Štvanica - 26.

Anotace: Tak ďalšia kapitolka. Už sa pomaly blížime ku koncu aj k zvyšným odpovediam. Hádam sa vám to bude páčiť...

Sbírka: Štvanica

"Čo do čerta..." Eme zamrzli zvyšné slová v hrdle. Od strachu ustrnula a len sa mlčky dívala na vysokú postavu, ktorá stála pred ňou. Bola to Sylvia a netvárila sa dva razy prívetivo.
"Nemali ste sem prísť," prehovorila pevným ale vcelku pokojným hlasom. Ema si všimla, že v ruke drží dlhý nôž. "Myslela som, že to napokon ani nebude potrebné, ale..." Plochou stranou noža si prešla po líci, "nedala si mi na výber. Budeš musieť skončiť, ako tvoja teta..."
"Prečo to robíš?" spýtala sa Ema. Konečne sa jej podarilo prebrať z ustrnutia a postavila sa na nohy.
"Nemám na výber," odpovedala Sylvia stále tým pokojným hlasom. Emu desil viac, ako keby kričala. Bolo na ňom niečo neprirodzené a hrozivé.
"Ako to myslíš?" spýtala sa. Hlas sa jej nepatrne zachvel. Cúvla o dva kroky, až narazila na písací stôl. Sylvia ju sledovala bez pohnutia a stále sa hrala s nožom.
"Nerobím to rada, ale niekto sa teba a tých ostatných už musí zbaviť," odvetila, "kazíte to, čo robím ja a ostatní. Vnášate sem chaos. A nepatríte sem."
"To skôr ty a tí tvoji kamaráti sem nepatríte," odsekla Ema.
Sylvia si ju zamyslene premeriavala: "To si myslíš? V tom prípade vieš ešte menej, ako som si myslela. Ale možno je to pre teba dobré. Napokon, všetko má svoj čas a miesto..."
"O čom to hovoríš?" nerozumela Ema. Cítila, ako v nej začína narastať panika. Sylvia sa prvý raz pohla smerom vpred. Nôž sa jej v rukách nebezpečne blýskal.
"O tom, že ťa musím teraz zabiť. Neber to osobne, je to moja práca - tak ako zabiť aj tých ostatných..."
"Ty si zlo tohto sveta," zasyčala Ema.
"Áno, tak o nás hovoria všetci, čo nás poznajú," prikývla Sylvia. "Ale pritom je to presne naopak. To ONI sú to zlo!"
Sylvia sa znova o kus priblížila a Ema sa zachvela. V prípade potreby nemala kam ujsť. Jediný únikový východ bol za Sylviiným chrbtom.
A práve vtedy zbadala, ako sa vo dverách zjavil nejaký tieň - Romanov tieň. Okamžite ho spoznala. Prihnal sa k Sylvii a v behu ju ovalil niečím po chrbte. Ema neskôr zistila, že to bola veľmi drahá čínska váza. Najprv sa zdalo, že ten úder Sylvii nič nespôsobil, ale potom sa dievčina bezvládne na zem, zvierajúc v dlani nôž.
"Rýchlo!" popohnal EMu Roman. "Neviem, ako dlho bude takto ležať!"
Ema rozmýšľala len chvíľu. potom sa zohla a vzala Sylviin nôž. Nemohla si pomôcť, ale cítila, že ho možno ešte bude potrebovať.
Rozbehli sa von z miestnosti, cez chodbu smerom k pivnici.
"Pohyb!" súril Roman Emu a sám začal schádzať tmavé schodisko.
V polceste sa zrazu z temnoty ozval strašný rev a Romana akási sila vymrštila nazad do chodby. Ema skričala a uhla sa práve včas, aby sa vyhla letiacemu priateľovi.
"Si v poriadku?" spýtala sa ho okamžite a pomáhala mu postaviť sa. V kútiku úst mal krv, ale inak vyzeral v poriadku.
"Je mi fajn," odvetil a pozbieral sa na nohy. "Boli to tie psy. Sú tu."
"Asi si ich zavolala na pomoc," skonštatovala Ema. "Ale čo budeme robiť? Neubránime sa im!"
"Ujdeme predným východom," rozhodol Roman. "Poď! Rýchlo!"
ROzbehli sa cez úzku chodbu k ďalším pootvoreným dverám, ktoré viedli do ďalšej chodby a tá zas do veľkej vstupnej haly. Tú si Ema pamätala ešte zo svojej prvej návštevy.
Keď už obaja chceli zamieriť k dverám, zrazu sa za nimi ozval už dobre známy hlas:
"Ja na vašom mieste by som sa okamžite zastavila."
Ako na povel sa obaja zvrtli a zostali stáť zoči-voči bledej a rozčúlenej Sylvii. V ruke zvierala ďalší nôž. Emu na zlomok sekundy napadlo, že je to ten istý, ale potom si všimla, že tento má oveľa kratšiu čepeľ. Sylvia ním zamávala: "Mám veľmi dobrú mušku. Málokedy netrafím."
V tej chvíli sa za ňou ozvalo vrčanie. Ema zbadala, že v chodbe sa zhromaždila celá svorka Štvanice. Po dlhej dobe si ich mohla znova poriadne obzrieť, ale ten pohľad nebol príjemný.
Zdalo sa, že Sylvia si ich nevšimla. Stále sa zlomyseľne usmievala na Emu. DIevčina jej pohľad opätovala, ale netušila, čo robiť ďalej. Vydesene čakala, že jej mozog vydá nejaký príkaz, ale ten vytrvalo mlčal.
Vrčanie sa ozvalo znova. A keď už aj Roman preniesol pozornosť zo Sylvie na psy za jej chrbtom, zneistela a pomaly otočila hlavu.
Ema v tej chvíli očakávala všetky mmožné reakcie, ale to, čo prišlo, ju naozaj prekvapilo.
Sylvia celkom zbledla a pootvorila ústa v tichom výkriku. Na niekoľko sekúnd celkom ustrnula. Ema to využila.
"Teraz!" zasipela Ema Romanovi do ucha a rozbehla sa k dverám. Za sebou začula vrčanie psov zo Štvanice. Ale nezdalo sa, že sa ich pokúšajú prenasledovať.
Ema vybehla k dverám, doširoka ich roztvorila a vybehla do zamračeného dňa. Roman ju okamžite nasledoval. Rozbehli sa cestičkou pomedzi stromy späť do dediny. za nimi sa ešte chvíľu ozýval Sylviin jačavý krik.

"Tak toto bolo o chlp," hlesla Ema a zvalila sa do kresla v obývačke. "Myslela som si, že je už po nás."
"Ani mi nehovor," zafučal Roman, "už som sa videl ako ďalší exponát na Diablovom cintoríne!"
"Prakticky vzaté, tie psy nám pomohli," poznamenala Ema zamyslene, "Sylvia zrazu celkom ustrnula. Ako keby...sa ich zľakla alebo čo..."
"Možno spravila niečo, čo sa Štvanici nepáči a už ju vylúčili zo svojich kruhov," hádal Roman, "myslím, že by na tom nebolo nič čudné."
"MNe už čudné nepripadá nič," vzdychla si Ema, "odkedy som tu..."
Roman sa pousmial.
V tej chvíli sa do miestnosti priplichtil aj Daily. Tváril sa zúbožene a akoby len mimochodom sa priblížil k Romanovi a položil mu svoju ozrutnú hlavu na koleno. Roman ho poškrabkal za ušami a oprel sa dozadu do kresla.
"Prečo si vlastne brala ten nôž?" spýtal sa Emy, ukazujúc na zbraň, ktorú držala v ruke.
"ANi neviem," odpovedala a prevracala si predmet v ruke. "Ale je pekný, však? Nie ako obyčajné nože."
"Pekný," súhlasil Roman, "vyzerá ako zo striebra. Neviem, či sa mi to iba zdá, ale vyzerá to, že na rukoväti je niečo vyryté...?"
"Máš pravdu," prikývla Ema ohromene, "ja som si to nevšimla." Otočila nôž obrázkom k sebe. Ten symbol jej bol nejaký povedomý. CHvíľu sa naň dívala, kým jej došlo, čo je to zač.
"Už som ho videla," povedala ticho, "a nie raz. Aj ty si ho videl."
"Vážne?" Roman sa postavil a zamieril k Eme. Dôkladne si preštudoval obrazec na noži a užasnuto prikývol.
"Však to je symbol, ktprý je nakreslený pred osadou a aj na každom dome!"
"Nie je to čudné?" vzdychla si Ema. "A v Sylviinej pracovni som našla ešte niečo zaujímavé." Nato Romanovi ukázala knihu, ktorú ešte vždy zvierala v jednej ruke.
"Všimol som si, že so sebou čosi vlečieš," pritakal Roman. "Čo je to zač? Nemá názov?"
"Nie, ale všimni si meno autora. Nie je to ten, ktorý písal zakázané knihy?!"
"Jacques Dodiér! Samozrejme, že je!" zvolal prekvapený Roman. "Ako si to..."
"Vnútri je ten jeho slávny citát," dodala Ema na vysvetlenie. "Ale to ma zaujalo najmenej. Pozorne sa pozri, o čom tá kniha je!"
"Popisuje tu celé dejiny a súčasnosť Štvanice!" žasol ROman. "Ale ako je to..."
"Teraz už aspoň vieme, ako súvisí Jacques Dodiér a Štvanica," prerušila ho Ema, "zdá sa, že o nej vedel viac, ako všetci ľudia dokopy."
"Ale ako to mohol vedieť?" nechápal Roman, "Štvanica je paranormálny jav, ktorý mnoho ľudí nepovažuje za skutočný! Odkiaľ to všetko zistil?"
"Možno bol tiež súčasťou Štvanice," pokrčila Ema plecami, "alebo ju dokonca viedol. Ako si sám povedal, môže to byť ako mŕtvy tak živý človek!"
"HOvorila si, že si v tej knihe našla aj čosi o tom symbole," pripomenul jej Roman.
"Áno," spamätala sa Ema. Prevzala od Romana knihu a chvíľu v nej listovala. "Tu. Pozri sa."
ROman si prečítal krátky odsek pod obrázkom jemu už dobre známemu znaku.
"Dobrotiví..." zamyslel sa. "Nikdy som o nich nepočul. Moment, prečítam si ešte toto..."
"Čítaj nahlas," vyzvala ho Ema, "chcem vedieť, čo je tam napísané."
Roman sa teda nadýchol a prečítal krátky úvod ku kapitole o Dobrotivých:

"Sekta Dobrotivých, ktorí sami seba niekedy označuju aj ako Spravodliví, bola založená vo Veľkej Británii približne v štrnástom storočí a postupne sa rozširovala do celej Európy. Je však možné, že jej zrod siaha ešte do vzdialenejšieho obdobia, ale to sa nedá dokázať. Objavené písomné materiály, ako aj obradné predmety a odevy, pochádzajú totiž až zo štrnásteho storočia.
Spočiatku sa poriadne netušilo, čo Dobrotiví robia a čo vyznávajú. Ale v roku 1517 bola na pôde niekdajšej dediny Melans objavená hrubá kniha, označovaná ako Biela kniha Dobrotivých. Tu sa po prvý raz zmieňujú o Štvanici - v knihe ju označujú ako Divá honba.
Podľa toho, čo sa v Bielej knihe písalo, je sekta Dobrotivých niečo ako skupina bojovníkov svetla. Ich cieľom bolo vyhľadávať miesta, kde sa štvanica pohybuje a pokúsiť sa ju zničiť raz a navždy, aby už nikomu neublížila. Podľa zápisov z rôznych kútov sveta je jasné, že sa o to Dobrotiví pokúšali niekoľko krát a pár ráz sa im to takmer podarilo. Dodnes knihy, kde vôbec Dobrotivých spomenú, označujú túto sektu ako "našu spásu". Ale je to naozaj tak?
Vie sa, že jednotlivé menšie skupinky Dobrotivých sa vždy uchyľovali do zapadnutých dediniek, kde podaktorí zomreli, ale tých bolo veľmi málo. Počul som aj také chýry, že týmto ľuďom bola darovaná nesmrteľnosť, aby mohli Štvanicu zničiť. Ale miesto toho, aby ľuďom pomáhali, čoraz častejšie ľudí vraždili. Mnohokrát sa našli prebodnutí obyvatelia dediny, kde Dobrotiví žili. Pričom im z hrude trčala posvätná dýka so symbolom ochrany - Dúhového oka.
Teraz si môžete sami položiť otázku - áno, či nie? Sú Dobrotiví tí správni, ktorí sa pokúšajú spasiť svet, alebo sú to tí, vďaka ktorým speje do záhuby?"

Roman dočítal a pozrel sa na Emu. Tá sedela strnulo a v tvári bola bledá. V ruke prevracala strieborný nôž.
"Takže...Sofia a celá osada a Sylvia takisto - oni všetci patria k tej sekte, ktorá má zabiť Štvanicu?!"
"Ale prečo nám to nik nepovedal?"
"Sama si počula," vzdychol si Roman," zabíjajú nevinných ľudí. Asi sa Sofia bála, že sa jej budeš báť!"
"A teraz sa jej akože báť nemám?! Však mi klamala! A možno čakala na príležitosť, aby sa ma mohla zbaviť!" Ema sa postavila a začala sa prechádzať sem a tam.
"Stavím sa, že to ona upozornila Sylviu, že k nej prídeme. Inak by na nás nebola pripravená! Ale prečo to všetko? Prečo robia niečo opačné, ako v skutočnosti majú?!"
"Ľudia veľakrát používajú rôzne zástierky," vzdychol si Roman, "možno sekta Dobrotivých patrí medzi ne!"
"Musíme ísť za ňou!" rozhodla EMa zrazu a zastavila sa. Dokonca aj Daily vyľakane zdvihol hlavu a premeral si svoju paniu, ako keby jej chcel naznačiť, že sa zbláznila.
Roman to povedal priamo: "Načisto si zošalela? Ísť k nej? A na čo to bude dobré?"
"Chcem vedieť, čo sa za tou sektou skrýva a koľko ľudí má ešte na svedomí," odvetila Ema pevným hlasom, "takisto chcem vedieť všetko to, čo doteraz predo mnou tajila!"
"Myslím, že nebude potrebné odchádzať z domu," ozval sa odniekiaľ jasný hlas.
Ema s Romanom sa zvrtli k dverám do obývačky a Daily nastražil uši. Bola to Sofia. Bola nejaká bledá a pridŕžala sa steny. Na krku sa jej hojdal strieborný prívesok v tvare Eme už dobre známeho oka. A v ruke zvierala dýku, presne takú, akú Ema pred chvíľou vzala Sylvii.