Synovia súmraku - 18.

Anotace: Sionn sa chce Ilianne ospravedlniť. Ilianna to však nechce nechať bez odozvy. Ich stretnutie prerušia ďalšie problémy v Zelenom meste...

Sbírka: Synovia súmraku

Prešiel širokými mramorovým schodiskom na prízemie. Stretol dve slúžky, ktoré naňho vrhli plaché úsmevy. Minul hlavnú bránu a vybral sa úzkou chodbičkou do zadnej časti paláca. Cestou už nestretol nikoho, hoci keď prechádzal okolo prijímacej siene, začul kráľov mohutný hlas.
Keď sa dostal ku vchodu, ktorý viedol na zadné nádvorie, o tomto čase zaliate slnečnými lúčmi, zmätene zastal. Čo chcel vlastne urobiť? Nemal poňatia, ale vedel, že to nemôže nechať len tak.
„Vidno, že moje príkazy ignoruješ s rovnakým oduševnením, s akým si hľadáš nové milenky,“ podotkol bodrý hlas spoza múru.
Sionn ustrnul, ale nepovedal ani slovo.
„Budeš sa tam skrývať alebo vyjdeš von? Myslela som, že sa žien nebojíš.“
„Ako si vedela, že som to ja?“ spýtal sa, keď sa odhodlal vykročiť na udržiavaný trávnik. Na ohradenej ploche stála Ilianna s mečom v ruke a vysoký bradatý muž v čiernom brnení.
„Máš takú typickú chôdzu. A cez okno som zazrela, ako kráčaš dole schodmi.“
„Ach tak,“ pousmial sa a podišiel k drevenej prekážke, ktorá oddeľovala cvičisko od zvyšku nádvoria.
„Theonder, nechaj nás samých,“ požiadala bradatého muža.
„Moja pani,“ Theonder kývol hlavou a odkráčal preč z nádvoria.
„Tak hovor,“ Ilianna podišla k Sionnovi a oprela sa o brvno z druhej strany, „čo by si rád?“
„Hovoriť s tebou,“ bolo až zarážajúce, ako ľahko mu odrazu plynuli slová z úst.
„Skutočne? A o čom? Chceš ma ďalej presviedčať, že Tartem nedokázal zavraždiť moju sestru? Pretože ja verím tomu, čo...“
„Nie, prišiel som sa ti vlastne ospravedlniť,“ dostal zo seba.
„Ale čo?“ Iliannu to zjavne prekvapilo, „môžem vedieť, čo ťa k tomu primälo?“
„Nič závratné,“ mykol plecami, „len som si uvedomil, že som sa správal trochu...neprimerane.“
„Ale no! Skutočne?“ zatiahla.
„Tak odpusť,“ Sionn sa nahol k Ilianne čo najbližšie, až jej dokázal spočítať pehy na nose, „naozaj som sa správal hrozne. Nemal som hneď spochybňovať tvoje domnienky.“
Ilianna nahla hlavu nabok: „To ti vnukla Izabela?“
„Kto?“ Sionn prekvapene vyvalil na dievčinu oči, „ach, myslíš...nie, nie...vlastne, ak mám pravdu povedať, prišlo mi to ľúto okamžite, ako si odišla.“
„Tak ľúto hovoríš,“ Ilianna sa k nemu zamyslene naklonila. Sionna pošteklili po tvári jej červené vlasy. „Dobre teda, dajme tomu, že ti odpúšťam. Vlastne som mala v pláne to viac ani nevyťahovať, ale keď si sem už prišiel a donútil si sa k pokore, treba ti to len prirátať k dobru. A teraz sa ukáž,“ Sionn zacítil, ako sa mu o hrdlo oprelo niečo studené a uvedomil si, že Ilianna znova vytiahla meč a teraz mu ním mieri na krk.
„Zbláznila si sa?“ spýtal sa prekvapene.
„Kdeže!“ odvetila vážnym hlasom, „pripravil si ma o hodinu šermu, tak mi ju teraz nahradíš. Okrem toho, chcem vedieť, či dokážeš rovnako dobre bojovať ako rečniť.“ Odtiahla meč a trochu odstúpila, „tak poď! Alebo sa necháš prosiť?“
„Neblázni, nemôžem sa s tebou biť,“ bránil sa, „ja...nechcem ti ublížiť.“
Ilianna sa veselo zasmiala: „Tak to sme dvaja. V tom prípade pôjde o vyrovnaný súboj. Takže ideš alebo sa necháš zastrašiť?“
„Ja neviem...naozaj to chceš?“ Sionn váhavo podliezol brvno.
„Vždy poviem, čo chcem,“ zdôraznila princezná a prehodila si meč do druhej ruky, „tak sa ukáž.“
Sionn váhavo vytiahol svoj meč z pošvy. „Nevieš, s kým sa zahrávaš,“ podotkol.
„Ani ty,“ odvetila a zaujala bojovný postoj, zelenými očami si premeriavajúc jeho postavu, „hovorí sa o tebe ako o skvelom bojovníkovi, som zvedavá, čo je na tom pravdy.“
„Bez zbytočnej skromnosti si dovolím poznamenať, že takmer všetko.“
„Naozaj?“ šibalsky sa usmiala, „aj to, že máš dvanásť životov, dokážeš lietať a máš smrtiaci dotyk?“
„Povedal som takmer,“ pripomenul jej.
„Tak to som zvedavá, čo to tvoje „takmer“ zahŕňa,“ skonštatovala posmešne a zaútočila.
Nech už Sionn očakával čokoľvek, určite to nebol bleskový útok šelmy, akého sa dočkal. V poslednej chvíli sa mu podarilo odraziť Iliannin výpad a odskočiť dostatočne ďaleko, aby stihol tiež zaujať pevný postoj.
„To má byť celé tvoje majstrovstvo?“ prehodila princezná sarkasticky, „však sme ešte ani nezačali.“
„Chvíľu mi trvá, kým sa zahrejem,“ odvetil Sionn, „ale nemaj strach, čochvíľa budeš ľutovať, že si ma na súboj vyzvala.“
Ilianna vycerila zuby v dokonale pohŕdavom úsmeve: „Vieš, čo majú všetci muži rovnaké? Vysoké sebavedomie. A potom fňukajú ako malé deti, keď ich niekto ako ja pošle k zemi.“
„Už si takto poslala k zemi aj Tartema?“ opýtal sa.
„Nie, ale ver, že by som to rada urobila,“ odvetila, „možnože sa mi niekedy teraz naskytne príležitosť. Považovala by som to za svoj najväčší úspech.“
„Možno ho potom omrzíš a budeš mať konečne pokoj.“
„V to dúfam, ale príliš sa na to nespolieham. Tartem sa nevzdáva svojej koristi. Nikdy. A teraz konečne zavri zobák a ukáž, čo v tebe je.“
Ilianna znova zaútočila. Tento raz bol však Sionn pripravený. Odklonil ženin útok, rýchlo ju obehol a stihol jej ešte sám uštedriť zopár rán. Podarilo sa mu ju porezať na líci a na ramene. Ilianna si krvácajúce rany nevšímala, otočila sa s napriahnutým mečom okolo svojej osi, aby nestratila Sionna zo zorného uhla. Syn súmraku pred ňou tancoval, klamal telom, obchádzal ju a znova útočil. Ilianna sa však nedala len tak ľahko zastrašiť. Pozorne sledovala jeho pohyby a ukladala si ich do pamäti. Nasledovala ho všade, kam sa pohol, a ak sa dalo, vyhla sa jeho úderom. Prestala útočiť, iba sledovala. V jednej chvíli sa jej takmer podarilo Sionna potknúť, ale mladý muž včas zazrel nebezpečenstvo, preskočil nastavenú nohu, chytil Iliannu za ruku a vykrútil jej ju za chrbtom.
„Tak, čo už sa vzdávaš?“ spýtal sa jej.
„Nie,“ odvrkla rozčúlene, „až také ľahké to nebude!“
Využila nepozornosť Sionna, ktorý si myslel, že má obeť pevne v hrsti, podarilo sa jej ohnať mečom. Udrela muža lakťom a následne ho porezala na brade a na líci. Sionn princeznú pustil a rýchlo odskočil. Až neskoro si uvedomil, že meč od prekvapenia pustil z ruky. Keď na to prišiel, už bolo neskoro, Ilianna ho pevne zvierala v rukách a mávala mu ním pred očami.
„Tak čo, už sa vzdávaš?“ zaútočila naňho jeho vetou.
„To by sa ti páčilo, však?“ uškrnul sa pobavene. Pomaly začal obchádzať Iliannu, ako keď vlk obchádza korisť, na ktorej onedlho ukojí svoj hlad. „Obávam sa však, že sa budeš musieť viac snažiť.“
„To ťa mám naozaj zabiť?“ zháčila sa Ilianna, teraz už dosť prekvapená Sionnovým správaním.
„Ty si predsa chcela bojovať, nie ja. Tak si musíš splniť základné pravidlo súbojov - vyhrá ten, kto prežije!“
„Si blázon,“ cúvla Ilianna, „ja ťa predsa nechcem zabiť.“
„Naozaj?“ Sionn, nevnímajúc meče v ženiných rukách, pristúpil celkom k nej, až kým sa hroty zbraní nedotýkali jeho hrude. Ilianna naňho zmätene hľadela, netušiac, čo robiť.
V tej chvíli Sionn zaútočil. Chytil svoj meče za hrot a surovo ho vytiahol žene spomedzi ochabnutých prstov. Ilianna iba videla, ako meč robí vo vzduchu salto a odrazu sa jeho majiteľom stál opäť Sionn a mieril ním na Ilianninu hruď.
„To...to nebolo spravodlivé!“ zvolala pobúrene, „nebojoval si podľa pravidiel!“
„Kto povedal, že sa s tebou nesmiem rozprávať?“ odvetil Sionn s úsmevom, „a vedz, že jedinou zbraňou v súboji nie je meč, ale aj tvoj jazyk!“
„Aj tak to nebolo spravodlivé!“ Ilianna sa odtiahla od hrotu Sionnovho meča a zdvihla ten svoj, „a ja sa ešte stále nevzdávam!“
„Veď to som ani nechcel.“
Rozpútala sa druhá vlna útokov. Tento krát si Ilianna dávala väčší pozor. A napokon sa jej to aj vyplatilo. Podarilo sa jej predpovedať niektoré Sionnove triky a následne sa im tak vyhnúť. Dokonca mu znova uštedrila niekoľko presných rán. Tesne po tom, ako ho porezala mečom na stehne a on klesol na všetky štyri, využila šancu. Odkopla mu meč z rúk a násilne ho prevrátila na chrbát.
„Tak, teraz si bezmocný,“ povedala víťazoslávne, keď mierila mužovi na hrdlo.
„Skutočne si to myslíš?“ spýtal sa, sťažka dychčiac a bleskovo Ilianne podložil nohu. Mladá žena skričala a už padala k zemi.
Teraz sa karta obrátila a Sionn sedel princeznej na nohách a mieril na ňu mečom. „Bezmocná je iba mŕtvola, to si pamätaj,“ poučil ju.
„Nabudúce si to budem pamätať,“ odsekla rozčúlene.
Sionn roztiahol ústa do spokojného úsmevu: „Takže sa vzdávaš?“
„Čo iné mi zostáva. Pomôž mi!“
Sionn sa postavil a podal jej ruku, aby sa mohla vyškriabať na nohy.
„Napokon tie chýry o tebe boli pravdivé,“ skonštatovala sucho.
„Hovoril som. Takže to nebolo len moje privysoké sebavedomie,“ prehodil spokojne, „ale ak ťa to poteší, aj ty si dosť dobrá. Chýba ti len menší tréning.“
„A o ten si ma dnes pripravil,“ pripomenula mu.
„Ale zároveň som ti dal oveľa lepšiu hodinu, nemyslíš?“
Ilianna naňho zazrela: „Možno. Ale aj tak, aj ty by si mal ešte trochu cvičiť. Niekedy sa oháňaš mečom ako malé decko.“
„Ehm...princezná?“ nový hlas prudko vtrhol do ich rozhovoru. Obaja vyľakane nadskočili a odvrátili sa od seba. Za brvnom, ktoré slúžilo ako prekážka, postával vojak v čiernom plášti. Mohol byť sotva starší od Sionna.
„Áno?“ ozvala sa Ilianna.
„Kráľ chce s vami hovoriť.“
„Už zas?“ vzdychla si a zasunula meč do pošvy, „som zvedavá, čo chce odo mňa tento krát.“
„Možno chce oznámiť tvoje zasnúbenie s Tartemom,“ poznamenal Sionn podpichovačne.
Ilianna naňho škaredo zazrela: „Naozaj nerozumiem, prečo sa do mňa kvôli nemu navážaš. Ja predsa za to nemôžem! A vôbec,“ tón jej hlasu sa náhle zmenil na útočný, „to s Tartemom je čisto moja vec a vec našej rodiny. Ty sa do toho nemusíš starať!“
„Práveže musím,“ odvetil Sionn vážne, keď sa vybrali smerom do hradu, „ktovie, čo sa skutočne skrýva za jeho záujmom o teba. Možno si mala v niektorých veciach pravdu.“
„Ale? Takže mi veríš?“
„No povedzme, že to budem zvažovať ako jednu z možností.“
Ilianna sa pousmiala, ale už nepovedala nič.
V prijímacej sieni bolo okrem kráľa ešte niekoľko ďalších ľudí, vrátane Fearchara. Postávali v dvoch radoch pred kráľovským trónom a nervózne sa dívali na niečo na zemi. Keď Sionn s Iliannou vošli dnu, ani nezdvihli pohľad od tých tmavých predmetov. Sionnovi niečo pripomínali, ale nevedel ich presne zaradiť.
„Tak tu si,“ privítal dcéru Volian. Nesedel na tróne, ale na jednom zo schodov a vyzeral byť celkom zničený. Vlasy mal rozstrapatené a tvár mŕtvolne bledú. Keď zbadal nervózne sa tváriaceho Sionna, prikývol: „Áno, dobre že si tu aj ty. Možno je to dôležité.“
„O čo ide, otec?“ spýtala sa Voliana Ilianna, zatiaľ čo sa predierala uličkou, ktorú jej urobila skupinka mužov. Sionn ju váhavo nasledoval.
„Chcel som sa ťa len spýtať, či o tomto niečo nevieš,“ mávol rukou na tmavé veci na podlahe. Sionn až teraz uvidel, že sú to tri lovecké psy, podľa všetkého mŕtve. Z papule im vytekali cícerky krvi a od zakalených očí sa odrážalo slnečné svetlo.
„Bohovia, čo sa im stalo?“ Ilianna si kľakla k zvieracím telám a jemne prešla po ich stuhnutých chrbtoch.
„Našli sme ich pred chvíľou v psiarňach,“ objasnil jej Volian zničene, „vyzerá to, akoby ich niečo napadlo. Len som si myslel, že či...“
„Či s tým nemám niečo spoločné ja? Nie. Naozaj si myslíš, že som taká hlúpa, že by som zaútočila na vlastné zvieratá? Viem, kde mám medze.“
„Ja už neviem, čo si mám myslieť,“ vzdychol si Volian, „dnes ráno sa znova zbláznilo niekoľko koní. Zopár sme museli usmrtiť, niekoľko ušlo do púšte. A na Smaragdovej veži hniezdi asi desiatka havranov. Netuším, kde sa tu vzali.“
„A vy si myslíte, že toto s tým môže nejako súvisieť?“ spýtal sa Sionn.
Volian bezradne pokrčil plecami: „Jediné, čo isto viem, je, že sa to nie je dobré znamenie. Doteraz sa nikdy nič podobné nestalo. Desí ma to.“
„A nemohli to urobiť tí cirkusanti?“
„Akí cirkusanti?“ spýtal sa Sionn prekvapene.
„Kočovný cirkus,“ odvetil Volian, „chodia sem každý rok. Je pravda, že vždy spôsobia tak trochu rozruch, ale neviem, či by boli schopní zabiť nejaké zviera. To sa mi na nich nepodobá.“
„Tak v tom prípade to bude tá istý hystéria, čo ovládla kone,“ navrhol jeden z vojakov.
„Nie, to nie,“ zamrmlal kráľ, „ako Helene správne poznamenala, to asi nebola hystéria, iba strach z niečoho.“
„Z havranov?“ opáčil Sionn. Keď naňho Volian prekvapene pozrel, rýchlo dodal: „Ja viem, čo si o tejto bratovej teórii myslíte, ale podľa mňa všetko nasvedčuje tomu, že s tým majú niečo spoločné havrany. Možno sa ich kone skutočne boja.“
„A havrany predsa neznášajú psy,“ spomenula si Ilianna, „možno by mohli...“
„Prosím vás,“ Volian sa prudko postavil a vyšiel po schodoch späť k trónu, „havrany nie sú nijaké znamenie nešťastia. Je to len hlúpa povera. A pochybujem, že by boli vtáky schopné zabiť naše lovecké psy, ktoré sú na boj cvičené! Zdá sa mi to...jednoducho povedané, hlúpe. Možno sú v tom nejakí ľudia, áno, to by bolo možné. Prosím vás,“ otočil sa k Sionnovi, „pokúste sa niečo okolo toho zistiť. Neviem, či sa mi to iba zdá, ale akoby sa po Anastáziinej smrti priam roztrhlo vrece so všetkými nešťastiami.“
„Upovedomím na to brata a pustíme sa do pátrania,“ sľúbil mu Sionn.
Volian prikývol. „Váš brat sa pred chvíľou vrátil zo svojej cesty,“ oznámil mu, „čo nevidieť by sa tu mal ukázať. Ak chcete, môžete ho tu počkať.“
Sionn prikývol.
„Ráno som ich videla s Lormentom odchádzať,“ ozvala sa Ilianna, „kam šli?“
„K Slzavým vodopádom,“ zaznela odpoveď, „stretnutie s Waermom sa blíži a potrebujem nejakého špeha.“
„Darnell nie je veľmi spoľahlivý,“ podotkla Ilianna.
„Áno, ja viem. Ale je jediný, kto to zvládne.“
„Ale ak sa ti otočí chrbtom, doplatíš na to.“
Volian sa zamyslene zadíval na svoju dcéru. Keď si Sionn porovnal jeho tvár s tou, ktorú videl, keď prvý raz vkročili na nádvorie hradu, zazdalo sa mu, akoby odvtedy zostarol prinajmenšom o desať rokov. Zdalo sa, že problémy ho ničia oveľa viac, ako by si bol priznal.
„Vysvetlíš mi jednu vec?“ vzdychol si, hľadiac na dcéru, „prečo mi musíš spôsobovať toľké trápenie, keď by z teba mohla byť tak skvelá mladá dáma?“
Ilianna sa zatvárila vzdorovito, ale neodpovedala.
Vtom sa dvere dokorán otvorili a do siene vošli ďalšie tri postavy. Dve z nich Sionn poznal, tou treťou bol nejaký čudný starec.
Keď Ascall uvidel Sionn, krivo sa uškrnul: „Myslel som, že si ranený.“
„Bol som ranený,“ opravil ho Sionn, „ale I...“ nedopovedal, keď zachytil Iliannin pohľad. Asi by bolo dobré, keby o jej nočnej návšteve nikto z kráľovskej rodiny nevedel.
„Volian, rád ťa vidím!“ zvolal odrazu starec, ktorého Sionn nepoznal.
„Darnell,“ kývol Volian hlavou, „som rád, že si prijal moje pozvanie.“
„Nazval by som to skôr únosom, ale ako chceš,“ prehodil starec a fialové oči mu zažiarili, „a nemohol som ťa predsa nechať v štichu, najmä ak ide o niekoho tak zaujímavého, ako je Waerm.“
„O tvojej úlohe sa pozhovárame neskôr,“ objasnil kráľ, „teraz sa musím porozprávať s týmito mladými mužmi,“ ukázal na Synov súmraku.
Darnell zvedavo naklonil hlavu nabok: „Ak uvažuješ nad tými náhlymi zjaveniami havranov, vedz, že to netreba brať na ľahkú váhu.“
„Odkiaľ o tom vieš?“ zvolal prekvapene Volian a vzápätí zazrel na svojho najstaršieho syna.
„Nič som mu nepovedal,“ bránil sa Lorment, „nejakým spôsobom na to prišiel sám.“
Volian o tom zjavne nebol tak celkom presvedčený, ale nemal nijaký dôkaz o opaku, takže sa rozhodol rýchlo zmeniť tému. „Lorment, vezmi Darnella preč,“ požiadal princa, „ja sa zatiaľ pozhováram so Synmi súmraku a uvidíme, čo sa dá robiť. A, mimochodom,“ doložil, keď sa jeho syn a starec obrátili na odchod, „dnes po zotmení sa dostavte na Olivové námestie. Kočovníci budú mať prvé predstavenie.“
„Na vašom mieste mám oči na stopkách,“ prihovoril sa Darnell Ascallovi a Sionnovi. Potom sa otočil a nasledoval Lormenta von zo siene.