Cesta ohňom - 4. Kapitola: Hry mocných

Anotace: Pokračovanie Rywenovho príbehu smeruje do vysokých spoločenských kruhov

Hry mocných

Hlásenie, ktoré mu priniesli jeho podriadení v ňom zanechalo zmiešané pocity. Jeho plán sa posúval o krok bližšie k svojmu naplneniu. Zachmúrilo ho však, že sa do toho zaplietli nejaký traja dobrodruhovia. Jeho mágovia ich nedokázali zneškodniť a to ho vyvádzalo z miery a zároveň znepokojovalo. To, že zabili jedného čarodeja, bolo nepodstatné, v okamihu ho dokázal nahradiť ďalším. Rozhodol sa, že sa tým zatiaľ nebude zaoberať, pokiaľ sa im nebudú ďalej pliesť pod nohy. Dokázal odpustiť jednu drobnú chybu, ale nie viac. Tak ako svojim mágom.

Priniesli mu mapu, presne to čo chcel a to bolo hlavné. Na ničom inom nezáležalo. Že pri tom stratili svojho kolegu, nevadí, so stratami sa musí vždy počítať. Sú predsa Šedými Hávmi, mocnou organizáciou založenou pred tisícami rokov. Ich úlohou bolo chrániť ľudí a amatérskych čarodejov pred mocnými a nebezpečnými kúzelníkmi a prapodivnými tvormi zo sfér. Pracujú v utajení a nezanechajú za sebou nič. Dokázali úspešne ochrániť Ríšu ľudí pred mnohými nebezpečenstvami a katastrofami z rúk mocných mágov, ktorí si nárokovali právo vládnuť. Boli uznaní aj samotným Cisárom, podliehajúc len jeho vôli.

Ale on chcel viac. Uvedomil si, že ľudia sa pomaly privedú do záhuby sami, bez pomoci šialených mágov, alebo nájazdu krvilačných démonov. Šľachtici sa handrkujú medzi sebou, neberúc ohľad na poctivých ľudí, ktorí im oddane súžia. Králi aj samotný cisár si hovia na svojich honosných trónoch a rozhodujú o životoch prostých ľudí. Ale kto im dal to právo? Bohovia? Odpoveď nevedel, ale vedel, že oni si nezaslúžia vládnuť. Oni si nezaslúžia rozhodovať o osude sveta. To právo náleží mocným, tým, ktorí ovládajú skutočnú moc, ktorí skutočne vedia, ako ju ovládať. To Šedé Hávy, len oni si zaslúžili to právo. Ostatní čarodejovia sa len zahrávajú so silami, ktorým vôbec nerozumejú, ale oni ich pochopili. Dokonalo porozumeli tajomstvám Umenia, oni ovládli jeho najskrytejšie schopnosti. Jedine oni, dokonale ovládajúci Umenie, si zaslúžili vládnuť aj ostatným. Keď ho zvolili Šedým Hávom, zrazu uvidel tú špinu, korupciu a politikárčenie, aké vládlo v Delaryse a určite aj v celej Ríši. Snažil sa to nevnímať a hral s ostatnými mocnými ich hry. Tajne si však pripravoval plán, ako ich poraziť ich vlastnými zbraňami. Intrigami poštval zástupcov v Delaryskej mestskej rade proti sebe. Oni sami ich obdarili čoraz väčšími právami, dokonca aj Správcovia, utajený vládcovia Delarysu, medzi ktorých patril aj on sa k nim obracali, aby upokojili búriace sa cechy a čarodejov. Mysleli si, že ovládajú Šedé Hávy, ako svoju skrytú zbraň, ale pritom on manipuloval nimi.

Potom prišiel jeden elfský čarodej a ten mu otvoril oči a pomohol mu získať čoraz väčší vplyv, dokonca aj na samotných Správcov. Najprv mu nedôveroval, ale s jeho pomocou prišiel na nečakaný objav, niečo, čo si nevšimol. S jeho pomocou si uvedomil, že má na dosah mocnú zbraň, konečné riešenie. Jeho plán sa stal kompletným. Nič sa nemohlo pokaziť, všetko muselo riadne klapať.

Teraz kráčal pochodňami osvetlenou chodbou vedúcou do poradnej siene Koncilu Správcov. Ako jeden z ôsmych legendami opradených vládcov Delarysu, ktorí stáli nad kompetenciou kráľov aj samotného Cisára. Delarys bolo bohaté obchodnícke mesto, vyrastajúce pri bohatej doline s množstvom úrodných polí a lesov. Ako hlavný prístav je dôležitým obchodníckym centrom pre obchod so Severskými krajinami a kráľovstvami pozdĺž Tyrkysového pobrežia. Ako slobodné mesto bolo terčom mnohých pokusov o ovládnutie. Bohatstvo lákalo dobyvačných kráľov aj divokých barbarov, ale nik nedokázal natrvalo ovládať Mesto Pokladov, ako sa Delarysu hovorí.

Posledným, kto sa o to pokúsil bol kráľ Dhaloryn, ktorého však spoločne vyhnali cechy. Ustanovil sa preto Koncil Správcov, rada vyvolených osôb zo všetkých cechov, ktorý skutočne rozhodovali o osude mesta. Cisársky ani kráľovský regenti, ktorí dozerali na vernosť mesta voči Ríši, v skutočnosti nemali ani štipku moci a sami boli manipulovaní Koncilom.

Jeho bohato zdobená róba so runami a insígniami mesta, znak Správcu, sa vlnila pri jeho sebavedomej a rezkej chôdzi. Tvár mu zakrývala kutňa spolu s maskou, ďalším znakom, ktorí určoval jeho príslušnosť k najmocnejším osobám v Meste Pokladov. Masky aj róba zahaľovali pravú totožnosť, takže nikto s ostatných Správcov nedokázal odhaliť, ani magickými spôsobmi, kto sa skrýva za nimi. Róba vytvárala ilúziu a menili výšku aj stavbu svojho majiteľa tak, aby nik nedokázal odhadnúť, že sa pod ňou skrýva trpaslík. Maska zase skrášľovala hlas a menila ho podľa potrieb majiteľa. Jediné, čo o sebe Správcovia vedeli, bola príslušnosť k organizáciám, ktoré viedli. Taká bola anonymita Správcov.

Vstúpil do kruhovej sály uprostred ktorej stál ohromný stôl bez rohov s obrazom masky obklopenej prstencami rôznych farieb, znak Koncilu. Okolo stolov bolo osem bohato vyrezávaných kresiel, nádherných umeleckých diel. Každá mala na operadlách vyrezané niečo iné a na každej už sedel jej majiteľ. Nad stolom a vlastne celou poradnou sieňou sa vypínala kupola, cez ktorú prenikalo poludňajšie slnko a vrhalo svoje ostré lúče doprostred miestnosti. V stenách miestnosti boli výklenky, so sochami hrdinov a zakladateľov mesta. Bola tam socha mága držiaceho majestátnu palicu, Iliadora Veľkého, arcimága a ochrancu mesta, ktorý zachránil mesto pred útokom draka aj pred celou armádou. Ďalšia patrila Keldovi, najoddanejšiemu paladinovi Tyrosy, bohyne spravodlivosti. Jeho bohaté brnenie a obojruční meč boli dokonale vytesané do jediného kusu pevnej skaly. Do kameňa zvečnená bola aj podoba Vivien Larunel, nádhernej ženy, o ktorej sa hovorilo, že dokázala pohľadom uhranúť muža, čomu bol schopní veriť, pretože aj jej socha dokázala upútať ladnými krivkami v inak drsnom kameni. Legenda o nej vraví ako o zakladateľke Tieňov, zlodejskému cechu, o ktorej existencií mnohí ani netušia. Rovnako ako o nich, Šedých Hávoch. Boli tam aj ďalšie sochy iných hrdinov, ktorí sa preslávili tým či oným, ale im už nevenoval pozornosť.

Pristúpil k svojmu kreslu, jedinému neobsadenému, s vyrytými sfingami na operadlách. Jemne pohladil ich levie hlavy a pohodlne sa usadil. Hoci bol trochu nervózny, nemal prečo. Situáciu mal predsa dokonale pod kontrolou. Pozeral sa po siedmich ostatných Správcoch, ktorí sa ani v najmenšom neodlišovali od neho. Rovnako ako on, ani im sa nedalo pozrieť priamo do tváre, nedalo sa z nich nič vyčítať. Sedeli tam, zahalený v kutniach a čakajúci na zahájenie porady. Zvolal ju on, aby mal všetkých siedmich Správcov po kope. Bola to ďalšia súčasť jeho plánu. Ukáže im, kto v skutočnosti má tu pravú moc. Tajomní Správcovia dnes odhalia svoje pravé tváre.

„Prečo si nás zvolal tak unáhlene, Tretí?“ prehovoril Správca oproti nemu, na stoličke s vyrezávanými drakmi. Jeho hlas akoby nebol ani ľudský, bol rozostretý, ale zrozumiteľný. Nebolo v ňom rozoznať jedinej emócie, len chladný zvuk jeho ozveny.

„Vedzte, drahí kolegovia, že by som nikdy nezvolal túto schôdzu, keby som na to nemal dobrý dôvod,“ začal pomaly. Vychutnával si každú chvíľu. Aj keď nevidel ich tváre, doslova cítil ich zvedavosť.

„Už dlhšie sa vyskytujú problémy s Anrothským kráľovským dvorom. Dozvedel som sa, že kráľ chce získať úplnú kontrolu nad našim mestom,“ pokračoval vážne.

Samozrejme, že klamal, kráľ síce mohol vedieť o tajných vládcoch Delarysu, ale nikdy by sa neodvážil otvorene vystúpiť proti najbohatšiemu mestu na Tyrkysovom pobreží. Poštval by proti sebe všetky obchodnícke cechy a rodiny, ktoré majú svoje záujmy v Meste Pokladov. Obchod bol totiž hybnou silou a jediným putom medzi Kráľovstvami v Ríši. Len tak mohla prosperovať. Pohrával sa s prítomnými Správcami, ako sa mačka pohráva s myšou predtým, ako ju zje.

„To je nezmysel. Kráľ Astalon by nikdy otvorene nevystúpili proti Mestu,“ ozval sa jeden zo správcov, ktorého hlas sa nápadne približoval k ženskému vysokému tónu, no nedokázal to povedať presne. Otočil sa smerom k nemu a kľudne odvetil:

„Mám to z dôveryhodných zdrojov, Šedé Hávy by sa v tomto nemýlili.“

„A ako môžeme my dôverovať Šedým Hávom?“ prehovoril ďalší, dve miesta od neho, sediaci na kresle s operadlami v tvare mačky.

„Vedzte, že sú mojimi ušami a očami, rovnako ako sú vašimi. Všetko čo sa dozviem, ihneď hlásil Koncilu,“ ledabolo prehodil.

„A neskrývajú náhodou Šedé Hávy niečo? Dostali už dosť
privilégií, viac, než ktorákoľvek organizácia v histórií Delarysu. Nečudoval by som sa, keby chceli ešte viac,“ prehovoril jeden zo Správcov s kreslom s havraními hlavami.

„Určite nie, Piaty,“ stroho mu na to odpovedal.

„Keby sa ctihodný kráľ Astalon, ktorý je mimochodom našim veľkým obchodným partnerom, rozhodol získať mesto, nestratil by náhodou viac, ako by získal?“ premýšľal naďalej jeden zo Správcov.

„To by bola od jeho vznešenosti vskutku hlúposť,“ prehodil Správca s mačkami na operadlách. Nepochyboval o múdrosti a vypočítavosti Správcov. Predsa len boli najschopnejšími zo svojich radov, tak prečo by mali skočiť na jeho tak očividný výmysel. Mohli však aspoň chvíľu hrať jeho hru, aby sa aspoň trochu zabavil pred jej koncom. Ale čo, nič netrvá večne. Všetci sa mu hnusili, ich pýcha a panovačnosť. Tvária sa múdro a vznešene a pritom mnohý z nich sú len obyčajný podvodníci. Bolo na čase, aby aspoň jeden z nich ukázal svoje karty. Karty, ktoré nikto z nich nemal šancu prebiť.

„Mrzí ma to, že som takto mrhal vašim časom. Nechám si tie informácie ešte riadne preveriť predtým, ako vyvodím isté závery,“ začal sa veľavýznamne ospravedlňovať. Pritom si dlaňou siahol na hruď, čím zároveň aktivoval amulet ukrytý pod róbou a zároveň dal tak znamenie.

„Milujem toto mesto. Narodil som sa tu a tiež som tu vyrastal. Rozhodol som sa brániť ho a jeho ľudí za každú cenu, bez ohľadu na to, čo to bude stáť. Bohužiaľ vás teraz nemôžem nechať ísť. Je na čase, aby vládu nad mestom prevzal niekto kompetentný. Niekto, kto sa nebojí otvorene vystúpiť proti svojim nepriateľom. Páni a dámy správcovia, je na čase, aby som poviedol toto mesto k lepšej budúcnosti. Budúcnosti bez vás a bez otravnej šľachty,“ povedal svoj prejav s patričnou hrdosťou, vstávajúc zo svojho kresla. Škoda, že maska skreslila jeho hlas. Spoza nej sa uškrnul a ucítil na sebe sedem prekvapených pohľadov, vrhaných spoza masiek Správcov.

„To je nehoráznosť. Ty si sa musel zblázniť,“ zreval na neho Správca, ktorý si prvý uvedomil, čo práve Vodca Šedých Hávov povedal.

„Čo sa to s tebou stalo? S okamžitou platnosťou si vyhodený z Koncilu a Šedé Hávy sú rozpustené,“ pokračoval druhý. Jeden za druhým sa stavali na protest. Akí úbožiaci, zúfalo kričiace červy v blate.

„To nie je vôbec treba, Šiesty. Koncil už viac nie je a čo sa týka Šedých Hávov, myslím si, že ich nerozpustím.“

Vtedy sa spoza tieňov pri sochách a výklenkoch zhmotnili postavy v šedých rúchach. Mágia v róbach Správcov, ktorá by ich okamžite preniesla do bezpečia nefungovala. Amuletom znemožnil použiť ich magické schopnosti. Miestnosť je síce zabezpečená proti vniknutiu mágov, magickému odpočúvaniu a nazeraniu, ale oni sú Šedé Hávy, majstri Umenia. Pre nich nebolo ťažké odstrániť tieto zaklínadlá. Dokonca aj osobný strážcovia Správcov boli omámení zaklínadlami, takže nemohli prísť svojim pánov včas pomôcť. Správcovia sa odmietali vzdať, ale nemali na výber. Jeden po druhom boli spútaný pod mocou zaklínadiel z úst Šedých Hávov. Ich kliatby boli umlčané a ruky spútané. Odpor bol márny. Vodca Šedých Hávoch sa len zasmial. Bolo to až príliš jednoduché.

Keď mal túto záležitosť z krku, preniesol sa do svojej komnaty v sídle Šedých Hávov. Aká irónia, že práve oni, skrytý ochrancovia ľudu, sídlia v paláci posledného uzurpátora Mesta Pokladov. Dhalorynov palác sa stal ich sídlom po tom, čo po vzbure cechov vyhnali lorda Dhaloryna. Vo svojej priestrannej komnate mal všetko, čo potreboval. Pri stenách praskali pod váhou kníh a zvitkov police, niektoré naplnené magickými zariadeniami, kryštálmi a rôznymi čarodejnými pomôckami ako paličky, komponenty pre magické rituály a podobné veci pre každodenný život mága. Krb neustále horiaci čarovným plameňom nikdy nezhasol a vytváral príjemnú atmosféru spolu s korenistou exotickou vôňou, šíriacou sa celou komnatou. Sadol si do svojho honosného kresla vystlatého kožou z pruhovaného zvieraťa. Bolo omnoho pohodlnejšie, ako kreslo v Sieni Správcov. Pohliadol do vešteckej gule, ktorá momentálne nežiarila, ale jediným slovom by sa dokázal pozrieť na kohokoľvek a ktorékoľvek miesto v meste, dokonca aj vo svete. Páčila sa mu to ovládanie, ten pocit, že všetko je pod jeho kontrolou.

Očakával príchod svojho pobočníka, najvernejšieho a najspoľahlivejšieho čarodeja z rad Šedých Hávov, ktorí mu mal podať hlásenie. Pridal sa k nim len pred nedávnom, no ukázal obrovské znalosti Umenia a pomohol zdokonaliť ich organizáciu. O chvíľu už cez dvojkrídle dvere, vedúce do jeho honosne vyzdobenej komnaty, vošiel čarodej v šedom rúchu. Nebol to však ten, koho očakával. Do miestnosti doslova vtrhol vysoký muž v stredných rokoch s nakrátko ostrihanými vlasmi a hustou hnedou bradou, na tvári jasné znaky hnevu a vyvedenia z miery.

„Ako si to mohol urobiť?“ vybafol na neho hneď vo dverách. Iný čarodej by bol za tento príchod okamžite potrestaný, avšak tohto si veľmi vážil. Bol to jeho najlepší priateľ a spoločník už od detských rokov, no teraz pochyboval o jeho vernosti. Nesúhlasil s mnohými jeho spôsobmi a rozhodnutiami. Nechápal jeho myšlienky a postupne sa od seba vzďaľovali.

„Prečo si uväznil siedmich Správcov? Aký sa mal k tomu dôvod a prečo som o tom nebol informovaní vopred?“ vyhŕkol ďalšiu salvu otázok, keď na prvú nedostal žiadnu odpoveď.

„Nebol si informovaní o útoku na Správcov, pretože už ti ďalej nemôžem dôverovať, drahý priateľ,“ lenivo prehodil, akoby si vôbec nevšímal rozhorčenie mága pred ním.

„Drahý priateľ. Kedysi si ním bol, ale v poslednej dobe si sa až príliš zmenil. Prečo to všetko robíš? Máme ľudí chrániť, nie ich zastrašovať a väzniť,“ ohradil sa už trochu skľudnení čarodej, ktorí dostal svoje rozbúrené emócie pod kontrolu.

„Ale kto ochráni ľudí pred nimi samotnými?“ odvetil otázkou.

„My na to nemáme právo,“ odpovedal mu čarodej.

„Ale mali by sme mať, patrí nám to, jedine my sme hodní vlády nad ľuďmi, nie tí úbohí blázni, čo si hovoria králi, cisári a Správcovia, čo to nechápeš?“

„Nechápem. A ty nechápeš jednu vec. Ovládať dokonale Umenie ešte neznamená, že sme predurčení na ovládanie ostatných. My máme veľkú moc a zodpovednosť za jej rozumné využívanie. Nemáme žiadne právo vládnuť nad ostatnými,“ presvedčene mu odvetil bradatý mág.

„V tom prípade odíď. Si prepustení z radov Šedých Hávov. Od svojich podriadených som očakával absolútnu vernosť,“ rozhodol napokon.

„Pamätaj, že ľudia sa nedelia na podriadených a nadriadených. Všetci sú si rovní. Aj ten najúbohejší žobrák by mal mať rovnaké práva ako šľachtic z Imatelovho rodu,“ boli čarodejove posledné slová predtým, ako odišiel z miestnosti.

Za ním ihneď vošiel druhý čarodej, očividne prekvapený. On však dobre vedel, že počul všetko, čo sa tu odohralo. Kutňu nemal prevesenú cez hlavu a tak bolo možno rozoznať jeho dlhé špicaté uši, jemné rysy tváre a gaštanovohnedé vlasy voľne spustené na ramenách.

„Majster,“ pozdravil čarodej s očami upretými na svojho nadriadeného, očakávajúc ďalšie rozkazy. Tento bol úplne iný ako čarodej pred ním. Cudzinec sa mu stal lepším pobočníkom ako jeho najlepší priateľ. Zahodil tie myšlienky a už viac na to nemyslel.

„Ubytoval si našich hostí, Erliam?“ spýtal sa zahalene, mysliac samozrejme práve zatknutých Správcov. Jeho pobočník pochopil jeho slovnú hračku a uškrnul sa:

„Myslím si, že sa im tu bude páčiť, majú veľa voľného priestoru.“

„To je dobre, nechceme predsa, aby také veľavážené osoby mali málo osobného priestoru.“

„Sú nejaké ďalšie rozkazy?“

„Áno. Rosax už nie je vítaní medzi našimi radami. Postaraj sa o neho,“ odvetil pobavene. Bavilo ho ovládať ľudí. Schopnosť vládnuť nie je niečo, čo sa dá naučiť. Je to niečo, s čím sa človek narodí. A on bol obdarovaní viesť organizáciu, ktorá sa stane najsilnejšou a najmocnejšou v celom Anrothe, ba v celej Ríši. Stačí, aby vyšlo všetko tak, ako má.