Štvanica - 29.

Anotace: Chcela som ďalšiu kapitolu napísať až v sobotu, ale múza ma nakopala trošku skôr. Ale myslím, že vám to nevadí :) Ďalšiu kapitolu sa pokúsim dať už zajtra. Tak vám prajem pekné čítanie...

Sbírka: Štvanica

"Čakaj, prosím ťa!" zavolal Roman za Emou. Tá netrpezlivo počkala, kým ju dohoní. Kráčali hore kopcom, chodníčkom v blate, ktorým šli aj v noc, keď prenasledovali psa zo Štvanice. SLnko sa začínalo skláňať nad obzor, zore boli krvavočervené a oblaky tvorili na nebi desivé obrazy. Ema si nemohla pomôcť, ale jeden z mrakov jej nápadne pripomínal obrovského psa. Červenkastá žiara slnka mu vychádzala priamo z očí. Striaslo ju.
"Spomaľ," požiadal ju Roman, "Sofia nevládze."
Ema sa obzrela a zbadala, že starena za nimi skutočne sotva stačí. "Nemôžeme čakať dlho," šepla rozrušene, "dnes je možno jediná príležitosť zničiť ich raz a navždy!"
"Ale ona by nám mohla pomôcť!" vysvetlil jej Roman, "má predsa o Štvanici viac vedomostí ako my dvaja dokopy!"
Ema si vzdychla. Mal pravdu, vedela to. A tak napokon neochotne zmiernila tempo.
"Myslela som, že ťa bude nájdenie Štvanice viac tešiť," podotkla po chvíli ticha.
Roman sa smutne pousmial: "Aj ja. Ale je niečo iné predstavovať si reakciu a potom skutočne reagovať."
"Áno, to sa stáva každému," prikývla chápavo. "A keď je po všetkom, spomenieš si, čo si vlastne chcel urobiť."
"Tak sa už s nami zahráva malicherný osud," pokrčil Roman plecami, "ako s bábkami."
Podarilo sa im vyškriabať na vrchol kopca. Niekde za ich chrbtami sa ozvalo hrmenie. Čochvíľa určite začne pršať. Daily im šiel tesne za pätami. Jedine Sofii to trvalo trochu dlhšie.
Kým ju čakali, Ema sa opäť prihovorila Romanovi.
"Máš strach, čo?" utrúsila.
Roman hlavou naznačil niečo, čo sa dalo vyoložiť ako súhlas, tak aj nesúhlas. "Je to celé akési zvláštne. Ale viac než Štvanice samotnej sa bojím toho odhalenia!"
"Bojíš sa, že to, po čom si tak dlho pátral, nebude iba sen?"
"Nie, nerozumieš mi," vzdychol si. Eme sa v tej chvíli zdal na smrť vydesený. Zapadajúce slnko kreslilo na jeho tvári desivé tiene a robilo ho staršieho, ako v skutočnosti bol. "VIeš, za tie roky, čo pracujem v Londýne, som sa už stretol s mnohými tajomnými javmi, ktoré si nik nevedel vysvetliť. A pri ich skúmaní som sa naučil jedno - že žiadny duch, prízrak, či netvor nie je nadšený, keď sa nájde svedok, ktorý by mohol odprisahať jeho existenciu. Majú radi, keď sa ich ľudia boja - lebo ľudia sa boja neznámeho, chápeš?"
"Tomuto áno, ale kam tým smeruješ?" Ema si o sekundu nato uvedomila, že tá otázka bola celkom zbytočná. Vnútri ju už pochopila. Ba čo viac, už dlho to vedela - tak, ako že je vodkyňou Štvanice. V tej chvíli nadobudla pocit, akoby jej ktosi vložil do hlavy miesto mozgu obrovský ľadovec. Nedokázala premýšľať, ani sa pohybovať. To poznanie bolo desivé.
"Všetko nadprirodzené sa snaží zachovať si svoju tajomnosť," pokračoval Roman a hlas sa mu stále viac a viac triasol, "preto ľudia, ktorí videli duchov, buď zomierajú alebo zošalejú, preto Lochnesskú príšeru videli tí, ktorí už nie sú medzi nami. A preto zatiaľ nik presne nedokázal existenciu Štvanice."
"Ale..." Ema sa snažila nájsť niečo, čo by Romanov dohad spochybnilo, "niektorí ľudia, ktorí videli duchov, predsa žijú!"
"To sú svedkovia, ktorým to nadelil osud," odpovedal Roman takmer pohrebným hlasom, "tak ako DObrotiví. Ale zväčša im nik neverí. Mojou úlohou bolo tváriť sa, že im verím."
Ema sa na Romana dlho dívala s pocitom, že jej srdce na niekoľko sekúnd prestalo biť. Celá sa rozochvela ako pri zimnici.
"Tak, môžme pokračovať," vyzval ich Sofiin sípavý hlas. POhli sa ďalej.
Zvyšok cesty prebiehal mlčky. Dopredu sa predral Daily a neomylne viedol trojicu ľudí priamo k Albrechtovej hrobke. Medzitým sa celkom zotmelo, teraz prišla vhod Romanova baterka. Obloha sa znova otriasla hromovým zadunením. Búrka bola blízko.
Ale takisto aj Albrechtova hrobka. Čochvíľa sa vynorila medzi stromami ako čudesné zjavenie. V bleskoch, ktoré už začali rozsekávať oblohu, žiarila tlmeným zelenkavým svetlom.
Ema zastala a znova sa zatriasla. Tento krát od zimy. Zo zeme sa zdvihol studený pichľavý vietor a donášal k trom ľuďom a obrovskému psovi pach čohosi nehostinného, nechutne sladkastého až hnilobného. Ema si mimovoľne predstavila rozkladajúce sa mŕtvoly, potiahnuté slizkou zelenou vrstvou žaburiny, ako sa trhanými pohybmi vyťahujú z močiarov ako nejaké čudesné ryby. Prišlo jej zle od žalúdka a tak sa radšej znova rýchlo pohla vpred.
"DNu pôjdeme tým istým spôsobom, ako naposledy?" spýtal sa jej Roman. Prikývla.
"Nič iné nám napokon nezostáva."
A tak znova vošli do chladnej a páchnucej hrobky - tento krát bohatšej aj o mokré zvieracie stupaje na dlážke. Ema vyliezla na sarkofág a otvorila tajné dvere, vedúce do dlhého tunela. Tu sa na chvíľu pozastavila.
"Niekto by mal vziať Dailyho," podotkla.
Všetci sa pozreli na trpezlivo čakajúceho psa. Ten po tejto poznámke odfrkol - čo znelo dokonale pohŕdavo - potom sa odrazil mohutnými labami a bez jediného pohľadu na svoju ľudskú spoločnosť skočil priamo do rozďaveného tunela.
"Vyriešil to za nás," pokrčil Roman plecami. "Tak poďme!"
Jeden po druhom naskákali do tunela a nasledovali Dailyho do desivých podzemných tunelov, storočia ukrývajúcich hrôzostrašné tajomstvo.

"Je tu tak hnusne, ako naposledy," ohodnotila tunel Ema, "ak nie ešte hnusnejšie!"
"Ani nie tak hnusnejšie, ako väčšie vlhko," odpovedal jej Roman, "vidíš, vodná hladina je vyššia."
Aj bola. Teraz im siahala takmer po pás.
"Tu by sa už človek aj utopil," podotkla Sofia chrapľavým hlasom. Ema s Romanom na ňu pozreli. Nevyzerala veľmi dobre, čo mal podľa všetkého za následok ten nechutný pach, vychádzajúci z Eme už známych húb na stenách.
"Ak by si chcela vracať," ozvala sa súcitne, "tak potom do tamtoho rohu!" Ukázala na miesto, kde pár dní dozadu sama vyvrátila celú večeru aj obed. Predtým to bol suchý kamenný výbežok, teraz ho takmer úplne zaplavovala voda.
"Nie vďaka, to prejde."
"Tak teda poďme - skôr, ako nás tu tie psy objavia."
"Keď už je reč o psoch, kde je Daily?" spýtala sa Ema, rozhliadajúc sa okolo seba.
"Asi už bežal dopredu," rozmýšľala Sofia, "teda dúfajme."
Pokračovali v ceste. Tunel bol presne taký istý ako naposledy a tak ako predtým - neuveriteľné, pomyslela si Ema sarkasticky -sa končil malou kamennou miestnosťou a slepou uličkou.
"Tak a teraz čo?" vzdychla si Sofia, "máte nejaký nápad?"
"Musí sa nejako dať prejsť," rozmýšľal Roman nahlas.
"Možno to funguje na rovnakom princípe, ako tunel, ktorým sme sa dostali von," ozval sa Roman, "možno je tu zase nejaký obrázok."
"A kde ho tu chceš hľadať?" Sofia mávla na stenu, nahrubo porastenú tými čudesnými hubovitými tvormi, "naozaj sa ti chce vŕtať v tamtom?"
"No," Roman sa zatváril neochotne, "nemáme na výber. INak tu budeme stáť do súdneho dňa."
"A možno by to tak bolo lepšie," podotkla Sofia zrazu. Ema s Romanom na ňu neveriacky civeli.
"Možno...možno by sme nemali Štvanicu dráždiť. Však keď dostane čo chce, zase na čas zmizne!"
"Nikdy sa to neskončí," povedala Ema tichým hlasom, "stále bude prichádzať a vyvražďovať celé dediny. Až napokon sa jej možno podarí ovládnuť celý tento svet! Raz to už treba skončiť."
Sofia sa zatvárila nerozhodne, ale napokon chabo prikývla. "Ja viem," znamenalo to gesto, "ale mám strach."
"Tak poďme na to," vzdychol si Roman, "musím posťahovať to svinstvo dole čím skôr. A tak si tú stenu nejako rozdelíme..."
"Jednoducho začnime z každej strany," doložila Ema, "keď niekto na niečo narazí, dá vedieť."
A tak Ema začala oberať huby v ľavom rohu a Sofia s Romanom napravo.Práca im šla pomaly a dosť ťažko. Zápach húb bol príšerne neznesiteľný, ale na dotyk sa huby sťahovali do seba a čudne sa chveli ako želatína. V ich beztvarom tele sa prelievala akási rôsolovitá hmota, z ktorej sa Eme obracal žalúdok.
Prvý, kto to vzdal, bol Sofia. Niekoľko krát sa otočila, aby sa vyvracala, ale vždy sa otočila späť. Keď však pri odstraňovaní obzvlášť nechutnej huby odpadla, Roman nástojil na tom, aby sa vzdialila. A tak si starena sadla doprostred tunela, priamo do vody, až jej trčala iba hlava a kus chudého krku.
Ema s Romanom pokračovali bez akejkoľvek zastávky. Obaja cítili, že ich dopredu ženie niečo mimo nich,nejaká vyššia sila, akási ruka osudu. To niečo ich nútilo zabárať prsty do trasúcej sa hmoty, prilepenej na stene bez zastavenia, vrhať ruku až po zápästie medzi huby a stŕhať ich zo steny ako odlupujúce sa chrasty.
Stena bola už takmer úplne očistená od všetkých tých podivných živočíchov - alebo čo to vlastne bolo - no ani jeden neobjavil nič, čo by sa podobalo na kresbu psa, či čohosi podobného.
Napokon priechod, ústiaci pri močiaroch objavila Ema, aj to iba čistou náhodou. Ako sa totiž nahýňala ponad odlomený kus skaly pod jej nohami, v snahe dočiahnuť na stenu a strhnúť dole zvyšok koberca z húb, zrazu sa príliš natiahla a o skalu zakopla. Vyľakane skríkla a zdvihla ruky pred tvár, v úsilí zabrániť priamej zrážke s tvrdou stenou. No miesto toho, aby vrazila do skaly a spadla omráčená na zem, zrazu hladko vkĺzla medzi rôsolovité huby a zmizla.
"Ema!" skríkol Roman zdesene a priskočil k miestu, kde ju videl naposledy. PUstil sa pracne stŕhavať niekoľko húb naraz - čo bolo dosť namáhavé, keďže tie mali na spodnej strane čosi ako malé nožičky s prísavkami. Ale vtom ho v práci vyrušila Emina hlava, ktorá sa zrazu zjavila v stene.
"čo...kde..." habkal vyľakaný Roman.
"Len pokoj, našla som to!" oznámila mu s rozžiarenou tvárou, "tie huby ho skrývali! Poď rýchlo!" Natiahla cez huby ruku a potiahla ho dnu. Roman stihol iba rýchlo zavolať na Sofiu a už bol dnu.
Starena najprv nerozumela, čo sa stalo, ale keď pristúpila k stene, znova sa tu zjavila Emina ruka a skôr, ako si stihla uvedomiť, čo sa deje, už si z tela zotierala sliz na druhej strane tunela.