O ľuďoch - 6. časť - Liečba

Anotace: Alex sa momentálna situácia vôbec nepáči a rozhodne sa pre radikálnu, veľmi náročnú liečbu. O jej "drastickej" metóde sa viac dozviete v nasledujúcej kapitole. Neodporúčam po nej opakovať. :-) Výsledok vôbec nemusí byť žiadúci.

„Pochválen,“ povedala som vstupujúc do jednej zo spoločenských miestností Oratória. Muž, ktorého som hľadala, bol ku mne obrátený chrbtom a niečo vysvetľoval skupine chlapcov. Otočil sa a veselo ma privítal: „Pekne vítam, slečna Chevalier. Čo vás donútilo prísť na tento kontinent v tomto nehostinnom ročnom období?“ Evidentne bol v dobrej nálade.

Netajila som sa svojím zámerom: „Ahoj. Nič špeciálne. Ale u teba, okrem iného, plánujem žobrať.“

Don Jozef sa nahlas zasmial: „Jaj, tak to sa, moja, postav do radu, takých nám tu chodia stovky.“ Žmurkol na mňa a dodal: „O chvíľu sa ti môžem venovať, len tu niečo dokončím s chalanmi. Počkaj ma u mňa.“

V Oratóriu som bola ako doma, vedela som presne, kam mám ísť. Cesta sa mi však časovo natiahla vzhľadom na to, že mi do nej vošlo niekoľko známych tvárí, ktoré sa vypytovali na misiu a mňa ich záujem tešil. Nakoniec som sa dostala do kancelárie a sadla si do starého kresla, ktoré bolo opreté pri stene rovno pod obrázkom zakladateľa rehole. Jozef dorazil skoro okamžite po mne.

„Tak, ako sa máš?“ spustil bez predchádzajúceho úvodu.

Na túto otázku som nemala náladu odpovedať, hlavne jemu nie. Všetko pozitívne by bolo klamstvo. Preto som začala z iného konca: „Mrzí ma, že som odišla od saleziánov v Kariue.Ťahalo ma to do nemocnice. Uvedomila som si to, keď som sa tam s tou predčasne narodenou malou ocitla. Som tam potrebnejšia.“

Don Jozef si sadol na svoju stoličku pri pracovnom stole. Vážne sa na mňa pozrel a povedal: „Nemusí. Si tam, kde to chcel Pán. Hoci moji spolubratia brali tvoj odchod ako veľkú stratu. Za tie tri týždne, čo si u nich strávila, si ťa obľúbili. Vysvetlil som im, že zdravotnícka misia je pre teba vhodnejšia, keďže máš pár mesiacov štúdia medicíny za sebou. Navyše sa ti to v budúcnosti zaráta do praxe. Myslím, že to pochopili.“

„Ale aj tak ti chcem poďakovať, že si ma do Afriky poslal. Neveril by si, koľko som sa toho naučila. Napríklad viem vyrábať hlinené nádoby, sošky, zdobiť, vypáliť a všetko, čo s tým súvisí. Naučila som sa to v jednej z dielní, do ktorých chodím po práci.“

„To som naozaj rád, vyzeráš celkom spokojne. Aké sú tvoje ďalšie plány?“ V jeho očiach sa odrážal úprimný záujem.

„Ty vieš, že ja nie som veľmi na plány. Chcem sa tam vrátiť a naďalej pomáhať. To je všetko. Chýbajú nám peniaze a už so základným zdravotníckym materiálom máme obrovský problém nehovoriac o prístrojoch. Mám taký nápad. Po sviatkoch by som spravila prednášku s fotografiami pre tvojich mladých. Ukázala by som im, aký je tam život, aké máme starosti aj radosti a potom by sme mohli urobiť aspoň malú zbierku. Čo ty na to? Pomohol by si mi s tým? Vedeli by sme rozumne zužitkovať každé jedno euro.“

Jozef sa usmial, ako sa dokáže len kňaz usmiať na niekoho, kto je oduševneným optimistom. Ako na niekoho, kto chce spraviť z ničoho niečo podobné zázraku.

„Oratórium je ti k dispozícii. Ale podľa mňa by si tú prednášku mala urobiť ešte pred sviatkami. Potom budú mnohí mimo Paríž a musím ti prezradiť jedno tajomstvo. Pred Vianocami sú ľudia o poznanie štedrejší ako po nich, preto ti odporúčam lepšie načasovanie. Dvadsiateho štvrtého je v stredu, to už nemôžem. Budeme mať kopec inej roboty. Čo by si povedala na utorok? Pomocou sociálnej siete nemám žiadny problém za dva dni zorganizovať prednášku.“

Šťastne som sa usmiala, konečne moja cesta môže rýchlo nabrať zmysluplnejší rozmer.

„Jasné, že súhlasím, ďakujem, ďakujem! Daj mi potom vedieť, na koľkú mám prísť. Nech ti to náš Pán vynahradí na počte duší, ktoré prejdú cez tvoje ruky!“

„Da mihi animas... Amen. Takže sme dohodnutí. K večeru sa ti ozvem s presnejšími informáciami. Ty si zatiaľ priprav prezentáciu. Pekný deň a pozdravuj vašich,“ povedal mi vyprevádzajúc ma k dverám kancelárie.

S radostným pocitom, že sa mi konečne niečo vydarilo, som sa vybrala do nemocnice. Cestou začalo výdatne pršať a zmokla som ako myš. V Theovej izbe som si vyzliekla vetrovku a dala ju sušiť na príjemne teplý radiátor pri ktorom som sa zdržala pár minút. Po liečení som si k nemu sadla na stoličku a ešte chvíľu sa s ním rozprávala, popíjala čaj z automatu na chodbe a snažila sa mu zlepšiť náladu. Telo viem čiastočne liečiť, no smútok duše nie. Myslím, že v tých dňoch mu začínalo dochádzať, čo sa stalo, o čo prišiel, čo všetko to bude pre neho znamenať. So zlepšujúcim sa stavom prichádzalo aj tvrdé vytriezvenie. Zrazu nestačilo, že prežil. Ľutoval sa a nevedomky ho ľutovali všetci navôkol. Ani ja som sa tomu nevyhla.

Nechcelo sa mi ho nechávať samého. Bolo dosť hodín, svetla za oknom ubúdalo a ja som čakala na prvú návštevu, ktorá by ma pri jeho lôžku vystriedala. Bola mi príšerná zima, džínsy sa mi lepili na nohy a vlasy mali ďaleko do úplného vysušenia. Čiapka by sa bola dala žmýkať, keby som ju mala kde. Trčala vo vrecku mojej ťažkej vetrovky.

Nelákalo ma to von. No napriek tomu mi huba neprestávala mlieť, hoci sa mi jazyk od únavy jazyk. Sedela som schúlená v kresle v starom rozťahanom pulóvri, v ktorom som kedysi chodila na tréningy v prírode. Bol môj obľúbený, napriek nejakým vyťahaným očkám som ho ešte nebola schopná vyhodiť. Cítila som sa v ňom komfortne.

Nanešťastie ako prví prišli práve Martin s tou jeho Noémie. Čakala som kohokoľvek iného okrem nich. Bol to trapas. Ona bola vyobliekaná, dokonale upravená, v čižmách na vysokých opätkoch, v krásnom kabáte z prírodnej kože a ja - zmoknuté kura. Všimla som si na prstoch s fialovým lakom pekné prstene, možno niektorý dostala od Martina. Dnes som ho nemusela nútiť, aby sa na mňa nepozeral. Vyzerala som tak zle, že to robil podvedome. Vydržala som v ich „milej“ spoločnosti len pár minút. Keď som sa dvíhala na odchod, Martin mi povedal: „My už tiež pôjdeme, Alex. Ak chceš, vezmeme ťa domov. Vonku je poriadny lejak a ty si mokrá ako myš. Ak prechladneš, nepôjdeš na výlet do Ruska a Oleg bude z toho nešťastný.“

Chcela som ho odmietnuť, ale naozaj mi bola zima, do čižiem mi natieklo a súrne som sa potrebovala aspoň prezuť. Navyše bolo veľa hodín a potrebovala som sa pripraviť do kina. Okrem toho som si povedala, že sa musím naučiť existovať s faktom, že má Martin nový život s inou priateľkou. Mala by som sa k tomu odvážne postaviť čelom. Preto som sa rozhodla pre liečbu alergie alergénom a dúfala, že rýchlo zaberie.

„Ale budeš to mať poriadnu zachádzku,“ aspoň naoko som odporovala.

„To nevadí, radi to pre teba urobíme,“ odpovedal mi a mňa hrozne iritovalo množné číslo, ktoré už dvakrát použil.

V aute bola jeho nová blondínka zhovorčivá, za tých pár minút, čo sme spolu cestovali, som sa o nej dosť dozvedela. Aj o tom, ako sa chystá s rodinou lyžovať a Martin má prísť po sviatkoch na pár dní za nimi. Nikdy som nepočula o tom, že by sa môj bývalý vedel lyžovať. Táto informácia ma prekvapila. Počúvala som ju jedným uchom dnu, druhým von. Snažila som sa to od seba odrážať, ako sa odrážajú loptičky od gumenej strany stolnotenisovej rakety. Dokonca som si ich vedome predstavovala. Krásne veselé biele poskakujúce loptičky. Bojovala som s chuťou jednu z nich jej vystreliť do tváre. Bol to ťažký imaginárny boj, ktorý nemal víťaza, keďže skutočným protivníkom som si bola ja sama.

Nakoniec ma to prestalo úplne baviť. Mala som prízemnejší problém. Triaslo ma od zimy. Zložila som si ruky na prsiach, aby som si chránila zvyšky tepla a zároveň zahriala studené ruky, ale mokrá vetrovka mi ich skôr chladila. Martin bez slova pridal kúrenie v aute. Asi si to všimol. Aj on už mal novšie auto. Ktohovie, čo sa stalo s tým starým. Mala som ho rada. Zachránilo nám vtedy život.

´Asi zavolám Yannickovi, že večer nikam nejdem. A dám si teplú sprchu,´ pomyslela som si.

Martin sa obzrel na mňa s podozrivým úsmevom a mne došlo, že som sa kvôli tej zime zabudla blokovať. Vlastne nielen kvôli zime. Aj preto mi je v Keni tak dobre, tam som mentálne slobodná. Nie, že by tam zlo nebolo, ale nie je také agresívne. Aspoň tam, kde pôsobím ja. Určite je ho viac v krajinách, kde sú peniaze alebo moc. Tie zlo priťahujú. Stretla som tam len zo dvoch poriadne fialových. Zločiny tam zvyčajne konajú len z nejakého dôvodu zúfalí obyčajní ľudia.

Moje utrpenie sa chýlilo ku koncu. Blížili sme sa k nášmu domu. Keď auto zastalo, Martin sa otočil znova mojím smerom, aby sa opýtal: „Čo hovoríš na metasekvoju? Myslím, že sa vydarila.“ Obzrela som sa na voľakedy prázdne priestranstvo, ktoré vzniklo potom, ako minulé leto borovica, ktorú dal Martin zasadiť potom, ako zlikvidoval môj strom, vyschla a teraz tam stál mladý nádherný mladý stromček chránený z každej strany pevnými drevenými podperami, aby mu neublížil vietor, ani ľudia. Prečo som si ho doteraz nevšimla? Posledné dni som mala iné starosti ako obzerať si priedomie do každého detailu. Niečo ma zahrialo pri srdci. Síce mi o tom, že ho zasadil nepísal, no potešilo ma, že nezabudol. Na rozdiel odo mňa. Vďačne som sa na neho pozrela a pochválila ho: „Je krásna. Ďakujem.“

„Ozaj, Alex, v utorok je predvianočný večierok v kaviarni. Si vítaná.“ pozvala ma Noémie niekam, kam stále podľa mňa nepotrebujem pozvánku.

´Prídem. Just prídem! Stále som tam doma!´ naštvalo ma to.

Moja reakcia bola nasledovná: „Veľmi rada, aspoň sa porozprávam s Natáliou. Ďakujem vám obom za odvoz. Nech vám to Pán vynahradí na deťoch.“

Ani náhodou som to nemyslela vážne, vlastne ani neviem, prečo som to povedala. Evidentne prehovorilo moje temné ja. Už som ho príliš dlho potláčala a nepáčilo sa mu to.

Všimla som si trpký výraz v Martinovej tvári, ale Noémie to nepochopila nijak zle. Trocha mi to bolo ľúto. Chcela som, aby si uvedomila, že my dve kamarátky nikdy nebudeme. Asi. Nechala som ich v aute a rozbehla sa domov pevne rozhodnutá ísť do kina. Veď aj ja mám právo trocha žiť. Hoci aj s Yannickom.

V tichu mojej bývalej izby som sa zaprisahala, že môj vankúš slzy tak skoro neucíti. Presvedčeniu, že všetko je, ako má byť, som prestávala veriť. Aj ja som chcela nový život. Nadávala som si za to, že si sama sebe neviem rozkázať. Aké by to bolo super, keby sa dalo zablokovať si myšlienky na niekoho navždy. Škoda, že takto môj dar nefunguje. Naozaj veľká škoda. Neraz som si to overila. Ak by sa to dalo, bol by takmer dokonalý.

Idúcky domov som prišla na ďalší podnikateľský plán, ak by mi kariéra lekárky nevyšla a Zatratení by mi to dovolili. Biznis s blokovaním myšlienok iných ľudí na ich bývalé lásky by mal na trhu zaručený úspech. Verím tomu, mnohí by túto formu mojej pomoci za minimálny poplatok s radosťou uvítali. Ale nebolo by to najsprávnejšie. Minulosť nás učí, ľudia okolo nás nám udeľujú kruté lekcie, sami si ich svojimi chybami vo vzťahoch vyrábame. Bolo by to ako vyšklbnúť v závislosti od vzťahu kapitolu, pol knihy z románu a zahodiť. Nič by už nedávalo poriadny zmysel.