O ľuďoch - 1.časť - Nad oblakmi

O ľuďoch - 1.časť - Nad oblakmi

Anotace: Pekné čítanie každému, koho pridanie pilotného dielu potešilo.

 

Sedím v treťom lietadle a mám toho plné zuby. Cestujem už vyše pätnásť hodín, štrnásť z nich ľutujem, že som sa na cestu vydala. Tento nápad nevznikol v mojej hlave. To Oleg ma k tomu donútil. Pred mesiacom ma navštívil, a hoci som mu celý týždeň odolávala, nakoniec vymámil odo mňa sľub, že prídem na sviatky domov a že s ním potom medzi sviatkami odcestujem na pravoslávne Vianoce do Ruska. Bol veľmi presvedčivý. Napríklad argumentom, že zažijem dvoje Vianoce počas jednej zimy. Dokonca jedni biele, také, aké som v Paríži nikdy nemala a v Afrike s určitosťou nikdy nezažijem.

 

Do malého mestečka pri Moskve nás pozvala mamina rodina, ktorá ma vraj veľmi túži spoznať. Oleg mi ukazoval cudzích ľudí na fotografiách a hovoril, že je mojou povinnosťou sa im prísť ukázať. Na konci jeho pobytu ma zlomil, pretože príliš pekne o nich a ich meste hovoril. Podarilo sa mu vydolovať zo mňa túžbu spoznať miesto, kde mama aj on vyrástli.

 

Nebolo pre mňa vôbec jednoduché zanechať za sebou milovanú Keňu, kde som strávila posledných deväť mesiacov môjho života. Don Jozef ma zaviedol k dobrovoľníkom, ktorí niekoľko mesiacov, či rokov zo svojho života obetujú, aby pomohli v tých najchudobnejších krajinách. Keďže sa mi už nedalo vydržať v Paríži, tak som sa po nevyhnutnom kurze ocitla v Keni na klinike sv. Rafaela v Mihangu, kde som začala pôsobiť po skončení tretieho semestra a prerušení štúdia na vysokej škole ako pomocná zdravotná pracovníčka.

 

Prešli viac ako dva roky od Londýna. Veľa sa za ten čas zmenilo. Ja som sa zmenila. Pripadám si omnoho staršia ako sú rovesníci. Moja duša všetkými tými udalosťami zostarla o trochu viac. Jednoducho sa už na svet okolo seba pozerám inými očami. Dvadsiatku som oslávila v Keni tancom pri ohni s novými priateľmi. Nikdy som si nemyslela, že sa k niečomu takému nechám presvedčiť. Ale stalo sa. Celkovo bol útek do Afriky pre mňa vyslobodením. Po rozchode s Martinom sa stal Paríž pre mňa synonymom bolesti. Už som sa nevládala pozerať sa z diaľky, či z blízka na toho, ktorého som sa zriekla. Samozrejme, v jeho najlepšom záujme. Viem, že to bolo správne, ale stále to neprestalo bolieť. Ešte ani nie sme vo francúzskom vzdušnom priestore, ale už sa bojím stretnutia s ním. Je mi jasné, že sa mu nevyhnem. Paríž je na nás dvoch príliš malé mesto. Len dúfam, že to bude krátke, jednorazové a prebehne to najlepšie bez slov. V takom prípade by sa to malo dať prežiť.

 

´Dokelu, naozaj mi bolo lepšie ďaleko od neho!´

 

Snažím sa upokojiť pozorovaním pokojne plávajúcich bielych oblakov, cez ktoré občas presvitá pevnina Európy. Slabé lúče zimného slnka poskakujú po vate a miestami sa im podarí dosvietiť až na zem, ktorá má v tomto ročnom období hnedšie zafarbenie ako inokedy. Milujem slnko, v Afrike si ho naozaj užívam. Okrem iného mi výrazne pomáha v mojej práci a rýchlo ma nabíja svojou energiou. Určite mi bude tých pár týždňov chýbať.

 

Spiatočnú letenku ešte nemám, ale chcela by som sa vrátiť najneskôr do polovice januára. Možno už navždy. Som tam potrebná, viem pomôcť toľkým trpiacim, celé dni liečim a snažím sa čo najpresnejšie diagnostikovať. Po večeroch učím dievčatá po anglicky, francúzsky, dokonca mávam hodiny informatiky pre začiatočníkov, keď kolega nemôže. Pomáhame, v čom sa dá, nielen po zdravotnej stránke. Zároveň chceme pomôcť získať miestnym vzdelanie formou kurzov, aby si mohli skôr nájsť prácu. Až teraz chápem mojich rodičov, prečo milujú pocit zaspávať od únavy po dni naplnenom rozdávaním sa. Môj život ma teraz naozaj veľký zmysel, lebo má dosah na mnohých.

 

Nervozita neustupuje. Práve naopak. Stupňuje sa. Darmo sa modlím. Darmo sa snažím myslieť na niečo úplne iné. Nerozptýlili ma ani ponúkané filmy. Pri žiadnom z nich som nevydržala viac ako pätnásť minút. Dokonca ma nezaujali ani tie, ktoré som nikdy nevidela. Neostávalo mi nič iné, len to vzdať. Tak som si aspoň pustila hudbu a duševnú nepohodu zaháňala sledovaním okolitých pasažierov.

 

Takto pred Vianocami je lietadlo plné ľudí, ktorí cestujú za svojimi príbuznými. Na tvárach im vidno, že prežívajú radostné očakávanie. Som si istá, že majú, tak ako ja, v kufroch darčeky. V poslednom lietadle si vedľa mňa sadla stará mama, ktorá mi dosť dlho rozprávala o svojich vnúčatkách, s ktorými nebola celé tri roky. Ukazovala mi ich fotografie na mobile, ja som ju zo slušnosti počúvala a robila jej tým radosť. Aj tak som nemala nič lepšie na robote. Trochu som jej závidela, že ju príde, na rozdiel odo mňa, vyzdvihnúť veľká časť rodiny. Asi je rozdiel cestovať po troch rokoch a pár mesiacoch.

 

Mňa má na letisku čakať iba Yannick. Otec s mamou nemôžu, budú v službe. Kristínka si ešte len robí vodičský preukaz, tak sa na to podujal aspoň on. Dávno sme sa nevideli, ale často sme boli v kontakte cez internet. Nie vždy som však bola na miestach, kde bol počítač, elektrika a funkčný internet zároveň a nie vždy som mala chuť mu odpisovať. Stále ho považujem za dobrého priateľa. Má mi priniesť zimné oblečenie, lebo nič také som si na jar do Afriky nebrala. V Paríži by malo byť dnes osem stupňov, bez poriadnej vetrovky asi zamrznem. Bude to pre môj organizmus teplotný šok spôsobený takmer „zanedbateľným“ rozdielom, iba tridsaťpäť stupňov. Už tu v lietadle je mi nepríjemne chladno. Ani sa nečudujem, moje telo sa v Keni stretlo s klímou len niekoľkokrát. Zväčša sa pohybujem po podstatne teplejších miestach.

 

Z cesty mám zmiešané pocity. Som veľmi rada, že uvidím našich, tí mi tam naozaj chýbajú. Už iba pár hodín a budem s nimi. Mám pre nich nejaké darčeky, pri výrobe niektorých som bola osobne. Vyrobili ich mladí v dielni, ktorú sme pre nich vytvorili a poctivo som si ich ako prvý zákazník zakúpila. Už raz som za to bola ich vďačnými očami odmenená a dúfam, že sa budú páčiť aj tým, pre ktorých sú určené.

 

Veľmi sa teším na Piráta. S tým mám veľké plány. Chystám sa mu dať spraviť pas, zdravotnú prehliadku a zobrať ho so sebou do Kene. Predsa len mám rešpekt pre miestnou faunou a Pirát je perfektný strážca. Zíde sa mi v Mihangu. Pevne verím, že na mňa úplne nezabudol.

 

Ale na druhej strane, nesiem si so sebou aj veľa strachu. Nielen z Martina. Mám obavu aj z Yannicka. Volal mi a naliehal, aby som, ak len trochu budem môcť, prišla o pár dní skôr. Neviem, ako si to mám vysvetliť. Naši sú v poriadku, overila som si to sama, ale muselo sa niečo vážne stať. Komu, to mi už Yannick radšej nepovedal. Theo mi nedvíhal. Adam by mi nič neprezradil. Kontaktovala som teda Patrika a Olega, ale ani z jedného som nedostala konkrétnejšiu odpoveď len takú, že potrebujú súrne niekoho preliečiť.

 

Okrem toho si myslím, že za Yannickovým správaním je niečo viac. Domýšľam si, že chce povýšiť naše priateľstvo na niečo viac. Viackrát mi to naznačoval. Nielen v Londýne. Sama neviem, prečo mu nedokážem povedať jasné jednoznačné nie. Asi preto, že ho mám naozaj úprimne rada a nechcem ho stratiť. Chýbal by mi. Veľmi. Z nejakého dôvodu ho ako dobrého priateľa vo svojom živote stále potrebujem. Možno preto, že máme spolu veľa spoločného. Obaja musíme viac bojovať so sebou a svojou temnou stránkou ako ostatní.

 

Návrat do Paríža pre mňa znamená ešte jedno riziko. Seriózne mi tam bude hroziť náhodné alebo mnou neplánované stretnutie s mojím biologickým otcom. Od našej „dohody“ sme sa nevideli a jeho pokusy o kontakt som poctivo odignorovala. Aj na to bola Afrika dobrá. Držala ma mimo jeho dosah. Za tých deväť mesiacov sa mi nejakým zázrakom podarilo ako-tak mu odpustiť, ale nemyslím si, že som pripravená na opätovné stretnutie. Prispelo k tomu až uvedomenie si, že svojím vydieraním a mocou v podstate zachránil Martinovi život a chráni ho doteraz. Určite by už bol po tom, ako zabil niekoľkých významných Zatratených v ich sídle, dávno mŕtvy. A nielen on. Možno všetci naši priatelia.

 

Odpustiť neznamená zabudnúť. Stále sme s otcom na dvoch brehoch jednej rieky, ktorú nikdy viac nechcem prekročiť. No aj tak ma to za ním stále zvláštnym spôsobom ťahá. Preto sa za neho nejaký čas každý večer modlím, aj keď som si istá, že on o to určite nestojí. Jeho smola, nemal mať dcéru s Požehnanou.

 

Jednoducho, čím som bližšie k domovu, tým mám väčšiu hrču v hrdle a nie som s tým schopná nič urobiť. Asi som fakt mala radšej zostať v Keni. Bolo by to jednoduchšie, zbabelé ale jednoduchšie. A vôbec by mi to neprekážalo.

Autor Veronika Valent, 17.11.2016
Přečteno 208x
Tipy 3
Poslední tipující: Prskolet
ikonkaKomentáře (2)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Přečetla jsem jedním dechem jako vždy :-) Už se těším na další :-)

18.11.2016 05:47:12 | Prskolet

Mrzí ma tá dlhá prestávka. Urobím všetko pre to, aby som zachovala frekvenciu pridávania minimálne dve časti za týždeň. Pokračujeme už zajtra.:-)

19.11.2016 07:03:47 | Veronika Valent

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter