Synovia súmraku - 52.

Anotace: Prečo prišiel Lorment do mesta? A ako sa skončí jeho rozhovor s otcom?

Sbírka: Synovia súmraku

„Bohovia, kde si sa tu vzal?!“ zaútočila naňho Helena, len čo zosadol z koňa.
„Objatie a mierny prejav nadšenia by dobre padli, vďaka,“ odbil ju Lorment chladne, „dosť už, že ma tuto piadimužík ráno zobudil, ešte aj ty sa na mňa obor. Akoby už bez toho nebolo hádok dosť.“
„Prepáč. Ale...“ princezná potriasla hlavou, „stále nerozumiem, čo tu robíš!“
„Darnell dostal nápad,“ odpovedal princ, ale nehľadel na sestru, ale na Synov súmraku, „ešte vždy hľadáte miesto, kde ukryť obyvateľov pred povodňou.“
„Na niečo si prišiel?!“ ožil Ascall.
„Hádam ste nezabudli, kde sa ukrývam,“ odpovedal Lorment veselo.
„No samozrejme!“ pochopil Waerm, „jaskyne po Striebornou akáciou! Sú dostatočne veľké, aby sa tam zmestilo desať Zelených miest. Prečo nás to nenapadlo už skôr?“
„Ani mne by to nezišlo na um, nebyť Darnella.“
Všetky oči spočinuli na drobnom kúzelníkovi.
„Čo vyvaľujete oči?!“ vyštekol, celý nesvoj, „hádam ste si nemysleli, že sa budem pozerať, ako mizne mesto pod vodou!“
„Práve si urobil najcharakternejšiu vec vo svojom živote,“ zhodnotila Helena ohromene.
„Na lichôtky nie je čas,“ pripomenul im kúzelník, „je potrebné, aby sa všetci presunuli k jaskyniam. Za nejaké dve hodiny sa spustí dážď.“
„Ale je tu problém,“ poznamenal odrazu Sionn.
„Aký?“ vyštekol Darnell, „tie jaskyne nie sú pre teba dosť pohodlné?!“
„Nie,“ zavrtel hlavou, „ide o niečo iné.“
„A síce?“ ťahal z neho Ascall.
„No...treba s týmto plánom oboznámiť kráľa!“
Všetci zmĺkli.
„Veď...nemusíme povedať, že je to Lormentov nápad,“ podotkol ticho Ronan..
„Ale čo podľa teba urobí, keď medzi ľuďmi nájde aj ženu, ktorá mala byť popravená?!“ spýtal sa Darnell namrzene, „treba mu to povedať!“
„Áno,“ prikývol Lorment, „a urobím to!“
„Vieš to iste?“ spýtala sa Helena pochybovačne, „bude strašne zúriť, ak sa tam zjavíš.“
„Nech zúri,“ odsekol, „nemám v úmysle skrývať sa pred ním do konca života. Skôr či neskôr za ním ísť musím. A všetko pôjde lepšie, keď sa zmieri s myšlienkou, že som urobil niečo za jeho chrbtom. Ronan, kde je teraz?“
„Pri hlavnej bráne,“ odpovedal mladší brat pohotovo, „dozerá na donášku zásob.“
„Výborne. Tak poďme.“
Lorment, Waerm a Synovia súmraku sa rozlúčili a pustili sa prerývať pomedzi ľudí za kráľom.
Našli ho, ako stojí pred otvorenou bránou a dôkladne kontroluje obsahy veľkých vriec, pravdepodobne plných jedla. Keď uvidel Sionna s Ascallom, pousmial sa. No keď zbadal svojho najstaršieho syna, úsmev mu na tvári zamrzol.
„Čo tu ty robíš?!“ zavrčal, keď sa muži priblížili.
„Otec, musím s tebou hovoriť,“ začal Lorment naliehavým tónom.
„S tebou sa odmietam rozprávať,“ odsekol a otočil sa mu chrbtom.
„Ide o niečo dôležité!“ naliehal princ znova.
Volian sa zvrtol. Tvár mal od zúrivosti popolavú. „Ty máš tú drzosť vrátiť sa sem po tom, čo si vykonal?!“
„Áno, mám,“ odpovedal Lorment pevne, „vždy si mi predsa hovoril, že mám konať tak, ako mi káže srdce.“
„Nehovor, že ti prikázalo, aby si uniesol z väzenia zločinca!“
„Keara nie je zločinec!“ odpovedal princ čo najpokojnejšie, hoci mu do tváre začala stúpať červeň, „chcel si ju popraviť iba preto, lebo nedokážeš uniesť skutočnosť, že dieťa s kráľovskou krvou nosí obyčajná žena.“
Volian chvíľu mlčal, ceril zuby a na spánku mu pulzovala žila. Zdalo sa, že už-už vybuchne, ale napokon pokojným hlasom prehovoril: „Pošpinil si svoj rod a svoju krv. Myslíš, že to nechám len tak? Buď rád, že som nepotrestal aj teba!“
„Mohol si to urobiť. Aspoň by tvoj ľud videl, aký si bezohľadný a nespravodlivý!“
Na okamih sa zdalo, akoby sa Volianovi zasekla čeľusť. S čudným výrazom na tvári zostal civieť na svojho najstaršieho syna. „Prečo si vlastne tu?“ zavrčal potom namosúrene.
„Chcem ti pomôcť.“
„Skutočne? Chceš poskytnúť pomoc bezohľadnému a nespravodlivému panovníkovi?“ Volian si dal záležať na sarkastickom podtóne.
„Si aj môj otec,“ pripomenul mu Lorment, „a hoci neľutujem to, čo som urobil, nechcem, aby sme sa do smrti nezhovárali. Okrem toho, viem o mieste, kde by sa mohli obyvatelia mesta ukryť.“
Zdalo sa, že hnev kráľa razom opustil. „Skutočne? Nestrieľaš si zo mňa?“
„Myslím, že na to naozaj niet času,“ odvetil princ.
„Tak? Kde to je?!“
„Pod Striebornou akáciou, asi hodinu cesty odtiaľto.“
Volian sa zachmúril: „To je len legenda. Pod tým prekliatym stromom nijaké jaskyne nie sú!“
„Posledné tri dni som sa tam skrýval,“ odpovedal princ celkom pokojným hlasom, „takže presviedčať ma bude celkom zbytočné.“
Volian ohromene otvoril a zavrel ústa. „Aké veľké sú tie jaskyne?“
„Veľmi veľké. Zmestila by sa tam polovica púšte.“
Kráľ premýšľal a zatiaľ sa tváril, že kontroluje veľkú dodávku pitnej vody. Muži trpezlivo čakali.
„Myslíš, že sa stihnú všetci zbaliť a prejsť k Striebornej akácii skôr, ako začne búrka?“ zahundral.
„Nemusia si toho brať veľa. Stačí pár základných vecí. A bolo by dobré, keby tu muži zostali.“
„A čo zvieratá?“
„Kone a voly by sa nám zišli. Budeme potrebovať ťažnú silu.“
Volian prikývol, ale nepovedal nič a ďalej sa venoval radu vriec, ktoré sa pri ňom zastavovali.
„Ešte jednu vec ti chcem povedať,“ zamrmlal princ po chvíli.
„Počúvam,“ povedal kráľ, ani sa k synovi neotočil.
„V tej jaskyni je ukrytá aj Keara.“
Volian ustrnul, hoci sa tváril akoby nič. „A?“ zahundral trochu nevrlejšie.
„Nechcem, aby sa jej niečo stalo, počas búrky, ani po nej.“
Volian sa pomaly obrátil. Jeho tvár bola purpurová od potlačovaného hnevu. „Opovažuješ sa klásť mi podmienky?“ spýtal sa pomaly, dôkladne vyslovujúc každú hlásku.
„To nie je podmienka, to je žiadosť,“ namietol princ, „keď sa všetko skončí, sľubujem, že túto situáciu vyriešim po svojom a ty už o Keare nebudeš nikdy počuť. Chcem len, aby si ju nechal žiť.“
Volian mlčal celé dlhé minúty. Ascall mal pocit, že presne vie, čo sa v jeho hlave odohráva. Potreboval uchrániť obyvateľov a nemôže zabrániť, aby ho jeho vlastný syn pokladal za nečestného, ak by nedodržal svoj sľub. Netrvalo dlho a rozhodol sa.
„Dobre teda,“ zavrčal, „nechám ju na pokoji. Ale beriem tvoj sľub za záväzný. Keď táto búrka skončí - teda ak skončí - nikdy viac ju už neuvidím.“
„Máš moje slovo,“ prikývol Lorment a Synovia súmraku videli, ako mu odľahlo.
Volian prestal kontrolovať vrecia a obrátil sa k svojmu pobočníkovi, ramenatému vojakovi s tmavou pleťou: „Morsudis, zvolaj mužov. A rozšírte medzi ľuďmi, že za hodinu sa odchádza smerom k Striebornej akácii. Nech si vezmú iba to najpotrebnejšie. A muži nech sa hlásia vo vojenskom stane. Budeme potrebovať každú ruku.“
Chlap prikývol a odkráčal.
„Radi by sme ešte nejako pomohli,“ ozval sa Ascall zdráhavo. Ešte vždy si nebol istý, nakoľko im kráľ po tom poslednom incidente dôveruje a mal pred ním oveľa väčší rešpekt ako predtým.
Volian zamyslene prikývol: „Určite dokážete dostatočne motivovať ľudí okolo seba. Budem potrebovať, aby ste dohliadali na prácu v meste. Mám strach, že aj muži, hocako sú silní, sa dokážu zrútiť pred takou strašnou hrozbou ako je búrka.“
„Urobíme, čo budeme môcť,“ prisľúbil Sionn.
„A ešte niečo,“ kráľ pristúpil k dvom mužom ešte bližšie. Až teraz videli, aký bledý v skutočnosti je a ako naňho vplývajú všetky problémy v Zelenom meste. Za posledné dni zostarol o celých sto rokov. „Aj keď bude naše úsilie akokoľvek veľké, obávam sa, že voda napokon zmetie naše mesto z povrchu zemského. Viem, že aj toto všetko je výsledkom práce tej zaklínačky a hoci tuším, že to nebude jednoduché, chcem vás požiadať, aby ste sa pokúsili nájsť spôsob, ako to zastaviť.“
Synovia súmraku naraz prikývli.
„Urobili by sme to, aj keby ste nás o to nepožiadali,“ prezradil kráľovi Sionn, „urobíme, čo bude v našich silách.“
„Na to sa spolieham,“ odpovedal Volian, „a teraz choďte. Myslím, že je mnoho iných miest, kde budú teraz potrebovať vašu pomoc.“