Ozvena krvi

2. Kapitola

Alessia

Už sme cestovali autom. Bola to celkom dlhá cesta. Kael zaspal opretý o moje rameno, rodičia sa rozprávali a ja som počúvala cez slúchadlá hudbu. To som mala rada – pozerať sa cez okno na prostredie. Vidieť krásu v prírode.

Prechádzali sme už vyše dvoch hodín okolo dlhých lesov. Zaujímavé, že si tu žiadny ľudia nestavali domy. Najbližšie mesto bolo pred dvoma hodinami cesty. Ten les musel byť dlhý, ak ho neskracovali obydliami.

Pozrela som sa na Aslana. Ten iba na mňa pozrel a vyplazil jazyk.
    Beriem ho ako môjho najlepšieho priateľa. Mám s ním veľmi veľa zážitkov a sama som ho cvičila. Stálo to veľa námahy a trpezlivosti. Ale zvládli sme to. Spoločne. Nemusím sa báť ísť s ním niekde bez vôdzky, pretože viem, že bude stále pri mojich nohách a nič ho nerozptýli. A hlavne ma ochráni. Žiadny muž by ma neochránil tak, ako môj pes.
  A tu narážam na ďalšiu vec – chalana nemám ani nehľadám. Myslím, že je to nezmysel, pretože skoro všetci sú rovnakí. Teda touto dobou mi prídu všetci rovnakí. A chalani hlavne. Pijú, fajčia, chodia na párty a sex je u nich každodenná záležitosť. Berú ženy ako niečo menejcenné a my sa im máme podriaďovať. Ale ja nie som nikoho psík ani otrok. Tak radšej budem sama. A predsa, načo by mi bol? Všetko zvládnem sama, nepotrebujem nikoho. Prinajhoršom – na ochranu mám Aslana.
    V tom otec zabočil a išiel do mierneho kopca. Už v tom momente som vedela kde sme, pamätám si túto cestu. Okolie, lesy, lesné cesty. Prišla mi spomienka ako sme tu zbierali huby. Ale prišla aj ďalšia. Utekaj a neobzeraj sa... Rýchlo som ju odtesnila a sústredila sa len na hudbu v mojich ušiach.

Pozrela som sa na Kaela. Prikryla som ho mojou mikinou a pohladila po vlasoch. Mám ho rada, aj keď je to môj brat. No práve pre to ho mám rada. Jasné, občas sa pobijeme a pohádame. Ale za nikoho som nebola vďačnejšia viac ako za neho.  Lebo on je môj brat. A miluje ma. Verím tomu.

Mama na mňa pozrela, usmiala a ponúkla mi chipsy, ktoré držala v ruke. Už som počula otca, ako hneď prosí, že aj on chce.

 Za chvíľu sme na mieste Boli tu naozaj krásne dlhé a husté lesy. A kto vie aké hlboké sú a čo v nich všetko je. Vždy ma to fascinovalo. Všetky tie zvuky, ten život aj tie neživé veci v nich, to iné prostredie, iný svet. Taký tajomný ale tak nádherný. Tentoraz ich preskúmam čo i len tajne, je mi to jedno. Veľmi opatrne a len s Aslanom. Ak náhodou. Chcem vedieť čo je v nich. Chcem zistiť čo tam je celú tú dobu.

Vždy ma to do lesa neskutočne ťahalo. Neviem to vysvetliť, ale ako keby som to cítila celým svojím telom, dokonca aj v mysli, že tam chcem ísť. Lesy ma vždy upokojovali, cítila som sa tam ako niekde, kde patrím, a príjemne. Bolo tam vždy tak ticho, nepočul si iných ľudí, iba zvuky, ktoré tam patria. Tam ma obklopovala príroda, ktorá nesúdi, pri ktorej som sa necítila ako to bezmocné dievča. Až na jednu udalosť, ktorá sa stala v týchto lesoch a odvtedy som moc z domu nevychádzala. Do lesov som vtedy nechodila. Aj by som povedala, že som sa ich bála. Ale keď som sa pozrela na tento, hneď som vedela, že toto je niečo iné. Možno práve tento bol niečím iný. Ale tentoraz tam už pôjdem a všetko zistím. Teda, snáď.

 V tom auto zastalo. Vytrhlo ma to zo zamyslenia a obzrela som sa. Drgla som do brata, otvorila dvere a vybehla von. Wow. Vyzerá to tu lepšie ako pred rokmi. Na záhrade to tu hralo farbami kvetov, ktoré nasadili. Vidím tu okolo les, v diaľke dlhú lúku alebo čistinku, tu kúsok potôčik. Dokonalé. Zvuky šumu a vtákov naokolo, vetra a hučiaceho motora auta. Zobrala som z auta svoju tašku a vošla som do chaty. Zostala, ako si ju pamätám. Skromná, jednoposchodová, malá kuchynka a jedáleň spolu s obývačkou. Asi zo tri izby s posteľami a spoločenská miestnosť so stolným tenisom a stolným futbalom. Nevedela som, či ma to hreje pri srdci alebo mi to sťahuje pľúca.

 Vybehla som von a Aslan už utekal po záhrade okolo chaty. Keď ma uvidel, rozbehol sa ku mne. Z auta som vytiahla deku, na ktorej bude spať a išla som do chaty. Položila som mu tu deku, Aslan bol vždy za mnou. A ja som šla hľadať izbu, ktorá bude moja.

⋆⁺₊⋆ ☾ ⋆⁺₊⋆

,,Teraz ťa porazím!" Zakričal mi Kael.

,,No sa ešte uvidí." Odpovedala som mu s úškrnom. On si myslí, že ma porazí v pingpongu. Aké vtipné. Hrávala som to často s kamarátmi, ak nerátam iné športy a hlavne beh, ktorý som robievala tiež.

Všetky športy som mala ako hobby, nebolo to niečo prvoradé pre mňa. Beh som robila hlavne kvôli dobrej kondícií a tiež som chcela mať silné nohy. A hlavne, už nikdy som nechcela byť slabá, už nie.

,,Vyhrala som. Koniec hry. Čo si čakal?" Zasmiala som sa mu.

,,Nabudúce to vyhrám ja."
            Vtom nás rodičia zavolali, že máme ísť jesť obed. Od rána sme cestovali, čiže som stihla jesť iba ráno narýchlo niečo.

Keď som dojedla, oznámila som, že idem vonku. Vyšla som von. Naraz som počula za sebou rýchle kroky. Keď som sa obzrela, všimla som si Aslana ako je hneď za mnou. No jasné, kde inde by bol.

,,Poď Aslan." Povedala som mu a rozbehla som sa von. Hrala som sa tam s ním, dávala mu povely a hladila ho. Obzrela som sa po záhrade. Vonku svietilo slnko a bolo veľmi teplo a príjemne. Išla som sa prejsť cez ňu a poobzerala som sa okolo. Bolo tu krásne ticho, bolo počuť len čvirikanie vtákov, šum vetra a bublanie potôčika. No započula som ešte niečo...

,,Hej, Alessia, chytaj!" Niekto zrazu za mnou zakričal, ja som sa trhla a včas som stihla chytiť loptu, ktorá na mňa letela.

,,Dobré reflexy máš. Vidno, že ti ešte ostali z toľkých športov,“ rozosmial sa otec.

,,Skoro si mi to napálil do hlavy, preskočilo ti? Teraz ti to vrátim!"

,,No skús sa trafiť," začal utekať a smiať sa. Ja som sa ešte posledný raz obzrela na stromy v lese blízko potoka pri chate ale nič som nevidela, len som mala divný pocit. Že tam niečo, alebo niekto bol a pozoroval ma. Možno sa mi to iba zdalo.

...

Prišla som z prechádzky na dvor. Pomaly sa začalo stmievať, aj keď som bola len kúsok na lúke, radšej som sa vybrala naspäť. Sadla som si za záhradný drevený stôl, kde sedeli aj ostatní.

,,Zas si bola vonku sama?“ povedala mama s nehou.

Kael mi vtedy tajne pod stôl podal keks, môj obľúbený. Usmiala som sa naňho.

,,Chcela som len byť sama a nemyslieť na toto miesto zlým spôsobom,“ oznámila som, no v sekunde som to oľutovala.

Otec s mamou sa na seba pozreli so sklamaným pohľadom. Kael len vydýchol.

Otec sa otočil na mňa. ,,Nemôžeš sa stále na to upínať. Nie je to...“

,,Ja chápem, čo chceš povedať, ale nevieš, aké to je. Ty si to nezažil!“ vyštekla som.

Do očí sa mi zberali slzy. Stále ma brali, akoby som bola psychicky narušená, že to nemám v hlave v poriadku. Mysleli si, že tých pár hodín na terapii zahladí stopy po traume. Mysleli si, že ma to dokáže vyliečiť tak, že na všetko zabudnem. Že zlomené časti sa dajú zlepiť. No tak to nefunguje. Ona pomohla len s tým, aby som sa nenávidela menej, ako predtým.

Než stihol otec niečo s tým zamračeným výrazom niečo povedať, hlesla som: ,,Prepáč ocko, asi len mi len práve zachýbala. Možno som unavenejšia ako vyzerám.“

Mama sa posadila vedľa mňa a pohladila ma po ramene.

,,V poriadku, miláčik, len nabudúce nezvyšuj na ocka hlas dobre? Máš mať k rodičom úctu. Nejdeš si teda ľahnúť?“ povedala s jemným úsmevom.

Nasilu som sa usmiala, ale srdce ma zabolelo. Akoby nechápali vážnosť situácie, akoby nechápali, čo prežívam a aké to je. Akoby som už ani nemohla vyjadriť svoje skutočné emócie. Nikdy sa o to nezaujímali. Ako to cítim. Tvárili sa, akoby sa nikdy nič nestalo.

Len som sa zdvihla a vykročila. Potom som však zastala.

,,Žije tu niečo v týchto lesoch?" spýtala som sa stále v hlave s tou spomienkou.

Otec na mňa pozrel a obočie mu vyskočilo hore. No potom jeho výraz bol zas neutrálny.
 ,,Určite niekde ďalej a hlbšie, ale tu blízko zrejme nie," odpovedal mi otec. Nebola som si istá tým či je to tak. Počula som tam niečo. No už som si nebola istá, či tomu verím.
 ,,Ráno sa vidíme," dodala som a pozrela sa na brata, prikývol.
 ,,Dobrú noc," zavolala mama za mnou. Ja som ani trochu unavená nebola. Vedela som, že spať určite nepôjdem. Budem rozmýšľať.

⋆⁺₊⋆ ☾ ⋆⁺₊⋆

Keď som sa pozrela na hodinky, bola som prekvapená. Už sú 3 hodiny? Ten čas veľmi rýchlo letel. Trochu ma premáhala únava, ale povedala som si, že spať nepôjdem. Nedokázala som to. Na úctu k Lare, ktorá v noci posledný raz vydýchla.

⋆⁺₊⋆ ☾ ⋆⁺₊⋆

Cez okno už ide lúč svetla. Začalo svitať. Hádam, že bude okolo piatej alebo pol šiestej. Stále som bola hore. Postavila som sa a pozrela som sa cez okno. Bol to krásny pohľad. Východ slnka nad prírodou. Ale keď sa zamyslím, čo v nej je, je to znepokojujúce a úchvatné zároveň. Môžu tam žiť malé a farebné stvorenia až po tie veľké, silné a nebezpečné.
    Mojím favoritom bol vždy vlk. Sú inteligentné, silné a spolupracujú ako skupina. Majú svoje pravidlá, ktoré ako svorka musia dodržiavať. Sú nádherné.

Preto mám aj psa, ktorý tak vyzerá. Kúpila som si toto plemeno presne kvôli tomu – československý vlčiak. Toto plemeno vzniklo vyšľachtením vlka karpatského a nemeckého ovčiaka. Preto sa dosť toto plemeno podobalo vlkom. Popravde, aj keby Aslan bol úplne iné plemeno, stále by som ho mala rada, lebo je to proste Aslan. Ale naozaj on. Odvážny, ochranársky a môj "vlk". Mám ho rada kvôli tomu, aký je.

Už je slnko vyššie. Pozriem na hodinky a vidím, že ukazujú pár minút po šiestej.

⋆⁺₊⋆ ☾ ⋆⁺₊⋆

Otec ma zobral vonku pred chatu. Ukázal na lúku a povedal: ,,Pamätáš si keď sme tadiaľ šli na turistiku?"
 Vtedy bola s nami aj moja kamarátka Lara. To bolo pol dňa utrpenia. Sranda, že pol dňa túlať sa po lesoch, kopcoch a tichých uliciach samej mi nevadí ale turistiky? Nie sú také zábavné. A teraz určite nemám náladu.

Jemne som sa usmiala. „Áno, pamätám.

,,Pôjdeme aj dnes? Pôjdu všetci." Otec mal nadšený ale záhadný výraz. Neprikladala som tomu nejakú dôležitosť.

,,Vy kľudne choďte, ja ostanem tu a preskúmam okolie."

,,Naozaj?"

,,Áno."

,,Tak fajn. Ale Aslan pôjde s tebou pre istotu. A dávaj si pozor. A keby si si to rozmyslela..."

,,Nie, ďakujem, ostanem tu a pôjdem sa prejsť." Rýchlo som povedala. Nemala som dnes chuť sa s niekým baviť.

⋆⁺₊⋆ ☾ ⋆⁺₊⋆

 Už vidím ako kráčajú tou lúkou. Mama na mňa máva tak som jej odmávala. Ešte chvíľu som ostala na záhrade a potom som si povedala, že idem na lúku, Aslan mi išiel hneď pri nohe.

Rozbehla som sa dole miernym kopcom. Moje dlhé, tmavohnedé vlasy mi viali vo vetre. Vietor je taký príjemný. A je to tu nádherné. Lúče osvetľovali celú čistinku, lietali tu motýle a bolo tu plno rôznych kvetov a iných rastlín. Teplo ma hrialo na pokožke a vietor ma osviežoval. Bol jemný. Počula som šum vetra v stromoch, čvrlikanie vtákov a bzučanie hmyzu naokolo. Iba som sa nadýchla a mala chvíľu zatvorené oči.

 Potom som sa poobzerala. Lesy stáli na oboch stranách, ich husté koruny sa dotýkali nad hlavou, zatienené lúče len sem-tam dopadli na zem. Čistinka medzi nimi pôsobila ako medzera medzi dvoma svetmi, ticho preťal len šuchot listov. Na kraji stála mohutná skala. Srdce mi búšilo, keď som sa k nej priblížila, každý krok po machu bol neistý. Skákala by som k Aslanovi a snažila sa ho vystrašiť – a napriek tomu, že vedel, že prichádzam, jeho pokoj ma ešte viac rozčúlil. No zrazu som započula blízko nejaký zvuk – dopad niečoho na zem. Keď som sa pozrela kúsok od seba, to čo som videla ma zhrozilo...