Synovia súmraku - 39.

Anotace: Sionn sa vracia do Zeleného mesta a pokúša sa zistiť, čo sa stalo s ďalekohľadom. Búrka začína vyčíňať...

Sbírka: Synovia súmraku

Len čo Sionn ustajnil koňa a vbehol do vstupnej haly, vonku sa rozpršalo. Oblohu preťalo niekoľko dlhých bleskov a ozvalo sa burácanie hromu. Na chodbe natrafil na Iliannu. Tvárila sa vydesene.
Keď zbadala Sionna, rozbehla sa mu oproti a objala ho. Rovnako rýchlo sa však zase od neho odtrhla. „Kde v pekle si bol?!“ zasyčala. Na tvári sa jej zračili obavy, „mysleli sme, že sa ti niečo stalo!“
„Čo by sa mi malo stať?“ opýtal sa prekvapene, „bol som si iba zajazdiť.“
„Zo všetkých kútov ríše prichádzajú správy o silných búrkach,“ oznámila mu zronene, „šíri sa to ako ničivá choroba...epidémia.“
Sionn si ju nežne privinul na hruď, ona sa však znova odtiahla. „Veci sa nám vymykajú z rúk. Musíme nájsť to prekliate zrkadlo,“ zamumlala, usilovne potláčajúc slzy hnevu, „iba to môže všetko zastaviť.“
„Ilianna, musím sa ťa niečo opýtať,“ chytil ju za obe ruky.
Zatvárila sa trochu prekvapene, no prikývla: „Pýtaj sa!“
Lenže skôr, ako stihol Sionn prehovoriť, v chodbe sa zjavili ďalšie tri postavy.
„Bohovia, Sionn, čo to vystrájaš!“ vyštekol na brata Ascall, rozzúrený do nepríčetnosti, „kde si bol?!“
„Nie som povinný sa ti spovedať,“ odsekol Sionn namrzene.
„Bol si preč celý deň,“ podotkol Lorment trochu miernejšie, ale predsa z jeho hlasu zaznela ostrá výčitka.
„Nie som malé decko, aby ste ma museli strážiť,“ vrčal mladší Syn súmraku a hľadel na Ascalla, „možno si to ešte nezistil, ale viem sa o seba postarať aj sám.“
Bratia sa chvíľu nevraživo premeriavali, potom sa Ascall otočil k Lormentovi: „Idem za Volianom, oznámiť mu, že Sionn je nazad. Stretneme sa na večeri.“ Nato sa bez ďalších zbytočných slov otočil a zmizol za rohom.
„Choď aj ty,“ prihovoril sa Lorment Ilianne, „Tartem ťa už bude zháňať. Už aj tak mu prišlo čudné, ako oduševnene si sa vložila do pátrania po Sionnovi.“
„Má pravdu,“ prikývol aj Sionn, „stretneme sa neskôr.“
Venovala mu nešťastný úsmev a takisto zamierila k sieňam v náprotivnom krídle.
„Dobre,“ Lorment sa otočil k Sionnovi, „tak kde si bol?“
Sionn však neodpovedal. Miesto toho sa obrátil k Waermovi, ktorý doteraz zaryto mlčal: „Vieš niečo bližšie o ďalekohľade, ktorý vidí budúcnosť?“
„Ak si zabudol, my hľadáme zrkadlo,“ podotkol princ.
Sionn ho nepočúval. A Waerm takisto.
„Prečo sa naň pýtaš?“ chcel vedieť.
„Na púšti som stretol istého mága,“ muž povážlivo stíšil hlas a priblížil sa ku kniežaťu, „pomohol mi ošetriť koňa a potom mi hovoril o ďalekohľade. Vraj treba nájsť najprv ten, až potom Everské zrkadlo.“
„Načo by nám bol?“ odsekol Lorment. Odrazu bol neuveriteľne podráždený. Prechádzal sa hore-dolu a zlostne na Sionna zazeral. To mužovi pripomenulo ešte niečo z rozhovoru s Munganom.
„Lorment, kde je ten ďalekohľad?“
Princ zastal a zatváril sa nechápavo. Sionn však rýchlo odhalil skutočné pocity pod tou maskou.
„Prosím ťa, nepokúšaj moju trpezlivosť. Ten mág mi hovoril, že každý z vašej rodiny ho nielenže videl, ale ho aj použil! Vedeli ste, že sem prídeme! Tak ako ste vedeli, aké problémy mesto postihnú! A vedeli ste aj o Anastáziinej vražde!“
„To sme nevedeli,“ odsekol Lorment, „tak ďalekohľad nefunguje!“
„Vážne, tak ako?“
„Lorment, vy ste ho naozaj našli?“ ozval sa Waerm prekvapene, „skutočný zázračný ďalekohľad Darekovho brata?“
„Áno, našli,“ potvrdil princ, „teda, ja som bol vtedy ešte vo vojne. Objavil ho otec v severnej veži. Už dlhší čas sa rozpadáva. Naposledy z nej odpadol kus steny. Nachádzal sa pod ňou. Prešiel z rúk do rúk, ale každému ukázal trochu inú budúcnosť a tak sme pochopili, že ďalekohľad ukazuje udalosti, ktoré sa vás bezprostredne týkajú,“ znova sa otočil na Sionna, „všetci vedeli, že Anastázii sa niečo stane, nikto však presne netušil, čo. Obrazy ďalekohľadu boli ťažko čitateľné. Zopár ľuďom, ako mne, Helene, Ilianne a otcovi, ukázal aj, že sem prídete vy.“
„Albert na nás na tej púšti čakal, je tak?“ spýtal sa Sionn tichým hlasom.
Lorment však pokrútil hlavou: „Nebolo treba. Osudu sa nevzoprieš. Keby jeho osol nevypovedal službu, našla by sa iná zámienka, ktorá by vás doviedla priamo do Zeleného mesta. Tak to jednoducho malo byť.“
„Videli ste presne, čo sa začne diať po našom príchode?“
„Nie presne. Videl som, že budeme spoločne bojovať proti problémom v našej krajine a že to bude veľmi ťažký boj.“
„A čo ostatné Volianove deti?“
„Nikto nechcel hovoriť o tom, čo sa stane,“ odsekol Lorment trochu ostrejšie, „ani ty by si nechcel. Všetci veľmi dobre vedia, že osud nezmenia. A tak to má byť.“
Sionn na princa zamyslene hľadel. Hovoril pravdu, o tom nebolo pochýb. „Kde je ten ďalekohľad teraz?“
V tej chvíli sa Lorment zatváril trochu vystrašene: „To je práve to, čo mi nejde do hlavy. Mal som ho na starosti. Ale v deň, keď ste prišli, bez stopy zmizol.“
„Akože zmizol?“
„Keď som sa po hostine vrátil do izby, bola rozhádzaná a ďalekohľad chýbal. Odvtedy sme ho už nevideli.“
„Je to celé nejaké čudné,“ zahundral Waerm, „ale ak ho skutočne budeme potrebovať pri pátraní po zrkadle, mali by sme ho nájsť.“
Sionn prikývol. „Máme ďalekohľad, medailóny a niečo, čo Darekov duch popísal ako Krv ku krvi. Všetko toto treba nájsť skôr, ako samotné zrkadlo.“
„Pustíme sa do hľadania,“ sľúbil Lorment.
„Ak ešte predtým nezomrieme,“ podotkol Waerm a zadíval sa von oknom. Tam sa to začalo podobať na zlý sen.

„Keby Tartem vedel, čo robím za jeho chrbtom, asi by ma na mieste zabil,“ poznamenala Ilianna o pár hodín neskôr, keď spolu so Sionnom ležali vedľa seba.
„Nepáči sa mi, že myslíš na iného muža, keď som tu ja,“ podotkol Sionn a trochu sa nadvihol.
Potichu sa zasmiala: „Nebodaj nežiarliš.“
„Asi áno,“ zamračil sa, „nikdy predtým sa mi niečo také nestalo. Desí ma to.“
Objala ho okolo krku a pritiahla si ho bližšie: „Raz mi niekto povedal, že aj strach môže byť krásny, ak sa týka krásnych vecí.“
„V tom prípade sa bez mučenia priznám, že som mal z nášho vzťahu neskutočný strach.“
„Ako blízko si má strach a odvaha,“ zamyslela sa Ilianna, „a nenávisť s láskou. Nie je to zvláštne?“
„Mne je to jedno,“ odpovedal Sionn. Nahol sa a pobozkal ju na krk, potom na líce a napokon na kútik úst, „všetko je mi jedno, ak som s tebou.“
„Mne nie,“ odvetila vážnym hlasom, „stále mám pocit, že niečo nie je v poriadku. Že všetko je príliš krásne, než aby to mohlo zostať bez následkov.“
Vtedy Sionnovi opäť zišiel na um rozhovor s Munganom. „Dívala si sa cez Darekov ďalekohľad?“ spýtal sa.
Ilianna trochu zmeravela. „Ďalekohľad?“ zopakovala, „samozrejme, že áno. A neraz.“
„Myslím Darekov ďalekohľad,“ nedal sa odbiť, „ten, ktorý ukazuje budúcnosť!“
„O čo ti ide?“ prudko sa posadila.
„Dnes mi istý mág povedal, že ďalekohľad, ktorý dostal Leonard od jedného čarodejníka, vlastní niekto z rodiny. A Lorment mi to potvrdil. Ale potom povedal, že v deň nášho príchodu bez stopy zmizol z jeho izby.“
„Áno, spomínam si naň,“ odpovedala. Odrazu sa správala čudne. Nervózne si žula spodnú peru a hľadela na náprotivnú stenu tak zúrivým pohľadom, akoby tam chcel vyvŕtať dieru.
„Viem, že je to príliš osobné,“ tiež sa posadil, „ale vedela by si mi povedať, čo si tam videla?“
„V ďalekohľade?“ ani naňho nepozrela, „nič dôležité. Iba to, čo ostatní.“
„Lenže Lorment mi povedal, že každý cezeň videl niečo iné. Každý videl kus vlastnej budúcnosti.“
„Áno, to áno...“
„Tak?“
Pozrela naňho: „Prečo sa to pýtaš práve mňa?“
„Pretože ten mág mi povedal, že sa ťa na to mám opýtať. Asi si videla niečo dôležité, čo by nám mohlo pomôcť v pátraní.“
„Videla som, ako sem prídete,“ znova sa zahľadela na stenu, „a,“ pousmiala sa, „videla som toto. Naše spoločné chvíle. Možno práve to mal na mysli.“
„Áno,“ prisvedčil zamyslene, „možno.“ Lenže pritom vedel pravdu. Ilianna mu čosi tajila. Niečo, o čom hovoril aj Mungan - niečo, na čo ešte nedozrel čas. A rozhodol sa, že poslúchne jeho radu a nazatiaľ všetky nepríjemné otázky odložil.
Za oknom sa zjavili ďalšie rozvetvené blesky.
„Je ti zima?“ spýtal sa Ilianny.
Pokrútila hlavou. „Vzduch je horúci. Toto nie je obyčajná búrka. Vyvolali ju čary.“
„Už si tretia, čo mi to za dnešný deň povedala,“ vzdychol si, „najlepšie by bolo, kebyže tú prekliatu zaklínačku zabijeme a bol by pokoj.“
„Tartem by ti to nedaroval,“ namietla, „postaral by sa o to, aby vás Volian znenávidel. Už raz to takmer urobil.“
„Ibaže on nás potrebuje,“ poznamenal Sionn, „zatiaľ nám nemôže nič urobiť.“
„Môže vám znepríjemniť život tak, že si budete priať umrieť. Môže zaútočiť na vašich najbližších, bude vás vydierať,“ mimovoľne sa zachvela. Sionn ju pevne objal. V mysli sa mu okamžite zjavili predstavy, ako Iliannu chráni pred skupinou Stopárov.
„Lenže on nás potrebuje,“ zopakoval, „inak Everské zrkadlo nenájde.“
„Môže vás využiť aj násilím,“ pokrčila ramenami, „naposledy sa vás zastal iba preto, lebo mal strach, že by vás Volian vyhnal a už by ste sa sem nemohli vrátiť. To nemohol dopustiť.“
Sionn sa zamračil: „Na to si prišla sama?“
Pokrútila hlavou: „Povedal mi to. Dnes sa na vás náhodou dostala reč.“
„A...neupodozrieva ťa z niečoho?“ Sionn si proti svojej vôli vybavil rozhovor s Ascallom.
Ilianna akoby vedela, čo ho trápi, obrátila sa k nemu a chytila mu tvár do oboch rúk: „Sionn, mňa svojím konaním neohrozuješ. Nikdy som nebola šťastnejšia a ver, že kebyže si včera za mnou neprišiel ty, bola by som dnes za tebou prišla zase ja.“
„Ale Ascall mal pravdu,“ zamumlal Sionn zničene, „ak sa niekto dozvie o nás dvoch, môžu ťa zabiť.“
„Aj teba.“
Zavrtel hlavou: „Ja sa môžem stále zdvihnúť a odísť. Ale ty tu máš všetkých blízkych.“
„Teraz k nim patríš aj ty,“ pripomenula mu, „ku šťastiu mi bude stačiť, ak budem v tvojej blízkosti.“
Sionn sa chvíľu díval na útlu dievčinu, do ktorej sa proti svojej vôli zamiloval. „Mám taký pocit, že nech by sa dialo čokoľvek, my dvaja sa jednoducho od seba nedokážeme odtrhnúť.“
„Konečne si to pochopil,“ usmiala sa. Takmer okamžite však zvážnela, akoby nesmelo sa pritiahla k Sionnovi a schúlila sa mu v náručí.
„Zajtra zase svitne ráno,“ povzdychla si, „nechcem na to myslieť.“
„Tak na to nemysli. Najdôležitejšie je to, čo je práve teraz.“ Preplietol si svoje prsty s jej. Pocítil, ako sa jej chveje ruka a zrazu si uvedomil vlastnú bezmocnosť. Celý osud tejto malej krajiny ležal na ich pleciach, ale oni nemohli urobiť dokopy nič. Zmocnil sa ho hnev.
„Prečo sme sa nestretli za iných okolností,“ povzdychol si ticho.
„Keby sa tak stalo,“ zamrmlala v polospánku, „nikdy by si sa do mňa nezamiloval. A ja by som do konca života trpela tvojím odmietnutím.“
Sionn chcel namietnuť, ale nedokázal. Vedel, že je to pravda. Ako to raz povedal jeden básnik, ktorého stretli na cestách? Dokonalý život ľudí rozdeľuje, ale ten nedokonalý spája. Možno aj preto láska stále žije, pomyslel si, pretože je tento svet tak neskutočne nedokonalý. Tak skazený. Každá minca musí mať dve strany...