Synovia súmraku - 44.

Anotace: Deň popravy. Lorment má na bratov istú žiadosť...

Sbírka: Synovia súmraku

Skoro ráno, ešte skôr, ako sa vôbec rozvidnelo, búrka náhle ustala. Obyvatelia Zeleného mesta sa nazdávali, že sa na nich konečne usmialo šťastie a napokon sa všetko na dobré obráti, ale iba Darnell tušil, že to počasie aspoň na okamih vyjadruje podporu nespravodlivo uväzneným Synom súmraku.
Tí nepokojne spali v podzemí, vo svojich celách a prežívali svoje posledné nočné mory. Odrazu sa ozvalo vrznutie dverí a náhlivé kroky po kamenných schodoch.
„Čo tu robíte? Nesmiete sem ísť!“
„Nezdržuj, čo si to dovoľuješ!“
„Mám príkaz nikoho k nim nepúšťať!“
„Samozrejme! A čo takto mešec peňazí?!“
„No...ale...ale iba na chvíľu, áno? Inak mi ani peniaze nepomôžu dostať sa zo šlamastiky.“
Kroky sa približovali. Na spiaceho Ascalla dopadol tieň. Syn súmraku bol v tú ranu hore. Otvoril oči a hľadel do tváre, ktorú poznal.
„Lorment,“ zamrmlal a prudko sa posadil, „čo tu robíš?“
„Musel som s vami hovoriť,“ princ vyzeral byť veľmi rozrušený. Každú chvíľu sa obzeral okolo seba, akoby sa bál, že ich niekto sleduje, „Waerm a Darnell sa vás z toho pokúšajú dostať. Ilianne sa podarilo nájsť svoj medailón u Tartema.“
„Ale to sú dobré správy,“ potešil sa Ascall. Pocítil, ako mu odľahlo. Nie však kvôli tomu, že sa možno dostanú spod šibenice, ale kvôli ostatným. Ak našli aspoň jeden medailón, Tartem má zase menšiu šancu zrkadlo nájsť.
„Áno, sú,“ prisvedčil Lorment, ale nervózny výraz mu z tváre nezmizol.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Ascall zachmúrene.
„No...vlastne áno. Ale nechcem vás žiadať o pomoc hneď, ako vás oslobodia,...“
„Lorment, hovor, o čo ide!“ naliehal Ascall.
Princ sa niekoľkokrát nadýchol a prudko vydýchol. „S vami má byť zajtra popravená ešte jedna žena.“
„Áno, Ilianna to včera spomínala.“
„Ilianna tu bola?“
„Lorment, vráť sa k téme. Čo je s tou ženou?“
„Je to Helenina dvorná dáma.“
Vtedy Ascall pochopil. „Moment. Tá, ktorá čaká tvoje dieťa?!“
„Presne tá,“ prisvedčil princ nešťastne, „Ascall, ja viem, že to asi znie hlúpo, ale chcem ju zachrániť.“
Ascall si zamyslene hrýzol pery. „A chceš, aby sme ti s tým pomohli.“
„Nechcem žobroniť,“ vzdychol si princ, „a určite vás do toho nebudem nútiť. Ale vaša pomoc by sa nám zišla.“
Vo vedľajšej cele sa Sionn vzpriamil. „V prvom rade,“ povedal rozospatým hlasom, „ešte stále nevieme, či nebudeš zachraňovať aj nás. A potom - ty si naozaj myslíš, že by sme ťa nechali v kaši? Ako včera poznamenal tuto môj brat, nejestvuje nič, s čím by sme si neporadili.“
Lorment vyzeral, že nechce veriť tomu, čo počuje. „Naozaj mi pomôžete oslobodiť ju?“ spýtal sa prekvapene. „Aj keď...sa možno znova dostanete do otcovej nemilosti?“
„Už aj tak nás nemá rád,“ vzdychol si Sionn, „a mám taký pocit, že v najbližšom období ani nebude. Príde najväčšia búrka. Potom Laminčania. A čo nevidieť obviníme a zabijeme Tartema a Fearchara. Myslím, že oproti tomu je jedna zachránená žena navyše nič.“
„Ja...neviem, ako sa vám poďakovať,“ šepol Lorment.
„Neďakuj,“ zahriakol ho Ascall, „poďakuješ, keď bude úspešne potom.“
„Mal by som ísť,“ zamrmlal princ, keď pozrel cez zamrežované okno na blednúcu oblohu, „čochvíľa vás prídu skontrolovať. A, aby som nezabudol, nemáte právo vysloviť posledné želanie.“
„Skvelé,“ vzdychol si Sionn s predstieraným sklamaním, „a ja som mal takú chuť na chrumkavo opečené kurča!“
„Zavri ústa,“ uzemnil ho Ascall, ale nedokázal sa ubrániť úsmevu. Napriek všetkých tým špinavostiam, ktorým ešte museli čeliť, pocítil po dlhej dobe príval dobrej nálady.

Prešla ešte hodina, keď sa v cele objavili piati kráľovskí vojaci. Jeden z nich vystúpil dopredu a poručil strážcovi, aby odomkol Ascallovu celu. Mužovi dali na ruky ťažké železné putá a dvaja z vojakov ho chytili za lakte. Potom ho vyviedli von. Sionn ho nasledoval.
Vzduch nad Zeleným mestom bol stále neznesiteľne horúci a slaný, čo naznačovalo, že búrka sa ešte neskončila. Ascall si zdrvene uvedomil, že Sia Mera je mŕtva a teda ju nemá kto odvolať. Nechcel si ani predstaviť, čo všetko môžu prívaly vody spôsobiť.
Už od vchodu žalára sa popri ceste z oboch strán ťahal špalier nepriateľsky sa tváriacich obyvateľov. Zdalo sa, že väčšina napriek nenávisti voči kočovníkom verí tvrdeniu o chladnokrvnej vražde. Napokon, vyslovil ho samotný kráľ!
Ako kráčali po kamennej ceste, cítili na sebe spaľujúce pohľady, počuli šepkanie a smiech. Zopár ľudí držalo v rukách kamene, ale nehodili ich. To nebol ich štýl. Príliš verili svojim zákonom. A Synovia súmraku práve tie zákony bezohľadne porušili!
Ako sa blížili k veľkému Olivovému námestiu, množstvo ľudí okolo nich sa znásobovalo. Ale až keď vystúpili po širokom schodisku a dostali sa tak na obdĺžnikové námestie, lemované olivovníkmi. Vyššie nad stromami sa čnela jediná špicatá strecha v celom meste - bol to chrám, zasvätený bohyni Mirage a bohovi Tormovi, patrónovi púšte. Pred vchodom sa ligotali ich zlaté sochy - Mirage ako žena s nohami slona, hadmi miesto rúk a levou hlavou, ktorá jej vyrastala z temena ľudskej, čo znázorňovalo jej premenlivosť pri vytváraní preludov na púšti, zatiaľ čo Torm vyzeral ako vysoký muž, sediaci obkročmo na maličkej ťave a v rukách zvieral presýpacie hodiny, znamenie času a neistoty, a kobru, znamenie nebezpečenstva a krásy.
Na námestí bolo zhromaždené celé mesto. Zo všetkých strán obklopovali vysoký olivovník, pri ktorom ešte pre niekoľkými dňami stál Sionn s Ascallom a čakali na predstavenie kočovníkov. Pred ním stála vysoká šibenica. V jemnom vánku sa hojdali tri slučky z pevného povrazu. Sionn sa po dlhej dobe prvý raz vyľakal. Čo ak sa Waermovi nepodarilo na nič prísť? Čo ak ich skutočne obesia? Pokoj ho naraz bleskovo opustil a zostal číry strach.
Pozrel na brata. Ascall mal bledú tvár. Ale keď zachytil Sionnov pohľad, venoval mu napätý úsmev. Jeho hlavou úlohou bolo vždy brata chrániť, upokojovať. A bol rozhodnutý robiť to do konca.
Ako prechádzali ďalej pomedzi ľudí, odrazu si všimol čudnú vec, ktorá mu predtým unikla. Na ich popravu sa prišli pozrieť všetci obyvatelia, ale nikde nevidel kočovníkov. Žeby odišli? To sa mu nezdalo. A potom ich uvidel - postávali pri rohu jednej budovy, bolo ich asi štyridsať a tvárili sa nespokojne. Pár ich dokonca nahlas zanadávalo. Ascall mal čudný pocit, že ten hnev nie je obrátený proti nim. V srdci sa mu znova rozblikala nádej.