Na zajtrajšok nemyslím - 36. Kapitola - Lodovico

Na zajtrajšok nemyslím - 36. Kapitola - Lodovico

Anotace: Sú Vianoce a ja mám chuť niekomu ešte urobiť radosť, tak pridávam len pre vás jednu kapitolu navyše. Krásne vianočné sviatky želám. :-)

Toto sa mu dávno nestalo. Celý večer sa z toho Lodovico Rocco nevedel spamätať. Vypil asi pol fľaše vína, ale na viac nemal chuť. Neustále chodil medzi svojím krídlom a salónom. Bál sa dotknúť kľučky do zelenej izby, len tam tak stál a počúval, či sa v nej niečo nedeje. Vládol tam však pokoj. Svetlo, ktoré pri prvej kontrole ešte presvitalo popod prah, bolo už zhasnuté. Pre istotu zopárkrát vyšiel von na priestranstvo pred svoje krídlo, aby skontroloval chlapov, či strážia okno tejto izby a aj aby sa uistil, že im väzenkyňa neušla. Bolo zavreté. Naviaty sneh pod oknami neporušený. Nepokúsila sa o útek.

V tých chvíľach Rocco vonku len stál vo svojej koženej veste, zime, vetre a užasnuto hľadel do temného okna, za ktorým bolo vidieť záhyby kvalitného závesu. Neuvažoval nad tým, čo všetko v tej izbe je, aký vzácny kus nábytku, dekorácie, ktoré by sa mohli užívaním poškodiť. Predmetom jeho úvah bolo drobné chudé žieňa s dieťaťom v nej.

Ten moment, keď ju uvidel, zostal ako omráčený. Doslova sa mu nohy podlomili, keď pred ním stála takmer dokonalá kópia bývalej manželky a ich dcérky. Boli tu nepatrné rozdiely, áno, videl ich, nebol slepý. Napríklad, že táto bola skutočná blondínka a nie odfarbená. Samozrejme, aj hlas a pohyby neznámej mladej ženy boli odlišné, ešte krajšie a jemnejšie, ako mala tá jeho. Bola to kópia, ale dokonalejšia ako originál. Človek ani nemusel byť znalec ženských pôvabov ako Rocco, aby to vedel posúdiť. Samozrejme, v živote stretol aj krajšie ženy, ale ani jedna nebola takáto. Ani pri jednej nestratil reč, ako pri prvom stretnutí s ňou. Dokonca ani pri jeho bývalej.

Časť noci trávil v salóne. Ale dušou bol niekde inde. Kamarátom a hosťom nakoniec povedal dobrú noc a odišiel takmer triezvy do svojho krídla, čo bolo samé o sebe nevídaný jav. Nechcel ju tam nechávať dlho samú. Mal pocit, že by mal byť pri nej. Ani zaspať nevedel. Jeho staré, životným štýlom opotrebované, srdce, prudko búšilo, nevedelo sa upokojiť. Dokonca, aj sa mu objavili dávno zabudnuté slzy dojatia v očiach, ktoré ho neposlúchali, nechceli sa zavrieť vždy, keď si spomenul na to, čo mu Doliezač Greg priniesol. Už nemyslel na Darju, Lucy stála za všetky ženy sveta a tú divokú šelmu dokopy a pán bordelu si to uvedomoval.

Ráno Lodovica zobudil detský plač. O izbu vedľa. Najskôr nechápal, čo sa deje. Aj sa posadil a už-už sa išiel rozčúliť, že kto mu priniesol decko do jeho krídla, keď si uvedomil, koho vedľa svojej izby sám ubytoval. Ľahol si naspäť do postele a zrazu sa mu zdal plač dievčatka omnoho znesiteľnejší, no rajská hudba to aj tak nebola. Lodovico len ležal a uvažoval, čo ďalej. Ako sa má správať k žene, ktorá prežila vďaka Gregovej klietke ťažké chvíle. No dobre, tak dni. Možno týždne, povedal si, že to určite musí preveriť. Bolo mu jasné, že ak si ju chce získať, tak musí ísť na ňu veľmi opatrne. Dať jej hneď veľa voľnosti, by asi bola takisto hlúposť. Potom by si nevážila to, čo pri ňom bude mať.

Lodovico rozradostene vstal, že ide svojej budúcej žene nechať pripraviť tie najlepšie raňajky, ktoré sa chystal priniesť ich sám osobne. Postavil sa pred skriňu a uvažoval, v čom by asi urobil najlepší dojem, v čom by vyzeral mladšie. Napokon sa obliekol do svetlejších farieb, lebo tak sa obliekajú zvyčajne mladší ľudia a boháči. O svetlé oblečenie sa treba viac starať, častejšie prať, nie je to nič praktické, preto ho väčšina ľudí nenosí. No s účesom a ani zarastenou prešedivenou bradou nebol spokojný. Preto, kým v kuchyni chystali výdatné raňajky pre jeho vyvolenú, tak sa dal jednej zo slúžok ostrihať a oholiť do hladka. Keď vstal zo stoličky a pozrel sa do zrkadla, bol so sebou maximálne spokojný. Na pohľad omladol, ale aj cítil sa zrazu inakšie. Srdce mu prudko búšilo. Hlavu mal v oblakoch a náladu, akú roky nezažil.

Prešiel do kuchyne zobral antikorovú tácku s vkusne pripravenými raňajkami a prešiel do vlastného krídla. Už cestou si uvedomil, akú hlúposť urobil. Tak sa mu roztriasli ruky, že vylial takmer polovicu čaju. Musel sa vrátiť, ranný kuchár upratal neporiadok na podnose a osobne odniesol raňajky až pred zelenú izbu. Tam odomkol, prebral tácku od kuchára a vošiel do jednej z najkrajších izieb v súkromnej časti domu.

Dievčatko ležalo uprostred krásnej posteli z nebesami a ľahkými závesmi v svetlozelených farbách, vedľa nej sedela jej mama. Hrala sa s ním, ukazovala mu jeden z umelých kvetov, ktoré mali okrášľovať izbu. Dievčatko sa smialo. Pre starého zhýralého muža z tej scény sršala nevinnosť, priam bázeň. Po mnohých rokoch si uvedomil, že žena môže byť aj niečo viac ako len predmet upokojovania sexuálnych túžob a továreň na deti.

„Prepáčte, pani Lucy, dovolil som si priniesť raňajky. Môžem vám sem ich položiť na stolík?“

Ona súhlasila. Úsmev z jej tváre zmizol, akonáhle uvidela majiteľa hotela, ktorý ráno vyzeral inakšie ako večer, upravenejšie, ale aj tak sa nezdal byť veľmi sympatický. Už len tá prehnaná úslužnosť bola podozrivá. Lucy mala ťažký život, všeličo poznala, aj to, že ak je niekto cudzí na vás príliš milý, vždy za tým niečo je. Stále bola vystrašená z toho, čo sa s ňou bude diať. Tá neistota bola hrozná. Pud sebazáchovy bojoval s materinským, v prvom rade musela myslieť na to, že je tu malá Stella, ktorá bola v teple a mala čo jesť. To bolo pre ňu prvoradé.

Kvôli nej sa premohla, odkašľala si a povedala: „Môžete to tam položiť. Ďakujem. Je to od vás milé.“

„Naozaj nemáte za čo. Vďačne.“

Lucy bola odvážna, chcela vedieť na čom je. Preto sa opýtala podobným štýlom, s akým sa on rozprával s ňou, hoci v skutočnosti chcela povedať: ´Budeme môcť odtiaľto vypadnúť, ty sviniar?´ Vedela si zrátať jedna plus jedna. Už len podľa toho, ako sa k nemu lovec otrokov správal, bál sa ho ako čerta, vedela, že je tento chlap jeho šéf. Aj tá kuchárka z večera vyzerala, že ho nemá veľmi v láske.

Keď v noci v sprievode tohto slizkého človeka prechádzala hotelovou časťou, tak si všimla typické zvuky milovania, veľmi rýchlo pochopila, kde sa nachádza. I nahotinky visiace na hotelových stenách o tom svedčili, aj keď nič nepovedali. Počula o takýchto miestach, ale nikdy v nich nebola. Pochopila, že je na mieste, kde sa ženy zneužívajú na sex. Celkom prirodzene mala strach, že aj jej sa to môže stať. Ešte však nevedela, ako tomu môže zabrániť. Jediné pozitívum situácie bolo, že deravá klietka plná chudákov, ktorí mohli v akejkoľvek chvíli prisadnúť alebo priľahnúť pri páde jej dcérku, sa zmenila na teplú izbu len pre nich. To bol obrovský posun k lepšiemu.

Preto vyhrabala všetko svoje sebavedomie a nakoniec povedala: „Ste pán Rocco, ak si dobre zo včerajška pamätám. Neviete mi, prosím, povedať, čo s nami bude? Trochu som prekvapená z tohto prijatia. Vraveli nám, že budeme otroci, že slobodu sme už nadobro stratili a že sa s tým máme zmieriť. Neberte to tak, že by som sa sťažovala, ale nerada by som zažila nejaké nemilé prekvapenie.“

Rocco stál pri stole, na ktorý položil tácku, a najskôr nevedel, čo jej má na to povedať. Zase stratil slová ako po prvýkrát zamilovaný chlapec.

Nakoniec prehovoril: „Hm, hm, vec sa má tak, milá Lucy, takže... ako by som začal... vo vašom prípade to bolo obrovské nedorozumenie. Ospravedlňujem sa za mojich ľudí, ak sa k vám správali neslušne, alebo na vás zdvihli ruku. Len povedzte a ja si to s nimi vybavím. Ste môj hosť. Nemusíte sa báť. Nikto vám tu neublíži. U mňa ste v bezpečí.“ Mladý chlapec Lodovico, ktorý sa skrýval pod zhrubnutou schránkou, to naozaj myslel vážne. Triasol sa pri pomyslení, čo Lucy mohla zažiť, ako sa k nej mohli správať ostatní spoluväzni, ako strážcovia. Úprimne mu to bolo ľúto, zároveň ich naozaj chcel potrestať, ak sa jej čo i len jedným prstom dotkli. Mal hrozné výčitky svedomia, dávno zabudnutý pocit, ktorý ho vďaka tejto žene prekvapil.

„Takže môžeme ísť domov?“

„Uf, tak to zase nie!“ rýchlo zamietol návrh. Nebolo to však nejaké rázne odmietnutie. Vyzeral skôr preľaknuto. Lucy to vôbec nechápala. Čoho sa bojí? Určite nie jej.

„Myslela som si,“ smutne povedala.

„Nič sa nebojte. Uvidíte, budete sa tu mať dobre. Aj vaša maličká. Mimochodom, ako sa volá?“ obrátil pozornosť Rocco na dieťa.

„Stella,“ odpovedala.

„Hviezda, nádherné meno,“ zase sa Rocco nadchýnal. „Je to krásne dojča.“

Lucy pochvala od takého úlisného človeka vôbec nenadchla. Bála sa, že ju chce o ňu pripraviť. Obranne sa jej dotkla rukou. A na Rocca sa výstražne pozrela.

On to pochopil: „Nie, nebojte sa. Nikto vám ju nevezme. Dieťa má byť predsa s matkou.“

Tým úplne poprel to, čím sa roky živil, ale v tej chvíli mu to bolo jedno.

Lucy súhlasne prikývla, ale aj tak tomu človeku neverila. Niečo jej hovorilo, že v jeho ústach je večná pravda len frázou.

Rocco pochopil, že už má jeho prítomnosti plné zuby. Hoci chcel byť pri nej, pripomenul si, že musí ísť na ňu pomaly, ak ju nechce vystrašiť. Navyše mu nešlo iba o to, aby ju dostal do postele. Na to by stačili dvaja chlapi, ktorí by ju pridŕžali. On chcel viac. Chcel, aby sa do neho zamilovala. Takže sa rozhodol urobiť všetko pre to, aby sa to stalo. Vedel, že to nebude jednoduché, ale chcel sa jej ukázať v tom najlepšom svetle.

„Už budem musieť ísť, prajem vám dobrú chuť, milá Lucy. Zabezpečím, aby ste sa mohli dnes v súkromí okúpať aj s malou Stellou. Dám vám priniesť čisté šaty, pre malú pošlem nejaké hračky a ak dovolíte, večer by som vás chcel pozvať na večeru v mojom súkromnom salóne. Nebojte sa o malú, mám tu zopár zručných opatrovateliek. Zahrajú sa zatiaľ spolu tu v tejto izbe, aby ste sa nebáli, že vám ju chce niekto vziať. Ešte raz opakujem, nemusíte sa ničoho báť, budete sa tu mať ako kráľovná.“

Potom odišiel. Zámka zavŕzgala a Lucy zostala sedieť šokovaná na posteli. Mala chuť zabaliť Stellku do jednej z tých prepychových mäkých diek, ktoré našla v skrini a utiecť. Ale ako jej pohľad z okna od rána ukazoval, tak taká možnosť ani nebola. Pod jej oknom sedel na stoličke, alebo sa prechádzal jeden strážca so zbraňou. Vôbec nebolo pochýb o tom, koho stráži, lebo vždy keď vošla do okna, tak ju pozoroval.

XXX

            V kúpeľni inšpirovanou antickým štýlom dal Rocco urobiť otvor do steny, ktorý prekryl zelenou umelou rastlinou tak, že sa dalo skrz ňu pozerať dovnútra. Sedel a pozoroval nič netušiacu Lucy, ako najskôr umyla svoje dieťa, a potom sama skončila vo vani naplnenej teplou vodou z nejakou zvláštnou, ale príjemne voňajúcou penou. Lucy nikdy nič také nevidela. Ani nevedela, či je to dobré na pokožku, či sa toho nemusí báť. Aj samotná vaňa, do ktorej napokon vošla, mala neobvykle veľké rozmery. Lucy padlo veľmi dobre si v nej chvíľku poležať. No jej mozog stále uvažoval, ako by sa odtiaľ mohli čo najskôr dostať. Povedala si, že bude musieť získať dôveru šéfa bordelu, aby ju začal púšťať von. Ale zároveň sa bála, že čo všetko bude musieť kvôli tomu urobiť. Nebola si vôbec istá, či to dokáže. Nebola silná, ale veľmi chcela byť.

            Kým ona uvažovala o úteku, tak Rocco zažil extázu citov a pocitov, keď videl nahé telo mladej ženy. Síce bola samá kosť a koža, čo pár týždňov výdatnej stravy vyrieši, no aj tak vyzerala prekrásne. Presne taká, akú si ju predstavoval. Strašne ľutoval, že si ju nemohol nafilmovať a po večeroch obzerať, baterky, ktoré by kameru, či mobilný telefón rozbehli, už dávno nefungovali. Bol to naozaj nádherný pohľad.

            Večera pri sviečkach bola ešte krajšia. Lucy síce veľa toho nenahovorila, ale občas sa na neho celkom milo pozrela. Zaujímali ju niektoré umelecké artefakty, nechcela veriť tomu, aké sú staré. Zato Roccovi sa ústa takmer nezavreli. Snažil sa ju ohúriť zaujímavými faktami, rozprávať jej o histórii, ale Lucy ho počúvala len jedným uchom dnu, druhým von. Celý čas uvažovala, čo bude nasledovať po večeri a veľmi sa toho bála. Takisto mala strach z toho, že príde do svojej izby a maličká tam už nebude. Na svoje veľké prekvapenie, sa nič zlého nestalo. Rocco ju po večeri odprevadil do izby a pred dverami jej na rozlúčku pobozkal ruku. Stellka bola v izbe s opatrovateľkou a sladko spala. To, čo pocítila Lucy, keď ju uvidela, sa ani nedá opísať slovami. Tak veľmi sa jej potešila. Poďakovala sa Roccovi a zmizla mu do izby. Až tam si konečne vydýchla. S tým človekom sa vôbec necítila dobre, no snažila sa maximálne tváriť, že to tak nie je, a hrozne ju to unavilo.

            Asi po prvýkrát v histórii Sladkého sna sa stalo, že Rocco si vôbec nešiel vypiť svoju pravidelnú dávku alkoholu medzi zákazníkov a pritom bol zdravý. Zostal radšej u seba, načúval, každému zvuku z vedľajšej izby a sníval o krásnej budúcnosti. Predstavoval si ich ako usporiadanú rodinu. Malú Stellu si už videl vo veku svojej dcéry, keď zomrela, okrem nej ďalšie dve deti. Ich spoločné deti. Chlapca a dievčatko.

Lodovico vždy túžil po veľkej rodine, ale jeho prvá žena ju odmietla so slovami, že si nechce kaziť postavu. Veľakrát uvažoval nad tým, že ak by mali ešte jedno dieťa, ich manželstvo by malo viac šancí zvládnuť tú tragédiu. Ale minulosť človek nezmení, zato minulosť človeka áno. Bola tu však prítomnosť, ktorá mohla viesť ku krásnej budúcnosti, a on bol rozhodnutý urobiť pre to všetko.

Autor Veronika Valent, 26.12.2020
Přečteno 34x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter