Synovia súmraku - 33.

Anotace: Synovia súmraku kladú Darekovi otázky. Ale zdá sa, že získať odpoveď nebude také ľahké, ako sa nazdávali. Sionn svojím ostrým jazykom zase spôsobí menšie problémy. Na pomoc im prichádza niekto, koho tu vôbec nečakali...

Sbírka: Synovia súmraku

Darek sa na okamih odmlčal a znova sa zniesol nižšie nad svoje telo. „Čo presne chcete vedieť? Položte mi otázku.“
„Kde si pred svojou smrťou ukryl Everské zrkadlo?“ opýtal sa Lorment.
„Na mieste, ktoré veľmi dobre vidno, ale aj nevidno,“ odpovedal Darek a pousmial sa, akoby ho jeho vlastná odpoveď pobavila, „na mieste, o ktorom si myslíte, že nie je miestom. Otvorte oči, milí moji.“
„Prosím, opíš nám to trochu konkrétnejšie,“ požiadal Ascall.
Darek sa usmial ešte širšie. „Položte mi otázku,“ vyzval ich znovu.
„Ako možno nazvať to miesto, kde si ukryl Everské zrkadlo?“ spýtal sa Lorment.
„Vy ho voláte inak, ako sa má volať v skutočnosti,“ zaznela odpoveď, „látka nie je látkou a farba nie je farbou. Musíte sa naučiť pozerať.“
„Toto nemá zmysel,“ vzdychol si Sionn potichu, „odpovedá v náznakoch.“
„Ale tie náznaky sa dajú rozlúštiť,“ poznamenal Lorment, „ak sa nad tým zamyslíme. Máme ešte dve otázky. Navrhujem, aby sme sa ho spýtali na tie medailóny.“
„Tiež som nad tým uvažoval,“ podporil ho Ascall.
„Dobre, ako chcete,“ vzdychol si Sionn, „ale už si viem predstaviť tú odpoveď.“
„Darek,“ oslovil usmiateho ducha Lorment, „zistili sme, že medailóny, ktoré sme dostali od otca ako deti, sú pravdepodobne kľúčom k úkrytu Everského zrkadla.“
„Musíš mi položiť otázku, princ,“ pripomenul mu Darek, „neviem, na čo ti mám odpovedať.“
„Akým spôsobom medailóny otvárajú cestu k Everského zrkadlu?“
Duch sa na okamih odmlčal. „Otvárajú,“ odpovedal váhavo, „ale sú až druhým kľúčom v poradí. Na to, aby zmizla ilúzia, je potrebné mať oba kľúče.“
„Čo je tým prvým kľúčom?“ opýtal sa Sionn skôr, ako mu v tom stihol Ascall zabrániť.
Darek sa zaceril: „Krv ku krvi, to je základ úspechu. Everské zrkadlo má pamäť, oveľa lepšiu ako ľudia. A prvá stopa nikdy nezmizne.“
„Aká krv?“ domáhal sa odpovede Lorment, ale Darek sa odrazu zamračil a pokrútil hlavou.
„Už dosť odpovedí, milí moji,“ poznamenal, „dostali ste to, čo ste si priali.“
„Ani sa mi nezdá,“ zamrmlal Sionn. Asi však nie dostatočne potichu, pretože duch naňho uprel svoje zlatisté oči.
„Vysmievaš sa mi?!“ zaburácal silným hlasom, od ktorého zaliehalo v ušiach. Zlatá hmla, z ktorej bol duch zložený, odrazu stmavla a zmenila sa na modrú. Namiesto očí mal Darek odrazu iba prázdne očné jamky. Keď otvoril ústa, mal ich plné ostrých špicatých zubov, ktoré sa leskli v striebornom svetle mesiaca.
„Čo? Nie, v žiadnom prípade,“ bránil sa prekvapený Sionn, „ja som len...“
„Vysmievaš sa mi!“ zavrčal ako hladná šelma a zniesol sa ešte nižšie k zemi, „najprv ma otravujete a ešte sa mi aj vysmievaš!“
„Zle si ho pochopil, Darek,“ pokúšal sa situáciu zachrániť Darnell, „on to tak nemyslel.“
Ale duch ho už nepočúval. Zúrivosť ho zmenila na nepoznanie. Z dobráckeho starca bola odrazu krvilačná príšera, pripravená zabíjať. Vzniesol sa vysoko nad ich hlavy, pevne rozhodnutý zaútočiť.
„Ľahnúť!“ zavelil Darek a strhol k zemi najbližšie stojaceho Lormenta. Duch nad nimi zakrúžil, desivo kvíliac a znova sa vrátil k svojmu vyschnutému telu.
„Myslíš, že si múdrejší ako ja?“ zavrčal hrozivo, „len preto, lebo sa dokážeš brániť niekoľkými starými kúzlami?!“
„Nemôžeš nám ublížiť, Darek,“ zamumlal Darnell tichým hlasom, „takže navrhujem, aby si sa upokojil a ja ťa vrátim späť do...“
„Ja mám iný nápad,“ zaškerila sa príšera, „teba pošlem miesto mňa do Podsvetia a ja si budem znova užívať. Ty si ich sem predsa priviedol! To kvôli tebe nemám pokoj ani po smrti!“
Z ničoho nič sa strhol ešte silnejší vietor a kým sa stihol niekto zo štvorice spamätať, ich ochranné kamene zmizli. Zostali napospas rozzúrenému duchovi.
„Teraz bude hra oveľa zaujímavejšia,“ zaškeril sa Darek a znova vyletel k oblohe, aby na svoje obete zaútočil zhora.
„Darek, vieš, ako sa ho zbaviť?“ opýtal sa Lorment, zdesene sledujúc, ako sa tmavomodrá postava opäť približuje.
„Musíme ho donútiť ľahnúť si späť do rakvy,“ zašepkal Darnell, „ale to sa nám nepodarí. Je rozzúrený. Chce nás zabiť.“
„Musí existovať nejaký spôsob, ako ho upokojiť,“ namietol Ascall.
„Existuje,“ prisvedčil Darek. Viac však povedať nestihol, pretože duch zaútočil.
S ohromujúcou silou odmrštil štyroch mužov cez polovicu cintorína. Sionn si spadol na kamenný podstavec a len šťastnou zhodou náhod si nenarazil o kraj hlavu. Zacítil, ako mu po ramene steká teplá krv, ale nevšímal si to. Rýchlo sa postavil a rozhliadol sa, aby zistil, kde sú ostatní. Darnell sa zviechal zo zeme len kúsok od neho a Ascall už stál, obozretne sa rozhliadajúc vôkol seba. Lorment sedel na zemi a sťažka dychčal.
„Si v poriadku?“ prihovoril sa mu Ascall a natiahol ruku, aby mu pomohol vstať.
„Snáď,“ usmial sa, „naozaj nerozumiem, prečo pri súboji s vami vždy schytám najviac.“
„Kde je?“ vyhŕkol Sionn a rozbehol sa k bratovi.
„Netuším, niekam sa vyparil.“
„Sleduje nás,“ zahundral Darnell, „hrá sa s nami. Hlúpy, senilný dedo, ktorého dlho niekto nenakopal do...“
„Pomôžu nám zbrane?“ prerušil ho Lorment.
„Nie,“ odsekol čarodejník zlostne, „ak si si to nevšimol, princ, ten chlap je mŕtvy! Ducha nezabiješ ani tou najlepšou zbraňou na svete!“
„Ale hovoril si, že existuje nejaký spôsob, ako ho vrátiť späť do Podsvetia,“ pripomenul mu Ascall.
„Áno, to existuje,“ zavrčal, „je to Kliatba krvi, veľmi mocné zaklínadlo, ktoré ducha uspí prinajmenšom na tisíc rokov.“
„Tak ho vykonajme!“
„Lenže na to tu nemáme ani prostriedky, ani ľudí,“ vyštekol Darnell, „na túto kliatbu nás musí byť nepárny počet, ideálne je presne päť ľudí!“
„To znamená, že nám chýba iba jeden človek, aby sa nám ho podarilo zastaviť?!“ spýtal sa neveriacky Lorment, „a na to si nás nemohol pripraviť skôr?!“
„Dúfal som, že niečo také nebude potrebné!“
„Dúfal....?“
„Prepáčte, ale možno by som mohol pomôcť,“ ozval sa odniekiaľ z tmy nový hlas. Štyria muži ustrnuli a obrátili sa k miestu, kde tušili príchodzeho.
„Kto si?“ spýtal sa ho Lorment ostražito.
Ale skôr, ako sa muž zmohol na odpoveď, sa odkiaľsi znova prirútil duch a s ohromujúcou silou prehodil mužov ako handrové bábiky cez ďalšiu časť cintorína.
Keď sa Ascall spamätal zo surového nárazu, ktorý mu na okamih vybil dych, zistil, že vedľa neho sa zo zeme dvíha ešte niekto, kto tu predtým nebol. A, čo bolo ešte zvláštnejšie, uvedomil si, že ho pozná.
„Waerm?!“ spýtal sa prekvapene, „čo vy tu robíte?“
„Myslím, že to si necháme na neskôr,“ odpovedal muž dýchavične, „potrebujete zahnať toho ducha späť do hrobu, je tak? A potrebujete piateho človeka.“
„Ascall, si celý....Waerm a ty si sa tu kde vzal?!“ Ascall, Sionn a Darnell šokovane zostali stáť a civieť na knieža z Pralesov, ktoré si oprašovalo kabát.
„Budeme sa tu na seba dívať, alebo zastavíme toho netvora?“ odvrkol Waerm netrpezlivo.
„Ako si sa sem dostal?!“ vyštekol naňho Ascall, „a prečo si nás sledoval?!“
„To je na dlhé rozprávanie,“ odvetil Waerm, „chcete pomôcť alebo nie?“
„Asi nemáme na výber,“ pokrčil plecami Ascall a spýtavo pozrel na ostatných.
„Ale to sa nedá,“ odvetil Darnell, „my potrebujeme aj ďalšie bylinky, ktoré som so sebou nevzal!“
„Ja čosi mám,“ odvetil Waerm, „nie je to bohvie čo, ale bude to stačiť. Najdôležitejšia je predsa krv!“ vytiahol spoza opaska dýku.
Darnell chcel zjavne ešte niečo povedať, ale nad ich hlavami sa znova ozval Darekov smiech.
Rýchlo sa stiahli do tieňa chlebovníkov, kde Waerm odkiaľsi vytiahol malú cínovú misku a dve fľašky s rôznofarebnými lístkami. Napokon podal Darnellovi dýku. Ten sa nedôverčivo zamračil, ale napokon prikývol.
„Dobre, tak začnime, skôr, ako nás znova nájde.“
„Čo máme robiť?“ opýtal sa Lorment.
„Zarežete si trochu do dlane - stačí tak päť kvapiek krvi. Vy, páni, môžete zarezať do svojej starej jazvy. Krv spečatenej prísahy má ešte väčšiu moc.“
„Odkiaľ...“ začal Sionn, ale Ascall ho prerušil, keď mu ako prvému strčil do ruky dýku.
„Začni,“ vyzval ho.
Sionn sa na okamih zatváril nechápavo, ale potom prikývol. Vystrel svoju ľavú ruku a otvoril dlaň. Ešte trochu zaváhal, kým obnovil zahojenú ranu. Do misky stieklo niekoľko kvapiek krvi.
„Dobre, to stačí,“ prikývol Waerm, „teraz druhý Syn súmraku,“ povzbudzujúco pozrel na Ascalla. Ten bez zaváhania vzal do ruky nôž a zarezal si do dlane. Krv v miske sa spojila s krvou druhého brata a trochu stmavla.
„Výborne. Máte presne toľko sily, koľko potrebujeme. Teraz princ a potom my dvaja.“
Zvyšní traja muži si rad-radom zarezali do ruky a zmiešali svoju krv s krvou ostatných. Keď sa tak stalo, Waerm vytiahol z každej fľaštičky po dvoch lístkoch, rozmrvil ich a vhodil do misky. Krv zasyčala a zmenila sa na priehľadnú.
Odrazu k nim doľahlo desivé kvílenie.
„Hľadá nás,“ zahundral Ascall.
„Áno, a čochvíľa nás nájde,“ pritakal Waerm, „takže si pohneme. Darnell, predpokladám, že ty ovládaš tú formulku.“
„Samozrejme.“
„Dobre. Stačí, aby ju odriekali iba dvaja. Vy sa budete pekelne sústrediť.“
Lorment prikývol.
„Chyťte sa za ruky!“
Vytvorili kruh okolo cínovej misky. Kvílenie sa ozývalo stále bližšie a bližšie. Waerm s Darnellom zatvorili oči a začali naraz odriekať slová v prastarom jazyku mágov, ktorí ani jeden zo Synov súmraku nepoznali.
Ako rozprávali, krv v miske zasyčala a zmenila farbu na tmavočervenú. Vzniesla sa do výšky a pri ďalších slovách zaklínadla sa sformovala do tvaru človeka, celkom podobnému tomu, ktorého dnes v noci vyvolali z hrobu.
„Naša ochrana,“ zamumlal Darnell, sledujúc červenú postavu, „a smrť pre toho spráchniveného povaľača.“
„Nájdi ho,“ prikázal postave Waerm. Červený duch prikývol, ale ani sa nepohol.
„Zdalo sa, že ti nerozumel,“ podotkol Sionn.
„Nie, rozumel pridobre. Je tu.“
V tej chvíli sa odkiaľsi ozvalo ďalšie kvílenie a následne sa spomedzi stromov vyrútil do nepríčetnosti rozzúrený duch.
„Ľahnite si,“ nariadil im Waerm potichu.
Všetci ho okamžite poslúchli.
Duch preletel ponad nich a zastal tesne pred červenou postavou.
„Povolali ste si priateľa, je tak?“ zachichotal sa Darek, „to pekne, len čo je pravda. Na starého čarodejníka volať takúto opachu. Tak čo, ukážeš mi, čo dokážeš?“
Nikto z mužov nevidel, čo sa v ďalších sekundách udialo, ale stačili im trhavé zvuky a výkriky, ktoré sa niesli celým cintorínom. Potom všade opäť nastalo ticho.
„Môžete sa postaviť,“ ozval sa Waerm a sám sa vyškriabal na nohy.
Všade okolo nich vládol úplný pokoj. Nielenže zmizol Darekov duch, ale zmizla aj červená postava, ktorá ich ochraňovala. Jediným svedectvom o kúzle, ktoré vykonali, bola prázdna cínová mištička ležiaca na zemi.