Štvanica - 17.

Anotace: ďalšia kapitola, ktorá mnohé vysvetlí (inak povedané, toto je tá "zlomová" kapitola) ale ešte stále zostáva veľa otázok nezodpovedaných...

Sbírka: Štvanica

Ema sa dívala na postavu vo dverách vyľakane aj prekvapene zároveň. "Roman," vyslovila jeho meno, pričom jej po chrbte prebehol mráz.
Roman prešiel trochu viac dopredu a napäto sa usmial. Eme neušlo, že hoci sa snaží správať normálne, v tvári je biely ako stena a ruky sa mu jemne chvejú.
"Čo tu robíš?" spýtala sa dievčina. "...tak neskoro...?"
"Ema..." začal Roman a prešiel si po čele jednou bledou rukou. "Potrebujem s tebou hovoriť. Hneď!"
Ema zneistela. Po dnešku si už nebola istá, či môže niekomu veriť. "A nemohlo by to počkať do rána?" odvetila dievčina nervózne. "Vieš, dnes už nemám náladu na rozhovory...."
"Je to naliehavé," prerušil ju Roman skoro prosebne. "Mareka...Mareka zabili..."
Ema ustrnula a sťažka sa nadýchla. "Čo...?!" šepla zdesene.
"Zabili Mareka," zopakoval Roman takmer nečujne.
"Ale...kto...?" nerozumela Ema.
"Skôr by si sa mala spýtať, čo," zahundral Roman viac-menej pre seba.
"Obávam sa, že ti nerozumiem," ozvala sa Ema. Odrazu začala jej ostražitosť povoľovať. O čo tu vlastne išlo?
"Tie psy, predsa!" zvolal Roman, viac nahnevane ako vyľakane. "Ešte stálo ti to nezaplo? Tie beštie zabíjajú každého, kto má niečo spoločné s touto dedinou! Keby som teraz odišiel, nepomohlo by mi to! Tie zvery sú tu preto, aby nás všetkých zabili!"
Ema sa dívala do vyblednutých Romanových očí. Myslela si, že ju po týchto slovách ovalí hrôza, ako toľko krát predtým. Ale necítila nič.
"Poď dnu," zavolala ho a ustúpila nabok, aby Roman mohol prejsť.
Roman ju vďačne poslúchol.
Ema ho zaviedla do obývačky. Daily, ešte stále ležiaci pri kozube zdvihol hlavu a ticho zavrčal.
"To je v poriadku," mávla rukou Ema a pes sa ihneď upokojil.
"Sadni si," vyzvala Ema svojho hosťa a ukázala na gauč. Roman venoval ešte jeden znepokojený pohľad psovi pred krbom a posadil sa.
"Dáš si niečo na pitie?" spýtala sa ho zdvorilo, hoci to v nej vnútri vrelo. Prečo za ňou vlastne Roman prišiel?!
"Ak máš nejaký alkohol, bolo by dobre," usmial sa Roman. "Potrebujem sa trochu upokojiť."
Ema prikývla a zmizla v kuchyni.
Aneta Laurenová - teda Emina teta - nebola zástankyňou popíjania akéhokoľvek druhu alkoholu a patrila k zarytým abstinentom. Ale Ema vedela, že jej teta mala v malej skrinke vedľa linky ukryté fľaše so všetkým možným alkoholom, ktorý patril jej prvému mužovi - alkoholikovi (len pre zaujímavosť, po rozvode s ním si zaumienila, že už nevypije ani kvapku akejkoľvek liehoviny). Ema ešte ako malá videla, ako tetin manžel pravidelne navštevuje kuchyňu a s úsmevom otvára malú drevenú skrinku. Ako sa toto neveľmi šťastné manželstvo blížilo ku koncu, Aneta čoraz častejšie skrinku zamykala v úsilí predísť ďalším pijanským orgiám svojho muža.
Našťastie tento raz skrinka zamknutá nebola. A, navyše, bola takmer prázdna. Teta musela byť v poriadnej depresii, pomyslela si Ema trpko.
Vytiahla zo skrinky poslednú fľašu bieleho vína a zamierila späť do obývačky.
Roman sedel na gauči vzpriamene a so zamysleným pohľadom si premeriaval spiaceho Dailyho.
"Našla som iba víno," povedala Ema takmer ospravedlňujúco. "Všetko silnejšie asi vypila moja teta, predtým, než..."
"zomrela, áno," dokončil Roman unavene. "Vďaka," doložil, keď mu Ema naliala víno do pohára. Ona si nenaliala.
"Tak prečo si za mnou vlastne prišiel?" spýtala sa Romana, keď si dal riadny hlt vína. "Určite nielen preto, aby si mi povedal, že Marek je mŕtvy."
"Potrebujem tvoju pomoc, Ema," šepol Roman a znova poriadne zbledol. "Už si asi jediná, kto mi môže pomôcť dať to tu do poriadku..."
"Ja s tými útokmi nemám nič spoločné!" zvolala Ema nahnevane.
"Samozrejme, že nemáš," rýchlo odvetil Roman. "Ale tvoja teta mala. A je možné, že ako jej príbuzná si s tým všetkým nejako spätá..."
Ema podozrievavo prižmúrila oči: "Čo vlastne vieš, o tých útokoch?"
Roman si nahlas vzdychol a na ex vypil zvyšok vína. Okamžite si znova nalial, potom sa pozrel na Emu:
"Ja a Marek nie sme...teda neboli sme...študenti."
Ema sa zatvárila prekvapene: "A kto potom?"
"Pracujem pre jednu parapsychologickú spoločnosť v Londýne," šepol Roman. "Poslali ma na Slovensko, aby som prešetril staré prípady útokov týchto loveckých psov na iné dediny. Keď som sem prišiel, spojili sa so mnou moji ľudia a dali mi tip na túto dedinu."
"A čo Marek?"
"On? Zistil som, že tu býval ako malý - potreboval som niekoho vo vnútri, chápeš. Keď som ho našiel, práve začínal v jedných novinách a rozhodol sa napísať článok o mojom výskume. POvažoval to za ohromne zrušujúce..."
"Teraz už chápem jeho ústretovosť," usmiala sa Ema.
"Áno, tešil sa ako malý chlapec. Myslel si, že to bude ako vo filme...ale, bohužiaľ plietol sa..."
V miestnosti sa na okamih rozhostilo ticho.
"A...zistil si niečo o tých psoch?" spýtala sa Ema napäto.
Roman sa napil vína a potom siahol do vrecka na svojej bunde. Vytiahol odtiaľ malý zápisník a otvoril ho na prvej strane.
"Hovorí ti niečo Štvanica?" spýtal sa. Ema si okamžite spomenula na nápis na hrobke v lese.
"Vlastne...ani nie," odvetila po krátkom zamyslení.
"Štvanica, Psy z vresovísk, Gabrielove psiská, pekelné psy - to sú názvy pre tie beštie. Poznajú ich na celom svete, ale mnoho prípadov pochádza hlavne z Británie - tie som zozbieral ešte pred mojou cestou na Slovensko."
"Pokračuj," vyzvala ho Ema so záumom.
Roman prehodil stránku a začal rozprávať:
"Mnohí ľudia hovoria, že ide o prízraky alebo psy, vyvrhnuté priamo z pekla. Na celom svete sú znameniami nešťastia.
Prvý písomne doložený dôkaz o ich existencii pochádza z roku 1127 presnejšie z Anglosaskej kroniky z opátstva Peterborough. Istý mních napísal, že mnoho ľudí videlo veľa čiernych nadháňačov na love. Nadháňači boli čierni, aj kone boli čierne a pred nimi utekala svorka čiernych psov s rozšírenými očami..."
Zdvihol hlavu od poznámok a krivo sa pousmial: "Podľa kronikára to malo byť varovanie pred nenásytnosťou nového peterboroughského opáta."
"Ľudia si vymýšľajú rôzne znamenia," mykla Ema plecom. "Nemuselo to nič znamenať."
"Tak som rozmýšľal aj ja," prikývol Roman. "Kebyže tých prípadov nie je viac.
Však aj známy román Arthura Conana Doyla Pes Baskervillský je inšpirovaný podobným prípadom.
Ide o smrť majorátneho pána z Brooke Manor, sira Richarda Capela, ktorý zomrel za záhadných okolností. POdľa jednej z mnohých verzií ho cez planiny prehnala svorka strašidelných loveckých psov, teda Divá honba - čo je len ďalší názov Štvanice. Ich štekot sa údajne v tú noc rozliehal po celom Dartmoore.
Ďalší príbeh o Štvanici takisto pochádza z tejto oblasti. Rozpráva o farmárovi, ktorý sa uprostred tmavej noci vracal domov. Keď prechádzal okolo hŕby kameňov, zrazu ho ticho predbehla svorka psích prízrakov. Zavolal na lovca, aby mu dal niečo z toho, čo ulovili. Lovec mu nato hodil nejaký balíček, v ktorom bolo telo jeho vlastného dieťaťa."
"Preboha," šepla Ema neveriacky. "To sa predsa nemohlo stať!"
Roman sa na ňu zahľadel s nadvihnutým obočím: "Skutočne si to myslíš? Veď si videla psov zo Štvanice na vlastné oči!"
"Ale aj tak je to neuveriteľné..." krútila Ema hlavou. "Ak to je naozaj Štvanica, kde sú potom tí lovci?"
"Podľa môjho výskumu," pokračoval Roman a pretočil ďalšiu stranu, "zjavenia Štvanice nejako súvisia s výskytom osamelých čiernych psov, ktoré sú známe pod menami "Shuck", či "Shock"."
"A to ja zas čo?" vzdychla si Ema a bez toho, aby si to uvedomila, siahla po fľaši a napila sa priamo z nej. Roman ju pobavene sledoval,ale potom poslušne prehodil ďalšiu stránku v zápisníku.
"Asi najznámejší je prípad čierneho psa z Bungay zo štvrtého augusta 1577, kedy počas búrky zavraždil dvoch ľudí v kostole..."
"Áno, to som čítala," prikývla Ema. "Ale vraj šlo len o prerobenie prípadu guľového blesku, ktorý v tej dobe vyčíňal."
"Áno, aj ja som to počul," odfrkol Roman. "Ale opäť mám na vyvrátenie tejto teórie iný prípad."
Znova pretočil stránku a Ema sa medzitým znova napila.
"Rok 1938. Ernest Whiteland sa v jeden jesenný večer vracal z Bungay domov a zbadal psa veľkého ako teľa, s chlpatým čiernym kožuchom a červenými očami. Whiteland ustúpil, aby uvoľnil psovi cestu a ten náhle zmizol."
Roman váhavo zavrel zápisník a s očakávaním sa pozrel na Emu.
Dievčina hodnú chvíľu nič nehovorila, v úsilí dať si dokopy všetko, čo sa teraz dozvedela.
"Takže...tie psy patria do Štvanice - prízrakov lovcov a psov,ktorí pravdepodobne pochádzajú z pekla...?"
"Neviem, či z pekla, ale určite odniekiaľ, kde je len zlo a tma," odvetil Roman s povzdychom. "Tie psy sa zjavujú na svete z ničoho nič, povraždia pár ľudí a znova zmiznú. Nikdy sa nikomu nepodarilo chytiť ich."
"Ale podľa tých tvojich prípadov sa nezdá, že by vyvraždili celé dediny," pripomenula mu Ema. "Možno to teda nie je..."
"Ver mi, je," prikývol Roman. "A verím, že toto nie je prvý prípad, kedy sa k niečomu takému blíži. Ale história je k záhadám neveľmi priateľská. Ide len o teórie a výmysly. Väčšina tajomstva okolo Štvanice je stále neobjavená." Roman sa zahľadel na Emu spoza obočia. "A práve v jeho odhalení mi musíš pomôcť ty."