Štvanica - 27.

Anotace: Tak konečne ma kopla povestná múza a podarilo sa mi dať dokopy ďalšiu kapitolu. Posledné tajomstvá sú na týchto miestach odhalené a zároveň ešte nie celkom prezradené. Hádam sa vám to bude páčiť...

Sbírka: Štvanica

"Čo tu robíš?" vyprskla Ema ščasti zlostne a sčasti vyľakane a ustúpila bližšie k náprotivnej stene. Roman ju opatrne nasledoval.
"Prišla som vám ušetriť zbytočné trápenie," odpovedala Sofia tlmeným hlasom. Na okamih sa zaknísala ako námorník na lodi a prešla si rukou po čele. Ema si až teraz všimla, že sa jej na ňom perlia veľké kvapky potu.Strach ju razom opustil.
"Aké trápenie?" spýtal sa Roman vyzývavo a v ruke ako zbraň stisol hrubú knihu.
"S hľadaním otázok predsa," vzdychla si Sofia. Urobila zo dva kroky do stredu miestnosti, ale potom sa znova zaknísala a tak sa oprela o stenu. "Vlastne ste sa to nikdy nemali dozvedieť - a ak tak iba z vlastného pátrania - ale už nemôžem inak. Cítim výčitky voči tebe, Ema. Verila si mi a ja som ťa pritom podrážala za chrbtom."
"Ako to..."
"To ja som Sylvii prezradila, že si našla tunel pod hrobkou a že sa tam dostaneš. V tú noc som vás sledovala a potom som rýchlo Sylviu upovedomila..."
"Klamala si mi," predniesla Ema zlovestným hlasom, "chcela si ma zabiť! Patríš k Štvanici!"
TEraz sa Sofia zatvárila naozaj vystrašene: "Preboha, dievča, nie! Ja som nikdy nepatrila ku Štvanici. Čo si sa v tej múdrej knihe nedočítala, že DObrotiví pomáhajú Štvanicu zničiť?"
"ODkiaľ o nej viete?" spýtal sa Roman.
Sofia mávla rukou: "Už ani neviem. Dostala som ju pred dávnymi rokmi, ešte v čase, keď som sa sem nasťahovala. POžičala som ju Sylvii, pretože si v nej chcela niečo naštudovať!"
"Ona vedela, že prídeme, však?" spýtala sa Ema bez náznaku prekvapenia v hlase. Bolo to iba jednoduché konštatovanie.
Sofia s bolestným výrazom prikývla: "NEmala som na výber. Tak sme prisahali a tak som musela konať!"
Vtedy do Emy vstúpila zlosť.
"Takže vy ste prisahali zabíjať nevinných ľudí iba preto, že ste neschopní odhaliť a zničiť Štvanicu?!"
"To nie," bránila sa Sofia a v tvári ešte viac zbledla, "všetko je inak. Zle si to pochopila, tak ako mnoho iných vecí! Musíš si uvedomiť, že ja a ..."
"Mňa to nezaujíma, viem dosť," odsekla Ema jedovato.
Sofia spustila ruky pozdĺž tela: "Skutočne? Tak potom si hlúpejšia, ako som si myslela. Ako môžeš súdiť niečo bez toho, aby si si vypočula názory oboch strán?!"
"Ona má pravdu," poznamenal ticho Roman, "najlepšie by skutočne bolo..."
"Nehovor mi, čo by bolo najlepšie!" zasyčala naňho Ema. Do tváre jej vystúpil červeň a nohy sa jej na chvíľu podlomili. Znova zazrela na starenu vo dverách: "POmáhala si mi odhaľovať stopy, vedúce k Štvanici! DOkonca si mi dala ten materiál o dedine Melans a prehovorila si ROlanda, aby nám porozprával niečo zo svojich skúseností! Prečo to všetko?"
"Aby si pochopila," odpovedala Sofia a oči sa jej zaligotali. POstúpila o pár krokov vpred.
"Nepribližuj sa!" vyštekla na ňu Ema a zdvihla striebornú dýku, ktorú ukoristila Sylvii, "varujem ťa!"
"Nevieš s ňou narábať," povedala Sofia takmer ľútostivo, "nedokázala by si ma poraziť."
"Si len vysušená stará striga," odsekla Ema. Pri inej príležitosti by tieto slová ľutovala, ale teraz v nej bolo priveľa hnevu a sklamania, aby uvažovala nad niečím takým, ako je ľútosť.
"Možno som," pritakala Sofia bez mrknutia oka, "ale nesmieš zabudnúť, že tú striebornú dýku mám aj ja," zamávala ňou, "a ja ju viem používať dokonale, pretože ma to učili odo dňa, ako som vstúpila do Rádu dobrotivých."
"POvedali ste, že ste prišli vysvetľovať," ozval sa Roman, "tak by bolo dobre začať a nie oháňať sa tu vyhrážkami!" POzrel na EMu, akoby si pýtal povolenie. Tá váhavo prikývla. Nuž čo, tak si vypočuje pár rozprávok a potom sa s ňou pobije na život a na smrť.
Sofia ešte raz pochybovačne pozrela na EMinu tvár, červenú od zlosti, a pustila sa odhaľovať to, čo malo zostať naveky skryté:
"Ani za tých tristo rokov, čo tu žijem, neviem všetko. Mnoho vecí som zabudla a mnoho mi uniklo z mojej deravej hlavy. Ale to základné zostalo. Viete, keď nastúpite k Dobrotivým, prvé, čo urobia je, že vás zadelia. Mňa a zopár ďalších ľudí poslali sem, kde bolo najviac práce, pretože tu Štvanica útočila najčastejšie. Tu som sa prvý raz stretla s celou históriou Štvanice a jej temnými zákutiami. DOzvedela som sa podobne ako vy o Albrechtovi Krutom, ktorý bol vraj natoľko skazený, že jeho zlo tu prebýva naďalej. A preto tu vraj kedysi prišla Štvanica. K tejto viac-menej legende a viac-menej faktu by sa dalo dodať iba toľko, že dôdod, prečo tu ešte stále Štvanica prebýva, nie je duch Albrechta, ale zlo, ktoré je zasiate v ľuďoch. Nejde o také zlo, aké si myslíte - nikto tu nikoho nezabil neokradol ani nič podobné. Je to súkromné zlo, ktoré máme v sebe každý jeden z nás, ale niektorý vo väčšej miere."
"A tu sa stretli ľudia, ktorí majú toho zla viac?" spýtal sa ROman chápavo.
"MOja teta nebola zlá," vyhlásila Ema dotknuto, "bola najlepší človek na svete!"
"Ako všetci, čo tu žili," prikývla Sofia, "ale každý jeden z nich je zbabelec - a nepovedz, že nie! - sebec a egoista. Previnili sa tým, že keď tu Štvanica zaútočila prvý raz, nepokúsili sa zachrániť svojich priateľov, susedov a rodinu. Každý sa staral iba sám o seba. A tým sa prečinili."
"Moja teta..." začala zase Ema,ale Sofia ju prerušila mávnutím ruky.
"Otvor tú knihu na strane 322," prikázala Romanovi, "malo by tam byť niečo, čo by vám mohlo objasniť, prečo a ako štvanica útočí."
Roman ju poslúchol a začal listovať v hrubej knihe. Po chvíli narazil na dvojstranu bez názvu. Bola tu akási tabuľka a zmenšený rodokmeň.
"Ľudia, ktorí sa prečinili pri prvých útokoch," oznámil Eme a ukázal na tabuľku prstom, "pozri sa, kde kto býval! Prvý, nejaký muž, ktorý nechal svoju ženu zhorieť...dom číslo 11, potom žena, ktorá sa odmietla vrátiť pre svoju susedku, ktorú psy zo Štvanice trhali...z domu 22 a potom...preboha!...ďalšia žena...hodila svoje dvojročné dieťa priamo jednému psovi do papule, aby sa zachránila...dom s číslom 13!"
"Ale však to je tento dom!" zvolala Ema. prekvapene. "Ako...?"
"Ja asi chápem," ozval sa ROman nesmelo, "nie je to náhodou tak, že Štvanica vraždí podľa domo a nie podľa ľudí?"
"Správne," prikývla SOfia s miernym úsmevom, "pretože domy - aj keď je to neuveriteľné - ľahšie nasiaknu atmosférou, aká v nich panuje. A psy sa predsa orientujú podľa čuchu!"
"TRest z pekla," hlesla Ema neveriacky, "spása ľudstva! Takže ten spisovateľ mal predsa len pravdu!"
"To závisí od uhla pohľadu, ale asi áno. Možno aj pre tieto názory sa aj on dostal po svojej smrti do Štvanice."
"On je v Štvanici?" spýtali sa Ema a Roman jednohlasne.
"Samozrejme, že áno," odvetila Sofia. Jej hlas naberal na intenzite a sýtosti, "nečudovali ste sa, prečo je jeho citát na Albrechtovej hrobke? Vyryl ho tam, keď Albrechta zabili dedinčania."
"Myslela som, že ho zabila Štvanica," poznamenala Ema.
"Ó, nie, dievča," pokrútila Sofia smutne hlavou, "zabila ho zloba tejto dediny - skôr teda jeho zbabelosť."
Ema sa mlčky zadívala na starenu. ODrazu mala pocit, ako keby prešla veľmi dlhú púť a až teraz, takmer mŕtva od vyčerpania, si uvedomila, že za kopcom cesta pokračuje a vlastne nevie, kde sa končí. Cítila sa ako na začiatku, keď sa prvý krát dozvedela o Štvanici. Až teraz si uvedomila, že všetko, čo o nej zistila, jej vlastne bolo nanič.
"A...ako to súvisí s mojou tetou?" spýtala sa Ema, "chápem to s tým domom, ale...prečo len ona mávala tie sny a prečo ich mám zase ja? Prečo..."
"Prečo ona bola iná ako tí ostatní?" spýtala sa Sofia. "Pre to isté, prečo aj ty, Ema."
"Myslím, že nerozumiem..."
"Kde je vlastne Sylvia?" spýtal sa zrazu Roman odrazu.
Ema si až teraz uvedomila, aké je čudné, že tu spolu so Sofiou nie je aj Sylvia.
Sofii sa zablyslo v očiach: "Zabila ju Štvanica. Jej fanatizmus a túžba zabiť tvoju tetu a potom teba ju celkom ovládla. Keď k nej psy vtrhli, bola celkom zaslepená a...nedokázala sa brániť."
"Zabili ju vlastní?" neverila Ema.
"Koľko krát ti mám ešte opakovať, že Sylvia Štvanicu neviedla?" vzdychla si Sofia, "neviedla a nikdy viesť nebude!"
"Ale niekto ju viesť musí," ozval sa Roman.
"To máš pravdu," prikývla starena vážne.
"A ty vieš, kto to je?"
"Viem, tak ako ostatní Dobrotiví."
"Kto?"
"ODpoveď..." začala Sofia a namierila prstom na kozubovú rímsu, "sa nachádza tam, na tých obrazoch."
Roman bol okamžite pri kozube. Vzal štyri obrazy - ktoré už boli niekoľko dní otočené tvárou dolu - a po jednom ich poukladal na podlahu.
"Na všetkých je to isté," odpovedala Ema, prizerajúc sa z vrchu, "psy v popredí a vzadu pár zahmlených postáv."
"OBrazy sú dôležitou súčasťou Štvanice," podotkla Sofia, "odhaľujú to, čo muselo zostať skryté. Len sa na ne poriadne pozri."
Ema aj Roman sa dívali. Zdalo sa im, že ubehli dlhé hodiny, pričom to bolo len niekoľko minút. Až nakoniec si to všimol Roman.
Pripadalo mu neuveriteľné, že to predtým nevidel, ale zároveň nadobudol pocit, že sa mu tie obrazy menili priamo pred očami. Teraz už totiž neboli celkom rovnaké. Odlišovali sa v maličkých detailoch - a síce, že na každom ďalšom bolo o kúsok viac vidno prvú postavu na koni. Na štvrtom obrázku jej už dokázal rozoznať tvár...
"Do čerta!" zvolal a postavil sa.
"Čo je?" spýtala sa Ema a zdvihla zo zeme štvrtý obraz. Dívala sa naň dlho a dôkladne. Takisto najprv nič nevidela, ale potom si to všimla.
V tej chvíli ju zaplavila vlna horúčavy aj neznesiteľného chladu. Očkom hodila po Romanovi, ktorý so zdeseným výrazom ustupoval do úzadia a odrazu si prekvapene uvedomila, že to vlastne vedela. Celý ten čas to predsa tušila. Nezahrávala sa s tou myšlienkou už sto krát? A teraz tu má jasný dôkaz.
Privrela oči a zachvela sa. Pritom jej zo studených prstov vypadla strieborná dýka a s buchotom spadla na zem. Sofia sa dívala na Emu a Ema ešte vždy hľadela na obraz a tak si ani jedna ani druhá nevšimla, ako sa Roman nebadane natiahol pre dýku.