Štvanica - 9.

Anotace: Keďže sa mi táto kapitola zablokovala, uložila som ju ešte raz... Pekné čítanie

Sbírka: Štvanica

Keď sa dedinčania vzdialili od miesta činu, Ema nechala prepuknúť paniku, ktorú doteraz tak odvážne potláčala. Na čelo jej vystúpili kropaje potu a celá sa roztriasla ako pri zimnici. Nohy mala zrazu ako z olova a ruky čudne stuhnuté. Ako vo sne sa otočila a zamierila zablatenou cestičkou domov. SRrdce jej bilo ako bláznivé. Túžila kričať, plakať, nadávať, čo jej hrdlo ráči, len aby mohla zo seba dostať ten strašný smútok. Lenže to sa nedalo. Jej telo sa odrazu vzpriečilo a Ema nedokázala vyroniť ani jednu slzu - na to bola v príliš veľkom šoku.
ANi nevedela ako a odrazu sa ocitla pred tetiným domom. Krátkymi trhanými pohybmi otvorila bránku a rovnako ju za sebou zavrela. Strnulo vyšla po schodíkoch a odomkla dvere do haly.
V dome vládol chlad a akési čudné vlhko. Ema to však nevnímala, tak ako si nevšímala ani zvláštny pach hniloby, ktorý sa rozliezal po kútoch ako odporný hmyz. Zareagovala až na naliehavý Dailyho štekot, prichádzajúci z obývačky. Zamierila za jeho hlasom. Našla psa sedieť pred kozubom a hľadieť na dievčinu takmer vyčítavo. "Čo je?" opýtala sa Ema unaveným hlasom. "Deje sa niečo?" Daily miesto odpovede otočil hlavu dozadu. Ema sa pozrela na tú vec, ktorá tak Dailyho zaujala. "No a čo?" pokrčila plecami, keď to zbadala. "Nechala som otvorené okno. V tom zhone som ho zabudla zatvoriť." Lenže Dailymu sa Emin argument nepáčil. Postavil sa a prešiel k dokorán roztvorenému oknu. POsadil sa priamo pod neho a slabo zaskučal. Ema si vzdychla. "Je ti zima?" opýtala sa. Rezignovane prešla k oknu a silno ho zaplesla. Potom pozrela na Dailyho: "Už je to lepšie?" Veľký čierny pes si teraz ľahol a pritisol hlavu k dlážke, ako keby ho dievčina zbila. Až vtedy Eme došlo, čo jej chce zviera ukázať. Priamo pred ním bolo na zemi niekoľko šmúh od blata a dokonca aj jasne zreteľné psie stopy.
Eme zamrelo srdce. S nádejou sa pozrela na Dailyho labky, ale vedela, že pes vonku nebol. Bolo to niečo iné. Možno... "To zviera, čo zabilo Luciu!" zvolala Ema a vyvalila oči na šmuhy na zemi. To nebol iba tip. Ona vedela, že tu bolo. A bolo to to isté zviera, ktoré na ňu v prvú noc skočilo a zašepkalo jej do ucha tri hrozné slová. "Začne to znova," zamrmlala si Ema horúčkovito. Znova sa roztriasla, ale teraz nie od šoku ale od strachu. ODrazu ju ovládol ľadový strach a prevŕtal sa jej až hlboko do srdca.
Bez toho, aby rozmýšľala, čo robí, zamierila do tetinej izby, kde mala uložené všetky svoje veci. Keď do nej vošla - stále nebola celkom uprataná, ale vyzerala aspoň sčasti v poriadku - bez zaváhania šla rovno ku skrini v rohu a prudko ju otvorila. Vytiahla si z nej cestovnú tašku a malý ruksak. Nemohla tu zostať. Nie. Bolo to príliš nebezpečné. Dialo sa tu čosi, s čím nedokázala bojovať a nechcela riskovať svoj život a skončiť ako Lucia...alebo jej teta.
Ema na chvíľu znehybnela, držiac tašky v rukách. Jej teta. Zmizla. A Ema ju chcela nájsť. Je to predsa jej teta! Jeden z najbližších ľudí v rodine! "Nie," šepla Ema ako v trante a hodila tašky na posteľ. "Nejde to. Nemôžem. Príliš...sa bojím. Skrátka to nejde!" Začala behať od jedného konca izby k druhému a nosiť všetky svoje veci k taškám. Nemohla tu zostať. Nebola pripravená na nič podobné. Veď ani nevedela, čo sa tu vlastne deje!
S povzdychom hodila do tašky kopu oblečenia a na chvíľu sa zastavila. POhľad jej zrazu zaletel k rozbitému zrkadlu na stene. Viselo takto od chvíle, ako sem prišla. Ešte nemala kedy ho dať dole. A okrem toho, jej teta bola poverčivá a zvesiť zo steny rozbité zrkadlo by mohlo priniesť smolu. Ema si to síce nechcela priznať, ale v tejto tajuplnej dedine sa cítila veľmi zraniteľná. Nemohla tu využiť svoje schopnosti, pretože sa zdalo, že sa tu nič neriadi zdravým rozumom. Veď už verila aj na moc rozbitého zrkadla!
Pokrútila hlavou a podišla k stene. Vzala zrkadlo za poškodený rám a opatrne ho zložila. CHvíľu sa dívala na vlastný roztrieštený obraz, potom ho položila na posteľ. Znova sa vrátila k taške a chcela pokračovať v balení, rozmýšľajúc, kedy najbližšie jej pôjde vlak, keď vtom sa za ňou ozval capot veľkých láb.
Otočila sa. Vo dverách stál Daily a tvárila sa nejako smutne. Bolo nemožné, aby sa na psej tvári dalo vidieť toľko emócií, ale - ako som už hovorila - Ema začínala veriť v neuveriteľné.
Chvíľu sa so psom navzájom premeriavali, potom sa dievčina sklesnuto posadila na posteľ. Daily sa k nej priblížil a položil jej veľkú hlavu na kolená. Ema ho poškrabkala medzi ušami. Pes slastne privrel oči, zdalo sa dokonca, že sa usmieva. Ema sa nechtiac pousmiala. "Ty si ale zvláštny pes," pokrútila hlavou. "Nikdy som sa s múdrejším nestretla." Daily zdvihol hlavu a zavrtel chvostom. Ema sa mu zamyslene zahľadela do veľkých hnedých očí. Ten pohľad ju ohromil. To zviera ju žiadalo - nie prosilo! - aby tu zostala. Nebola to iba predstavivosť. Ema jasne videla ten takmer ľudský výraz. Možno práve to, alebo aj náhle zistenie, že útekom nič nevyrieši, ju donútilo povedať: "Ako chceš, Daily. Tak teda zostanem. ALe len kvôli tebe." Usmiala sa. "Keď sme sa už skamarátili..." pohladkala psa po hlave. "Lenže teraz tu nechcem zostať," dodala ticho. "POtrebujem odísť. Aspoň na dve hodinky. Potrebujem sa upokojiť..." Zamyslene pozrela do psích múdrych očí. ODrazu ju niečo napadlo. "Nechcel by si sa ísť prejsť?" opýtala sa.

Vybrali sa von z dediny, cestou, ktorou sem Ema pred pár dňami prišla. Uberali sa cez riedky les, Daily veselo behal popred dievča a naháňal všetko živé, čo objavil. Ema sa najprv bála nechať psa pobiehať len tak po okolí. Ale potom zistila, že reaguje aj na jej najtichší povel a tak sa upokojila.
Vydychujúc zo seba všetky starosti sa kráčala vpred. Cítila sa čoraz lepšie. Okolie bez nepriateľských tvárí a čudných narážok na ňu vplýval veľmi dobre. Rozhodla sa, že zamieria ešte hlbšie do lesa, kde mohol byť ešte väčší pokoj, a tak na rázcestí v polovici kopca zamierili doprava. Ema jasne videla, ako sa dole pod ňou črtá stará budova železničnej stanice a znova ju na chvíľu ovládol pocit ujsť. Ale práve vtedy jej myšlienky prerušil Daily ostrým štekotom. A Ema ho nasledovala.
Po niekoľkých príjemných minútach sa nechtiac začala znova zaoberať Luciinou smrťou. POdrobne rozoberala všetko, o čom sa zhovárali, každý jej pohyb či gesto - proste hocičo, čo by jej prezradilo, prečo zomrela takým strašným spôsobom. Hoci to na jednej strane znelo šialene, cítila sa vinná za jej smrť. Nie len preto, že s ňou mala zostať, ale hlavne preto, že mala skutočne pocit, že to spôsobila ona. Samozrejme nie priamo - ale predsa to bola ona, kto mal byť potrestaný. Zrazu na vlastné zdesenie zistila, že sa nehnevá na hlúpych dedinčanov ale sama na seba. Lenže prečo?
Ako tak kráčala stále hlbšie do lesa, odrazu na to prišla. To poznanie bolo desivé. Zastavila sa a zostala civieť pred seba. Zrazu si spomenula na zimu a horúčavu, rýchle obrazy pred očami a ťarchu na svojom chrbte... "Lucia mala najväčšie rany na chrbte!" zvolala odrazu. Zazdalo sa jej, že na chvíľu sa jej zastavil dych v hrdle. Spomenula si na ten čudný pocit, ktorý zažila, keď odchádzala od Lucie - na to, čo považovala len za zmes predstáv. "To neboli predstavy," zhrozila sa Ema. "To boli vízie! VIdela som, čo sa deje práve v tej chvíli!"
Niekde z diaľky začula Dailyho štekot, ale nevnímala to. Čo sa to preboha stalo? Ako je možné, že mala vízie? Nikdy predtým sa nič podobné nestalo! Kde sa to vzalo? Ema si bola viac ako istá, že to má niečo spoloťne s dedinou a s tajomstvom, ktoré si tak žiarlivo chránia.
Štekot sa ozval znova. Ema zdvihla hlavu a poobzerala sa vôkol seba. Dailyho nikde nevidela. "Daily!" zakričala naňho. ODpovedal jej len ďalší štekot. A hneď po ňom nasledoval výstrel. Nasledovalo ťahavé zavytie. "Daily!" skričala Ema a rozbehla sa k miestu, odkiaľ počula psa. Utekala bez prestávky, neustále vykrikujúc Dailyho meno. PEs sa už znova neozval.
Miesto toho začula dva hlasy, ktoré jej boli viac ako povedomé. Zamierila rovno k nim.
"Výborne! Trafil si ho!" vykrikoval jeden. "Už ho máme." "Len sa moc neteš," schladil ho druhý. "Strelil som ho len do nohy. Môže ujsť ešte dosť ďaleko. Nezabúdaj, že toto nie sú obyčajné psy!" "Nedostane sa ďaleko!" namietal prvý hlas. "Vidíš, tamto zastal!" "A naozaj!" Druhý hlas znel prekvapene. Na chvíľu zavládlo ticho. "A je to vôbec jeden z nich?" opýtal sa váhavo. "Samozrejme, že je! Také veľké psiská tu nebehajú len tak. Poď rýchlo!"
Hlasy zmĺkli, ozval sa šuchot trávy, ako cez ňu dvaja muži utekali. Ema ich nasledovala. Srdce jej bilo v krku. Len dúfala, že je Daily v poriadku...
Dobehla na neveľkú čistinu. Zastala, keď pred sebou zbadala dve vysoké postavy. Nemusela byť jasnovidec, aby spoznala, kto to je. "Čo tu robíte?" opýtala sa nahlas. Dvaja muži sa zvrtli a pozreli do Eminej tváre. Dievčina zbadala prekvapené výrazy na tvárach Romana a Mareka, chalanov, ktorí s ňou cestovali vo vlaku. "Čo tu robíš ty?" vykríkol Roman, zazerajúc na Emu rovnako nepriateľsky ako pri poslednom stretnutí. "Bola som sa prejsť so psom," odsekla ona. "Ale ušiel mi. Počula som výstrel." Chalani znehybneli. MArek po krátkom zaváhaní odstúpil trochu nabok a odhalil Eme veľkého psa, ležiaceho na boku.
"Daily!" zvolala ona a hodila sa k zvieraťu. "Čo sa ti stalo?" "Postrelil som ho," priznal sa Roman neochotne. "Videl som niečo tmavé medzi stromami a pomyslel som si, že je to vlk..." Ema naňho rozzúrene pozrela, ale nič nepovedala. Pozorne prezrela psie telo, až napokon našla dosť veľkú ranu na zadnej pravej labke. "To nevyzerá pekne," podotkol Marek z diaľky. "Na tvojom mieste odtiaľto veľmi rýchlo vypadnem," zasipela Ema. MArek pristúpil namiesto dozadu dopredu a kľakol si vedľa dievčaťa. POzorne prezrel Dailyho zranenie. "Musíme mu to rýchlo ošetriť," povedal. "Ja sa do dediny nedostanem tak rýchlo." namietla Ema. MArek sa zamyslel. "Tak poď k nám," navrhol. "Bývame predsa len kúsok odtiaľto, zabudla si? A okrem toho, moja kamarátka, ktorá nám dom prenajíma, je veterinárka. "ZDá sa, že nemám na výber," poznamenala Ema a neochotne sa postavila na nohy, so psom v náručí. "Tadiaľ," ukázal Roman dopredu. Zdalo sa, že ho Dailyho zranenie dosť vystrašilo. Alebo bol len sklamaný? Eme sa skôr zdalo, že to druhé.
Spoločne zamierili von z lesa. "Aj tak nerozumiem," podotkla Ema po chvíli mlčania, "ako ste si mohli pomýliť tak veľkého psa s vlkom." Hľadela dopredu a preto si nemohla všimnúť pohľad, ktorý vrhol Marek na Romana. Bol to pohľad plný tajomstiev.