O zveroch - 10.časť - Café chez Michel

Anotace: Keď sa realita príliš líši od očakávania.

Tak teda postávam pred dohodnutou kaviarňou na druhej strane ulice.

Mám meškanie. Kratučké. Hoci inokedy sa snažím byť dochvíľna. Jednoducho mi to nevydalo. Možno preto, že dnes som stratila včerajšie odhodlanie sem prísť.

Ráno som strávila pol hodinu pred skriňou. Nakoniec som si dala modrú vetrovku, obyčajné džínsy a svetlomodrý športový pulóver s kapucňou. Pod ním mám jednoduché biele tričko na telo, ktoré mi vyčnievalo do výstrihu. Vlasy si zaplietla do najobyčajnejšieho vrkoča a na tvár použila trochu make-upu, ale naozaj len symbolicky. Nechcela som, aby si myslel, že som sa kvôli nemu vyobliekala alebo nejako špeciálne pripravovala. Môj nedbalý image bol jednoducho starostlivo premyslený.

Ale teraz na poslednú chvíľu som dostala strach. Asi tam nejdem. Ešte nikdy som nemala stretnutie s chalanom v kaviarni. Presnejšie povedané stretnutie s chalanom. Koho sa vlastne bojím? Jeho, seba, toho, čo mi chce povedať? Chvíľku som stála bezradne na ulici tváriac sa, že mi prišla nejaká správa na mobil. Kašlem na to, nemám včerajšiu odvahu, keď som sama prišla k nemu a prihovorila sa.

Otočila som sa na opätkoch mojich „vojenských“ zimných čižiem a odchádzala som. No neutekala, ak by sa náhodou pozeral. Aj tak sa dnes musím pripravovať na písomku z fyziky.

            Niekto bežal za mojím chrbtom, zvuk topánok sa približoval, ale ja som pokračovala v chôdzi ďalej.

 „Alex,“ počula som jeho hlas za mnou. Váhavo som zastala. Tak som teda neušla. Smola. Pomaly som sa otočila a uvidela Martina oblečeného iba v športovej tmavozelenej mikine rovno oproti mne. Nestihol sa obliecť, keď za mnou utekal.

Cítila som sa nahnevaná a zároveň úboho ako dieťa prichytené pri čine. Možno som sa aj červenala. Pripomenula som si, že je Požehnaný a mala by som mu dôverovať. Bez toho, aby som bola na to pripravená, pomaly mi odhrnul prameň vlasov, čo mi vietor privial do tváre, pritom mi nechtami úplne jemne pohladil líce.

Skamenela som. Toto si ku mne ešte nikto nedovolil! Pocítila som slabý závrat. A hneď som jednoznačne cítila ako mi krv vrazila do líc. Teraz sa už červenám na sto percent.

Evidentne si to všimol, lebo na jeho tvári sa objavil sebavedomý úsmev. Naklonil sa a tichým zvodným hlasom mi povedal: „Poď, vo vnútri nám bude príjemnejšie. Môžeš mi dôverovať. Pozývam ťa na čaj.“ Keď dohovoril, otočil sa ku mne chrbtom a pohol sa smerom ku kaviarni.

 No ako sa dá takému niečomu odolať? Aj tak asi nemám na výber. Prišiel by znova. Nebudem pred ním donekonečna utekať. Neochotne som za ním išla a zízala na jeho energický sebavedomý krok. Aspoň budem vedieť, o čo tu ide. Nech sa stane, čo sa má stať!

Kaviareň bola vo svojej ošarpanosti prekrásna, mala starobylé drevené ozdobne vyrezávané zariadenie. Na stenách viseli zaujímavé obrazy, predpokladám amatérskych maliarov z obdobia prelomu 19. a 20. storočia. Na niektorých boli výjavy z mestského života, na iných boli zasnené krajinky. Všetko dopĺňalo starodávne osvetlenie.

Kaviareň bola vo chvíli, keď sme prišli, úplne prázdna. Len servírka niečo umývala za pultom a vo dverách nás pohľadom zaregistrovala. V miestnosti znela potichu príjemná hudba. Niečo na spôsob šanzónu. Hodila sa k tomuto miestu. Martin mi pomohol z vetrovky, vybral stôl a ponúkol mi stoličku.

Do hája, toto by nemal robiť! Stretnúť galantného chalana dokáže popliesť hlavu dievčaťu skoro okamžite. Zas vidím ten jeho úsmev, ktorý mi už začína liezť na nervy. Začínam mať istotu, že mi vie čítať myšlienky. Je mi to nepríjemné. Ja jeho čítať neviem, viem mu len odpovedať. V tejto chvíli by som chcela veľmi vidieť do jeho mysle. Zdá sa mi to poriadne nefér.

„Aký čaj máš rada?“ prihovoril sa mi hneď po tom, ako si sám sadol. Pred sebou som mala nápojový lístok. Nevedela som sa sústrediť na čítanie. „Hocijaký bylinkový s medom,“ odpovedala som. Uvažovala som, koľko mám so sebou peňazí. Tak som sa ráno sústredila na oblečenie, že na obsah mojej peňaženky som úplne zabudla. Určite mu nedovolím zaplatiť.  Zas som zbadala pobavený úsmev na jeho peknej tvári a už mala toho naozaj dosť.

Drzo som sa na neho pozrela a pomedzi zuby nazlostene povedala: „Prestaň s tým konečne! Nechcem, aby si mi čítal myšlienky. Dokážeš s tým prestať?“

Martin zvážnel. „Prepáč. Ospravedlňujem sa. Budem sa snažiť ich nečítať, aj keď to bude ťažké. Ale som veľmi rád, že aj ty máš takýto dar. Neboj, naučíš sa ho používať a budeš vedieť aj blokovať svoje myšlienky. Chce to len tréning a správnu metódu.“

Čašníčka sa priblížila k nášmu stolu. Bola to štíhla pani okolo štyridsiatky. Možno ešte o nejaký rôčik staršia. Povedala by som, že je stále atraktívna. Oblečená bola úplne civilne, len cez pás si previazala malú zásterku. Úslužne sa na nás usmiala a povedala: „Dobrý deň, čo si dáte?“

 Martin odpovedal aj za mňa: „Poprosím jeden zelený a jeden bylinkový čaj.“

 „S medom,“ doplnila som objednávku. Pozrela som sa na neho, už sa neusmieval. Zrazu zostal vážnejší.

„Viem, že mi ešte nedôveruješ. No snáď ti čoskoro dokážem, že som toho hodný. Určite si zvedavá na to, čo o teba chcem. Potrebujem veľkú pomoc.“ Prerušilo ho moje kýchnutie. Asi som včera v tom daždi prechladla. Čašníčka sa už blížila s táckou s našimi nápojmi. Počkali sme, kým nám ich naservírovala a odišla.

Potom Martin pokračoval: „Chcem od teba, aby si bola stále s tvojím bratrancom Patrikom alebo aspoň zabezpečila, aby nikdy nebol sám. Je to dôležité. Myslím si, že mu ide o život.“ V momente som úplne zabudla na seba, moju neistotu a prekvapene počúvala.

 „Ľudia, ktorí zabili tvojho strýka a bratranca Lucasa, sa v blízkej dobe pokúsia zabiť aj jeho, poprípade jeho blízkych. Je to viac ako pravdepodobné. Ja som bol niekým povedzme najatý, aby som ho okrem iného strážil. No potrebujem človeka, ktorý na neho dozrie v škole a aj mimo nej. Niekoho, kto by sa mohol ubytovať u nich doma. Niekoho, kto má silu a schopnosti ho ochrániť.“

Ak som doteraz na neho civela, tak teraz mi idú oči vypadnúť z očných jamôk. To akože ja mám ochraňovať chalana, čo je odo mňa o hlavu vyšší? Chalana, čo má červený pás z teakwonda a úžasné reflexy? Tá predstava mi prišla dosť vtipná. On Patrika asi vôbec nepozná.

 „Prepáč, ničomu nerozumiem. Ale môžem ti sľúbiť, že s ním budem tráviť viac času, ak ťa to upokojí. No čo sa týka ochrany...“ nahlas som sa zasmiala. „S tým ti asi veľmi nepomôžem. Patrik  je vo všetkom lepší ako ja.“

Martin vytiahol vrecúško z môjho čaju, potom aj sebe. Pomaly mi podal med a ja som si bez slova osladila čaj. Pomiešala som si ho a začala piť. Teplý čaj mi stekal dole hrdlom a začínalo mi byť príjemne teplo.

Keď som zdvihla zrak od mojej šálky, tak som si uvedomila, že už nie sme v kaviarni sami. Prišli sem dvaja muži, jeden v strednom veku a druhý omnoho starší. Práve si objednávali. Všetci vrátane čašníčky si nás obzerali. Muži sa asi o nás navzájom rozprávali. Vôbec sa nesnažili tváriť nenápadne. Tak som na nich pozerala tiež, pretože som očakávala, že uhnú pohľadom. Je to moja obľúbená očná hra. Aj teraz som ju vyhrala.

Zase som sa pozrela na môj nedopitý nápoj. Cítila som sklamanie. Naivne som si myslela, že sa mu páčim. Toto som veru nečakala. Zdalo mi to trocha šialené. Vlastne úplne šialené. Nevadí. Rada pomôžem rodine. Len asi nie presne tak, ako si to Martin predstavuje. Kľudne budem robiť Patrikovi spoločnosť hoci aj 24 hodín. Čisto teoreticky by som sa mohla ku ním nasťahovať, akože im idem pomáhať s dvojičkami. Samozrejme, ak mi to dovolí on, jeho a moja rodina.

„Kto im ubližuje a prečo?“ odhodlala som sa nakoniec opýtať. Chvíľku som čakala odpoveď na moju otázku.

„Ešte nie. Vysvetlím ti to inokedy. Prepáč. Je to nadlho.“ Zas sa mi ospravedlňoval. Bola som tak sklamaná, že sa zo mňa vytratila zvedavosť úplne a nenútila som ho do odpovede. Mala som Martina, kaviarne aj zvláštnej situácie plné zuby.

Rýchlo som dopila čaj. „Môžem už konečne ísť? Musím sa učiť do školy.“ Zodvihla som sa zo stoličky, ale jeho ruka ma donútila posadiť sa naspäť. Videla som na ňom, že zbledol.

Potichu povedal: „Nie, ešte nie. Ešte ťa chcem s niekým zoznámiť, “a dal znamenie mužom od neďalekého stolu. Potom si prisunul stoličku ku mne a uvoľnil tak jednu stranu malého kaviarenského stola. Jeho blízkosť mi nerobila dobre. Hnevala som sa na neho.

Muži si k nám prisadli. Cítila som sa ako na nejakej skúške. Obaja si ma skúmavo a veľmi pozorne prezerali. Podvedome som sa vystrela. Mama vždy hovorí, že by som mala byť vystretá. Človek so správnym držaním tela vyzerá sebavedomejšie.

Martin ich predstavil: „Toto je Rafael.“ Rukou ukázal na mladšieho jemne prešediveného vysokého muža športovej postavy v evidentne dobrej kondícii. Vyžarovala z neho rozhodnosť a sila. Jeho pohľad bol prísny. No v slovách, ako ho Martin predstavoval, bolo cítiť, že ho má veľmi rád.

„A ja som Richard,“ sám sa predstavil starý pán, pričom mi podal ruku. Hoci vyzeral ako klasický dôchodca, pri dotyku s jeho rukou do mňa vošla silná energia. Šedivé riedke vlasy mu neposlušne odstávali od hlavy. Obrovská múdrosť sa skrývala za jeho pohľadom. Ako keby mi videl do duše. A celý tento zaujímavý obraz dopĺňalo klasické prastaré manchestrové hnedé sako.

„Alex,“ nahlas som odpovedala a slušne dodala: „Teší ma.“

Martin si spokojne odkašľal, potom začal zanietene vysvetľovať: „Súhlasím s tebou. Aby si dokázala ochrániť seba a Patrika, budeš potrebovať poriadny výcvik. Priviedol som sem najlepších trénerov, akých poznám. Trénujú aj mňa. Uvidíš, s nimi sa veľmi rýchlo zdokonalíš.“

Nejako sa mi to nezdalo. Musela som sa opýtať: „Tréneri čoho?“

To už všetci vstali a odchádzali do zadnej časti kaviarne, oddelenej od zvyšku miestnosti dreveným paravánom. „Poď za nami a sama zistíš,“ povedal cestou mladší z mužov príjemne hlbokým hlasom.

Čašníčka nás pozorne sledovala pohľadom, vôbec sa nám nesnažila zabrániť, aby sme otvorili dvere v najskrytejšom kúte kaviarne. Muži vošli ako prví, Martin podržal dvere a urobil gentlemanské gesto rukou smerom do neznámej miestnosti. Zaváhala som. Ak tam pôjdem, nebudem to ľutovať? Čo keď ma chcú tu zaživa pochovať a ja už nikdy neopustím túto kaviareň?

Pozrela som sa spýtavo na Martina, ale on sa tváril veľmi pokojne a hlavou mi naznačil, že mám prejsť. A s hlbokým nádychom som vošla do neznámej miestnosti. Okamžite som vedela jednoznačnú odpoveď na moju otázku. Už som to oľutovala.