O ľuďoch - 8. časť - Ten sen

Anotace: Starý sen sa vrátil a živší ako v minulosti.

S prichádzajúcou nocou padol na mňa ťaživý smútok zapríčinený asi neutíchajúcimi výčitkami svedomia, alebo fakt neviem čím. Stretnutie s ňou mi neurobilo dobre. Nič mi nepovedala, ani nenaznačila, ale aj tak mi bolo jasné, že je zo mňa sklamaná. Aby som nepríjemný pocit potlačil, ponúkol som sa jej, že ju odveziem domov. Nebol to najlepší nápad. Len umocnil moju zvláštnu náladu.

 

No mohol som ju nechať premrznúť? Nemohol. Je síce moja bývalá, ale učili ma pomáhať ľuďom v núdzi, tak som tomu neodolal. V Theovej nemocničnej izbe sa na ňu nedalo pozerať. Sedela tam ako kôpka nešťastia, navyše poriadne mokrá a uzimená. Pôvodný dôvod mojej návštevy bolo získanie informácií o priebehu útoku, ale keď som uvidel, v akom stave je Alex, nedalo mi inak. Odložil som nepríjemný rozhovor s nadobro odstaveným členom nášho tímu na ďalší deň.

 

Nepamätám si, či som zažil niekedy trápnejší rozhovor ako v aute s dvoma ženami, pričom jedna bola ex a druhá súčasná. Celý čas som bol ako na ihlách. Bál som sa hlavne Alexinej reakcie. Možno to podvedome vytušila Noémie, pretože sa až príliš snažila rozprávať o príjemných veciach, ako sú Vianoce, nákupy, dobročinné akcie, na ktorých sa už zúčastnila a aj o tej poslednej, na ktorú sa chystá tesne pred sviatkami. Zdalo sa mi, že sa trocha vychvaľuje. Vlastne dosť. Napríklad o tom, ako bude piecť neviem koľko vianočných koláčov a rozdávať bezdomovcom. Alex slušne odpovedala na jej otázky, dokonca s vypätím síl položila sama nejaké. Inak som z nej cítil len napätie a nezamaskovala to, hoci sa naozaj snažila.

 

V aute som mal problém pozerať sa pred seba a vnímať cestu. Všetkými zmyslami som vnímal a poctivo zaznamenával Alexino vyžarovanie a Noémine inokedy celkom príjemné rapotanie mi dokonale liezlo na nervy. Keď Alex vysadala, stalo sa predsa niečo nepríjemné. To je nepresné slovo. Niečo zvláštne je lepšie.

 

Z úst mojej ex vyletela poznámka o deťoch. Keby som ju nepoznal, možno by ma presvedčila, že to myslí úprimne. Ale v okamihu mi došlo, že nie. Opak bol pravdou. Vyzeralo to, ako keby z nej prehovorila žiarlivosť, nevraživosť alebo niečo medzi tým. Pohľad na ňu ma presvedčil, že sa nemýlim. Aby som bol spravodlivý, ani mne sa nepáčila myšlienka, ktorá ku mne omylom prenikla. Počas jazdy zvažovala, či ísť s Yannickom do kina, alebo nie. Uvedomoval som si, že to bolo odo mňa sebecké, ale aj tam ma pri tom pichlo pri srdci. Má právo byť šťastná, ona aj Yannick. No prečo práve oni dvaja spolu? Nepozdávalo sa mi to.

 

Doma som sa znova snažil učiť. Naozaj som sa snažil. Ale nešlo to. Neskoro večer som to nevydržal. Nervozita ma donútila sadnúť si do auta a blúdiť ulicami mesta, úplne nezmyselne. No potom sa moje auto vybralo celkom prirodzene k jej domu. Potreboval som ju ešte raz vidieť. Tak ako voľakedy. Naposledy. Navrával som si, že je to naozaj naposledy. Chcel som pozorovať jej občasnú siluetu, ale svetlo v jej izbe nesvietilo. Možno si uzimená ľahla spať. Možno bola s rodinou v inej izbe obrátenej od ulice. Tak som tam sedel a čakal, či sa okno predsa len nerozsvieti a smutne uvažoval nad Olegom, Alex, Noémie, Yannickom.

 

Neďaleko domu z druhej strany zaparkovalo auto a z neho vystúpili dve postavy. Už podľa aury som vedel, že je to Alex s posledným menovaným. Zatajil sa mi dych. Pomaly vystúpili po schodíkoch až ku vchodu domu, tam sa pred mojimi očami pobozkali. Zlosť alebo to, čo ma v tej chvíli ovládlo, sa nedá opísať. V momente som odvrátil pohľad nadávajúc na seba a svoju sprostosť, som naštartoval, odišiel domov rozčarovaný, svojským spôsobom ponížený.

 

Sám zo seba som bol sklamaný. Celú cestu domov som si nadával, či mi naozaj bolo potrebné vidieť takéto divadlo. Pripadal som si totálne sprostý. ´Nechápem, prečo si s ňou stále nedám pokoj? Fakt nerozumiem, čo na tom skoro aziatovi vidí. Nikdy mi to nebolo jasné, prečo má k nemu Alex blízko. Vlastne bolo, ale vadilo mi to. Yannick je úprimný, celým srdcom dobrý, ochotný pomôcť, spoľahlivý kamarát a super ochranca. Mal by som byť rád, že sa dajú dokopy. Ale nie som. Kombinácia Alex a Yannicka sa mi absolútne nepozdávala. Hocikto iný by bol pre ňu lepší, ale  nie on. Len nie on. Dohája! Len nie on!

 

Prišiel som domov, osprchoval som sa a išiel spať rozhodnutý znova a hádam navždy na ňu zabudnúť. Ale ráno som sa prebudil na to, že sa mi po dlhých mesiacoch sníval starý známy sen o nej, o mne a milovaní. Kým bola preč, tak som ho mal možno len raz a potom to úplne skončilo. Prekvapilo ma, že po dva a pol stretnutiach bol späť a navyše živší ako inokedy.

 

V to ráno som si presne pamätal, ako v ňom Alex vyzerala. Bola nahá, krásne opálená v tých istých svetlých perinách s malým modrým geometrickým vzorom, ktoré som mal v noci v posteli. Dĺžka jej blonďavých vlasov bola takisto totožná s tou, ktorú mala teraz. Dokonca aj náušnice, ktoré mala vo sne, keď som ju bozkával na krk, boli presne tie, ktoré som si včera všimol v nemocnici. Určite boli z Afriky. Nejaké ručne vyrobené. Možno som si len ten sen nejakým zvláštnym spôsobom aktualizoval. Moje zvláštne do detailov pracujúce podvedomie ma udivovalo. Zobudil som sa plný túžby k žene, ktorá ma dávno opustila a bolelo ma to. Príšerným spôsobom bolelo a privádzalo ma to do zúfalstva. Znenávidel som ten sen.

 

Sadol som si na posteľ a pozeral na okno, cez ktoré prenikalo svetlo do izby aj v mojom sne. Dýchal som zhlboka. Bolo mi smutnejšie ako zvečera. Nevedel som sa rozhodnúť, či ten sen nie je moje prekliatie. On samotný by bol krásny, keby hlavnou hrdinkou bola Noémie, ale taký sa mi nikdy nesníval. Na otázku prečo, som nepoznal odpoveď.

 

Nemám ju dosť rád? Nie je pre mňa dostatočne príťažlivá? Hlúposť, strašná hlúposť! Noémie je nádherná baba. Keď ideme po ulici, som hrdý, že po mojom boku kráča kráska priťahujúca zvedavé mužské pohľady. Zo začiatku mi to prekážalo, ale zvykol som si a beriem to ako čistú závisť. Noémie je navyše priateľská, otvorená ako kniha, má milión dobrých vlastností, ktoré nemá Alex.

 

Ale nie je to Alex. Krutá realita ma vytrhla z môjho sna, ktorý som kedysi miloval a v to ráno neznášal. Môžem po Alex latentne túžiť celý život, ale šance na to, aby sa sen stal skutočnosťou zostanú asi navždy zanedbateľné. Ona ma nechce, odmieta, bojuje so mnou a z neznámeho dôvodu uteká ďaleko odo mňa. Pričom som jej nič takého neurobil. Nič, o čom by som vedel. Ona je zložitá minulosť, Noémie jednoduchá prítomnosť. Na to by som mal myslieť. Nepozerať viac dozadu, len dopredu.

 

Schmatol som telefón pod zámienkou kontroly času. Ani neviem prečo, stlačil som ikonku galérie a veľmi rýchlo sa v čase preniesol o dva roky dozadu. Pár zabudnutých fotiek z doby, keď sme spolu chodili, ma pichali do živého. Naučil som sa žiť s tým, že ma odmieta, že sa nechce so mnou stretnúť a porozprávať sa o dôvode rozchodu. Nikdy mi ho nepovedala. Bolelo ma, že dokonca klamala, len aby sa mi vyhla a to niekoľkokrát, keď som sa pokúsil o rozhovor, o stretnutie, o kontakt. Možno som sa vzdal príliš ľahko v pátraní po odpovedi na otázku prečo. Ale asi nie.

 

Oleg má pravdu, musel byť aj nejaký iný dôvod a možno bola predo mnou posledná šanca zistiť, čo sa vtedy stalo a to ma lákalo. Tu už nešlo o hrdosť, moju pýchu, zostala mi len čistá zvedavosť dozvedieť sa pravdu. V nič viac som si nedúfal. Dôvod rozchodu by mi úplne stačil. Stačil na to, aby som konečne zahodil spomienky na ňu a oslobodil sa.

 

Dlho som si myslel, že jej niečo vyčítala moja mama a preto sme sa rozišli. Ale nebola to pravda. Mama bola smutná z nášho rozchodu a snažila sa pritiahnuť Alex občas do kaviarne na výpomoc. Skúšala na ňu vplývať. Potom to s ňou vzdala aj ona.

 

Ja neviem, možno si Alex povedala, že mňa, náš tím, nechce ohrozovať. Možno si povedala, že pre nás nie je dosť dobrá, že nie je pravá Požehnaná na to, aby bola medzi nami. No to by neznamenalo automaticky náš rozchod. Trápilo ma to. Dlhé mesiace ma to naozaj trápilo. Ale musel som sa naučiť s tým žiť a nemyslieť na to každý deň. Oleg ma naočkoval škodlivou myšlienkou. Doslova prerazil môj ochranný pancier, ktorým som sa po rozchode obrnil a ktorý sa začal každým stretnutím s ňou viac rozpadať. Bude to chcieť veľa síl a energie znovu ho dať dokopy. Sám som bol na vine, to ja som ho k nám priviedol len preto, aby Alex nemusela byť vystavovaná riziku, ktoré naše akcie sprevádzalo. Oleg, ktorému som po sto rokoch našiel domov a zázemie, sa mi takto odplácal. Presne ten, ktorému som viackrát zachránil v akcii život. To má byť vďaka za to všetko? A ja toho mizerného chlapa, s ktorým to nikdy nebolo jednoduché, napriek všetkému stále mám rád.

 

Presne tomu bývalému utečencovi som sa v tej chvíli rozhodol zavolať a vynadať. Vyhľadal som jeho číslo, ale na konci zadávania som hodil mobil v zlosti o zem. Padol na rozhranie koberca a dlážky. Otvoril sa a vypadla z neho batéria. Dlho som sa naň bezradne pozeral. Medzitým som si dal rannú sprchu, ktorá nesplnila účel. Moje myšlienky a rozrušenie vôbec neupokojila. Nepomohli ani raňajky, ani otvorenie učebníc. Svedomie ma nakoniec prehovorilo. Čo ak sa mi chce niekto súrne dovolať? Bolo by ho treba aspoň poskladať a zistiť škody. Nebolo to odo mňa zodpovedné. Nakoniec som k nemu prišiel a zložil ho.

 

´Bože, nech nefunguje, lebo ja to spravím! Varujem ťa! Som na pokraji to urobiť. Prosím, nech nefunguje. Zastav ma, ak si myslíš, že je to nesprávne! Prosím, naozaj Ťa prosím. Urob to!´

 

Stlačil som tlačidlo zapnutia/vypnutia a on sa potvora rozsvietil. Po zadaní PIN-u mobil zafungoval.

 

´Škoda. Neviem, čia, ale škoda,´ pomyslel som si.

 

Tak som znova vyhľadal Olegovo číslo a čakal. Bolo na neho skoro ráno. Náš liečiteľ je typický tým, že si rád pospí. Povedal som si, že ak nezdvihne, tak mu už nezavolám. Nikdy nie na tú tému. Ani sa s ním o tom nebudem medzi štyrmi očami rozprávať. Jednoducho ho aj s jeho plánom budem ignorovať. Lenže už po troch zazvoneniach sa mi prihovoril rozospatý hlas: „Áno, Martin, deje sa niečo?“

 

Dohája! Zaváhal som. S tým som nerátal. S určitosťou ho hocikedy inokedy budím na viackrát. Tak prečo tak rýchlo zdvihol? Práve vo chvíli, keď mi to najmenej vyhovovalo.

 

„Prepáč, asi som ťa zobudil. Nechcel som. Vlastne chcel, “ začal som „hapkať“ nezmysly a uvažovať o tom, kam zmizla moja odvaha. Rozpadla sa ako môj telefón pred chvíľou?

 

„Tak čo máš na srdci?“ položil mi svojím typickým slovanským prízvukom Oleg. Keď bol rozospatý, znel cudzokrajnejšie ako zvyčajne.

 

„Chcel si, aby som sa ti ozval, keď budem rozhodnutý vypočuť si tvoj plán,“ povedal som neistým hlasom s dôrazom na posledné slovo nevediac do čoho sa ženiem. Na slovo rozhodnutý som s určitosťou prízvuk nedal.

 

Hlas na druhej stane okamžite získal iskru a intenzitu: „Vedel som to! O pár minút som u teba a v krátkosti ti to vysvetlím. Ani nevieš, akú si mi hneď zrána urobil radosť!“

 

„Tešíš sa zbytočne, len si ho vypočujem. To neznamená automaticky, že do toho idem.“

 

„Jasné, jasné, len vypočuješ,“ počul som pobavenie v jeho hlase, ale vôbec mi to neprekážalo. Nemal som čo stratiť. Už iba získať. Informácie. A hoci Noémie mám rád, dnes ráno som si jasne uvedomil, že mi na nej záleží žalostne málo. Pravda žiarila neónovým písmenami všade okolo mňa. Nešlo mi len o informácie. Bol som ochotný dať do hry vzťah s ňou, za posledný pokus o Alex bez nejakých vážnych výčitiek svedomia. Celý čas som si kládol otázku, že čo som to ja vlastne za človeka.

 

Odovzdane som povedal: „Čakám ťa, Oleg a prines niečo na raňajky, ja urobím kávu. Som zvedavý, čo si vymyslel. Možno je načase dať si poradiť niekým starším.“

 

„Tú poslednú vetu som nepočul. Zapni kávovar, už sa obliekam. Ešte mi budeš ďakovať, zasran!“

 

„Teraz som tú poslednú vetu zas nepočul ja. Uvidíme, či ti budem mať byť za čo vďačný. Vidíme sa.“

 

Vstal som, otvoril TO okno a pustil december dovnútra. Studený, vlhký, mestský nečistotami preplnený vzduch mi vnikal do pľúc a až ten zo mňa uvoľnil napätie. Boh mi nechcel zabrániť v mojej ďalšej chybe. Nechal ma v tom samého a možno sa na mne pritom ešte aj dobre bavil.

 

Stále som si pripadal ako blázon. Ako nočný motýľ, ktorý sa zúfalo vrhá do svetla dovtedy, až kým nezahynie. Po toľkom čase a zmarených pokusoch mi tento posledný pripadal najšialenejší. Ale v jednom som si bol istý, že bude naozaj posledný.