Na zajtrajšok nemyslím - 33. Kapitola - Nový deň

Na zajtrajšok nemyslím - 33. Kapitola - Nový deň

Nia sa nemýlila. Ťažká reakcia na hadí jed, podchladenie, neutíchajúce zápaly a vyhladovanie organizmu spôsobili, že pliaga sa zobudila a začala trápiť Darju. Štyri dni strávila v hroznom kašli, teplota jej zase vyskočila, tentokrát, našťastie, nie tak vysoko ako pri prvej chorobe. Ale nazvať to dobrým znamením by bolo predčasné, lebo pokojne to mohlo znamenať iba to, že jej telo už nevládalo mať prudkú obrannú reakciu. Zato neutíchajúci kašeľ sa ozýval zo stanu do okolia vo dne v noci a nechcel prestať. Darja kvôli nemu nemohla spať, v noci boli záchvaty ešte horšie, jej bránica príšerne trpela. Keď nespala, všetko, hlavne hlava, hrudník, brucho ju boleli od neustálych otrasov, aj preto v očiach slzy od bolesti a vlastného zúfalstva nad tým, že sa to nelepší.

Shane sa o Darju stále staral, on sa obávanej choroby nebál. Od detstva bol už mnohokrát s niekým chorým v kontakte, a nikdy tú prekliatu chorobu nedostal. Boli takí ľudia ako on, volali ich imúnni. Nikdy celkom nechápal, prečo práve on a strýko patria medzi nich, keď všetci ostatní z rodiny na pliagu zahynuli. Nebral to ako výhru, ale ako fakt. Ako krutý fakt, za ktorý nemohol. Pretože vidieť zomrieť svojich blízkych a potom s tými spomienkami žiť, nie je až taký jackpot.

Ale Shane nebol ten typ, čo by sa nad tým priveľmi trápil. Boli dni, chvíle, keď si na svojich spomenul. Napríklad, keď uvidel niekoho podobného na ulici. Alebo počul podobný hlas, ako mal niekto z jeho predkovia. Alebo jeho spomienky vyvolal obyčajný vôňa čerstvo upečeného koláča. Ale zvyčajne žil pre tento deň a minulosť ho otravovala naozaj málokedy. Jednoducho Shane žil a chorobu ignoroval, hoci vedel, že za určitých podmienok môžu ochorieť aj imúnni. Stačil väčší stres, iná choroba a spiaca nemoc sa mohla prebudiť. Nikto si nemohol byť úplne istý.

Presne na to myslela Darja, ktorá sa ani tak nebála o seba, ale o neho. Neustále ho vyháňala von. Tak veľkú časť dní trávil na stavbe s tým, že Darju často kontroloval. Noci, keď nepršalo, spal pod širákom hneď vedľa stanu. Keď lialo, tak nechal na týpí dokorán otvorený otvor a často prikladal na oheň, ktorý zároveň čistil vzduch od pliagy a poskytoval teplo.

Väčšinu dňa sa Darja ocitla v akomsi polospánku. Chvíľami upadala do hlbokého spánku, z ktorého ju vytrhával kašeľ. Bolo by jednoduché povedať, že hranica medzi realitou a snom sa jej stierala. Takmer neexistovala. Znova cítila pokoj. Občas vnímala to, že sa o ňu Shane stará. Hanbila sa za to, čo všetko musí pre ňu robiť. Bolo to také ponižujúce. Sny, či skôr halucinácie sa stali vlastne vykúpením. Odbremenila sa od nepríjemnej reality, jej vedomie zalovilo hlboko v spomienkach a dokázalo vyprodukovať veľmi zvláštne predstavy.

Cestovala. Po celom svete. Lietala nad svetadielmi, nad krajinou, ktorá sa vôbec nepodobala na mapy, aké poznala. Bola ako vták a na všetko pozerala zhora. Občas niekde pristála, navštívila miesto, o ktorom v nejakej knihe čítala, alebo o ktorom dokonca jej kedysi strašne dávno otec rozprával, a v tom sne o tom, odkiaľ to miesto pozná, vedela. Aj mesto starých rodičov navštívila v dobe, keď bolo v plnom rozmachu. Všetko bolo krásne, problémy riešiteľné, ľudia, ktorých stretala, boli čitateľní. Hneď vedela, kto je kto. Rozoznala zlosyna od dobráka jediným pohľadom. V horúčkovom spánku rozumela všetkému, čo videla. Farby jej fantázie boli žiarivejšie ako skutočné. Všetko bolo akési krajšie, jasnejšie, dokonca aj voňavejšie.

Stretávala rôznych ľudí, tých, čo skutočne poznala, ale zomreli, ale aj takých, ktorých nikdy nevidela. Vedela sa s nimi rozprávať aj bez slov. Dokonca aj otca videla, ale ako mladého študenta, nie osudom zničeného človeka. Darja nasávala jeho chuť do života, o ktorú sa chcel s ňou podeliť. Dokonca i mamu na chvíľku zahliadla v nejakej nekonečne veľkej miestnosti plnej kníh. Usmiala sa na ňu, Darja si k nej chcela prisadnúť za dlhokánsky stôl, aký nikdy nevidela, vlastne ani netušila, že vôbec môže existovať, ale ona jej to nedovolila. Ukázala jej na najbližšiu poličku s knihami, z ktorej vybrala jednu, do ktorej sa mala začítať. No keď ju otvorila, zrazu bola na inom mieste a mohla knihu otvárať, zatvárať, dokonca jednu stranu v rozrušení natrhla, ale už sa jej nepodarilo dostať naspäť k mame. Radostný pocit, že ju videla, vystriedal smútok z toho, že to bolo len tak nakrátko. Mama ju odmietla, ale z nehou v očiach. Napriek bolesti Dajra vedela, že to tak malo byť. Rozumela tomu. Aj keď z toho nadšená nebola.

Celé to bolo šialené a krásne a poučné. Jazyky tu neexistovali, vedomosti získavala bez učenia. Cítila totálnu slobodu. Čo bolo najlepšie v tých snoch, vôbec tam nepršalo. Ani kvapka. Naopak, bolo sucho, teplo, dokonca aj v krajine večného snehu, kde žili milí ľudia oblečení do kožušín, ktorí jej ukazovali lov akýchsi veľkých čudných vodných zvierat. Mohla tam byť medzi nimi vo svojom letnom oblečení. Darja si až vďaka týmto snom uvedomila, že nemá rada dážď, sneženie, že túži po slnečných lúčoch, suchu. Bolo to v protiklade k tomu, čo si o sebe dovtedy myslela. Na každodenne hmatateľný kolobeh vody bola zvyknutá predsa odmalička.

Vrcholom všetkého však bola nevšedná predstava, ktorá sa do jej pamäte hlboko vryla a uvažovala nad ňou aj po prebraní ešte roky. Pri tom lietaní sa zrazu ocitla medzi hviezdami. Stála niekde a akoby sa zhora pozerala na planétu, z ktorej pochádzala. Celý jej svet bol taký maličký ako väčšia lopta. Hľadela naň z nejakej kovového vozidla čudného tvaru, ktoré jej otec kedysi ukazoval. Akurát len malo viac okien, ako si z obrázku pamätala. Mohla sa z nich pozrieť aj na všetko navôkol, hviezdy, Slnko. Mesiac bol blízko na dohodenie kameňom. Priestor medzi hviezdami bol magický, úplne čierny. Černejší ako tma v jaskyni. V jaskyni človek tuší blízkosť skalnej steny, počuje ju pri prvom zvuku, ktorý sa od nej odrazí. Vie, že tam niekde je. Ale v jej vesmíre tá čierna tma mala priestorovo hlbší rozmer. Hviezdy boli väčšie a žiarivejšie ako sa dali pri tej najjasnejšej zimnej oblohe vídať zo Zeme. Bola to nádhera, ale skončila. Kašeľ ju prebral aj z tohto sna.

Ako sa jej stav zlepšoval, zaujímavé sny sa vytrácali a pociťovanie bolesti v hrudníku, potreby uvoľniť hlien z pľúc boli naliehavejšie. Aj v bdelom stave mala problém vnímať, či je noc alebo deň. Akosi nerovnomerne sa to striedalo. Niekedy kašľala celé hodiny, inokedy tvrdo spala. Aj uprostred snov vedela, že musí za svoj život zabojovať. Tak v momentoch, keď bola pri vedomí, robila všetko pre to, aby naplnila potreby svojho skúšaného tela. Snažila sa jesť, aj keď sa jej nevrátila chuť do jedla. Pamätala si ešte na otcove slová, ktoré jej hovoril, že telo človeka potrebuje niečo spaľovať. Vravieval to, keď ju chcel presvedčiť, aby zjedla niečo, čo ako malá nemala v obľube, alebo, napríklad, keď ju učil jesť rôzne chrobáky, lebo vraj majú kopec nejakých bielkovín, ktoré si nikdy nevedela predstaviť, ako vyzerajú, len vedela, že sú v mäse a v strukovinách. No a v kadejakej hávedi. Mantra o tom, že jedlo a pitie, akékoľvek, je základ, si hlboko zapísala do svojej pamäte a veľakrát jej to pomohlo prežiť deň. Otec ju veľa naučil, Aj to, čo nikdy nepotrebovala. Boli to vedomosti z iného sveta. No dedičstvu tvrdošijného uspokojovania základných potrieb sa nevedela otočiť chrbtom.

Darja chcela prežiť, každou jednou bunkou. Napriek bolesti, ktorú pri každom kašli cítila. Bránica ju príšerne pálila. Nevedela si nájsť polohu, v ktorej by sa jej uľavilo. Moč jej pri tom unikal a nedalo sa s tým nič robiť. Hlava ju asi z toho všetkého bolela. Okrem toho každé otočenie na lôžku bolo sprevádzané prudkou bolesťou zranenej nohy. To bola ona, presne na to tu bola. Nie aby žila, aby prežila. Hoci to bolo občas príšerne ťažké. Musela prežiť, lebo bola posledná z vlastnej rodiny, posledná z rodiny Viktora Ivanoviča Pavlova. Nemala právo sa vzdávať. Jednoducho prežiť MUSELA.

Ostatnú noc už takmer celú prespala. Shane s ňou. Ráno sa zobudil na to, že je jej lôžko prázdne. Vyskočil na rovné nohy a vybral sa ju hľadať. Na boľavej nohe nezašla ďaleko. Len ku stavbe. Sedela tam na pripravených drevách a hanblivo sa usmiala na Shana, keď ho zbadala. Zdalo sa jej, že je prichytená pri čine, hoci nič zlého nerobila, len musela ísť na vzduch. Preč z toho maličkého stanu do otvoreného priestoru. Hneď jej bolo lepšie. Slnko jej svietilo do vlasov, ktoré razom nabrali veľmi pekný teplý odtieň. Oči mala prižmúrené, pretože si odvykli od svetla. Aby lepšie videla Shana, tak si ich rukou zaclonila.

„Nechcela som ťa budiť. Potrebovala som ísť von. Už som sa tam cítila ako vo väzení.“

Shana jej poznámka zamrzela. On bol s ňou rád. No dúfal, že to tak nemyslela.

„Ako si došla až sem?“

„Skackala som, ako inak,“ povedala hrdo a ukázala na pohryznutú nohu s pomaly sa odlupujúcimi chrastami po vypálených miestach, teda na rane po hadovi, aj na jeho záreze nad ranou, ako aj na členku, kde mala kedysi okovy, a ktorú odhalenú sušila na jesennom vetríku. Nevyzeralo to príťažlivo, no nohu mala zachránenú a dokázala ňou hýbať. Shane ju narýchlo pohľadom skontroloval, inde bola celkom dobre naobliekaná. Na sebe mala prehodenú dokonca aj jednu z kožušín od Nie, na ktorých spávala.

Shane si ku nej prisadol. Cítil obrovskú úľavu z toho, že je jej lepšie. Aj keď si uvedomil, že mal rád ten pocit, keď vedel, kde je. Chvíľu obaja mlčali a hľadeli na krásnu scenériu pred nimi. Lúka sa jemne zvažovala až k lesu, na jej konci sa pásli zajace. Shane si hovoril, že by možno mohol zbehnúť po luk do domu, ale nechcelo sa mu. Aj tak boli priďaleko. ´Možno chytia do pasce,´ povedal si.

Nešiel aj preto, lebo až príliš mu bolo dobre vedľa ženy, ktorá sa mu stále veľmi páčila. Napriek tomu, že jej výzor bol poznačený chorobou.

„Som tvojou dlžníčkou,“ prerušila ticho nakoniec Darja.

„To nestojí za reč. Verím tomu, že aj ty by si na mojom mieste urobila to isté.“

Darja sa ani nemusela hlboko zamyslieť. Vedela, že by určite urobila. Tak isto ako cítila, že ju Shanova prítomnosť nerobí dobre. Znovu mala chuť niekam utiecť, ale kvôli nohe nemohla. Radšej obrátila tému rozhovoru inam.

„Mal si pravdu, je tu krásne...“

Prekvapene sa na ňu pozrel. Mal taký pocit, že jej o tom hovoril, keď bola mimo. Teda aspoň si to myslel. Odrazu si nebol istý, čo všetko z toho, čo jej narozprával, Darja počula. Ani ona z istotou nevedela, čo všetko sa jej snívalo a čo bola realita, alebo len do príliš živých predstáv zhmotnené túžby. Ale to, že jej hovoril o tejto lúke pod skalami strmej hory, to si jasne vybavila, keď ju na vlastné oči uvidela a pomyslela si, že je v skutočnosti ešte krajšia ako v jeho opise.

Autor Veronika Valent, 07.12.2020
Přečteno 36x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter