Synovia súmraku - 19.

Anotace: Predstavenie na Olivovom námestí. Žiariť bude hlavne žena v čiernom. Sionn sa rozhodne urobiť v pátraní trochu ráznejší krok. Ale ani Ascall nebude zaháľať. (teraz mi to pôjde trochu pomalšie, čakajú ma maturity takže sa musím učiť :))

Sbírka: Synovia súmraku

Olivové námestie bolo tesne pred zotmením poloprázdne. Iba čo sa tu mihali rýchlosťou blesku sluhovia a zopár mešťanov, poverených prípravou historicky prvého vystúpenia v tomto roku. Oproti mierne vyvýšenému drevenému pódiu, ktoré si kočovníci postavili sami, boli do polkruhu rozmiestnené sedadlá. Vpredu mali rezervované miesto kráľ s rodinou a Synovia súmraku. Za nimi sedel zvyšok dvoranov, ktorých Volian na predstavenie pozval. Na stenách domov boli zažaté olejové lampy, ktorých svetlo však bolo také slabučké, že takmer zanikalo pri posledných lúčoch onoho dňa. A keď sa celkom zotmelo, lampy vydávali len toľko svetla, aby si prichádzajúci diváci videli pod nohy.
Ascall a Sionn prišli o niečo skôr. Lorment s Iliannou sa opierali o olivovník, ktorý svojou košatou korunou tienil kamennú studňu a zhovárali sa. Keď princ zbadal dvojicu mužov, gestom im naznačil, aby prišli bližšie.
„Ak mám byť úprimný, myslím, že toto divadlo nemá nijaký význam,“ priznal sa Lorment, „vždy zaspím.“
„Už cez tri roky si na ich vystúpeniach nebol, ako si to teda môžeš pamätať?“ podpichla ho Ilianna s úškrnom a pohodila hlavou, aby si odhrnula dlhé červené vlasy z tváre.
„Niektoré veci sa jednoducho nemenia,“ zamrmlal Lorment a usmial sa na sestru.
Vtom sa za nimi ozvali kroky.
„Ale vitajte!“ zvolala Ilianna veselo, „kde ste sa celý deň túlali?“
Ascall pootočil hlavu a okamžite zbadal záblesk belasých očí, ktoré akoby mu videli priamo do duše.
„To vieš, povinnosti,“ odvetila Helena mdlým hlasom. Fearchar ju majetnícky držal okolo pása, akoby mala každú chvíľu zutekať.
„Tak kedy bude svadba?“ zaujímal sa Lorment, „už ste sa rozhodli?“
„Chceli sme to nechať až po tvojich narodeninách, Lia,“ Helena pozrela na mladšiu sestru, „dvadsiate narodeniny predsa patria iba tebe.“
„Pekné od vás,“ usmiala sa Ilianna, „ale nemusíte to robiť. Nikdy som nepovažovala svoje narodeniny za nič zvláštne.“
„Ale dvadsať rokov je predsa veľmi dôležitý vek,“ upozornil ju Lorment, „stávaš si skutočne dospelou!“
„Kedy máš narodeniny?“ zaujímal sa Ascall.
„O týždeň,“ odvetila s krivým úsmevom, „len, prosím, nijaké blahopriania ani nič podobné. Otcovi som prikázala, že nechcem nijakú veľkolepú oslavu.“
„A my sa vezmeme dva týždne potom,“ oznámil im Fearchar a pritiahol si Helenu ešte bližšie. Ascall si všimol, že úsmev na ženinej tvári je skôr grimasa a potlačil chuť vraziť do Fearchara svoj meč.
„Naozaj?“ Lorment sa otočil na Helenu.
Prikývla: „Ak nám do toho, prirodzene, nič nevojde. Chceli by sme sa brať tu. Dnes sme boli za Fearcharovými rodičmi, aby sme dohodli všetko okolo toho.“
„Skvelé,“ zamrmlala odrazu Ilianna, „Anastázia by sa určite potešila.“
Na okamih nastalo ťaživé ticho.
„Ako ste pokročili?“ otočila sa Helena na Ascalla.
„Nie veľmi,“ priznal sa neochotne, „ťažko sa pátra po niečom, čo nezanechalo stopy.“
„Nepotrebujete nejakú pomoc?“ ponúkla sa.
Ascall si v tej chvíli spomenul na slová kúzelníka. Naozaj toho Helena vedela ešte viac? Už-už ju chcel požiadať o ďalšie stretnutie, ale potom si všimol nevraživosť v tvári jej snúbenca a rozhodol sa, že ak sa chcú stretnúť, budú to musieť urobiť tajne. „Zatiaľ nie,“ odpovedal, „ak by som niečo potreboval, určite dám vedieť.“
„Dúfam len, že sa to čo najskôr skončí,“ podotkla Ilianna, „je to hrozné, keď nevieme, kto to urobil.“
„Možno by vám pomohla návšteva nejakých čarodejov, mám zopár priateľov,“ navrhol Fearchar, nie práve najpriateľskejšie. Ascall sa nevedel ubrániť pocitu, že ak by sa skutočne vybrali za nejakým mágom, pokúsil by sa ich po ceste odstrániť.
„Myslím, že to zatiaľ nie je potrebné,“ odmietol zdvorilo, „radšej sa spoliehame na vlastné schopnosti.“
„Len aby tie za niečo stáli!“ prehovoril nový hlas, ktorý Ascalla so Sionnom rozčúlil rovnako ako predošlý príchod Fearchara.
„Myslím, že stoja za veľa,“ ozval sa Sionn. Ascall zbadal, že jeho brat nenápadne siaha po meči. Sám okamžite pocítil tú ťaživú atmosféru a uvedomil si, že Tartem si ich prezerá lačne, ako šelma, ktorá sa chystá zaútočiť. Vedel, že skôr alebo neskôr medzi nimi musí dôjsť k ďalšiemu rozbroju.
„Skutočne? No, zatiaľ ste toho veľa neukázali,“ prehodil Tartem posmešne.
„Volal ťa niekto?“ spýtal sa ho Lorment útočne, „toto je uzavretá spoločnosť.“
„O nič menej uzavretá ako každá iná,“ odvetil Tartem, „okrem toho, čo nevidieť budem aj ja patriť do rodiny - čo sa o nich nedá povedať,“ nevraživo zazrel na Sionna, potom na Ascalla.
„Iba ak vo svojich snoch,“ precedila Ilianna cez zuby.
Tartem na jej poznámku nereagoval. Miesto toho mu oči spočinuli na Sionnovej ruke, ktorá kŕčovite zvierala meč. „Na tvojom mieste sa o to ani nepokúšam,“ upozornil ho vážnym hlasom, „jediný pohyb a to, čo som povedal, môžem znova veľmi rýchlo odvolať. A vy sa poberiete kadeľahšie.“
„Tak to skús,“ zavrčal Sionn, „urob mi láskavosť a vyprovokuj ma.“
„Veľmi rád, chlapče. Ale nie tu a nie teraz,“ kývol hlavou smerom k Volianovi, ktorý s manželkou a mladšími synmi čakali na svoje ostatné ratolesti.
„Poďme si sadnúť,“ potiahla Helena svojho budúceho manžela za ruku. Fearchar sa dal viesť. Kúsok za nimi šiel Tartem, potom Ilianna, Ascall, Sionn a Lorment. V okamihu, ako sa usadili na stoličky, svetla ešte viac ubudlo, až sa Olivové námestie na chvíľu ponorilo do tmy. Potom sa zjavilo svetlo, vychádzajúce spoza opony. Predstavenie začalo.
Lorment mal pravdu iba čiastočne. Divadlo bolo síce nezáživné, ale určite nie natoľko nudné, aby Ascall zaspal. Poväčšine sa striedali scény divadelnej hry s rôznymi cirkusovými atrakciami. Najprv prišiel muž, ktorý sa dokázal poskladať do truhlice na šaty. Ďalší muž vyčaroval stádo jeleňov zo vzduchu a vzápätí ich nechal zmiznúť. Iná žena zas predvádzala cvičených tigrov. Z času na čas sa ozvalo zdesené zhíknutie, alebo uznanlivé hmkanie. Po každom čísle napokon vypukol zdvorilý potlesk.
Keď sa na javisku zjavila žena v čiernych šatách, v publiku nastalo mrazivé ticho. Dokonca sa zdalo, že aj vietor ustal, akoby takisto chcel sledovať, čo sa bude diať.
„Dámy a páni,“ prehovoril chrapľavý hlas uvádzača, „teraz vám predstavujem novú členku našej skupiny, ženu z ďalekých končín, kde sú kúzla rovnako prirodzené ako dýchanie. Prosím, privítajte Siu Meru, zaklínačku!“
Ozval sa trochu rozpačitý potlesk. Nikto netušil, čo možno od tajomnej osoby uprostred pódia očakávať. Stála bez pohnutia, iba oči jej žiarili do tmy. Keď znova zavial vietor, jej sa nenadvihol ani vlások, ako keby sa jej z diaľky vyhýbal. Ascall pocítil, že mu po chrbte prebehol mráz, hoci bola príjemne teplá noc. V nose ho pošteklila zmes rôznych vôní, aké na púšti nemožno nájsť - cítil čerstvé ihličie, vôňu živice a hríbov. Postrehol, že aj ostatní okolo neho sú nesvoji.
„Neviem čím to je, ale tá ženská sa mi nepáči,“ pošepol Sionn bratovi.
Ascall prikývol. Rozpamätal sa na chvíľu, keď boli svedkami príchodu kočovníkov, aj na havranov, ktorí sa zjavili tesne po nich. Zdalo sa, že Zelené mesto sa v poslednom čase skutočne stalo magnetom na čudné udalosti.
Vtom jeho myšlienky prerušil spev. Prekvapene zdvihol hlavu. Sia Mera stála na okraji pódia, s rukami natiahnutými dopredu a z úst je vychádzali neuveriteľne sladké tóny, aké Ascall ešte nikdy v živote nepočul. Nebol to skutočný spev, znelo to skôr, akoby to vychádzalo priamo z jej hlavy, ako keby počuli jej myšlienky. Nikto predsa nemôže vedieť takto prekrásne spievať! Odrazu sa cítil čudne malátny, ako keby plával vo vode. Točila sa mu hlava, ale zároveň mu bolo ľahko na duši. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že Sia Mera ich zaklína. Rozhliadol sa vôkol seba a zbadal, že niekoľko ľudí zaspalo, zatiaľ čo zopár iných sedí so zasneným úsmevom na perách a neprítomným pohľadom.
„Prebuď sa,“ štuchol do Sionna.
„Čo je?“ zamrmlal omámene, „čo sa deje?“
„To neviem, ale pozri!“
„Bohovia moji,“ hlesol Sionn, keď uvidel, ako ponad hlavy prítomných letí niekoľko veľkých čiernych havranov. Plieskali krídlami a nahlas krákali. Nik si ich však nevšímal. A Sia Mera spievala ďalej. Ascallovi sa v istej chvíli zazdalo, že jeden z čiernych vtákov sa zniesol nižšie nad driemajúceho Lormenta a niečo mu vytiahol spod košele. Bolo to však také rýchle, že mohlo ísť pokojne len o zrakový klam.
Synovia súmraku ohromene sledovali, ako si havrany jeden po druhom sadajú zaklínačke na ramená a hlavu, až ju celkom obsypali. Zopár si ich posadalo aj na stromy naokolo a ostatní cupkali po drevenej dlážke javiska. Ascall teraz už jasne zbadal, ako si žena niečo ukryla do vrecka šiat. Na zlomok sekundy sa v tme zaleskol akýsi strieborný predmet, ale hneď nato zmizol.
Vtedy Sia Mera prestala spievať. Ascall zbadal, ako ľudia jeden po druhom prebúdzajú. Žena gestami naznačila havranom, aby odleteli a oni sa bez slovka vyparili, presne tak nečakane, ako sa objavili. A potom zmizla aj Sia Mera.
„To bolo na dnes všetko, dámy a páni,“ vystúpil dopredu uvádzač, bruchatý chlap so smiešnou ryšavou briadkou, „budeme radi, ak si v priebehu nasledujúceho týždňa prídete opäť pozrieť naše vystúpenie.“
„Naozaj skvelé,“ zamrmlal Lorment a zívol, „znova som zaspal.“
„Myslím, že zaspali všetci,“ poznamenal Ascall ticho.
„Ako to myslíš?“ nerozumel Lorment, ale Ascall sa otočil k bratovi.
„Idem za ňou,“ šepol mu do ucha.
„Zbláznil si sa?“ zaúpel Sionn, „teraz? A prečo?“
„Nevidel si čo urobila? A tie havrany? Myslíš, že je to náhoda? Nepáči sa mi to.“
Sionn si zahryzol do pery. „Máš pravdu,“ pritakal, „tak idem s tebou.“
„Nie, pritiahli by sme pozornosť, kebyže zmizneme obaja...“ Ascall nedohovoril.
„Čo je?“ Sionn sa pozrel tam, kam sa díval aj jeho brat. „Ach,“ pochopil, keď zbadal Helenu, ako mieri cez uličku pomedzi sedadlá preč z námestia. Fearchar s ňou nebol.
„Potreboval som sa jej ešte na niečo spýtať,“ vysvetlil mu Ascall, „mám podozrenie, že vie toho viac, ako mi povedala.“
„Tak choď,“ povzbudil ho brat, „snáď konečne povie niečo, čo nám pomôže zistiť čosi viac okolo týchto čudných udalostí.“
„Lenže,“ Ascall nerozhodne pozrel na tmavú postavu, ktorá sa zjavila na okraji pódia, „aj ona niečo skrýva. Nemôžem ju nechať bez dozoru.“
„Sme predsa dvaja, zabudol si?“ pripomenul mu Sionn, „ty bež za Helenou, ja budem sledovať tú ženskú s havranmi.“
Ascall sa zatváril trochu pochybovačne.
„Tak choď! Bohvie, kedy sa ti znova naskytne príležitosť byť s ňou osamote.“
„Tak dobre. Ale dávaj si pozor.“
„Už som si niekedy nedával pozor?“
Ascall na tú otázku radšej neodpovedal a rozbehol sa za Helenou, ktorá osamote mierila preč z námestia.
Sionn ho chvíľu sledoval, potom sa obrátil a nečujne prekĺzol pomedzi odchádzajúcich, práve včas, aby sa zavesil na päty odchádzajúcej zaklínačke.