Vlákna osudu – Začiatok konca

PROLÓG

Ruiny Aetherie sa tiahnu pod nekonečnou oblohou, tiché svedectvo o zabudnutých časoch a mocných ríšach, ktoré sa rozpadli pod ťarchou vlastnej pýchy. Stratené sny ležia v prachu, pochované pod vrstvami popola, zatiaľ čo vietor cez trosky nesie ozvenu dávnych sľubov, ktoré už nikto nesplní.

Stojím na okraji zničeného mesta a mám pocit, že sa pozerám na odraz vlastnej duše. Všetko predo mnou nesie rovnaké jazvy ako ja. Roky utrpenia, kliatby a beznádeje, ktoré sa do mňa vpísali ako hlboké ryhy do kmeňa starého stromu. Každá mi pripomína stratený čas. A stratenú lásku, ktorej som sa nemohol dotknúť.

A teraz, keď som konečne slobodný, možno už je neskoro.

Chladný vietor sa preháňa ruinami a šepká príbehy o hrdinoch, ktorí sa obetovali pre vyššie dobro, o proroctvách, ktoré sa napĺňajú s trpkou iróniou. Počúvam ten šepot a cítim, ako mi trhá srdce, no prázdnotu v duši už nie je čím zaplniť.

Viem, že sa musím postaviť osudu. Že musím nájsť spôsob, ako ho prelomiť, nech už stojí čokoľvek v ceste. A ak mám prejsť cez čas a priestor, cez dimenzie a tie najtemnejšie sny – urobím to. Nie pre Kirakam. Nie pre spásu sveta. Ale pre ňu.

Moju Skazu.

Zovriem v dlani chladný úlomok čierneho kryštálu. Jeho povrch sa leskne, akoby v sebe skrýval kúsky nočnej oblohy. Hoci je chladný ako dotyk prázdnoty, v jeho vnútri horí plameň nádeje. A viem,že ak mám padnúť, nech je to až potom, čo jej budem stáť zoči-voči…

Už idem, láska. Už idem.