Cesta ohňom - 2. Kapitola: Zvedavosť zabíja

Anotace: Ako to už tak býva, kto sa pletie do cudzích vecí, často na to doplatí

Zvedavosť zabíja

Päť dní. Päť dní strávil Rywen študovaním zvitkov a kníh o artefaktoch, magických predmetoch stratených v čase, ale nenašiel ani náznak, ani stopu, ktorá by viedla k identifikovaniu toho amuletu. Prezeral si ho už toľko krát, že poznal naspamäť tvar každer runy, vedel si presne vybaviť, kde a ako je zlomený, ale ani to mu nepomáhalo. Jednoducho, nebolo ani zmienky o tom, čo je to vlastne za predmet, k čomu slúži, alebo ako sa dá aspoň dať dole. Znechutene zatvoril ďalší ohromný zväzok a vyzrel von cez malé okienko. Slnko už zapadlo a vonku panovala atramentovo čierna tma. Na nebesiach panovali mraky, cez ktoré nebolo vidieť ani hviezdy ani mesiac. Unavene si pretrel oči a zhasol sviečku. V nastatom šere si rýchlo privykol na nedostatok svetla a otvoril dvere do fakľami osvetlenej chodby.

Vydal sa smerom k hlavnej sále, aby sa rozlúčil s knihovníkom a odišiel do hostinca, kde by sa mohol poriadne vyspať. Cestu mu však zastúpil jeden z mníchov, ktorý bol očividne rovnako ako Rywen zarazení, že ho vidí. Rýchlo však zmenil takmer vyplašený výraz tváre na neutrálny a prihovoril sa polelfovi:

„Dobrý večer. Práve idem za vami, posiela ma Vrchný knihovník.“

„Dobrý večer. Som na odchode a idem do uvítacej siene za ním,“ odvetil mu trochu unavene Rywen.

„Keleb teraz nemá na vás čas a poslal mňa, aby som vám predal od neho odkaz. Máte okamžite opustiť Soviu pevnosť a nevracať sa.“

Rywen bol zarazený, keď si uvedomil, čo mu bolo práve povedané.

„Čo prosím? Mám ešte niekoľko dní na študovanie vo vašej knižnici, chcete ma vyhodiť?“

„Prepáčte, ale nie je to nič osobné. Zatvárame totiž knižnicu pre verejnosť, viac vám povedať nemôžem. Ešte raz sa ospravedlňujem, ale budete musieť ísť. Nie však predom, ale rýchlejšie to bude, keď pôjdete bočnou bránou. Vyprevadím vás,“ povedal nervóznym hlasom mních. Rywenovi sa zdalo, akoby mal strach. Bez slov však nasledoval mnícha nekonečnými chodbami pevnosti. Jednou z postranných chodieb sa dostali, až k slepej uličke, na ktorej konci stála socha čítajúcej mníšky.

„Ehm, ak ste si nevšimli, táto chodba je slepá,“ poznamenal Rywen. Mních neodpovedal, len podišiel k soche a čosi si zamrmlal. Rywen okamžite zacítil závan mágie. Socha sa trochu pohla, aby odhalila točité schodisko, vedúce hlboko pod chodby pevnosti.

„Nemáme moc času, takže ma dobre počúvajte. Šedé Hávy sem prišli a zatvorili knižnicu. Po niečom pátrajú a keby vás tu našli, veci by sa ešte skomplikovali. Keleb mi dal toto, aby som vám to predal. Za žiadnych okolností sa nesmiete vracať naspäť do pevnosti, najlepšie by ste mali niekam odísť, preč z Jarony, aspoň na istý čas,“ vyhŕkol zo seba mních, avšak stále si pri tom zachovávajúc stoický pokoj a rozvahu. Podal mu hrubý zväzok a obhliadol sa okolo, akoby niečo začul, hoci Rywen nič nepočul.

„Mali by ste tam nájsť odpovede na svoje otázky,“ boli jeho posledné slová, než ho postrčil do schodiska za sochou, ktorá sa vzápätí potichu vrátila na svoje miesto. V rukách teraz držal nejaký zväzok písaný v Prastarej reči. V hlave mu zostalo ešte viac nezodpovedaných otázok, ako keď prišiel do Sovej pevnosti. V jeho povahe však nebolo nechať ich tak. Rozhodol sa na ne získať odpovede, nech to stojí čokoľvek. Fakľami osvetlenou chodbou sa dostal až na predmestie, pri ústí kanalizácie. Vyšplhal sa teda hore a tmavým mestom sa vrátil do hostinca.

Po takmer prebdenej noci, keď z hlavy preplnenej víriacich myšlienok nemohol poriadne zaspať sa Rywen vydal do mesta na výzvedy. Knihu odložil na neskôr, pretože záhadné osoby v knižnici ho zaujímali viac a navyše kniha bola veľmi zložito písaná, takže by mu dlho trvalo, kým by ju prelúskal. Spýtal sa najprv hostinského, či nepozná nejaké osoby v šedých čarodejníckych rúchach. Hostinský mu s nie príliš veľkým nadšením prezradil, že ich párkrát videl v meste a ľudia vravia, že prišli pred desiatimi dňami. Spýtal sa aj, či nevie o niekom, kto by mohol o nich vedieť viac, ale hostinský len pokrčil ramenami. V meste sa spýtal aj strážcov, ale tí ho poslali kade ľahšie, nech sa im nepletie do cesty. Na trhovisku sa toho tiež moc nedozvedel, okrem toho, aká je cena “najkvalitnejšieho“ vína, alebo že valenské hrnce sú to najlepšie, čo môže kúpiť. Keď uvidel otrhaného žobráka, ktorého všetci odkopávali, Rywen sa nad ním zľutoval a kúpil mu chleba. Žobrák na neho s vďačným pohľadom pozrel ako na svojho spasiteľa. Poďakoval sa mu a odlomil si kúsok z chleba, kráčajúc do jednej z tmavých uličiek mesta Jarony.

Ako tak prechádzal uličkami a obchodíkmi, zaujal ho rozruch v diaľke. Nasledoval svoje zmysly až sa dostal do centra mesta, na námestie, kde boli zhromaždení takmer všetci obyvatelia mesta. Snažil sa rozhliadnuť, okolo čoho sú zhluknutí, ale hustota davu a jeho pomenšia výška mu v tom znemožňovali. Zvedavosť ho nepustila, ale nechcel upútať nechcenú pozornosť, preto si stiahol kapucňu hlbšie a postavil sa na okraj. Do zmyslov ho udrela jemná spleť vôní a zvukov, vlasy na krku sa mu zježili a v prstoch ucítil jemné brnenie, jasná známka toho, že tu niekto používal mágiu. Dav ľudí pre ním bol nervózny a nazlostený, mešťania pokrikovali nadávky a pískali jeden cez druhého. Na chvíľu sa mu naskytol pohľad na stred námestia, kde bola na pranieri priviazaná nejaká osoba, najskôr žena, aj keď jej spočiatku nevidel do tváre. Nenápadne sa snažil pretlačiť dopredu, aby mal lepší výhľad. Ľudia si ho takmer vôbec nevšímali, ako v tranze sa sústredili na bezmocnú ženu uprostred námestia a všetken svoj hnev upriamovali na ňu. Keď sa dostal dostatočne blízko, zistil, že tá žena na pranieri je elfka, podľa zašpicatených uší, avšak výraznejšie, ako mal on. Elfka nič nehovorila, ani sa netrepala, asi bola v bezvedomí, mala jasnočervené vlasy siahajúce po ramená a kožené brnenie s rôznymi rytinami. Nedávalo to zmysel. Prečo by ľudia linčovali elfku? Giladeanský prales bol neďaleko a odjakživa medzi ľudom Anrothu a Giladeanskými elfmi panoval mier. Nebol to však ideálny mier, ľudia nenávideli elfov, hoci dôvod už asi aj oni sami zabudli a dávali to jasne najavo svojím postojom k polelfom, ktorí boli pre nich niečo ako zvrátené monštrá a zase naopak, Elfovia nenávideli ľudí za to, že im zobrali kus zeme a vyhnali ich až do hlbokých lesov. Tak či tak, hoci sa navzájom nemali príliš v láske, rešpektovali sa navzájom a snažili sa nepliesť sa jeden druhému pod nohy. Nikdy nebol zaznamenaný nejaký otvorený konflikt medzi týmito dvoma rasami. Táto situácia však vyzerala veľmi vyhrotene a Rywen sa bál, že by to mohlo mať ďalekosiahle následky, ak nie vypovedanie vojny.

Začal sa sústrediť viac na to magické reziduum, ktoré tu cítil. Priviazal si palicu k batohu, napol svoje sily, snažiac sa odhaliť druh a účel tých víriacich energií. Zistenie ho moc neprekvapilo. Davom niekto manipuloval a to veľmi dôkladne a jemne, že by si to jeden ani nevšimol. Rywen bol však obzvášť citlivý jedinec, najmä čo sa mágie týkalo. Nepodarilo sa mu zistiť, kto davom manipuloval, ale očividne sa snažil vyvolať hlboko zakorenenú nenávisť a prinútiť ľudí, aby všetok svoj hnev obrátili na elfku. Ale prečo? A kto? Otázky sa mu len tak hrnuli do hlavy. Potlačil ich, pretože niekto z davu hodil po elfke kameň. Netrafil sa, ale ten čin bol ako iskra, ktorá zapálila oheň. Hnev prepukol naplno a zlosť sa vyplavila ako horká žlč. Z davu začali na elfku pršať kamene. Očividne omámená eflka sa nemala ako brániť, len to ňou trhalo, keď do nej búšili tvrdé salvy kamenia. Netrvalo by dlho a načisto by ju ukameňovali. To nemohol dopustiť. Nečakal ani na chvíľu. Jedným slovom sa obklopil magickou bariérou, ktorá odmrštila niekoľko ľudí na zem a okamžite sa rozbehol davom k pranieru. Mihotajúca sa bariéra zatiaľ úspešne odsúvala ľudí bokom. Mrštne vyskočil na podstavec a ochrannou bariérou zaštítil aj elfku. Rýchlo ju začal odpútavať, zatiaľ čo sa od neviditeľného závoja odrážali kamene. Cez hukot piskot bezduchého davu k nemu doľahol hlas, ktorý jasne prikazoval: „Zadržte ich, chcem ich živých!“
Nevidel, kto to vykríkol, ale až moc dobre videl asi pol tucta strážcov, ktorý sa skrz dav pretláčal priamo k pranieru s obnaženými mečmi a kopijami. Pohotovo schytil elfku a vyskočil do davu, ktorý sa mu snažil v postupe zabrániť a ako divá šelma ho strhnúť na zem, avšak bariéra ich držala na uzde. Sily mu však ubúdali, ale nezastavil sa a zo zaťatými zubami vyšiel von. V hlave mu hučalo a pomaly sa mu zahmlievalo pred očami, ale nevzdával sa. Šprintoval až k najbližšej uličke, kde sa pokúsil zotriasť strážcov, ktorí mu už boli v pätách. . Zabočil do najbližšej uličky a prudko zahol do slepej ulice so sudmi. Kľakol si a vyriekol zaklínadlo neviditeľnosti, ktoré zakrylo jeho aj elfku pod neviditeľný plášť, no zahmlilo sa mu pred očami. Nemal síl, ako fyzických, tak psychických. Pevne dúfal, že ich nenájdu a len silou vôle sa pridržiaval v bdelom stave, hoci mu bolo na odpadnutie. Takto skrytých v uličke si ich stráže ani nevšimli a prebehli tadiaľ. Snažil sa upokojiť a zhlboka dýchať. Ostrý vzduch sa mu zabodával do pľúc ako dýka a zrak sa mu pomaly zaostroval. Elfka v jeho náruči sa pomaly preberala. Pomaly omámene otvárala oči a ťažko dýchala. Sledoval jej modré oči a pripomenula mu inú elfku ktorú kedysi videl, tú ktorá mu dala časť amuletu na jeho krku. Z údivu ho prerušili náhle ťažké kroky, ktoré sa k nim pomaly blížili. Jediný muž, zahalený v prostom šedom rúchu k nim neomylne kráčal. Vedel, že ich vidí, ale nezmohol sa na odpor, čím bližšie k nim bol, tým sa cítil slabšie. Pred očami sa mu svet zrazu zmenil, začal sa krútiť a meniť svoj tvar, farby sa premiešavali a miatli ho, v hlave mu znel ohlušujúci piskot a pulzujúcu bolesť.

Keď sa prebudil, prvé čo pocítil bola strašná bolesť hlavy a chladná podlaha. Odkašľal si a porozhliadol sa. Bol uzamknutý sám v chladnej cele, obklopený kamennými múrmi. Pohľad mu padol na kosti v rohu cely a striasol sa. Nemal pri sebe svoju palicu, či plášť, iba róbu. Inštinktívne si siahol na hruď, aby nahmatal amulet. Mal ho, čo ho zároveň potešilo a zároveň si uvedomil nepríjemnú realitu. Snažil sa spomenúť čo sa vlastne stalo, všetko sa totiž odohralo veľmi rýchlo. Odrazu k nemu prišiel tučný strážca.

„Takže nás hrdinný kúzelníček sa prebral, som zvedavý čo ti Šedí spravia, ale nečakaj že sa z toho naješ,“ zasmial sa na svojom trápnom vtipe strážny. Za ním sa objavila šedo odetý čarodej s kapucňou na hlave. Strážneho okamžite prešiel smiech, odomkol a otvoril s roztrasenými rukami dvere. Rywen ešte nikdy nevidel, že by nejaký strážca poslúchol nejakého čarodeja, musia to byť nejaký jeho nadriadení, možno starostovi čarodeji, alebo priamo kráľovskí. Nikdy však o nijakých šedo oblečených mágoch v službách kráľa nepočul. Rywen ešte stále ležal na studenej podlahe.

,,Sadni si,“ povedal mu bezvýrazný hlas spod kapucne. Rywen sa sťažka postavil, no nesadol si. Vzdorovito hľadel do tváre skrytej pod kapucňou. Netušil, prečo je tu, ale určite to bolo nedorozumenie. Nehodlal preto takto so sebou zaobchádzať, tak odmietol aj jeho ponuku sadnúť si.

,,Sadni si prosím,“ ozval sa, tentoraz s náznakom príkazu a naliehavosti.

,,Nie, díky, radšej postojím,“ odvetil Rywen. Z ničoho nič ho na stoličku vrhla nejaká neviditeľná sila, nemal ani čas zareagovať.

„Tak je to lepšie. Vieš, prečo si tu?“ spýtal sa ho nepríjemný hlas bez náznaku citu.

„Hm, pretože som sa prechádzal mestom? To zavierate každého, kto si chce prezrieť Jaronu?“

„Si vtipný, ale to ťa onedlho prejde. Buď nám povieš, čo chceme vedieť, alebo to z teba dostaneme násilím. Vyber si.“

„Koho myslíš tým my?“ spýtal sa zvedavo Rywen. Vôbec netušil, čo takého od neho chce ktokoľvek vedieť. Celá tá vec okolo tých osôb v šedom mu dávala čím ďalej tým menší zmysel.

„To nie je tvoja vec. Zaplietol si sa do niečoho, čo vôbec nemôžeš pochopiť. Navyše si porušil nariadenie o zákaze čarovania na verejnosti, čo je veľmi vážny priestupok. Máš však šancu na očistenie sa. Takže mi odpovieš na jednoduchú otázku: Kde máš tú knihu?“
Rywen bol tou otázkou zaskočení, ako aj obvinením z porušenia zákona, o ktorom nemal tušenie, ale pre istotu to nedal najavo. Tušil, že to bude tá kniha, ktorú mu dal ten mních. Ale prečo po ňom chcú vedieť, kde je? Než si však stihol prebrať všetko v hlave, uvedomil si, že je v jeho mysli prítomný niekto cudzí a číta mu myšlienky. Nemusel dlho uvažovať nad tým, kto to je a okamžite uzavrel svoju myseľ. Hoci to čarodej pred ním nedal výrazne najavo, očividne bol zaskočení. Rywen nabral trochu sebavedomie a odvetil čarodejovi:

„Neviem o akej knihe hovoríte. Myslíte tie knihy o mágií alebo tie prekladateľské?“

„Nepokúšaj moju trpezlivosť. Dobre vieš o akej knihe hovorím. O tej, ktorú si ukradol zo Sovej pevnosti, aby som bol presný,“ mierne na neho zvýšil hlas.

„Ja som nikdy nič neukradol!“ ohradil sa proti nemu Rywen.

„Len sa ma nesnaž oklamať! Teraz patrí knižnica nám a vieme o každej knihe, ktorá tam leží. Zistili sme, že jedna chýba a jediný, kto bol v tej knižnici tento mesiac si bol ty,“ o niečo viac zvýšil na Rywena hlas.

„Nič som si odtiaľ nevzal! A okrem svojich kníh žiadnu inú nemám,“ trval na svojom.

„Takže po dobrom to asi nepôjde,“ prehlásil po dlhšej odmlke čarodej v šedom. Rywen pocítil zrazu v hlave nezvyčajný tlak, ktorý sa postupne stupňoval. Automaticky vztýčil mentálnu obranu, ale útok nepoľavoval. Cítil, ako sa jeho hradby rozpadajú pod náporom veľkej sily. Vzopäl sa ešte viac, aby zabránil čarodejovej mysli preniknúť do tej jeho, ale pomaly tento súboj prehrával. Obaja mali teraz zvraštené čelá, hoci Rywen si to iba domýšľal podľa vypätia v strnulom postoji čarodeja. Ako útok prišiel, tak odrazu zmizol. Jednoducho nátlak ustúpil a jeho myseľ bola znova čistá. Po čele mu stekali kropaje potu a zhlboka dýchal, rovnako ako šedý mág.

„Zdá sa, že sa odmietaš podvoliť. Dobre. Sám si si vybral,“ povedal mu s odporom v hlase, ktorý už nemal taký pevný a suverénny ako predtým. Pri odchode sa ešte otočil.

„Nepokúšaj sa utiecť, celé toto väzenie je zabezpečené aurou rušiacou akékoľvek kúzla,“ a s týmito slovami odišiel a strážnik za ním zatvoril.

Rywenovi po tomto rozhovore vyvstali ďalšie otázky. Mal som si najprv prečítať tú knihu, nadával si v duchu. V nej sa nachádzali aspoň nejaké odpovede. Tie zahalené osoby pravdepodobne prevzali vládu nad mestom aj nad Sovou pevnosťou, ale ako, to mu bola záhada. Určite aspoň jeden z nich bol čarodej, ale kto sú tí ostatní, na to nedostával odpoveď. Rozmýšľal dlho do noci. Z malého zamrežovaného okienka bola vidieť len temnota noci. Bolela ho hlava od mentálneho súboja s tým čarodejom. Bol si istý, že keby útok pokračoval ešte chvíľu, určite by povolil. Od únavy pomaly upadal do spánku, keď odrazu začul hluk. Vytrhlo ho to z driemot a začul nejaké hlasy. ,,...poslali ma sem ťa vystriedať.“

,,Hmmm, to si ty, no dobre, ale buď opatrný. Myslím si, že ten kúzelníček má asi dačo za lubom.“
Bolo počuť kroky a keď sa stratili, zašramotili kľúče a dvere sa z vrzgotom otvorili. Stál v nich vysoký strážca, no videl len jeho siluetu a od náhleho prívalu svetla zažmurkal.

,,Rýchlo vstávaj, pokiaľ nechceš skončiť ako pokus pre tých čarodejov. Musíme konať rýchlo, lebo asi tušia čo zamýšľam,“ ozval sa vľúdny, no drsný hlas s náznakom nepokoja. Rywen sa ani nepohol, nevedel či mu má veriť, azda to nie je pasca alebo nejaký trik. Prehovoril na neho: ,,Kto si? Prečo ma chceš oslobodiť?“

,,Teraz nemám na vysvetľovanie čas, v bezpečí ti to vysvetlím, no...“obzrel sa za seba a preglgol,,...musíš mi veriť, viem kto si Rywen, chcem ti pomôcť.“ Rywen sa pri vyslovení jeho mena zarazil, chcel sa spýtať odkiaľ to vie, no zavrhol to s tým, že sa ho to spýta neskôr, niečo v jeho vnútri mu hovorilo že mu nechce ublížiť. Vstal a šiel za ním.

,,No tak teda dobre,“ dobrovoľne odovzdal svoj život neznámemu. Určite to však bolo lepšie ako tie podozrivo zahalené postavy. Podišiel k nemu a zazrel drsné črty jeho tváre, mihotajúcej sa vo svetle fakle, na ktorej bola vyrytá jazva. Tvár mal však z časti prekrytú kapucňou.

,,Tadiaľto, rýchlo,“ zavelil strážca a rozbehol sa spolu s Rywenom smerom ku schodom. Zarazili sa keď počuli od nich prichádzať ťažké kroky. Strážca znepokojivým hlasom, no bez štipky strachu povedal:

,,Vedia o mne, musíme ísť teda druhou cestou.“
Rywen bol v rozpakoch. V hlave sa mu vynáralo a znovu strácalo množstvo otázok, no na žiadnu z nich nebolo teraz čas, pretože sa práve hnali cestou naspäť. Odrazu sa ozval rachot dupotu železných topánok o kameň, no tieto neboli strážcu, ktorý bežal pred ním. Stráže sa museli dozvedieť, že utiekol. Prebehli okolo rywenovej cele, keď sa z ničoho nič priamo za nimi zjavila postava v šedom háve.

,,Vedel som to, nikam neutečiete, tvoj pokus bol márny, aj keď tvoje úmysly bolo ťažké predvídať. Teraz zomriete, zbytočne,“ prehovoril hlas bez štipky zľutovania. Ale oni bežali ďalej až sa dostali do slepej uličky. Rywen so zrýchleným dychom prehovoril:

,,A teraz kam? Dúfam, že si s týmto rátal.“
Strážca mu neodpovedal, len sa obzrel sa seba, kde sa z rohu plýžiť veľký tieň. Zatiahol za fakľu pri ňom a stena za Rywenom sa otvorila ako dvere. Rywen len prekvapujúco zízal na čiernu dieru pred ním, kde bola len pred chvíľou stena z kamenia. Strážca ho postrčil a ocitli sa v nejakej jaskynnej chodbe, bolo totiž cítiť vlhkosť. Za nimi sa ozval ten strašný hlas:

,,Aj tak neutečiete ďaleko. Stráže, za nimi!“
Ozval sa fanatický rev a už sa za nimi rútila mestská garda. Ako tak vo svetle fakle uháňali tmavou chodbou, Rywen pocítil akúsi úľavu. Spoznal to, mágia, ktorá mu bránila v používaní zaklínadiel sa stratila, boli mimo väznice. Rywen ani na sekundu nezaváhal, myseľ sústredil na zaklínadlo a obracajúc sa smerom k besniacim vojakom zagestikuloval rukami a jedným slovom rozbúral strechu chodby. Tá sa začala otriasať a padajúce odrezali cestu vojakom.
Keď dobehol strážcu, pokračovali ďalej vo svetle fakle. Dostali sa až na koniec. Strážca vystrčil voľnú ruku smerom nahor a potiahol za sklápacie dvere. Pomáhajúc si vyliezli hore. Ocitli sa v nejakej komore plnej jedla a zaprášených sudov. Strážca uhasil fakľu v sude s vodou, ktorý bol očividne pod nejakou dierou v strope, no to už Rywen nezistil. Temnotu komory rozostrilo otvorenie dverí a spoločne vstúpili do chodby a po chvíli do väčšej miestnosti. Bola to nejaká izba so skromnou posteľou, na ktorej boli poukladané Rywenove veci, stolíkom a kamennou podlahou, rovnakou ako steny. Cez okno presvitalo matné svetlo mesiaca. V rohu miestnosti čnela truhlica a po stenách boli rozvešané sväté symboly. Rywen prerušil dlhé mlčanie:

,,Kde to sme?“

,,V Landorovom Chráme,“ odpovedal mu strážca, ktorý si medzitým stiahol kapucňu.
Až teraz videl svojmu vysloboditeľovi poriadne do tváre. V svetle mesačného svitu videl drsnú, vetrom ošľahanú tvár, prerývanú dlhou jazvou, zrejme od nejakého zvera. Oči mal tmavozelené, zdalo sa mu, že v nich zazrel smútok.

Rozhliadal sa okolo a skutočne rozpoznával sväté symboly boha Svetla a Slnka. Podľa toho. Landor bol hlavným božstvom v Cisárstve. Bol patrónom všetkých ľudí, dával im teplo a svetlo, vychádzajúce z jeho výtvoru – Slnka. Ľudia ho uctievali s úprimnou láskou a on ich ochraňoval pred zlými chorobami, utrpením a bolesťou. Jeho kňazi dokázali liečiť aj tie najškaredšie poranenia a vyliečiť tie najhoršie choroby. Rywen však videl aj odvrátenú stranu jeho Cirkvi. Kňazi hlásali skromnosť a pokoru, hoci sami žili v prepychových chrámoch a kostoloch. Cisárovi bolo od Landora dané vládnuť nad ľuďmi a udržiavať jeho zásady, no z histórie vedel, že zjednotenie kráľovstiev pod jeho korunou sa uskutočnilo krvavou cestou plnou utrpenia.

Videl však, že o tento chrám sa dlho nikto nestará. Postele boli polámane a pokryté hustou vrstvou prachu, rovnako ako aj studená kamenná podlaha. V stenách mali svoje úkryty myši a potkany a dvere boli na rozpadnutie.

,,Prečo si ma oslobodil?“ spýtal sa po chvíľi Rywen.

,,Nie každý v tomto meste je ignorant. Dozvedel som sa, čo sa stalo pri radnici.“

„Nie si sám, kto už doplatil na ich paranoju a preventívne opatrenia. Sú príliš obozretný, aby dopustili nejakú chybu vo svojich plánoch.“
Rywen sa zbrklo spýtal, pretože mu v hlave vírilo toľko otázok:

,,A kto vlastne si? Odkiaľ si? Kto sú to “oni“? A čo sa to sakra deje? Som totiž mierne zmätený.“

,,Volám sa Dargon, som tulákom. Do mesta som prišiel pred nedávnom. Neboj. Všetko sa včas dozvieš,“ odpovedal mu s kľudom Dargon.

,,Prepáč, že som po tebe vyšiel. Moje meno je Rywen. Prišiel som sem z Ifernosovho chrámu hľadať odpovede. Ale pritom som našiel len ďalšie otázky. Mimochodom, ďakujem za záchranu. Neviem, čo by boli so mnou schopní urobiť.“

„Nie je za čo. Teraz poď za mnou.“
Rywen sa teda vydal za ním, hoci stále mal pochybnosti, či mu môže dôverovať. Napokon ich zahodil, veď ho predsa zachránil pred trpkým osudom. Aspoň to bol niekto, kto by mu mohol vysvetliť, o čo tu ide. Vošli do chodby a vybrali sa smerom napravo. Došli až k dverám a Dargon ich otvoril. Vstúpili do izby, osvetľovanej niekoľkými fakľami a matnými mesačnými lúčmi. Nebola moc rozdielna od tej predošlej až na to, že v rohu boli na stoličke poukladaný odev a zbraň a na posteli ležala Rywenova známa – elfka.

„Predtým, než som išiel po teba, zachránil som ešte ju. Pravdepodobne ju vypočúvali a ona upadla do tohto spánku. Je akoby v tranze, pokúšal som sa ju prebudiť, ale nič nefungovalo. Až na to sa zdá byť v poriadku.“

„Mňa sa tiež pokúšali vypočuť, ale našťastie sa im nepodarilo preniknúť do mojej mysli. Určite jej porobili v hlave riadny guláš,“ dodal Rywen.
Dargon odviedol chodbou Rywena do priestrannejšej miestnosti s policami, veľkým dreveným stolom a stoličkami a pultom s rozličnými nástrojmi a kuchárskymi pomôckami. Rywen si sadol za stôl a Dargon medzitým zapálil olejovú lampu.

„Určite máš veľa otázok, pýtaj sa,“ vyzval ho hraničiar. Rywen chvíľu váhal, ako začať, ale potom riekol:

„Odkiaľ si Dargon? Nevypadáš, že by si bol z Jarony, alebo z blízkej osady.“

„Máš pravdu, nie som odtiaľto. Som zo západného Anrothu. Sem som prišiel pred niekoľkými týždňami. Som totiž aj lovec. Lovím všetkých, ktorí ubližujú prírode, alebo ľuďom. Už dlho idem po Šedých Hávoch, ale nedokázal som nájsť ich slabinu. Sú na mňa moc veľké sústo,“ odpovedal mu Dargon s pevným pohľadom. Rywen v ňom videl záblesk utrpenia, ktorý vystriedala odhodlanosť a ešte niečo.

„Tie Šedé Hávy, to sú tí čarodeji, ktorí mňa a tú elfku chytili?“ Spýtal sa ďalej Rywen.

„Presne tak. Sú to mágovia s veľkou mocou, ale najhoršie na tom je, že sú to ochrancovia ľudí. Teda mali byť. Počul si niekedy o Šedých čarodejoch z Delarysu?“

„Nikdy,“ priznal sa Rywen.

„Pracujú v utajení, málokto vie ich mená. Je to mocná organizácia, pracujúca v celej Ríši. Nikomu sa nezodpovedajú, jedine Cisárovej vôli. Neviem, čo ich priviedlo sem, do Jarony, ale určite tu nebudú len tak. Jediné čo viem je, že chytajú nebezpečných a divokých kúzelníkov, ktorí ohrozujú kráľovstvá. Keď som sem prišiel, mali pod palcom celú Mestskú radu a gardu. Pridal som sa k mestským strážcom, aby som o nich zistil niečo viac, ale sú príliš tajnostkársky a obozretný. Ľudia v meste sa ich boja, majú pod kontrolou remeselnícke cechy, obchod aj gardu, nikto si preto nič nedovolí a ľudia žijú v strachu.“

„Niečo hľadajú v Sovej pevnosti. Tuším aj čo, ale ešte som to nestihol poriadne preskúmať. Zatvorili knižnicu, ale ešte predtým mi jeden mních dal knihu. Nestihol som ju prečítať, ale asi tú chcú aj Šedé Hávy. Preto ma asi aj zatkli,“ uvažoval Rywen. Teraz mu niektoré veci začali dávať zmysel.

„Pokiaľ je to tak, mal by si ju mať medzi svojimi vecami, ktoré som ti priniesol z hostinca,“ informoval ho lovec.

„Prečo však chceli tú elfku?“ pokračoval polelfí mág v uvažovaní. Dargon neodpovedal, zamyslene hľadiac do prázdna. Náhle vstal a podal Rywenovi krajec chleba z kredenca.

,,Určite si hladný. Nie je to síce kuracia pečienka, ale hádam ti bude chutiť.“

Rywen prieberčivý nebol. Úplne zabudol, že vôbec nejedol a nemal pojem koľko strávil vo väzení. Hladný bol dosť a chleba, síce starý, mu chutil ako večera v hostinci U veselého džbánku. Napil sa aj vody z dreveného hrnčeka, ktorý mu medzitým podal hraničiar.

„Ako si sa dostal do Jarony ty?“ spýtal sa ho Dargon.

„Ja som vyrastal v Rialde, učil sa u mága menom Rellen. Potom som sa vydal na púť po kráľovstvách, až som skončil tu. Hľadám tu otázky, ktoré ma trápia.“

„Tak to máme niečo spoločné,“ odvetil mu Dargon, ale viac to nerozpitvávali.

„Nemôžu nás tu nájsť?“ uvedomil si náhle s hrôzou Rywen.

„Je to veľmi nepravdepodobné. Chrám je opustení už niekoľko rokov, nikto sem nechodieva. Navyše som objavil sieť podzemných chodieb, takže môžeme kedykoľvek ujsť.“

Rywen sa porozhliadal a potom ho niečo napadlo. Zatvoril oči a pevne sa sústredil. Keď dostatočne uvoľnil svoju myseľ, zistil, že je v celej budove prítomná akási pozitívna energia. Bola veľmi slabá, ale stále tu bola. Podobnú energie, avšak omnoho silnejšiu cítil v rôznych chrámoch. Otvoril oči a povedal Dargonovi:

„Cítim tu prítomnosť nejakého zbytku čarovnej ochrany. Asi to bude dozvuk božského požehnania tomuto chrámu. Počul som, že niektoré vydržia celé stáročia, aj po opustení. Preto nás asi nemôžu vypátrať žiadnymi zaklínadlami.“

„Možno máš pravdu. Zajtra sa dohodneme čo ďalej, mali by sme ísť spať. Ráno múdrejšie večera,“ riekol hraničiar.

„Tento krát máš pravdu zase ty.“

Ráno ho prebrali jemné lúče slnka. Vykonal bežnú meditáciu, aby sa uvolnil a nabral nové sily. Prezrel si svoje veci, ale kniha medzi nimi nebola. Zamračil sa a uvažoval, kde by mohol tak odložiť. Prezliekol sa do tuniky a odkráčal na chodbu. Bol zvedavý na to, ako je na tom tá, ktorú zachránil, preto sa odobral do jej izby. Keď otvoril opatrne dvere, zbadal, že neleží v posteli. Neisto vkročil do izby, no nestihol sa ani rozhliadnuť, keď ho v tú chvíľu niekto schytil a priložil mu chladné ostrie ku krku.
Z bezprostrednej blízkosti k nemu doľahol jemný, no chladný hlas po elfsky:,,Mani elle? Kto si?“
Rywen po prvotnom šoku kľudne odvetil, tiež po elfsky:

,,A ille Rywen, i une n'sfel. Ja som Rywen a neublížim ti.“

Elfka zostala pravdepodobne v rozpakoch, keď počula svoj rodný jazyk z úst cudzinca a mierne povolila stisk, no vzápätí sa však uvedomila a pritlačila mu ostrý kúsok niečoho na krk. Rywen kútikom oka zazrel rozbité zrkadlo pri rohu izby, ktoré si predtým nevšimol.

,, N'hur mi olon, une n'sfel. Elan une silan. Nemusíš sa báť, neublížim ti. Si v bezpečí.“

,,Ja uznám sama, či som v bezpečí. Na tvojom mieste by som sa bála o svoj život, to, že sa mi snažíš niečo nahovoriť neznamená, že ti môžem veriť. Čo ak si môj väzniteľ a chceš ma ďalej mučiť?“ prehovorila tentoraz rečou ľudí, no stále chladne ako kúsok skla, ktoré držala Rywenovi pri krku. Rywen zneistel, kútik jeho mysle uvažoval o tom, že je ho schopná zabiť, no nechcel na to ani pomyslieť.

,,Nikto ťa tu neväzní, chcel som sa len pozrieť na to, ako ti je. Vidím, že už ti je omnoho lepšie,“ snažil sa hovoriť vyrovnane a uvoľnene. Aké je tvoje meno?“ teraz s miernym pousmiatím sa spýtal Rywen.

,,Čo ťa do toho, ty čarodejnícky pes?“ neprestajne chladne odpovedala otázkou.
,,Nepamätáš si na toho, kto ti chcel pomôcť?“ bez váhania odvetil, dúfajúc, že ju tým presvedčí o priateľských úmysloch. Skoro sa mu to podarilo, pretože oddialila improvizovanú dýku od jeho krku, no stále ho mala pevne zovretého.
„Pomohol si mi akurát do basy, ty prašivec. Mala som to celé pod kontrolou,“ zavrčala mu do ucha. Potom chvíľu rozmýšľala, čo robiť. Prebudila sa uprostred neznámej izby, po tom, čo ju mučili šedí čarodeji. V tom vošiel do izby Dargon, prekvapený a aj pobavený tým, čo videl.
„Nechceme ti ublížiť. Som Dargon,“ predstavil sa hraničiar s rukou na srdci a úklonom. Elfka Rywena pustila a odložila svoju zrkadlovú dýku. Očividne mu verila viac než čarodejovi.
,,Rywen by sa mal mať viac na pozore, pokiaľ chce zostať celý. Ako sa voláš?“
Rywen len s neúprimným úsmevom naklonil hlavu. Arvien ho pustila a on sa mohol na ňu konečne pozrieť. Mala na sebe len ľahkú látku, očividne sutanu kňazských novicov, ktorú asi našla pri posteli. Vyzerala v nej veľmi komicky, ale jej chladné modré oči mu vyhladili jemný úsmev z tváre.
„Ja som Arvien dcéra Eleril, strážkyňa Rialonu,“ predstavila sa omnoho uvoľnenejšie elfka, hoci stále zostávala v pohotovosti. ,,Je mi cťou, že ťa spoznávam Arvien a prepáč mi, pokiaľ som ťa vyľakal,“ zapojil sa Rywen. Arvien hodila po ňom výstražný pohľad so slovami:
,,Nevyľakal si ma, som iba opatrná, na rozdiel od teba. Mal by si zaklopať predtým ako vojdeš do cudzej izby.“
Rywena slová nahnevali, no nedal to najavo. Nemal predsa žiadne zlé úmysly. Tá elfka je ale namyslená. Ale musel uznať, že trochu vyľakaný bol. Dargon ich pozval do kuchyne, kde ich už čakal Dargon a skromné jedlo pozostávajúce z chleba s masťou a zeleniny. Mlčky sa jedli, až ticho neprerušil Rywen svojou otázkou na Arvien:
„Ako si sa vlastne dostala do mesta?“ Tá mu len surovo odsekla:
„Čo ťa do toho, hľaď si svojho jedla a nechaj ma v kľude najesť.“ Čo ho odradilo od ďalších otázok. Mlčky teda pokračovali v jedle. Očividne to Dargona nezaskočilo, bol pravdepodobne pohrúžení do svojich myšlienok.
„Uvažoval som. Pokiaľ chceme zistiť viac o tých Šedých Hávoch, musíme sa dostať do Sovej pevnosti. Len tam možno prísť na to, čo chcú. Tú knihu mi pravdepodobne stihli zobrať, pretože medzi mojimi vecami som ju nenašiel,“ navrhol polelf.
„Viem, ako sa tam môžeme dostať. Jedny z podzemných chodieb vedú priamo do Sovej pevnosti, no neviem, v akom sú stave.“
„Kam sa to chystáte,“ zaujal ich rozhovor elfku.
„Ideme do Sovej pevnosti, pozisťovať niečo o tých Hávoch. Ak sa na to cítiš, môžeš ísť s nami, pomocná ruka sa vždy hodí“ odvetil jej vecne Rywen.
„Určite som na tom lepšie ako ty,“ odsekla mu.
„Dobre teda. Nesmieme strácať čas,“ prerušil ich očný súboj plný nevraživosti hraničiar.