Synovia súmraku - 54.

Anotace: Búrka prišla - ale nielen tá, ktorú privolala Sia Mera. No Synovia súmraku sú ochotní obetovať všetko, aj keď ide iba o záchranu jedného zvieraťa...

Sbírka: Synovia súmraku

Bolo to horšie ako v tých najstrašnejších nočných morách. Dažďové kvapky, veľké ako citróny, dopadali na zem ohromujúcou rýchlosťou, o chvíľu boli všetci premočení do nitky. Zvieratá boli čoraz nervóznejšie a odmietali počúvať príkazy svojich pánov. Jeden statný žrebec privalil pohoniča celou svojou váhou. Muži začuli praskanie kostí a zem pod ním o chvíľu stmavla.
„Pohnite si!“ zreval Waerm na mužov, „niet času!“
„To nebude nanič!“ odpovedal Sionn, „tá priehrada vodu neudrží!“
„Ak máš v úmysle fňukať, tak radšej vypadni!“ zavrčal Ascall, „nemám chuť do počúvať!“
Zrazu začuli ohlušujúce zahrmenie a vzápätí do akácie, asi tristo metrov od nich, vrazil blesk. Strom rozčesol na dve polovice, ktoré sa zrútili k zemi. Jedna časť spadla na priehradu a privalila dvoch mužov.
Odkiaľsi sa ozval krik. Ascall mu spočiatku nevenoval pozornosť, ale keď ho štuchol Sionn, obrátil sa. Srdce mu vynechalo jeden úder. S hrôzou sledoval, ako sa od púšte na nich valí hrozná katastrofa v podobe jasnočerveného závoja piesku a dažďa.
„Piesočná búrka sa spojila s tou zaklínačkinou!“ hlesol Waerm, „tak toto je už viac ako smola!“
„Nemôžeme tu dlhšie ostať,“ zamrmlal Ascall, „musíme ujsť! A hneď!“
Muži pochopili priamy rozkaz rýchlejšie, ako si mohol myslieť! Bez toho, aby sa obzerali, hodili na zem všetko náradie, schytili za ohlávku zvieratá a zamierili do mesta, v snahe vyhnúť sa smrtiacemu dvojitému útoku. Synovia súmraku, Waerm a dve princezné odchádzali poslední, pozorne kontrolujúc miesto, či niekde niekto nezostal. Už boli na odchode, keď...
„Počujete to?“ zbystril pozornosť Waerm.
„A čo?“ obrátil sa Sionn.
„Ten zvuk! Znie to ako...“
Jeho slová prerušilo prenikavé erdžanie. Hneď za ním sa ozvalo ďalšie, ešte naliehavejšie. Muži sa naraz zvrtli. Zbadali, ako jeden z koní zostal uväznený medzi oboma polovicami spadnutej akácie. V postroji s ním bol ešte ďalší mŕtvy žrebec s roztrieštenou lebkou. Kôň sa pokúšal vyslobodiť, ale nedarilo sa. Okolo hrdlo sa mu omotali roztrhnuté opraty a hrozilo, že jedna z polovíc akácie sa každú chvíľu zrúti a pripučí ho.
Sionn automaticky vykročil k zvieraťu, ale zadržala ho Waermova ruka. „Zbláznil si sa?!“ vyprskol, „chceš sa nechať zabiť?“
„Treba ho predsa vyslobodiť,“ odvrkol a pokúšal sa vyslobodiť z mužovho zovretia, „nemôžeme ho tam predsa nechať zomrieť!“
„Načisto si sa pomiatol?! Nemáme čas!“ Waerm sa obrátil na Ascalla, v očakávaní, že ho podrží, ale Syn súmraku dobre vedel, že jeho brat neustúpi. Nikdy neustúpil, ak sa jednalo o záchranu nevinného.
„Stihneme to!“ vyhlásil sebaisto, „poďte!“ a prvý vykročil k vyľakanému zvieraťu.
„Obaja ste šialení!“ skonštatoval Waerm zúrivo, ale poslušne sa rozbehol za oboma bratmi.
Vietor zosilnel práve v okamihu, ako Sionn siahol po zamotaných opratách. Kôň sa vyľakane vzopäl na zadné a zhodil muža na chrbát. Ascall mu rýchlo prišiel na pomoc. „No tak, upokoj sa,“ prihováral sa mu a hladkal ho po krku. Zviera sa prestalo vzpínať, ale stále sa triaslo na celom tele a nepokojne prešľapovalo. Sionn medzitým vzal svoju dýku a opraty prerezal.
V tej chvíli sa polovica stromu nad nimi povážlivo nahla dopredu.
„Spadne to!“ zakričal na nich Waerm, ktorý sa pokúšal odstrániť mŕtvolu druhého koňa, „musíme utiecť!“
Ani jeden zo Synov súmraku ho nepočúval. Sionn potiahol koňa za ohlávku, ale ten sa ani nehol, iba čo bolestne zaerdžal. Zrak mu padol na jeho zadnú nohu a pochopil. Pozdĺž stehna sa mu ťahala rozškľabená rezná rana a prudko krvácala. Koňa musel bolieť každý krok. Sionn nepremýšľal. Vyzliekol si košeľu a pevne ranu obviazal. Žrebec sa od bolesti znova postavil na zadné a Sionn po druhý raz skončil na zemi. Ascall ho len tak-tak stihol stiahnuť z dosahu jeho kopýt.
„Dobre, tak poď!“ potiahol ho. Kôň urobil váhavý krok, potom ďalší. Za jeho chrbtom sa ozvalo ďalšie hromobitie. Tornádo piesku a dažďa bolo priveľmi blízko. Mali minútu, možno dve na to, aby sa odtiaľto dostali. Sionn plesol koňa po zadku a ten konečne pridal do kroku. Vytrhol sa mužovi, prebehol popri jednej časti zvaleného kmeňa a zmizol v diaľke.
„Už nikdy ti nebudem pomáhať niekoho zachraňovať!“ zavrčal Ascall rozzúrene, keď sa snažil vyslobodiť si nohu, zakliesnenú v diere.
„Prepáč, nemohol som inak!“ Sionn mu pomohol.
„Áno, ja viem!“
„Páni, nerád vás ruším v konverzácii, ale musíme odísť!“ pripomenul im nervózny Waerm. Stál na kmeni stromu a hľadel do diaľky, „každú chvíľu je to tu!“
Lenže skôr, ako stihli opustiť pascu, do ktorej sa dostal voz s koňmi, zvalená polovica akácie sa začala kotúľať smerom k nim.
„Dole!“ zreval Waerm, ktorý si to všimol ako prvý, skočil na oboch bratov a prilepil ich k zemi. Nad ich hlavami sa ozvalo hrozivé zadunenie a nato sa všade navôkol rozprestrela tma.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Ascall a sípavo sa nadýchol.
„Zachránil som vám život, to sa stalo!“ odsekol Waerm, „ten strom nás skoro privalil!“
„Ale neprivalil,“ odpovedal Sionn, ukazujúc na škáru medzi kmeňov a priehradou, o ktorú sa akácia zachytila, „len vďaka tomuto ešte žijeme!“
„Dostaneme sa von,“ oznámil im Ascall, keď otvor preskúmal, „je dostatočne veľký na to, aby sme sa cezeň prepchali.“
„Teraz von nepôjdeme!“ zdôraznil Waerm, „ten pieskový vír je skoro tu! Sme v bezpečí.“
Ako na dôkaz jeho slov sa znova ozvalo zahrmenie a len kúsok za nimi zapraskalo nejaké drevo. Na kmeň akácie dopadlo čosi ťažké a s dunením sa to skotúľalo dole. Traja muži sa znova prilepili k zemi a zavreli oči. Aj napriek tomu však pocítili, ako im cez viečka preniká množstvo drobných ostrých zrniečok piesku, ktoré im vzápätí vymyla voda.
„Je tu mokro!“ oznámil Sionn zbytočne, „mám pocit, že nás to tu vytopí!“
„Pár minút vydržíš,“ odvetil Waerm, „ani tá najhoršia púštna búrka netrvá dlhšie.“
„Možno, ale čo dážď...“ odvetil Ascall a vzápätí sa rozkašľal, keď mu do úst vnikla veľká dávka piesku.
Piesočná búrka skutočne o chvíľu skončila. V ich úkryte však pribúdala voda. Bol najvyšší čas rýchlo zmeniť miesto. Waerm tento návrh len odobril.
„Pôjdeme rýchlo,“ zamrmlal, „pokúsime sa dostať ku hradu, ten je položený dostatočne vysoko, pochybujem, že sa tam voda dostane.“
„Dobre, tak hor sa!“ vzdychol Ascall a prvý vyšiel von.
Pohľad, aký sa mu naskytol, sa nedal zrovnávať s nijakou nočnou morou. Bolo to sto ráz horšie. Priehrada, ktorú tak prácne stavali niekoľko hodín, bola zničená pieskom a vetrom. Voda sa cez ňu valila v prúdoch, ktorý sa stále zväčšoval, pretože jazero v oáze sa vylialo z koryta. Palmy, akácie, chlebovníky aj kaktusy boli povyvracané, polámané a zničené. Brána do mesta bola vytrhnutá z pántov a cez jej zvyšky sa do mesta valila voda. Cestou brala so sebou všetko, čo dokázala - vozy, náradie, ovocné stromy, aj zabudnuté zvieratá.
Muži váhavo vošli do mesta, bičovaní neúprosným dažďom. Ľadová voda im siahala po členky, ale nevnímali to.
„Domy ešte stoja,“ zahundral si Ascall, viac-menej pre seba.
„Ale iba bohovia vedia, dokedy,“ zavrčal namosúrene Waerm, „nemáme veľa času. Dážď je čoraz silnejší. A pri ďalšom prívale bleskov nám už ani svätí nepomôžu!“
„Pôjdeme cez Olivové námestie,“ rozhodol starší Syn súmraku, „to je najrýchlejšia cesta k hradu!“