Dnešok je ten deň! 44. kapitola - Na nože

Anotace: Blížime sa k záveru. Som Vám vďačná za to, že to stále čítate a ocením aj komentáre. Možno nimi zmeníte už napísaný záver, ktohovie:-)

Celú ďalšiu zimu bolo cítiť, že vzťahy medzi Filipom a Remym ochladli. Príčinu menom Laura síce nahlas nepovedala ani jedna strana, no obaja vedeli, že presne to meno a hlavne to, čo si s ním spájali, visí medzi nimi. Pri poslednej návšteve ranča jeho otca, kam sa doslova nanútil Remy, bolo úplne jasné, komu city to krásne dievča opätuje.

Hoci o dôvode ich otcovia, Harry a Adam, nemali ani zdania, boli z toho nešťastní. Nútili ich pracovať spoločne, loviť spoločne, plniť rôzne úlohy, ako inak zase spoločne. Výsledkom bol skôr opak, chalani prichádzali späť so slušným úlovkom, pretože sa pretekali, kto z nich uloví viac či nebezpečnejšieho tvora, ale totálne zdutí. Keďže táto taktika nepomáhala, nakoniec si otcovia povedali, že to nebudú siliť a nechali ich tak. Ak je ich priateľstvo ozajstné, tak búrku nad ním nakoniec zaženú aj sami chalani, a ak nie, tak sa s tým budú musieť nakoniec všetci zmieriť. Dobre vedeli to, že len niektoré detské priateľstvá pretrvajú do dospelosti, ale tiež to, že práve tie, čo zvládnu búrlivé dospievanie, majú väčšiu šancu vydržať až do smrti ako tie vytvorené neskôr. Také bolo presne to ich a o to viac si ho vážili.

Odluka od zdroja problému a dlhá zima spojená s nudou urobili svoje. Ku jej koncu to medzi mladíkmi vyzeralo o čosi lepšie. Dokonca už dokázali spolu trochu komunikovať. Aj keď si to nechceli pripustiť, chýbali si navzájom. Rovesníkov v ich veku v dedine nebolo, dospelí ich ešte medzi seba úplne nebrali, tak obaja cítili vzájomnú potrebu. No situácia sa zmenila príchodom dvoch nových rodín v čase, keď sa ešte dalo prejsť cez zľadovatenú rieku saňami bez toho, aby boli ohrozené.

Rada pozostávajúca zo stálych členov Harryho, Shana a Darji a dvoch ďalších najskôr prišelcom vyčítala, že dorazili o pár mesiacov skôr. Ale keď sa ukázalo, že neprišli naprázdno, priviezli jedlo pre seba a celkom užitočné veci aj pre dedinu, tak veľmi rýchlo prehodnotila svoj postoj vediac, že ich príchod dedinu nijak vážne neohrozí.

Predstavitelia rady sa zhodli, že noví budú dočasne ubytovaní v dvoch típí, kým si sami nepostavia domy, ktoré zatiaľ mali vybudované len základy a aj tie sa nachádzali pod hlbokým snehom. Rade bolo jasné, že ľudia neutekajú v zime zo svojich domovov bezdôvodne. Obe rodiny pochádzali z Roccovho kraja, strachovali sa o svoju bezpečnosť a hlavne vyčíňania známeho šialenca. Báli sa počkať do jari po tom, čo sa stalo ich susedovi z neďalekej farmy. Mali strach, aby ich na jar podobný osud nepostihol. Takto priniesli správu o tom, že farma pána Pawlovského bola na jeseň vyrabovaná, starého pána zabili, jeho telo zavesili dole nohami na vstupnú bránu a krutý osud postihol aj takmer celú jeho rodinu a veľkú časť zamestnancov vrátane malých detí. Jeden syn a zvyšok ľudí, čo tam žili, ušli do hôr.

Dôvod, prečo vyrazili ešte pred príchodom jari však Shana a Harryho nepríjemne zaskočil a len veľmi ťažko sa im počúvali detaily, keďže im hlavní aktéri neboli neznámi. Pán Pawlovský bol ten najspravodlivejší človek, akého poznali. Naposledy im veľmi pomohol, pričom riskoval životy svojich najbližších. Bolo to zvláštne, že k útoku došlo až po rokoch od tých udalostí, nie bezprostredne, vôbec s nimi nemusel súvisieť. Ale aj tak im to nebolo príjemné. Harry sa snažil zistiť, či nevedia, kde sa jednému z dvoch synov podarilo uchýliť do bezpečia. Utečenci povedali, že dva dni sa ukrýval u nich, ale potom sa aj so ženou a neterou rozlúčili a vydali sa na cestu, aby ich rodiny neohrozili. Ale urobili to, až keď sa ubezpečili, že nikto iný z rodiny neprežil.

„Ako rád by som ich našiel,“ povedal zamyslene Harry, keď noví odišli a on so Shanom ostal úplne sám pri ohni v hlavnom „dome“. V zime tam bolo dosť nepríjemne, keďže bol chránený pred počasím len jednej strany a ostatných z troch strán z pozošívaných látkových plachiet a väčších plastových fólií, ktoré sa podarilo niekde zohnať a ktoré cez deň vpúšťali časť denného svetla dovnútra. Nebolo v ňom najteplejšie, no aj tak stále slúžil ako jedáleň, dočasné pracovisko pre rôzne remeslá a hlavne miesto, kde sa obyvatelia na obed či po práci stretávali.

Shane, ktorý bol vždy pripravený pomôcť v spravodlivej veci, okamžite začal snovať plány. „Pokúsime sa. Nebude to ľahké, ak po nich ide aj Rocco. V krčmách nám to asi nepovedia, predpokladám, že Lucas sa niekde zašil. Budem sa musieť popýtať niekde inde. Možno ženy by to skôr mohli prezradiť,“ poznamenal Shane. „Určite sa snažia nebyť na očiach.“

„Vieš ty čo? Máš pravdu. Nebude to jednoduché,“ povedal mu ujo. Zamyslene sa pozrel do ohňa, ktorý už dohorieval. Správy spoza rieky ho zarmútili, ako aj pohľad na nabudeného Shana ochotného ísť zase riskovať. On však cítil únavu. Bola noc a čas ísť spať. Všetci už zaľahli a všetci sa cítili v bezpečí. Dokonca aj tí noví. Hore boli už iba oni dvaja a hádam aj nočná stráž, teda ak aj tí nezaspali na úplne formálnej hliadke. Jemné občasné zapraskanie ohňa bol asi jediný zvuk, ktorý rušil zimné mrazivé ticho.

Harry sa zahanbil za to, že si pokoj a bezpečie akosi zabudol vážiť. Znovu si spomenul na dôvody, ktoré ho na lúku priviedli. Mrzelo ho, že mohol predísť tomu, čo sa stalo Pawlovskému. Ak by bol v minulosti dôsledný, ešte by žil.

Nakoniec to pre seba a pre synovca uzavrel: „S prvou soľou pôjdem ja a skúsim niečo zistiť. Cítim to ako svoju povinnosť dostať ho sem. Neboj sa, Adam mi pomôže vysnoriť aspoň ich stopu. Má v tom roky skúseností. Ty tu radšej zostaň. Darja bude rada. Pôjdeš nabudúce.“ Na znak konca rozhovoru začal hasiť vodou z roztopeného snehu oheň.

Shane na neho hľadel, sledoval, ako sa jazyky plameňov bránia a vyskakujú zlostne do vodného útočníka, ale nič im to nie je platné, pretože sa menia na hustý dym a nakoniec hynú zároveň s poslednými žeravými uhlíkmi. Mladý muž bol vlastné rád, že nastala tma, pretože najskôr mal na jazyku klasické argumenty, prečo by mal ísť, ale nechcel hovoriť do škvrčania zhasínajúceho ohňa. Medzitým si uvedomil, že je ujovi za tú možnosť vlastne vďačný. Nemusí byť všade. Harry má pravdu, Darja zostala po tej jesennej udalosti veľmi ustráchaná. Ešte to potrebovalo čas, aby sa z toho, čo sa stalo počas jeho poslednej neprítomnosti, spamätala.

„Ďakujem, dozriem tu na všetko,“ povedal trochu smutným tónom strýkovi, keď nastala v stane úplná tma.

Harry sa zasmial, objal ho za plece a spolu vyšli pred hlavný dom, až von, teda tam, kde mu už mohol vidieť do tváre, a povedal: „S tým rátam.“

Pohľad na neho ho uspokojil, pretože uvidel odhodlanie a vďaku v očiach muža, ktorého vychoval. A keď sa potom ich cesty rozdelili a každý z nich išiel svojou vyšliapanou cestičkou k svojim domom, obzrel sa a hľadel hrdo za jeho postavou, až kým mu nezmizla z dohľadu.

To bol ďalší silný moment dlhého večera. To zastavenie sa uprostred kolobehu bežných povinností a uvedomenie si, že zo Shana vyrástol jeden správny chlap, na ktorého sa dá úplne spoľahnúť. A bol to sakra dobrý pocit.

XXX

Prišelci boli veľmi vďační za prichýlenie. Nereptali na zlé podmienky, pretože noví susedia k nim boli milí, zásobili ich drevom, pomáhali so stavbou domov. Vyzerali, že sa snažia úprimne spoznať ich. Aj preto sa veľmi rýchlo udomácnili.

No s nimi prišlo na Veľkú lúku aj dospievajúce dievča. Väčšinu času pomáhalo mame a tete. Zdalo sa byť hanblivé, veľmi sa nechcelo zoznamovať. Ale skutočnosť bolo také, že ono bolo hlavný dôvod, prečo jeho rodina opustila domov a v treskúcej zime sa presunula na toto odľahlé miesto, z ktorého spočiatku vôbec nebolo nadšené.

Jeden dôvod bol, že takmer šestnásťročné dievča stratilo väzby s rovesníkmi a tu v jeho veku boli len dvaja chalani. Druhým dôvodom bolo, že v čase prepadu Pawlovského farmy bolo u jeho vnučky na „prespávačke“, spolu s ňou a jej sestrou sa snažilo utiecť. Útočníci si ich všimli a po nich strieľali. Nanešťastie jeho kamarátku trafili a tá skonala priamo náručí tejto dievčiny, ktorá stále ešte tú traumu neprekonala. Celé sa to odohralo na sklonku jesene, Rocco tak získal celé zimné zásoby farmy Pawovských, dobytok, vlastne celý ich majetok a ešte viac si upevnil pozíciu v kraji. Vyhral. Už mu naozaj nikto nezavadzal.

Zranená Klára, tak sa to dievča volalo, sa potom s Pawlovského vnučkou, čo prežila, celú noc skrývala v lese nad farmou, kým krik, hluk, brechanie psov Roccových mužov a náreky ranených neutíchli, až potom si trúfali ísť ku nej domov. Dievčatá boli v takom šoku, že ani nedokázali vypovedať, čo sa stalo. Ale dorazil aj Pawlovského syn, Lucas, ktorý susedom cez kopec všetko vysvetlil. No tá hrôza, ktorú Klára zažila, sa nedala tak jednoducho vymazať.

Filip a Remy sa snažili byť ku nej priateľskí, no ona od nich bočila. Bála sa nadväzovať nové priateľstvá. Navyše, boli to chalani, ak ju prišli na niečo po jednom zavolať, tak to boli samé chalanské zábavky typu poďme pozrieť pasce, poďme loviť ryby, nechceš ísť prikŕmiť srny? Na tú poslednú prikývla. Strávila poobedie v lesoch s Remym, ktorý jej kvetnato porozprával o obyvateľoch dediny a celkovo bol na ňu veľmi milý. No ona ho viac-menej len počúvala. Občas sa na jeho vtipoch, ktorými jej chcel zlepšiť náladu, zasmiala. Keď sa Filip dozvedel, že boli niekde spolu, tak nahnevane zaklopal na dvere Harryho domu.

„Dobrý večer, môžem hovoriť s Remym?“ Prestupoval nervózne z nohy na nohu a hoci mu Harry celkom dobre do tváre nevidel, keďže sa už stmievalo, aj tak sa mu zazdalo, že vidí v jeho tvári hnev.

„Stalo sa niečo?“ pre istotu sa opýtal.

Filip najskôr len zavrtel záporne hlavou, až potom zo seba vydal hlas, ktorý sa snažil veľmi upraviť tak, aby nebolo počuť, aký je rozrušený. Nevydarilo sa mu to celkom.

„Nič, len sa ho chcem na niečo opýtať!“

Harry, hoci bol trochu zaskočený, chvíľu váhal, no potom si povedal, že Remyho predsa zavolá. Len toľko si pomyslel, že možno prišiel čas doriešenia ich problému.

Jeho syna dosť prekvapilo, že jeho niekdajší kamarát stojí pred dverami a volá ho von. Polroka sa to nestalo. Otcova poznámka o tom, že je nejaký nazlostený, mu vŕtala hlavou celý čas, kým sa obliekal. Netušil, čo by ho mohlo nahnevať. V ten deň sa predsa úspešne obchádzali. Ani kým vyšiel von, na nič neprišiel.

Len čo vyšli mimo dedinu, Filip sa na neho oboril: „Jedna ti nestačí, chceš mi prebrať aj ju?!“

Remy zastal a zodvihol na chvíľu hlavu k nebu. Aké by bolo nebo, keby bol deň a nie noc. Milióny hviezd a dorastajúci mesiac na nich svietili a v spolupráci so snehom sa im snažili vynahradiť nedostatok jasu. Takto na seba mladíci celkom dobre videli. V momente, ako Filip povedal tú vetu, Remy konečne pochopil, o čo išlo. Jeho priateľské gesto, o ktoré ho mimochodom poprosila Darja, lebo ju o to požiadala Klárina mama, keď videla, ako sa jej dcéra na nové prostredie zle adaptuje.

Po útoku musela nasledovať obrana: „Nie je to tak, ako si myslíš.“

Do Filipa vošlo asi sto čertov a neuveriteľne rýchlym tempom na neho vyštekol: „Nie?! Tak mi povedz, ako to je! Jedna u nás, druhá za riekou, možno sú aj ďalšie, ktorým pletieš hlavu. Táto je moja. Opováž sa ju ešte niekam zobrať! Ja sa tu týždne snažím a ty... Škoda hovoriť!“

„Prepáč, nevedel som. Keby si mi to bol býval povedal, nepozýval by som ju do lesa,“ pravdivo odpovedal Remy. Okamžite sa vyľakal. Strašne hlúpo to vyznelo, celkom v jeho neprospech. No jemu fakt o nič nešlo. S Klárou nemal žiadne bočné úmysly. Len skúsil urobiť to, o čo ho poprosili. Odkedy na neho Filip kašlal a Laura mu chýbala, jeho život nestál za veľa. Na Veľkej lúke si pripadal ako za trest, ako vo väzení. Vôbec ho to tam nebavilo, preto bol rád, že mal pri práci, ktorá mu bola počas zimy pridelená, vôbec nejakú spoločnosť.

„Pchá, vraj nevedel. To ti mám veriť?! Keby si mal oči, tak by si to videl! Akurát tebe by som to otvorene vešal na nos po tom, čo si mi urobil. O Laure som ti x-krát hovoril. Vedel si to! Napriek tomu si... Stále tomu nemôžem uveriť! Ako si mi to mohol urobiť?!“ povedal Filip, ktorý sa postavil zoči-voči jeho staršiemu, no vzrastom nižšiemu bývalému kamarátovi s vedomím, že ho bez problémov prebije.

„Prepáč, asi to nebolo obojstranné,“ potichu poznamenal Remy, ktorého výčitka znova zabolela. Videl hnev v očiach Filipa, vedel, že je v tomto bode obžaloby spravodlivý, no nechcel sa hádať, nieto ešte bojovať. Radšej stisol pery a nechal si pre seba, že by išiel na tie zvyšky koláča s Laurou zas a znova, tak nevysloviteľne ho to k nej ťahalo. Ako motýľa po premene na prvý kvet. Nedalo sa tomu odolať.

„Mal si sa držať bokom!“ zavrčal zlovestne Filip.

            „Nemohol som...,“ priznal vinovato. No vôbec to neľutoval, aj keď sa tak snažil tváriť. Myšlienky na Lauru ho úplne odzbrojili. Bol do nej až po uši.

            „Mohol a mal! A čo si budeme hovoriť! Ja,“ bil sa zlostne Filip opakovane do pŕs, „ja by som ti to nikdy nespravil!“

            „To nevieš,“ povedal Remy ako človek, ktorý veľmi dobre vedel, že jeho protivník neklame. Chcel ho tým zneistiť. Ukázať, že jeden nikdy nevie, ako zareaguje v situácii, pokiaľ sa v nej naozaj neocitne. Môže si hovoriť, že to bude také, či onaké, až krutá realita preverí jeho predsavzatia.

            „Viem!“ skríkol Filip. „Mal som ťa za brata! Strateného brata! Strašne si ma sklamal!“ Hlas ho pri tom, ako to povedal, trochu zradil.

            Remy si až vtedy uvedomil, ako veľmi mu ublížil. Aj pre neho bol Filip ako brat, ako všetci súrodenci, ktorých stratil. Obe polosiroty to v živote nemali ľahké a práve tento fakt ich vždy spájal.

„Prepáč,“ povedal Remy už po tretíkrát kamarátovi, lebo ho nechcel stratiť.

Nič mu to však nebolo platné, lebo Filip sa ohnal a uštedril mu poriadny úder. Horkokrvná hlava ho chcela zastaviť, tak pri druhom potenciálnom údere zastavil jeho ruku tesne predtým, ako sa ho dotkla. A zrazu tu bola seriózna bitka, ktorá skončila na zemi, kde si po chvíli Remy povedal, že na to kašle. Jednu facku za to, že prebral kamarátovi dievča, si isto zaslúžil. Možno aj dve. Ale stále sa chcel s ním zmieriť, preto sa prestal brániť a trpezlivo čakal, kým si to na ňom sediaci Filip uvedomí.

            Aj sa tak stalo, ale až po chvíli, medzitým dostal niekoľko ďalších rán. Ohrdnutý dvojitý nápadník zúfalo rozhodil rukou do prázdna, vyskočil na rovné nohy. No tam sa rýchlo spamätal a znova zaujal bojový postoj a zúfalo vykríkol: „Čo nebojuješ, zbabelec!“

            Remy mokrý od snehu, ktorý ešte nestihol po teplom dni úplne zamrznúť, sa len posadil.

            „Lebo si vyhral, somár!“ odpovedal mu.

            „Ale nebojoval si naplno, posero!“

            Remymu to už prišlo smiešne.

            „Klára je tvoja. Aj tak ma celý čas ignorovala. Išla so mnou len preto, aby nemusela byť pri praní. Idiot! Sama mi to povedala.“

            „Debil,“ po tejto informácii povedal jemnejším tónom jeho naštvaný nepriateľ.

            „Pýtala sa na teba, génius!“

            „Na mňa? Vymýšľaš si! Čo chcela vedieť?“

            Remy sa pomaličky postavil, starostlivo zo seba otriasol sneh, najskôr z nôh, potom zo zadku, potom sa vyrovnal a povedal: „Poviem ti, iba ak mi Lauru konečne odpustíš.“

            Filip sa k nemu priblížil, chytil ho pod krk: „Čo si jej povedal? Hovor! Určite si ma ohovoril. Priznaj sa!“

            Remy neostávalo veľa možností pohybu. No zdvihol bradu a trochu krivým úsmevom od škrtenia povedal: „Jáj, tak to je! No pekne si sa vyfarbil. Ty by si mi frajerku neprebral, len by si ma ohovoril. Si omnoho lepší ako ja. Nie, nie, bratku, iba pekne som o tebe. Pýtala sa na to, koľko máš rokov, aký si, čo máš rád, prečo sa nebavíme. To ju dosť zaujímalo. Pravdu som jej povedal, že som ti prebral dievča. Môžeš sa jej opýtať. Ani na sekundu to nebolo rande.“

            Filip uvoľnil zovretie. Poškrabal sa po hlave. Krížom pravou rukou pri ľavom uchu, tak ako to vždy robieval a Remy si ho za to doberal. Teraz na to nemal náladu. Čakal, ako po krátkom zamyslení zareaguje.

            „To je blbé, teraz si musí myslieť, že stále mám o Lauru záujem.“

            „Hm, možno. Ale ak by si jej dal viac najavo, že máš o ňu záujem, bola by si istejšia.“

            „Ale prečo teda nikdy so mnou nikam nešla a s tebou áno?“ povedal mladík a rozhodil nešťastne rukami.

            Remy sa usmial, presne na to sa jej opýtal. Kým mu však odpovedal, upravil si pri bitke uvoľnené vlasy, ktoré v slabom vetríku viali do všetkých strán, gumičkou znova do chvosta.

„Aj to viem. Najskôr si nebola istá, čo si zač, potom vždy musela rodine s niečím pomáhať. Len sa udomácňujú, majú toho veľa. Pomáha mame, tete, nezdalo sa jej správne odísť od roboty. To musíš chápať. No a potom si už neprišiel. Myslí si, že si sa urazil.“

            „To som sa aj. Však aj blbec pochopí, že keď aj tretí raz povedala nie, tak asi nechce byť so mnou sama.“

            „No vidíš a mýlil si sa. Skús na to ísť inakšie, nie hneď teraz. Ja som sa jej opýtal, že keď bude mať niekedy tento týždeň čas, chystám sa prikŕmiť lane a dať im trocha soli. Sama prišla povedať, kedy chce.“

            „Takže fakt si tým nemal nič v úmysle?“ stále ešte neveriacky dobiedzal Filip.

            „Nie. Darja ma o to poprosila. Klárina mama má o ňu starosti. Je vraj smutnejšia, ako bývala. Nechce povedať prečo. Možno tebe sa otvorí.“

            „Doprdele! To som... Hm... To mi nenapadlo,“ povedal so zaťatými perami. Asi trochu cítil aj on výčitky svedomia, za to všetko, čo sa v ten večer stalo. Vzápätí však dodal: „Ale tie facky si si zaslúžil, za Lauru.“

            „Zaslúžil. Asi aj tie päsťovky,“ priznal Remy a zároveň vytkol. „Možno nie tak veľa a nie takej intenzity, ale fajn, beriem to. Nemal som to robiť.“

            Zamyslený Filip na neho hľadel, ale keď uvidel, že Remy s totálne tmavým okolím oka, ktoré bolo zreteľne vidieť aj napriek tomu, že nebol deň, to myslí vážne, tak si povzdychol. Prehnal to. Nemal ho tak zmlátiť.

            „Vyšiel si z cviku, sparing partner,“ nadhodil položartovne.

            „Hej, nevenoval si sa mi.“

            „Nebojoval si na sto percent. To kvôli nej. Tak veľmi ju miluješ?“ povedal Filip a hľadel na Remyho skúmavo. Chcel vedieť, prečo to urobil. Či ho chce naštvať, urobiť mu zle, dokázať si, že je niečo viac. Ale nič z toho to však nebolo a potvrdili mu to nasledujúce slová a povzdych: „Ani si nevieš predstaviť.“

Sok v bývalej láske nešťastne dodal: „A ani sa nemám s kým o tom porozprávať...“

            Filip sa pousmial, celú zimu mu chýbala spriaznená duša. Vystrel ruku a povedal: „Odpúšťam ti. Zase priatelia?“

            „Zase,“ s potešením vyhlásil Remy a ruku bez váhania prijal.

Bratskému objatiu sa však vyhli, stačilo, že si vedeli znova prísť na meno. Spoločne sa vrátili do dediny uvažujúc, kam by tak mohol Filip Lauru zavolať. Nočná prechádzka čarokrásnou soľnou jaskyňou s fakľou v ruke bol nápad Remyho, od prírody väčšieho romantika. Praktickejší Filip návrh naoko prijal, no v skrytosti sa mu potešil. Myšlienka to bola skvostná, celé dni tam niekto je a ťaží, no v noci v jaskyni vládne pokoj, nikto ich rušiť nebude, a už v tej chvíli sa na svoje prvé rande začal tešiť a jeho znovu nájdený kamarát, ktorý mu v tom držal palce, tajne dúfal, že sa o jeho priebehu dozvie nejaké podrobnosti. Ako to medzi sebou odjakživa robia skutoční priatelia.