Štvanica - 7.

Anotace: Dávam vám tu teda v poradí siedmu kapitolku. Dúfam, že si ju vychutnáte...

Sbírka: Štvanica

Ema sa uberala úzkou uličkou pomedzi rady zbúraných chatŕč. V hlave mala poriadny zmätok a neustále sa musela vracať k tomu, čo povedala Lucia. Hoci patrila medzi ľudí, ktorí neveria v nadprirodzeno a z duchárskych príbehov sa vysmievajú, nedokázala sa ubrániť pocitu, že Lucia jej hovorila pravdu. Číha tu netušené zlo...
Ema sa zastavila. Odrazu ňou prebehla neopodstatnená triaška a na čelo jej vystúpili kropaje potu. Srdce sa jej silno rozbúchalo a dych sa zrýchlil. Zastala. V hlave jej zabubnovala tupá bolesť a prenikla až do dolných končatín. Trochu sa zatackala, ale udržala sa na nohách. Do žalúdka sa jej zabodol hrubý osteň ďalšej bolesti a zakrútila sa jej hlava. Naplo ju a skôr, ako si stihla uvedomiť, čo robí, oprela sa rukami o stenu domu a vyvracala sa priamo do plytkého žliabku pri plote. Po lícach sa jej skotúľali dve veľké slzy a nasledovali vyvrátené raňajky do žliabku. Ema si kľakla do vlhkého blata a zhlboka sa nadýchla. V pľúcach ju zabodalo a svet sa s ňou zatočil. A vtedy to zbadala. Boli to iba záblesky a zatemnenia, úryvky viet a výkrikov do tmy. Počula vrčanie a aj dve hrozivé slová: ahoj, Lucia! A potom zacítila na chrbte hroznú záťaž, ako keby jej naň niekto položil obrovský balvan. Nato sa zvalila tvárou k zemi a zostala tak ležať, sťažka oddychujúc.
Zdalo sa jej, že to trvalo iba pár minút. Na chrbte cítila teplé slnečné lúče, ale hlavu a srdce jej prebodával mráz. Zrazu začula nad sebou mužský hlas: "Si v poriadku, dievča?" opýtal sa. Ema si nejasne uvedomila, že si k nej kľakol a zľahka sa jej dotkol. Dievčinou preletela ďalšia triaška a ticho vzdychla. "Neboj sa, nechcem ti ublížiť," upokojoval ju neznámy muž. "Je ti niečo? Prehovor, ak môžeš." Ema si uvedomila, že môže hovoriť. Chlad sa stratil a tep sa vrátil do normálu. Slabosť ju opustila tak rýchlo ako prišla a spolu s ňou aj bolesť hlavy. S námahou sa otočila na chrbát a pomaly sa posadila.
"Je mi dobre," povedala ticho nízkemu zavalitému mužovi s okrúhlou zarastenou tvárou. Stále sa tváril ustarane, ale keď mu Ema venovala upokojujúci úsmev, trochu sa uvoľnil. Natiahol k nej ruku a pomohol jej vstať. "Pomaly," vystríhal ju, keď sa jej znova zatočila hlava a trochu sa zatackala. "Asi si vypila príliš veľa alkoholu, čo?" uškrnul sa a zľahka buchol Emu do ramena. DIevčina mlčky pokrútila hlavou: "Nepila som," namietla. Muž od nej trochu ustúpil a odhalil rad žltých zubov. "Nemusíš sa báť, nepoviem to tvojim rodičom. Tu pije každý tínedžer." Ema neodpovedala. "Ďakujem," poďakovala chrapľavo. "Už mi je dobre." Muž od nej o pár krokov odstúpil a vrhol na ňu skúmavý pohľad: "Si mi odniekiaľ povedomá... ako sa voláš?" "Ema," odvetilo dievča. Muž odrazu spozornel a jeho tvár zbledla. "Ema?" zopakoval. "Anetina neter?" "Áno," prisvedčila dievčina zmätene. Nato sa chlap bez slova otočil a rozbehol sa preč z uličky.
Dievčina sa za ním dívala, kým nezmizol za zákrutou, potom pokrčila plecami a otočila sa vpred. V duchu rozmýšľala, čo sa to práve stalo. Tie obrazy boli ako skutočné. Až príliš skutočné. Ako keby sa to všetko práve teraz dialo. Ema nemohla odohnať zlý pocit, že nechala Luciu v tej kaviarni samú. Napokon, jediná veta, ktorú počula v hlave, bola: "ahoj, Lucia!" Čo ak sa jej kamarátke niečo stalo? MAla by sa vrátiť a overiť si to. Áno, to by mala...
Lenže namiesto toho, aby sa Ema otočila a zamierila späť na námestie, pokračovala vpred - ako keby sa jej nohy riadili vlastným rozumom.
Ani si neuvedomila ako a vošla na lesnú cestičku. Okolo nej rástli statné borovice a smreky s riedkym ihličím a znelo tu mnoho hlasov lesných obyvateľov. Ema nič z toho nevnímala, stále bola uväznená vo vlastných myšlienkach, ktoré z veľkej časti tvorili obavy o Luciu. Lenže nech sa snažila akokoľvek, nemohla sa donútiť obrátiť sa a ísť nazad. NIečo vpredu ju ťahalo -niečo, čo bolo mocnejšie ako ona.
To, že sa ocitla na čudnom mieste, ju napadlo, keď pred sebou zbadala posledný rad stromov. Neboli to ihličnany, ale mohutné jasene. Nezdalo sa, že tu rastú samy od seba. EMa by bola prisahala, že ich tu niekto vysadil. Ale to nebolo to najzvláštnejšie. Na kmeni každého stromu, asi so výške očí, bolo niečo pripevnené. Ema najprv dobre nevidela, čo to je, ale keď podišla o niečo bližšie, zbadala, že je to kus plátna, na ktorom je vyobrazený čudný znak. Mal tvar kruhu a po jeho obvode boli nakreslené dubové listy. Vo vnútri kruhu bolo veľké oko s jasnožltou dúhovkou a červenou zreničkou. Riasy boli purpurové, ale zdali sa ako skutočné. Ema mala pocit, že na ňu to zvláštne oko každú chvíľu žmurkne. O krok cúvla. čakala, že mozog vyšle do jej tela výstrahu, ale napodiv bola celkom pokojná. Inštinkt jej nahováral, že sa nemá čoho báť - aspoň zatiaľ.Po krátkom zvážení svojich možností vykročila dopredu a prešla pomedzi veľké stromy.
Naskytol sa jej dosť neobyčajný pohľad. Stála na kraji dediny. Lenže toto nebola tá dedina, cez ktorú šla predtým. Vlastne bola o dosť menšia. Tvorilo ju iba niekoľko malých domčekov, rozostavených do nepravidelného kruhu. A zdala sa byť oveľa staršia, ako tá, v ktorej bývala Ema. Vyzeralo to, ako keby ju sem náhodou zavial vietor z minulosti. Neboli tu elektrické stĺpy, ani pouličné osvetlenie. Domy boli postavené ako jednoduché chatky s drevenými strechami a latkovým plotom okolo dvora. Neboli tu domáce zvieratá, ale zato v záhradách rástli všetky možné stromy, ovocie a zelenina. Medzi hriadkami stáli staré ženy, ktorých tváre poznamenal už zub času a krvopotne pracovali. Aj mimo domov chodilo mnoho ľudí. Eme neušlo, že ani jeden nie je v jej veku. Všetci vyzerali byť veľmi starí, ako keby žili už celé veky. A čo bolo najčudnejšie, pri pohľade na Emu nestíchli a nevenovali jej nenávistný pohľad, práve naopak: každý, kto okolo nej prešiel, sa na ňu žiarivo usmial a zaželal jej pekný deň. Zopár žien na ňu dokonca z diaľky kývalo, ako keby sa poznali celé roky. EMa si dodala odvahy a vošla do rušného stredu malej dedinky.
Prechádzala okolo jednotlivých domov a všetko vôkol seba sledovala s napätím. Toto nebolo obyčajné miesto. Všimla si, že všetky ženy majú sukne a svetre zladené vo farbách purpurovej, žltej a červenej. Nikde nevidela inú farbu, ba ani iný odtieň.A ako by to nestačilo, onedlho zbadala, že na plote pred každým domom visí kúsok hrubého plátna s rovnakým symbolom, ako visel aj na stromoch na kraji lesa. Zvedavosť ju natoľko ovládla, že pred jedným takýmto symbolom zastala a natiahla k nemu ruku.
"Je to Amulet proti zlým silám," ozval sa jasný hlas. Ema stiahla ruku a zdvihla hlavu. Na prahu domu, pred ktorým dievčina stála, sa zjavila vysoká chudá žena s pavučinou hlbokých vrások na tvári, dlhými bielymi vlasmi a iskrivými modrými očami. Usmievala sa. "Môžeš sa ho dotknúť, ak chceš," povedala. "Prinesie ti to šťastie." Ema sa znova pozrela na amulet na plote, ale ruku už nenatiahla.Začula, ako sa starena vo dverách chrčivo zasmiala: "Vedela som, že sa o to znova nepokúsiš. Máš strach, však?" Ema mlčala, nechcela priznať, že žena má pravdu. Starena však ako keby to vedela, prikývla. "Dalo sa čakať, že sa tu objavíš," povedala. "Ale myslela som, že ti to bude trvať oveľa dlhšie. Tvoja teta ťa asi pomaly vedie vpred. To ti len pomôže." Ema sa zatvárila prekvapene: "Vy poznáte moju tetu? A viete kto som?" Stará žena vážne prikývla: "Viem, moja. Až veľmi dobre viem, kto si a aj, čo tu hľadáš. A tiež viem - tak ako všetci, čo sú tu - čo ťa v týchto chvíľach trápi." "Ale...ako?" merozumela Ema. Starena ju prerušila mávnutím ruky: "Ak sa chceš niečo dozvedieť, poď dnu. Porozprávam ti všetko, čo budem môcť." Ema netúžila vojsť k úplne starej žene do domu,ale jej zvedavosť bola silnejšia. A tak otvorila bráničku a nasledovala starenu do malého domčeka.
"Urob si pohodlie," žena ukázala na kreslo pri kozube v malej miestnosti, ktorá mohla slúžiť ako obývačka. Okrem neho tu bol ešte malý ošúchaný stolík a zodratý gauč. NA zemi nebol koberec, iba obyčajná drevená dlážka. Ema izbu preletela rýchlym pohľadom a potom si sadla na ponúkané miesto. "Dáš si čaj?" opýtala sa jej starena. Ema pokrútila hlavou: "Nechcem sa zdržiavať. Rada by som vedela, čo viete o mojej tete a o tom, čo sa jej stalo." "Ty si ale nedočkavá," zasmiala sa žena. "Aj vy by ste boli, keby vám zmizol blízky človek a nik by vám nechcel povedať, kde je," odsekla Ema zlostne.
Starena zmĺkla a sadla si na gauč oproti Eme. "Áno, máš pravdu," vzdychla si. "Strata milovaného človek je hrozná vec. S tvojou tetou som sa osobne stretla len raz, keď som bola v dedine nakúpiť. Bola to skvelá, silná žena. Ihneď ma upútala. Bohužiaľ, skôr, ako sme sa stihli viac zoznámiť, zmizla." "VIete, čo sa jej stalo?" opýtala sa Ema bez dychu. Žena pokrčila kostnatými plecami: "Len to, čo si rozprávajú ľudia v dedine. Vraj utiekla pred zlom,čo tu všetkých trápilo. MNohí hovoria, že ju to aj zabilo..." "Čo ju zabilo?" opýtala sa Ema. Žena si vzdychla: "To, čo sa tu dialo v poslednej dobe, nebolo po prvý raz. Zažila som to - naposledy v roku 1850. Bolo to hrozné..." "1850?" vyhŕkla Ema. "Koľko máte rokov?" Žena sa smutne usmiala: "BUdem mať tristo - tak ako všetci obyvatelia tejto osady. Boli sme jediní, čo vtedajšie útoky prežili. Uchýlili sme sa ďalej od centra dediny a zostali sme žiť tu, mimo všetkého. Videli sme umrieť všetkých našich blízkych. A ten šok spôsobil, že nemôžeme zomrieť ako normálni ľudia." "Hovoríte útoky? Útoky koho? A na koho?" chcela vedieť Ema. Srdce jej divo bilo. Starena sa na chvíľu odmlčala, potom nahlas vzdychla: "Boli to útoky zo strany zla mimo nášho sveta - niečoho nadprirodzeného, čo sa nedá zastaviť mečom ani puškou. Útočili na všetkých, od radu." "Ako často sa to sem vracia?" spýtala sa Ema ticho. "Tak často, ako je potrebné, dievča," odvetila stará žena skleslo. "Vždy to začne rovnako - privolaním. A potom to už ide dolu kopcom. Výkriky, krv, smrť..." Starena potriasla hlavou. "Je to strašné." "Ale čo s tým mám spoločné ja a moja teta?" nechápala Ema. Žena na ňu pozrela: "Všetko. Si z jej krvi, bývaš v jej dome a onedlho budeš aj konať, ako konala ona." "A čo je tým zlom? Ako ho možno zastaviť?" nedala sa dievčina. STarena sa prudko postavila. "Myslím, že nateraz je to všetko, čo ti môžem povedať. Viac sa dozvieš, keď príde čas." "Ale čo moja teta?" spýtala sa Ema nešťastne. Žena sa k nej otočila: "Zabudni na ňu, dievča. Ona sa už nevráti. Teraz sa sústreď na to, aby si odtiaľto čo najrýchlejšie zmizla. POmôžeš sebe, aj obyvateľom dediny." "A čo vy?" spýtala sa Ema ticho. "Vám nič nehrozí?" "Videla si amulety pred vstupom do osady a na našich domoch? Tie nás ochránia." "Tak prečo potom neochránia aj tých v dedine?" Starena sa zasmiala: "Žijú síce starým životom, ale tak, ako veľmi sa boja toho zla, tak veľmi sa bola aj nás a našich čarov. Neveria tomu. Myslia si, že sme diabli." "Preto sa ku mne nesprávate ako oni - so strachom?" Starena prikývla: "Vieme, čo sa tu dialo a vieme, že sa to začne diať znova. Ale nezabránime tomu. Musíš odísť - iba tak to prestane. Urob to čo najskôr, inak ťa dedinčania ukameňujú."
Ema hľadela na starú ženu s hrôzou aj skepsou. Nedokázala si predstaviť, že sa po dedine preháňa nejaké zlo a vraždí ľudí. Bolo to príliš fantastické. Starena si asi všimla jej nedôverčivosť a chytila ju za rameno: "Nemaj obavy. Prídu situácie, kedy si uvedomíš, že hovorím pravdu." S týmito slovami ju vyprevadila ku dverám.
Keď sa Ema dostala na priedomie, zbadala, že slnko opustilo najvyšší bod na oblohe. Bola asi hodina popoludní. Ani sa nezdalo, že sa tu túlala tak dlho. "Aby som nezabudla," ozvala sa ešte žena a Ema sa otočila. "Áno?" "Dotkni sa pred odchodom jedného z tých amuletov - možno ti to pomôže."