkého sna k šéfovi. Ako sa hovorí, cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami, a presne tak sa Shane, ktorý hnal koňa na miesto, kde v živote nebol, cítil. Ako na ceste do pekla, počas ktorej neustále zisťoval Darjin pulz, aby sa uistil, či ešte vôbec žije.

Po tej odpovedi zostal Remy ticho celé hodiny. Ani jesť nepýtal, ani sa nepriznal, že je smädný. Pridržiaval nevládne Darjino telo, aby sa nezosúvalo z koňa, poslúchal Shana na slovo. Ten si našťastie zo dvakrát spomenul, že má nejaké potreby. Hlavne vtedy, keď zastali, aby napravil Darju, alebo aby sa jej pokúsil dať napiť.

Obrovský strach o život mladej ženy vystriedal jeden ešte väčší, keď prišli k  rozvodnenej širokánskej rieke, za ktorou sa týčila skalnatá hora. Bola presne taká, akú mu to opísal Ben, strmá, s trochu krivým vrcholom smerujúcim na východ. Vyzerala takmer ako skamenená štrikovaná čiapka s koncom, z ktorého odpadol brmbolec. Určite to bolo to bohom zabudnuté miesto, o ktorom mu hovoril Ben. Ale teraz bolo nutné prejsť na druhú stranu a brod Shane nikde nevidel.

Čas na dlhé pozorovanie rieky nemal. Niekoľkokrát vošiel sám do nej, pokúsil sa zistiť, v ktorých miestach je najplytšia. Logika mu hovorila, že by to mali skúsiť na začiatku zákruty, kde bola najširšia. Rieka, ktorá tiekla z hôr, bola poriadne studená, vlnila sa, odrážala od skál v jej koryte. Shanovi len od toho skúšania bolo dosť zima. Mraky na nebi neveštili nič dobré, len ďalšiu vodu, ktorá sa chystala ešte viac naplniť koryto. Nebolo na čo treba čakať.

Shane sa vrátil ku Kingovi a dvojici, ktorú sa chystal presunúť cez rieku. Prvé, čo urobil, bolo, že skontroloval Dajru, šatkou pripevnil jej hlavu, aby jej nepadala. Ak bude vedieť King plávať s hlavou nad vodou, mala by to prežiť aj Darja. Ale čo s chlapcom?

„Remy, vieš plávať?“ opýtal sa ho.

Ten len zavrtel prestrašene hlavou. Nikto ho to nikdy neučil. Ani mama nevedela.

Shane uvažoval. Mohol by ho zobrať cez rieku. Boli len dve možnosti, na vlastnom krku, kde riskoval, že ho v panike bude malý škrtiť, poprípade sa odpojí, druhá možnosť bola nájsť niečo plávajúce, čo by pripevnil za koňa a toho by sa chlapec držal. No to sa mu zdalo pre neho nebezpečnejšie, ak prvá možnosť. Keby sa utopil a Darja prežila, neodpustila by mu to.

„Dobre, nevadí. Už ťa niekedy niekto ťahal za sebou na chrbte vo vode?“ Vychádzal z predpokladu, že ak má Remy túto skúsenosť, môže to zvládnuť, ale aj v tomto ho sklamal.

„Nie,“ znela jeho odpoveď.

Potom ostávala len tretia možnosť, ktorá bola asi najriskantnejšia. Zahrňovala prechod cez rieku rovno trikrát. Ale to by ani kôň a ani uzimený Shane nemuseli zvládnuť so silami. Na tú si trúfal najmenej.

Chvíľku len tak stál, uvažoval, začínal sa triasť od zimy, ktorú znásoboval vietor odvievajúci teplo z jeho tela. Darja bola na tom zle, dieťa neschopné samostatného plávania, vystrašený kôň s odporom k tečúcej vode. Vyhrala prvá možnosť. Jeden pokus. S teoretickou alternatívou, že keď sa niečo pokašle, bude existovať cesta späť. Obzrel sa na mlčiacu Darju, ktorej telo volalo o pomoc. Bolo rozhodnuté.

Pristúpil k Remymu, siahajúcemu Shanovi do polovice brucha. „Dobre. Musíš mi sľúbiť, že mi budeš veriť, keby čokoľvek.“

So smrťou v očiach povedal: „Sľubujem.“

„Tak niečo najskôr vyskúšame,“ povedal a použil zvyšky svojej košele na to, aby vytvoril dlhší látkový povraz. Keďže minul všetko na to, aby upevnil Darju, musel niečo vymyslieť niečo iné. Viac lán nemal. Zohol sa, obtočil látku okolo popod plecia chlapca, ktorého mal za chrbtom, konce previazal na svojom krku. Mala to byť poistka, ak by Remy spanikáril a pustil sa. Potom sa s ním zodvihol, držiac ho aj za nohy, ktoré mal malý zakliesnené jeho pažami.

Takto spolu vošli do studenej vody, na ktorú Remy zareagoval výkrikom.

„Vydrž, o chvíľu si zvykneš,“ napomenul ho Shane pokračujúc do hlbokej vody, v ktorej však stále on bol schopný stáť, tam mu pustil nohy, prikázal mu držať sa mu okolo krku a pokúsil sa s ním plávať. Išlo to. Remy po počiatočnom kŕčovitom zovretí sa upokojil, keď videl, že je to pomerne bezpečné. Začal dôverovať Shanovi.

Ten ho pochválil: „Super. Vidíš, nič zložité to nie je. Len musíš takto vydržať. Ak ma začneš škrtiť na krku, obaja zomrieme. Musíš sa sústrediť len na to. Sľúb mi, že sa nebudeš pozerať na vodu, ale na breh, ktorý sa bude približovať. Nič iné nebude dôležitejšie. Ak by sa King plašil, čo sa pravdepodobne stane, skús zostať pokojný. Budem mať s ním robotu, nemôžeš mi ju komplikovať.“

„Dobre,“ sľúbil Remy. Už to chcel mať za sebou.

Shane zobral koňa za ohlávku, vlečúc Remyho s od strachu zavretými očami na chrbte. Kôň sa po prvýkrát začal zdráhať, keď vošiel do nepokojnej rieky asi po kolená. Shane mal čo robiť, aby ho jednou rukou ťahal a druhou držal dieťa na chrbte. Rieka sa v tých miestach klesala veľmi pomaly. Až po desiatke metrov prišli do hĺbky, kedy mohol Remyho pustiť, jeho váha ho už nezaťažovala. No vtedy sa kôň zaprel. Matná, od dažďa špinavá voda zvieraťu hrozne hučala, v očiach malo paniku. Ťahanie nepomáhalo. Shane podišiel k nemu, vlny striekali jemu aj koňovi do očí. Bolo to obom nepríjemné. Remyho donútili kvapky vody otvoriť oči. Chcel vedieť, čo sa deje.

Shane sa oprel o obrovskú konskú hlavu, hladil ho po stranách a vysvetľoval mu pokojným prosebným hlasom: „Už sme takmer v tretine. Rád plávaš, toto dáš. Nie je to až také nebezpečné. Ty to dáš. Len ma nasleduj, prosím.“

Bola to dôležitá chvíľa. Ak by sa mu nepodarilo koňa donútiť ísť ďalej, všetky tie dni snahy o záchranu Darji a Remyho vy boli úplne zbytočné. Kôň však vycítil naliehavosť v hlase svojho priateľa, veril mu, dôveroval jeho úsudku viac ako sebe. Jeho pán ho nikdy nesklamal.

Shane ešte raz potiahol, kôň sa trochu odrazil, nadskočil, aby po dopade začal plávať. Jeho nozdry vzrušene vydávali hlasný pravidelný zvuk. Shane pri ňom plával tiež, občas sa obzrel, aby skontroloval, či má Darja hlavu nad vodou. Remy sa pevne držal, ten snáď ani nedýchal, len sledoval spoza Shanovej hlavy veľmi pomaličky sa približujúcu druhú stran. Rieka však s nimi bojovala, prúd ich unášal, breh sa hýbal. Pri druhej strane bola voda najprudšia, asi aj dno najhlbšie. Ale King videl blízkosť brehu, jeho inštinkt mu hovoril, že tam by mal ísť. Remy, ktorého občas zalievali vlny, kŕčovito zabáral nechty do Shanových pliec, ale aspoň ho neškrtil. Snane to už takmer ani necítil. Adrenalín, ktorý sa mu vyplavil do žíl, mu v tom pomáhal.

Prvý dosiahol nohami dno King. Radostne si pri tom odfrkol a zrýchlil presun natoľko, že začal Shana ťahať. Neskôr sa už postavil aj on, dno síce bolo nepravidelné, ale mať pomerne oblé skaly pod nohami bol dobrý pocit. Spoločne sa vynorili z rieky. Na brehu si vyčerpane kľakol, uvoľnil uzol provizórneho nosiča.

„Už môžeš zliezť dole.“

Prestrašené dieťa ho nevnímalo.

„Remy, pusti ma!“ zvýšil hlas Shane. Až potom chlapec zliezol dole. Unavený mladý muž si ľahol na skalnatý povrch brehu. Pokožka ho od studenej vody pálila, ale na dotyk bola paradoxne menej citlivá. Dych mal stále nepokojný. Hľadel do neba a po prvýkrát vo svojom živote bol tam niekomu hore vďačný za to, že žijú. Zdalo sa mu to neuveriteľné, že to dokázali. Pri každej vlne, ktorá jeho a malého prekryla, o tom pochyboval. Na mokrej tvári pribudli čiastočky rozpustenej soli. Rýchlo sa však spamätal. Utrel si oči. Vstal, prešiel ku Kingovi, ktorý takisto zbieral sily, aby skontroloval Darju. O ničom nevedela, teplota nohy, za ktorú ju chytil, jej však klesla a Shanovi sa zdalo, že aj opuch trochu povolil. Noha už nebola taká tvrdá ako kameň. No stále bola obrovská. Studená voda jej určite urobila dobre.

„Budeš vládať pešky?“ opýtal sa chalana. King bol unavený a najlepší spôsob, ako sa mohli v tej chvíli zahriať, bol pohyb.

Ten sedel na studenej zemi, drkotal zubami od zimy, no napriek tomu vyzeral rozradostene.

„Jasné. Shane, mohol by som ťa o niečo poprosiť?“

„No?“ odpovedal Shane popri tom, ako uvoľňoval šatku, ktorou bola upevnená Darjina hlava. Tentokrát mu nešlo o to, aby jej cestu uľahčil, ale koňovi, ktorému prekážalo, pretože to mal rovno pod krkom a bol z toho nervózny.

„Chcel by som vedieť plávať ako ty, mohol by si ma to naučiť?“

„Niekedy,“ sľúbil mu to Shane, ktorého nevšedný zážitok s chlapcom zblížil ako každého, komu strach o niekoho otvorí dvere do vlastného srdca.

Podal mu ruku, aby sa postavil na nohy, objal ho a zavelil: „Tak poďme! Ešte nie sme nedorazili do cieľa.“

 

Autor Veronika Valent, 02.11.2020
Přečteno 94x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (1)
ikonkaKomentujících (1)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Pardón, hodila som tam omylom inú kapitolu, ktorú som dnes opravovala. Text správnej kapitoly by už mal byť na mieste.

02.11.2020 23:51:40 | Veronika Valent

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter