Cesta ohňom - 6. Kapitola: Čarodejnícky festival

Anotace: Aj mágovia sa potrebujú raz za sto rokov zabaviť

Čarodejnícky festival

Dni v meste ubiehali ako voda v rieke a oni sa v pátraní nepohli takmer ani o krok. Navštívili dokonca Vládnu budovu, kde vyhľadali úradných zástupcov Šedých Hávov, ale tí ich poslali kade ľahšie, pretože nemajú na nich čas. Ani sa neuráčili vypočuť si, čo chcú. Otázky stále zostali nezodpovedané.

Boli už frustrovaní z toho, ako sa k nim všetci nevrlo správali. Jediní, kto sa k nim správal vľúdne bola Vizira, ktorú však nemohli v najbližších dňoch zastihnúť. Možno sa na nich tiež vykašľala, preblesklo Rywenovi pár krát hlavou. Všetky pochybnosti sa mu však z hlavy vytratili, keď ich raz prišla pozrieť do hostinca U Troch mincí. Prišla len nakrátko, na tvári sa jej pohrával tajomný úsmev a oznámila im, že má možno nejaké informácie. Povedala im, aby k nej prišli zajtra po zotmení, nič viac. Nevedeli, čo si o tom majú myslieť, znelo to dosť podozrivo, ale možno to bol jediný spôsob, ako sa pohnúť o krok vpred.

Keď po zotmení prišli k dverám jej obchodu, ešte bol otvorení, hoci tabuľka hlásila, že by mal byť už zatvorení. Vošli dnu, ale tentoraz sa neozval neviditeľný zvonček. Zdalo sa im to divné a Rywen mal neblahé tušenie. Cítil jemné zachvenie v magickom poli, po ktorom vstúpila do predajne alchymistka vo fialových šatách, zahalených dlhým tmavomodrým plášťom s kapucňou. Opäť mala cez ramenu prevesenú svoju koženú brašňu a na krku sa jej hompáľal jednoduchý náhrdelník zo striebra.

„Dúfam, že ste pripravení ísť do prírody, dneska si vyjdeme mimo mesto,“ oznámila im alchymistka s potmehúdskym úsmevom.

„Mysleli sme si, že nám chceš povedať niečo o Šedých Hávoch,“ namietol trochu zaskočení Rywen.

„Alebo, že si nás chcela podviesť,“ doplnila svoju domnienku elfka.

„Podviesť som vás vôbec nechcela. Nemám zatiaľ žiadne informácie, ale viem, kde by sa nejaké dali zohnať. A nielen to,“ dodala trochu tajomne Vizira.

„Prečo si si nás teda zavolala?“ chcel vedieť Dargon.

„Viete, čo je dnes za deň?“ spýtala sa ich baghadarmenka.

„Dvadsiateho,“ odvetil takmer okamžite na takú samozrejmú otázku Rywen.

„A?“ skúmavým pohľadom z nich páčila nejaké informácie. Rywenovi zrazu trklo.

„Výročie Bitky o Delarys, keď Iliador Veľký porazil celú Vizengotovu armádu. Dnes to pripadá na tisíce sté výročie,“ spomenul si víťazoslávne polelfí mág.

„Správne,“ uznalo prikývla Vizira. Dargon sa však ohradil:

„Ale čo to má čo dočinenia s nami?“

Vizira mu to začala vysvetľovať: „Každý rok sa v Delaryse koná slávnosť na počesť tohto výročia. Tento rok sa však slávnosť nekoná z nariadenia Šedých Hávov.“

„Prečo ju zrušili?“ nepozdávalo sa to Rywenovi.

„Slávnosť je určená pre čarodejov a mágov z celého okolia, chodia sem dokonca aj z ďalekých zemí. Mesto je tak preplnené najrôznejšími magickými vynálezmi, nešťastiami a nepodarenými experimentmi. Podľa Šedých Hávov, ktorí takmer vždy museli zasahovať, boli slávnosti príliš nebezpečné a tak sa ich rozhodli zrušiť.“

„Ona sa však aj napriek tomu koná,“ dovtípil sa polelf. Vizira prikývla:

„Nie však v meste, ale mimo, v Bučine.“

„A ako sa tam dostaneme? Brány sa predsa po zotmení zatvárajú,“ čudoval sa Dargon.

„Bývam tu už desať rokov, nehovorila som vám, že to tu poznám ako svoje topánky?“ mrkla na neho.


Vizira im ukázala podzemnú cestu popod hradby, ktorou sa nepozorovane dostali von z mesta. Cestou do lesa neďaleko Delarysu ich sprevádzali hviezdy husto posiate po nebi. Mesiac v nove medzi nimi chýbal. Keď prešli hranicou lesa, Vizira vytiahla z brašni krátku paličku s vsadeným drahokamom, ktorá sa rozsvietila mliečne bielym svetlom. Rywen sa nenechal zahanbiť a na špičke svojej palice rozsvietil čarovné bledomodré svetlo. Už sa nemuseli báť, že by ich mohli Šedé Hávy vystopovať. Predierali sa lesným porastom pod korunami statných bukov. Išli po vyšliapaných chodníkoch, cestu určovala Vizira, ktorá presne vedela, kde je miesto slávnosti.

Odrazu im cestu zastúpila postava celá v čiernom. Rywen sa už zľakol, že je to jeden zo Šedých Hávov. Vydýchol si však, keď mu Vizira ukázala náhrdelník a on ich privítal:

„Vitajte pútnici na Slávnosti čarodejov. Prosím, ráčte vstúpiť.“

Postava mávla rukou a v tom, čo sa Rywenovi pred chvíľou zdalo ako nepriestupný les, sa odrazu objavila trhlina a ako odhrnutý závoj odhalila, čo sa skrýva za zdanlivým porastom. Prešli tým vytvoreným vchodom a pred nimi sa rozprestrel dych berúci výjav. Najprv ich oslepilo oslňujúci jas tisícok svetiel, žiariacich na rozličných miestach po obrovskej lesnej čistine. Keď si ich oči privykli, zbadali množstvo postáv, oblečených v najrôznejších róbach, prechádzajúcich sa sem a tam medzi stánkami. Nad nimi preletovali pestrofarebné svetielka a Rywen si pri bližšom pohľade všimol, že sú to drobné víly a škriatkovia. Pravdepodobne utiekli jednému z kúzelníkov, ktorí sa objavil hneď za nimi s veľkou klietkou v ruke, chŕliac jednu nadávku za druhou. Všetci boli uchvátení tou úžasnou scénou a Vizira sa spokojne uškŕňala. Prechádzali sa medzi hlúčikmi mágov, kúzelníkov, čarodejov a zaklínačov všetkých rás v najrôznejších odevoch. Veľa ich bolo oblečených v exotických róbach nezvyklého prevedenia so zaujímavými ozdobami. Niektorí nosili veľké špicaté klobúky, iní boli ovešaný desiatkami amuletov a prsty sa im leskli ligotajúcimi sa prsteňmi. Niekoľko čarodejov sprevádzali aj ich pomocníci, či magické bytosti ako drobný dráčkovia, netopiere, havrany, aj psy a dokonca aj obrovské mačkovité šelmy. Obrovská lúka uprostred lesa bola posiata stánkami a výkladmi, kde svoje diela, vynálezy a čarodejnícke zbožie predávali ziskuchtiví obchodníci, čarodejní umelci a alchymisti. Jeden gnómsky mág predával dokonale obrúsené drahokamy, rozdrvené krištáli, magické šperky a prstene. V ďalšom stánku našiel čisto iba prísady do nápojov a elixírov, čo zaujalo hlavne Viziru. Rozišli sa, aby si v kľude prezreli všetko, čo ponúka tento nezvyčajný magický festival na počesť Iliadora Veľkého a uctenie si jeho posolstva, aby sa mágia rozširovala a bola ku prospechu všetkým. Vizira im ešte povedala, že približne za hodinu sa bude konať Iluzionistická súťaž a Šampionát vo vrhaní ohnivých gúľ.

Rywen sa teda odtrhol od svojich spoločníkov a zamieril ku krámu, kde jeden starý čarodejník predával amulety a náhrdelníky. Prezeral si ich očami, ale aj magickými zmyslami, aby zistil, aké majú vlastnosti. Čarodejník sa ho spýtal, čo by si prial, ale Rywen nemal o žiadny zatiaľ záujem. Ukázal mu však svoj amulet, ktorí neustále nosil na krku, pretože sa mu nedal dať dole. Čarodejník si ho znalecky prezrel s monoklom, určite očarovaným mágiou, ale nedokázal mu povedať nič, čo by už Rywen nevedel. Povedal mu však, že má veľkú umeleckú hodnotu, ktorá by však ešte vzrástla, keby dokázal nájsť aj druhú polovicu. Rywen teda poďakoval a išiel sa popozerať ďalej. Odrazu sa mu naskytol pohľad na zvláštne pandemonikum netvorov a bytostí, uzavretých vo veľkých klietkach. Rywenovi pri pohľade na tie tvory bolo ľúto. Hoci väčšina z nich boli krvilačné beštie ako trojhlavá hydra alebo veľký trol, ale oni boli teraz zúbožené, utýrané a uväznené v neznámom prostredí. Boli spútané magicky spevnenými okovami a strážili ich zamaskované stráže. Keby mohol, okamžite by ich prepustil na slobodu, ale rozpútal by tak hotoví chaos a strhol by na seba hnev všetkých mágov, hlavne majiteľa tohto zoo. Rywen teda radšej odišiel.

Pokúšal sa popýtať aj na Šedé Hávy, ale väčšinou dostal len nepriame odpovede, alebo len nadávky na adresu tajomnej organizácie. Keď prechádzal okolo jedného zo stánkov s oblečením, uvedomil si, že jeho róba mu je akási tesná. Daroval mu ju jeho majster a slúžila mu veľmi dobre. Hoci na nej nebolo ani škrabnutie a ani škvrna vďaka ochranným zaklínadlám, votkaným do látky, zdalo sa mu, že ju už nosil dosť dlho a že už nastal čas na zmenu. V stánku bolo množstvo zaujímavých aj príliš extravagantných rób a rúch, plášťov aj nohavíc. Rywen si obhliadal ponúkané šaty, až si vybral jednu, ktorá sa mu veľmi páčila. Bol to v podstate kabát tmavomodrej farby, popretkávaný striebornou a azurovou niťou, vytvárajúcou spletité obrazce, meniace sa podľa toho, ako na ne dopadá svetlo a z akého uhla sa na neho pozerá. Rywen si prezeral taktiež runy, zdobiace okraje kabáta, dodávajúce mu nezvyčajné vlastnosti a rozhodol sa kúpiť si ho. Kúpil si k nemu aj pohodlné čižmy, prispôsobené najmä do drsného prostredia divočiny. Keď bol prezlečený a šiel sa poohliadnuť po ďalších veciach, narazil omylom na rozbehnutého čarodeja.

„Prepáčte, nechcel som do vás vraziť,“ ospravedlňoval sa ihneď Rywen a pomohol vstať kúzelníkovi v pestrofarebnom rúchu, hýriacom všetkými farbami dúhy.

„Nič sa nestalo. Bola to moja chyba, nemal som sa tak ponáhľať. Som trocha nervózny, o niekoľko chvíľ budem vystupovať na súťaži iluzionistov,“ vysvetlil mu muž s dlhými gaštanovými vlasmi splývajúcimi na ramená, krátkou bradou a jemnou tvárou, priam až s elfskými rysmi, ktoré podtrhovali smaragdové oči.

„Ach, kde je moja zdvorilosť, som Zoan, iluzionista,“ predstavil sa, podávajúc ruku Rywenovi.

„Rywen,“ predstavil sa stručne polelf.

„Rywen, to meno mi nejaké známe, odkiaľ pochádzaš?“

„Som z Anrothu, ale za svojho krátkeho života som dosť precestoval, najmä po Západných kráľovstvách a na severe v Pelgrade.“

„Á, áno, Modrý plameň Severu, je mi cťou poznať cteného lovca zločincov.“

„To som nevedel, že o mojich činoch sa dopočujú aj v samotnom Delaryse, predsa len som nevykonal žiadny svetoborný čin a to čo sa hovorí je určite nadnesené klebetami.“

„V Delaryse možno nie, ale pred niekoľkými rokmi som mal tú česť cestovať za kráľom Nailisu a tam som sa od obchodníkov dozvedel o činoch jedného čarodeja a trpaslíka. Hoci som neveril niektorým veciam, musím uznať, že mnohé z toho, čo si vykoval sa vrylo hlboko do pamäti ľudí.“

Rywen sa len skromne pousmial nad svojou bujnou mladíckou minulosťou.

„A ty odkiaľ pochádzaš, Zoan?“

„Ja som na počudovanie z opačného kraja ríše, z Ilaradu na východe. Vyrastal som ako dieťa u potulných zabávačov, cirkusantov, ako niektorí vravia. Keď sa objavil môj úžasný talent na ilúzie a mentálnu mágiu, stal som sa hlavným číslom programu. To ma však po čase omrzelo a tak som sa rozhodol vydať do sveta, kde by som si rozšíril svoje schopnosti a zapísal sa do myslí ľudí inak ako komediant. Prišiel som až sem, do Delarysu, lebo som počul, že Mesto Pokladov skrýva najviac možností pre dobrodruhov a čarodejov. Najprv som bol sklamaný, že také otvorené mesto má veľké predsudky voči niektorým typom čarodejov, ale povzniesol som sa nad to a teraz je zo mňa učiteľ na Univerzite v Delaryse.“

„Tak to mi je veľkou cťou poznať takého významného mága.“

„Mne tiež, Modrý Plameň. Teraz už však musím ísť, takmer som zabudol kam som chcel ísť. Zatiaľ sa maj,“ rozlúčil sa s ním narýchlo iluzionista.

„Držím ti palce na súťaži,“ stihol ešte za ním zakričať Rywen.

Dargon sa prechádzal tiež medzi uličkami a očami bedlivo striehol na každý podozrivý pohyb okolo neho. Roky vicibrené inštinkty boli teraz v plnom strehu, naučil sa totiž dávať si pozor vždy a všade a hlavne na takýchto rušných miestach. Vyzeralo to tu zatiaľ kľudne, ale človek nikdy nevie. Tam kde je plno mágov sa vždy niečo udeje a len zriedkakedy sa nikomu nič nestane.

Jeden z obchodníkov, ponúkajúci oblečenie a výrobky z kože, sa ho snažil zlákať na svoje unikátne zbožie, očarované špeciálnymi zaklínadlami, aby sa nikdy neroztrhli. Hraničiar ho odbil, ale obchodník k nemu podišiel bližšie a tak aby to počul len on mu riekol:

„Viem čo ty a tvoji priatelia hľadáte. Šedé Hávy sa však nedajú nájsť, oni si nájdu vás.“

Dargon siahol na rukoväť svojho meča, ale obchodník ho natoľko zaujal, že sním vošiel do bočnej uličky, kde mohli byť osamote. Zmysly mal nastražené, očakávajúc prepadnutie, ale nič také sa zatiaľ nestalo.

„Čo vieš o Šedých Hávoch?“ opýtal sa bleskovo a s razanciou v hlase hraničiar. Obchodník sa poobzeral vôkol seba, aby sa uistil, že ich nikto nepočúva a potom vravel:

„Pred hodinou za mnou prišiel muž, nevidel som mu do tváre, ale povedal mi, že sem prídete. Hraničiar, elfka a čarodej. Mám vám odkázať, že máte okamžite zmiznúť z mesta a ísť do Thaladunského hvozdu. Dal mi toto a povedal, aby som vám to predal.“

Vytiahol spod oblečenia zrolovaný papier. Podal ho Dargonovi, ktorý ho otvoril. Bola to mapa okolia, najmä Thaladunu, obrovského hvozdu na severe.

„Čo to má znamenať? K čomu je tá mapa?“ nechápavo pozrel na obchodníka.

„Neviem, povedal mi, že mág bude vedieť čo s tým,“ odpovedal mu jachtavo obchodník.

„Ako viem, že ti môžem dôverovať? Že nás nevedieš alebo ten muž do pasce?“

„Povedal mi, že poznal tvoju matku a že bol jej priateľ,“ preglgol obchodník. Dargon neveril vlastným ušiam. Okamžite ho schmatol za límec a vychŕlil zo seba ako sopka lávu otázky:

„Kto to bol? Čo všetko ti povedal o mojej matke?“

„Neviem, neviem. Čo som ti povedal bolo všetko čo viem,“ vydral zo seba. Dargon ho pustil a zobral si mapu. Bol rozhorčený a musel tieto novinky ohlásiť priateľom.

Arvien sa išla pozrieť elfských umelcov, ktorí tam predvádzali svoje vystúpenie na malom pódiu pred publikom na drevených laviciach. Traja z nich boli hudobníci, jeden hral na lutnu, druhý na flautu a tretí rukami bubnoval na dvojici menších bubnov. Dve elfky tancovali do rytmu jemnej a harmonickej melódie a do toho im spieval vysoký plavovlasý elf nádhernú pieseň. Jeho spev sa doslova zhmotňoval v podobe vlniacich sa obrazcov a roztodivných tvarov pripomínajúcich zvieratá, ľudí a dokonca aj majestátnych drakov. Arvien bola unesená ich predstavením, pripomínalo jej to domov a slávnosti v jej rodnom meste Giladeane. Uchvátená chytľavou a vášnivou melódiou si aj ona začala pohmkávať melódiu a podupkávať do rytmu. Odrazu rozpoznala v jednej z tanečníčok svoju priateľku z detstva, Naleiru. Keď dohrali a obdržali nadšené ovácie od publika, sprevádzané potleskom a hádzaním ruží, čo elfovia vďačne prijali, odobrali sa preč, do svojho stanu. Cestou schytila Arvien svoju detskú priateľku za ruku a ona sa celá prekvapená otočila. Vtedy sa na jej tvári rozžiaril najkrajší úsmev, aký Arvien poznala a dychtivo ju objala.

„Arvien, čo tu robíš?“ vyjachtala zo seba ešte stále prekvapená drobná elfka s dlhými hnedými vlasmi a mandľovými očami. Arvien jej odvetila:

„Ja som tu so spoločníkmi, je to dlhý príbeh, ale povedz, čo tu robíš ty? Nevidela som ťa už snáď veky.“ Hoci to bol relatívny pojem, prihliadnuc na dlhovekosť elfov.

„Poď s nami, ideme do nášho stanu, tam si všetko povieme a predstavím ťa mojim novým priateľom. Spolu putujeme kráľovstvami a robíme podobné vystúpenia. Hrali sme už dokonca aj na dvore kráľa Nailisu.“ Naleira zobrala Arvien za ostatnými elfami, do skromného stanu v odľahlom kúte Festivalu. Naleira jej vyrozprávala, ako sa vydala do sveta a hľadala príležitosti, ako sa presadiť. Najprv ju všetci odsudzovali, ale dokázala vytrvať. Stretla Galada, lutnistu, s ktorým začali putovať a robiť vystúpenia. Postupne sa k nim pridali aj ostatní bardi a artisti a oni sa stali obľúbenými umelcami v najrôznejších kútoch Ríše. Arvien jej zase vyrozprávala svoj príbeh, ako sa rozhodla nájsť brata a zistiť, čo s ním stalo, ako sa stretla s Dargonom a Rywenom a ako sa vydali na lov Šedých Hávov. Naleira bola z toho celá uchvátená, závidela jej divoký život. Pravdou však bolo, že pre Arvien bolo divokých len niekoľko posledných týždňov, dovtedy žila bežní život v elfskom meste uprostred Rialonu. Rozprávali si svoje zážitky, Arvien sa zoznámila aj s ostatnými členmi Naleirinej družiny. V tom ich však prerušil mocný hlas, ohlasujúci začiatok Iluzionistickej súťaže a tak sa išli spoločne pozrieť.

Pred pódiom, na ktorom stáli desiati súťažiaci čarodejovia sa zhromaždil veľký dav ľudí. Všetci si prezerali kúzelníkov, pripravujúcich sa ukázať svoje najlepšie ilúzie. Niekde v dave sa tiesnil aj Rywen vo svojom novom háve a Arvien so svojimi elfskými priateľmi.

Ohromný hlas uvádzača, vysokého mága s dlhými šedivými vlasmi v prostej róbe, sa niesol celým festivalom. Vravel mená mágov, odhodlaných predviesť sa pred davom ľudí. Nechýbali ani ich prívlastky ako „Mocný“, „Veľký“, „Prefíkaný“ a podobné nezmyselné oslovenia, ktorými si väčšina takýchto čarodejov niečo kompenzuje. Len málo je ich takých, ktorí si svoju prezývku zaslúžia. Rywen so záujmom sledoval začiatok súťaže, keď sa mu prihovoril jeden z divákov:

„Kto myslíte, kto tento rok vyhrá? Ja osobne by som tipoval Jadikusa Pandramona, je to vynikajúci iluzionista.“

„Neviem, nepoznám ani jedného z nich, teda o nikom som toho veľa nepočul,“ priznal sa Rywen. Muž, ktorý sa mu prihovoril mal dlhé čierne vlasy zviazané do copu, hlboké šedé oči a sebavedomí úsmev. Rywen si nemohol nevšimnúť zlatú sponu a bohato zdobenú hodvábnu košeľu, z čoho usúdil, že to bude zrejme nejaký šľachtic.

„Vy nie ste z Delarysu, čo? Ale aj tak ste museli aspoň o jednom z nich počuť. Samotný Jadikus prišiel až z Mytheramu, kde je celkom populárny,“ pokračoval v konverzácií šľachtic.

„Narodil som sa v Anrothe, ale posledné roky som strávil v Chráme Večného Ohňa ako učeň, takže mnohé o dianí v Kráľovstvách mi ušlo,“ vysvetlil, ani nevedel prečo, Rywen. Mal pocit, že môže tomu človeku dôverovať, i keď ho vôbec nepoznal, čo mu pripadalo nanajvýš zvláštne.

„Ahá, takže Mág Ohňa. Je mi potešením sa stretnúť s takým mocným čarodejom. Som lord Galedus.“

„Moje meno je Rywen, ale vôbec nie som mocným mágom,“ odvetil mu Rywen, snažiac sa prekričať burácajúci dav, keď sa prvý mág postavil doprostred pódia, aby sa predviedol.

„Skromnosť je u čarodejov vzácna vlastnosť. Mnohí, čo poznám sa len chvastajú svojou silou,“ podotkol Galedus. Na chvíľu utíchli a venovali sa iluzionistickému predstaveniu. Čarodej v bizarnom špicatom klobúku začal divoko máchať rukami a vytváral nimi všakovaké zeleno – červeno – žlté obrazce. Na okamih všetci utíchli, keď zrazu z pódia začal vyrastať mladý stromček. Rástol a rástol, rozpínal svoju korunu do šírky a výšky, jeho kmeň hrubol. Celé storočie vývinu stromu prebehlo behom pár okamihom. Všetci boli uchvátení ako sa jeho koruna hýbe v rytme vetra za sprievodu šelestenia listov. Keby ho bol nechal vyrástol v lese, bol by na nerozoznanie od ostatných. Všetci mu uznanlivo zatlieskali a listy stromu začali meniť svoje farby zo zelenej na oranžovo – hnedú až celé opadli a znova narástli krásne zelené. Jeden z uprchnutých škriatkov odrazu priletel na pódium a sanžil sa schovať v korune stromu, no len preletel skrz a objavil sa na druhej strane. Jeden z čarodejov ho lapil a pokynul iluzionistovi, aby pokračoval. Ten nakoniec nechal strom rozplynúť v bielej hmle za burácania davu.

„Celkom dobrý, ale čakal som viac,“ poznamenal Galedus. Potom pokračoval smerom na Rywena:

„Predpokladám, že ste do Delarysu prišli kvôli tejto slávnosti, či je za tým aj niečo viac?“

Rywen bol prekvapený, že sa pýta. Žeby sa tento šľachtic dozvedel, že zháňajú informácie o Šedých Hávoch?

„Do Delarysu som prišiel aj s dvoma priateľmi, hľadáme tu niečo dôležité,“ odvetil opatrne Rywen.

„Asi mi neprezradíte, o čo ide. Som asi príliš zvedaví. Inak ako sa ti zatiaľ páči v Delaryse?“ prešiel Galedus na inú tému.

„Je to úchvatné mesto, väčšie než aké som kedy navštívil. Je tu toho toľko, že neviem čo skôr,“ odvetil Rywen odľahčene.

„Veru, je to vskutku úchvatné mesto, ale škoda, že takéto slávnosti ako je táto nemôžu byť v jeho centre, len by mu to prospelo. No tí darební čarodejovia, čo si hovoria Šedé Hávy kazia dobrú povesť celého mesta,“ rozhorčil sa Galedus.

„Čo viete o Šedých Hávoch?“ spýtal sa obozretne Rywen.

„Čarodejovia, čo si myslia, že im patrí všetka mágia. Najprv boli založení na to, aby ochraňovali mesto pred nebezpečnými šialenými čarodejmi a príšerami, no teraz si myslia, že si môžu dovoliť všetko. Zakázali používať akúkoľvek mágiu nielen v meste, ale aj v okolí, jediný, kto má na to právo sú oni, alebo licencovaní mágovia. Preto sa teraz musí táto slávnosť odohrať v lese za hradbami. Šedé Hávy ju zakázali, vraj kvôli bezpečnostným opatreniam,“ vysypal zo seba šľachtic.

Znova utíchli pretože na pódium vyšiel druhý čarodej. Ten nebol taký úspešný ako jeho kolega pred ním a jeho neúspešnú ilúziu nádhernej ženy, ktorú na seba vyčaroval, dav vypískal. Takto to pokračovalo asi pol hodinu, cez prestávky medzi jednotlivými súťažiacimi sa Rywen s Galedusom porozprávali o meste, slávnosti, dobrom jedle a ženách, akoby boli starý priatelia. Rywen nemohol uveriť tomu ako jednoducho na neho tento lord pôsobí. Bol úplne iný ako šľachtici, ktorých poznal. Ale mohol sa tiež mýliť.

Na pódium tento krát vyšiel mág v pestrofarebnom rúchu a Rywen v ňom spoznal Zoana. Neisto sa rozhliadal, akoby hľadal oporu v dave, ktorý zvedavo vyčkával, čo urobí. Z ničoho nič si z davu vybral jedného dobrovoľníka, statného muža sa dobre vyrysovanými svalmi. Všetci utíchli a čakali, čo sa bude diať. Rywen počul Zoanove slová, ktoré vravel tomu velikánovi:

„Teraz si predstav zbraň, ktorú by si najradšej držal v rukách, môže to byť akákoľvek zbraň, aj tvoja vlastná, alebo nejaká z legendy. Teraz sa na ňu sústreď, mysli na ňu celou svoju mysľou.“

Ozembuch zrejme spravil to, čo mu iluzionista prikázal, pretože silno zavrel oči, až sa začal triasť. Vyzeralo to dosť komicky, avšak nikto sa nesmial. Zoan taktiež privrel oči a začal si mrmlať prvé slová kúzla. Rukami robil len drobné pohyby, ale Rywen videl, ako sa okolo nich začala hromadiť žiarivá energia. Pomaly začala nadobúdať tvar a vzduch okolo nej sa začal teteliť a krútiť až sa premenil na lesklú čepeľ. V ruke sa mu zjavil veľký meč, no nie akýkoľvek, ale bohato zdobený a posiaty runami. V rukoväti bol posadený rubín a tomu všetkému korunoval tvar čepele. Rywen poznal ten meč, rovnako ako väčšina z davu. Bol to preslávený Dračí zub, magický meč, patriaci bezmennému hrdinovi zo starovekých čias. Všetci užasnuto hľadeli na tú dokonalú kópiu, ktorej podoba sa zachovala len v knihách. Velikán otvoril oči a s úžasom si prezeral Dračí zub, ktorí mu iluzionista podal. Pár krát ním skusmo sekol do vzduchu a meč pritom zaspieval svoju pieseň. Iluzionista trochu ustúpil a vytiahol z vrecka nejaký predmet. Hodil ho po bojovníkovi s Dračím zubom so slovami:
„Chytaj!“

Bojovník okamžite zareagoval a včas si všimol letiace jablko. Presekol ho iluzionistickým mečom, akoby to bol skutočný Dračí zub. Všetci vzdychli, uchvátení tou dokonalou kópiou legendárneho meča. Dav bol vo vytržení a všetci mu začali burácavo tlieskať. Keď si zobral meč od velikána, rozplynul sa vo vzduchu.

Nasledoval posledný súťažiaci, ktorý sa ,ako Galedus povedal, volal Jadikus Pandramon. Na sebe mal bohato zdobené rúcho plné všakovakých obrazcov a rún, ktorým dominovali hlavne motívy očí. Predstavil sa a prehlásil, že ako hold výročiu slávnej bitky o Delarys teraz pred očami zhromaždených zreprodukuje túto udalosť. Začal odriekať a na okraji lesa, priamo oproti pódiu hneď za davom sa začala odvíjať úžasná scéna.

Okraj lesa sa zavlnil a premenil na dlhú pláň v strede ktorej sa vypínalo mesto pri útese - Delarys, ako klenot vo svojej najväčšej sláve. Veže a strechy sa leskli v zlatistom slnku a na jeho hradbách bolo vidieť veľa drobných bodiek – vojakov, ktorých helmice odrážali jas slnka v myriádách farieb, takže hradby pripomínali drahokamami posiaty pás. Na poli sa pomaly zhromaždilo obrovské vojsko a svojim počtom pohltili celú rovinu ako dajaké šedé more, z ktorého vyčnievali červeno – fialové prápory a obkľúčilo celé mesto. Spolu s vojskom sa k hradbám Mesta pokladov prihnali aj ťažké šedé mraky, zatieňujúce jasné slnko.

Zrazu sa na hradbách ozval jasot, keď sa uprostred hradby nad bránou objavila postava v šedom. Rywen nedokázal rozoznať presne, kto to bol, ale podľa všetkého to bol Iliador Veľký, mág, ktorý vtedy zachránil tisícky životov. Všetci s utajeným dychom sledovali čo sa stane, hoci to mnohí vedeli z historických záznamov, kroník a rozprávaní.

Vojaci zaútočili ako jeden na hradby a salvy šípov a striel zasvišťali vzduchom. Tie, ktoré mierili na hradby menili smer, takže sa otočili na opačnú stranu a začali padať na tých, ktorí ich vystrelili. Niekoľko ohnivých gúľ zamierilo na Iliadora uprostred hradieb, ale ten ich zneškodnil jedným šmahom ruky. Potom udrel svojou palicou a od hradieb za zdvihla masívna tlaková vlna, ktorá rozochvela zem pod vojakmi a zatlačila útočníkov naspäť. Zem začala praskať a rozpadať sa pod nohami útočiacej armády. Vojaci padali do trhlín a všade sa rozpútala panika. Tí, čo mali to šťastie, utiekli ďaleko z dosahu rozpadajúcej sa zeme, zahadzujúc zbrane aj brnenie. Takmer celé vojsko skončilo pochované pod zemou, armáda rozprášená. Scéna odrazu začala mlhavieť a rozptylovať sa, až nakoniec celkom zmizla a na jej mieste bol opäť les.

„Úchvatné, jednoducho dokonalé,“ rozplýval sa Galedus, rovnako ako zbytok ohromených divákov.

„Myslím, že porota už pozná víťaza. Jadikus nesklamal,“ pokračoval. Keď burácajúci dav trochu utíchol, porotcovia v pozadí sa začali horlivo radiť. Nakoniec jeden z nich vyšiel na pódium ,obrátil sa smerom ku zoradeným súťažiacim magicky zosilneným hlasom tak, aby ho bolo počuť v každom kúte festivalu, prehovoril:

„Bolo to veľmi ťažké určiť jednoznačného víťaza, pretože každí z vás predviedol úchvatné a nádherné umenie ilúzií. Každí z vás si zaslúži vyhrať, no bohužiaľ, my máme tu nemilú povinnosť vyhlásiť len jedného víťaza. Prvé miesto teda získava Zoan Maliartis, iluzionista z Univerzity mágie v Alderone, za jeho bezchybnú ilúziu legendárneho Dračieho Zubu.“

Dav opäť prepukol v jasot a Zoan vystúpil z davu, aby si prevzal ocenenie od hlavného porotcu.

„Zdá sa, že tvoj tip nevyšiel,“ uškrnul sa polelf.

„Nevadí, ale ten Zoan je tiež veľmi dobrý,“ odvetil trochu odtiahnuto šľachtic. Keď sa pomaly dav začal rozpúšťať, Galedus sa naklonil bližšie k Rywenovi a riekol mu:

„Ja teraz už musím ísť, ale vidím sa mi, že si dôveryhodná osoba a že zdieľaš rovnaký názor na Šedé Hávy ako ja. Viem o spôsobe ako ich poraziť.“
Rywena to zaujalo a tak pozorne počúval ďalej.

„Podarilo sa mi zistiť, že Šedé Hávy hľadajú v Thaladunskom lese Iliadorovu hrobku, v ktorej je ukrytých mnoho artefaktov, medzi inými aj Iliadorova palica. Neviem na čo ju chcú použiť, ale rozhodne to nebude nič dobré, pretože sa vraví, že ten kto drží Iliadorovu palicu, drží v rukách moc nad Mestom Pokladov. Hovoril si, že ste s priateľmi dobrodruhovia. Pokiaľ chcete zastaviť Šedé Hávy, musíte nájsť tú palicu skôr než oni.“

Skôr než sa Rywen stihol niečo opýtať, Galedus v mihnutí oka splynul s davom a vytratil sa mu z dohľadu. V tej chvíli zbadal, ako sa k nemu blíži Arvien s Dargonom.

„Kde si bol, nemohli sme ťa nájsť. Máme dôležité informácie ohľadom Šedých Hávov,“ začala horlivo zo seba chŕliť elfka.

„Ja tiež,“ bola Rywenova odpoveď, avšak nestihli si povedať už nič viac. Všetko totiž v okamihu zalialo prenikavé svetlo a slávnosťou sa začali šíriť výkriky. Neboli to však výkriky radosti, ale bolesti. Všetci traja zbystreli pozornosť. Dargon s Arvien inštinktívne siahli po zbraniach, Rywen pevnejšie zovrel svoju runami pokrytú palicu. Ľudia začali v panike utekať a zovšadiaľ ich ohlušovali zvuky výbuchov a paniky. Rywenove myšlienky zaplavila jediná myšlienka, ktorá vytlačila všetko ostatné a k nim utekajúca Vizira s vyplašeným pohľadom mu jeho obavy potvrdila:

„Šedé Hávy sú tu.“
Ďalšie jej slová zanikli v následnom poryve vetra, ktorý ich položil na zem. Tlaková vlna im vytlačila dych z pľúc a na krátku dobu ohlušila, ako sa prehnala celým priestranstvom. Rywen automaticky zoslal ochranné zaklínadlo na seba aj svojich spoločníkov, no pochyboval, že obstojí proti vycvičeným čarodejom. Vizira im pokynula a rozbehla sa najbližšou cestou k okraju lesa.

„Pokiaľ sa dostaneme do lesa, možno sa nám podarí striasť sa ich,“ kričala zatiaľ čo utekali a míňali zdemolované stánky. Sprevádzali ich desivé výkriky, vyslovované kúzla a pach spáleniny. Rywen len kútikom oka zbadal v pozadí šedé postavy s tvárami zahalenými v dlhých kutniach ako prechádzajú festivalom, obrnený nedobytnými magickými bariérami, ktoré odrážali blesky, žiarivé streli a planúce gule vyslané proti nim. Ako jeden zosielali zaklínadlá na tých, ktorí sa im postavili, alebo nestihli utiecť. Z ničoho nič sa pred nimi zjavila postava v šedom. Rywen bol zaskočení a ochromení, neschopní sa sústrediť na jediné kúzlo. Vizira však bola pohotovejšia, z brašni vytiahla fľaštičku a hodila ju po mágovi. Magický štít ju však zastavil a rozbil, no neuchránil svojho majiteľa pred tekutinou, ktorá sa na neho vyliala. Bola hustá a lepkavá, pomaly sa rozširovala a tuhla, pripútajúc tak čarodeja k zemi. Pokračovali ďalej, až sa dostali k okraju lesa. Tentoraz ich žiadna magická bariéra nezastavila, jednoducho prebehli medzi stromy do útrob lesa, zanechávajúc sa sebou strašný masaker.

Keď boli dosť hlboko v lese, ďaleko od hluku, na chvíľu si vydýchli, vyčerpaní od dlhého šprintu.

„Utiekli sme až moc ľahko,“ poznamenal Dargon.

„Alebo sme mali len šťastie,“ odvetila Vizira.

„Nie, Dargon má pravdu. Niekto ako Šedé Hávy by určite nenechali nikoho prkĺznuť. Je to nanajvýš divné, že sa podarilo utiecť zrona nám,“ riekla Arvien.

„Možnože sa podarilo utiecť aj niekomu inému,“ zauvažoval Rywen.

„Možno. Môžeme len dúfať,“ šeptla elfka. „Mimochodom, čo si nám to dôležité chcel povedať o Šedých Hávoch, Rywen?“

Rywen im porozprával svoju príhodu, ako stretol Galeda a o čom mu povedal. Dargon vytiahol spod oblečenia zrolovanú mapu a ukázal ju všetkým ostatným.

„To je podivné. Najskôr niekto neznámy dá Dargonovi mapu Thaladunu s miestom ukrytia Iliadorovoej hrobky a potom sa náhodne stretne Rywen s šľachticom, ktorý mu povie, ako poraziť Šedé Hávy,“ divila sa elfka.

„Medzi občanmi, aj tými najpriviligovanejšími sa nájdu takí, ktorým sa nepáči, že Šedé Hávy každým dňom nadobúdajú väčšiu moc. Nečudovala by som sa, keby sa nejednému šľachticovi zachcelo prekaziť ich plány a ponížiť ich. Politika Mesta Pokladov je veľmi zložitá,“ poznamenala alchymistka.

„Je jasné, že teraz sa do Mesta Pokladov nemôžme vrátiť. Ten mág nás videl a určite po nás pátrajú. Nemôžu si predsa dovoliť chybu,“ konštatoval Rywen.

„Jediná cesta, ktorá leží pred nami, je tá do Thaladunu, Lesu Vysokých Stromov,“ riekol Dargon a ostatní nemohli nič len s ním súhlasiť.