Synovia súmraku - 32.

Anotace: Prichádza čas vyvolať Darekovho ducha. Ascallov menší suvenír odrazu príde veľmi vhod...

Sbírka: Synovia súmraku

Napriek neveľkej ochote im šla práca od ruky. Kým sa slnko celkom spustilo za obzor a na tmavú oblohu sa vykotúľal cúvajúci mesiac, Synovia súmraku a Lorment už stáli po pás v jame.
„Niečo cítim,“ oznámil princ, keď znova zabodol lopatu do zeme, „čosi tvrdé.“
„To bude rakva,“ prikývol Darnell. Pokojne sedel na okraji jamy, s nohami spustenými do nej a sledoval celý priebeh prác. „Pohnite si.“
„Asi by ti odpadli ruky, keby si nám pomohol, že?“ poznamenal Sionn.
„Nezabúdajte, že to vy ste prišli s nápadom vyvolať tohto blázna, tak prečo by som si kvôli vám mal polámať nechty? Rýchlo, musíme to stihnúť do polnoci, inak sa toho vyschnutého dedka nezbavíte.“
„Je to naozaj rakva,“ prisvedčil Ascall, keď odstránili poslednú vrstvu hliny.
„Dobre, tak ju otvorte,“ poručil im kúzelník pokojne.
„To myslíš vážne?“ spýtal sa Lorment neveriacky.
„Čo pozeráte? Zdá sa vám azda, že duchovia si vedia otvárať rakvu? Tak do toho.“
„Ak ho nezabije niekto iný,“ fučal Sionn, keď zasunul okraj lopaty do medzery medzi vekom a zvyškom truhly, „tak ho zabijem ja. A verte, že ho to bude veľmi bolieť.“
„Ja ho zabijem, ak sa ukáže, že celé toto divadlo bolo nanič,“ doložil Lorment, ktorý sa snažil vypáčiť veko z druhej strany.
Rakva bola z akáciového dreva a zjavne spevnená ešte nejakými inými druhmi dreva, ktoré z nej urobili nedobytnú pevnosť. Trvalo dlhé minúty, kým sa mužom podarilo veko otvoriť a tak odhalili jej obsah.
„Bohovia,“ zahundral Sionn, „z toho chlapa toho veľa nezostalo.“
„Leží tu sedemnásť rokov,“ pripomenul mu Ascall a sklonil sa, aby si lepšie obzrel kostru, ktorá v jame ležala, „nemôžeš predsa čakať, že bude nejako perfektne zachovaný.“
„Našli ste ho? Skvelé! Vyneste ho von.“
„On vážne nie je normálny,“ zamrmlal Sionn, keď spoločnými silami ťahali rakvu z hrobu.
„Výborne. Teraz začne tá ťažšia časť.“
Nad ich hlavami sa ozvalo strašidelné vŕzganie. Ascallovi sa zazdalo, že počuje hlasy. Siahol po meči a pozorne sa rozhliadol okolo seba.
„To bol vietor, ty zbabelec,“ vzdychol si Darnell, „namojdušu, myslel som si, že budete trochu odvážnejší, keď už ste tí Synovia súmraku.“
„Čo teraz?“ spýtal sa ho Lorment netrpezlivo.
„Teraz, vážení, ma musíte pozorne počúvať,“ Darnellov uštipačný tón sa razom zmenil na smrteľne vážny. Aj na tvári sa mu zjavilo hlboké sústredenie. Prechádzal pohľadom z jednej tváre na druhú, akoby sa im snažil všetky svoje myšlienky predať silou vôle, „keď už s tým teda začneme, musíte ma bez mihnutia oka poslúchať, čo ako sa vám budú zdať moje príkazy čudné. Toto je miesto duchov. A tí nemajú radi, ak ich niekto otravuje. Môžu byť pomstychtiví a veľmi, veľmi nebezpeční. Za žiadnych okolností nekričte, ani neutekajte. Počet ľudí, ktorí ducha vyvolali a počet, ktorí ho zaženú späť, sa musí zhodovať. Takisto sa neopovážte ducha dotknúť. Stačí, aby ste sa oňho obtreli iba končekom prsta a on to môže považovať za útok a pokúsi sa vás zniesť zo sveta. Z toho istého dôvodu radšej odhoďte svoje zbrane.“
„Nie je to jedno?“ podotkol Lorment, „veď duchovia už nemôžu byť zabití.“
Darnell sa uškrnul, ale bol to napätý úškrn, bez dávky veselosti. „Duchovia často zabúdajú na to, že sú už mŕtvi. Hocijaký prudší pohyb alebo nesprávne zvolené slovo môže byť pre nich signál, že chcete zaútočiť. A, aby som nezabudol,“ Darnell sa o krok priblížil k trojici mužov, „ducha sa môžete opýtať iba štyri otázky.“
„Štyri?“ spýtal sa Lorment prekvapene, „to je viac, ako potrebujeme.“
„Nebuď si taký istý. Mŕtvi málokedy odpovedajú tak, ako by sme odpovedali my - pri Darekovi to platí stonásobne. Často sú to náznaky, hlúpe slovné hračky a podobne. Preto majte oči aj uši otvorené. Každá drobnosť vám môže pomôcť,“ čarodejník sa zachmúrene zadíval na bezduchú kostru v hrobe, „bude to prebiehať trochu inak, ako keď si videl oživovanie naposledy, Lorment. Vtedy bol vojak mŕtvy sotva pár minút. Toto bude oveľa zložitejšie.“
„S tým sme počítali. Ešte niečo?“
Darnell pokrútil hlavou: „Iba ak vás požiadam, aby ste zapálili sviečky. Bylinky pripravím sám.“
Sionn so záujmom sledoval, ako malý čarodejník rozkladá po vlhkom piesku rôzne farebné kamene - tvorili okolo nich kruh, ktorý ich mal vraj chrániť pred útokom duchov - trhá lístky z rôznych rastlín a všetky hádže do malého zamatového vrecúška.
Keď sa rozhoreli dve sviečky, okolie hrobu sa naplnilo desivým mihotavým svetlom. Na nehybnej kostre v rakve kreslilo tmavé tiene a tak sa občas zazdalo, že sa nebadane pohla. Synov súmraku to znervózňovalo, ale snažili sa nedať na sebe nič znať. Noc bola ich ochrankyňou. Aspoň tak si to vždy mysleli. Ibaže dnešná noc akoby skôr stála proti nim. V chladnom vetre, ktorý sa zdvihol, zacítili niečo nebezpečné, čosi, čo ich vystríhalo. Ascall okamžite oľutoval, že sa vzdal zbraní a chvíľu aj uvažoval, či by si ich nemal vziať späť. Bez svojho meča sa cítil ako bez ruky. Ale potom si spomenul na Darnellovu výstrahu a rozhodol sa, že to radšej nebude riskovať.
„Dobre, môžeme začať,“ vzdychol si čarodejník. V ruke zovrel malé vrecúško, z ktorého sa šírila čudná vôňa. Najprv ho na okamih vložil do plameňov každej sviečky, až kým sa dym nad ňou nezmenil na purpurový. Potom vrecúško znova stisol a naklonil sa nad rakvu.
„Zohrej sa ruka, srdce, krv a kosť,“ odriekal tichým hlasom, „postav medzi svetmi na okamih most. Rozhýb sa, jazyk, sval, noha a nos. My, živí, ťa totiž žiadame o pomoc.“ Násilím otvoril kostre ústa a vložil vrecúško dnu. Potom sa stiahol tak rýchlo, ako to len dokázal a vrátil sa za hranicu, späť ochranného kruhu.
Muži čakali dlhé minúty, upierajúc pohľady na kostru v jame. Nič sa však nestalo. Telo sa pohlo jediný krát, keď sa doň oprel ostrý závan.
„Čo to má znamenať, Darnell?“ zazrel na čarodejníka Lorment, „nehovoril si náhodou, že vyvoláš jeho ducha?“
„Aj som to mal v úmysle,“ odsekol starec rozčúlene, „netuším, čo sa stalo.“
„Možno si sa zmýlil,“ podotkol Ascall.
Darnell naňho zagánil: „Ešte nikdy som sa nezmýlil. Pochybujem, že práve dnes by sa tak stalo. Tá chyba musí byť niekde inde. Moment,“ prekročil hranicu z kameňov a znova si kľakol k rakve. Na okamih sa zamyslel, potom začal postupne vyťahovať a prezerať jednotlivé kosti.
„Si odporný,“ vyhlásil princ znechutene, „ako sa v tom môžeš hrabať?“
„Aj z teba raz bude podobná kôpka, takže si na tvojom mieste dva razy rozmyslím, čo nazvem odporným. A, iba pre informáciu, musím prezrieť, či žiadna z kostí nechýba. Telo môže byť vyvolané iba v prípade, že je kompletné.“
„Kompletné,“ zamyslene zopakoval Ascall. Odrazu sa mu vyjasnilo. „Hovoril som, že nám tá ruka na niečo bude!“ otočil sa k zarazenému Sionnovi.
„Aká ruka?“ nerozumel Lorment.
„Darekova ruka,“ vysvetľoval Ascall, zatiaľ čo vyšiel z kruhu a zamieril k starému pňu, kde si ukryli zbrane, „Darek si ju odťal a zanechal v nej odkaz pre tých, ktorí by sa snažili nájsť zrkadlo. Včera v noci ho našli Tartem s Fearcharom. Ruku tam nechali."
„A Ascall si ruku vzal ako suvenír,“ doplnil Sionn.
„Užitočný suvenír, ako sa ukázalo,“ usmial sa neho brat, keď vylovil z vaku spomínanú časť tela, zamotanú v kuse látky.
„Netušil som, že Darek si odťal ruku,“ zahundral Darnell, „ten prefíkanec. Veľmi dobre vedel, že ak nebude jeho telo celé, nemôžeme ho vyvolať. Tak sa chcel vyhnúť, aby ho otravovali.“ Prevzal od Ascalla ruku. Chvíľu si ju zamyslene obzeral, potom ju váhavo položil napravo, k telu, mrmlúc si zaklínaciu formulku. Keď sa opäť zdvihol suchý púštny vietor, rýchlo sa stiahol do bezpečného kruhu.
Ascall, Sionn a Lorment vyjavene sledovali, čo sa medzitým deje v rakve. Vrecúško sa z ničoho nič rozpadlo na prach a bylinky ako živé zvieratká sa začali plaziť po vnútornej strane kostry. Odrazu lebka silno cvakla zubami a zachvela sa. Ascallovi sa zazdalo, že dokonca vydala slabý povzdych. Potom sa jej ústa znova doširoka otvorili. Bylinky sa v tej chvíli zmenili na malý biely obláčik hmly a zmiešali sa so zlatistou hmlou, ktorá sa šírila mŕtvole z hrude. Tento mrak vyletel kostre z úst a prudko sa vzniesol k oblohe.
„Ľahnite si na zem,“ prikázal im Darnell.
„Čo?“ nechápal Lorment.
„Nepýtajte sa, ale urobte to! Hneď!“ zopakoval a ako jasný príklad sa bleskovo hodil k zemi. Mužom nezostávalo nič iné, iba ho napodobniť.
Odrazu začala zlatistá hmla znova klesať k zemi. Vznášala sa priamo nad ich hlavami. Ascall mal pocit, že z nej vychádza tichý šepot a smiech. Potom sa plavne zniesla späť nad bezduché telo.
„Som Darnell, čarodejník z Veľkých planín,“ predstavil sa Darnell, keď sa znova postavil, „toto sú moji traja priatelia. Princ Lorment, syn kráľa Voliana a Synovia súmraku...“
„Viem, kto sú títo mladí muži, neurážaj moju inteligenciu,“ prehovoril pobavený hlas. Sionn s Ascallom si až teraz všimli, že zlatá hmla sa medzitým zmenila na priehľadnú postavu nejakého starého muža s veľmi dlhou bradou, ktorá mu siahala až po prsty na nohách. Priateľsky sa usmieval a premeriaval si striedavo každého zo štvorice. „Teda, nečakal som že už po sedemnástich rokoch sa niekomu podarí objaviť moju stratenú ruku,“ prehodil pobavene, „to považujem za vlastnú neschopnosť alebo vašu výnimočnú bystrosť.“
„My...potrebovali by sme vašu pomoc, Darek,“ ozval sa Lorment.
„To mi je celkom jasné, mladý muž. Každý ju potrebuje. Aký druh pomoci by to mal byť?“
„Potrebujú radu, Darek,“ odpovedal Darnell, „ohľadom niečoho, čo ty veľmi dobre poznáš.“
„Skutočne?“ Darekov duch vyletel ešte o kúsok vyššie a zostal visieť mužom nad hlavami, „čo som vo svojom živote poznal natoľko dobre, že je moja rada nenahraditeľná?“
„Miesto, kde sa ukrýva Everské zrkadlo,“ odpovedal Sionn okamžite.