Vlákna osudu - Začiatok konca

KAPITOLA

PRVÁ

Ľadový prievan mi vtrhne do izby a vyženie ma z postele skôr,než by to dokázal akýkoľvek budík.

Zase tá zima.

Nahmatám okraj postele, prsty skĺznu po ošúchanom dreve. Ticho prerušuje len tlmený hukot ulice a môj vlastný tep.

Florencia sa prebúdza.

Prvé lúče sa opierajú o sklo a ulicami sa nesie vôňa čerstvého pečiva a kávy. Mesto dýcha spolu so mnou.

Občas mám pocit, že s každým východom slnka sa môj príbeh znova mení. Možno je to osud – alebo len moja túžba veriť, že každý deň môže byť začiatkom niečoho, čo má zmysel.

Sadám si na okraj postele. Chlad dlažby mi ukradne z chodidiel teplo. Ohnivé vlasy mi skĺznu na ramená v ťažkých kučerách a v rozmazanom odlesku zrkadla sa mihnú moje zahmlené zelené oči – unavené, ale stále so zvyškom iskry. Dotýkam sa bledých líc posiatych pehami. Sú chladné od vánku, ktorý preniká cez rámy starých okeníc.

Prejdem k balkónovým dverám, otvorím ich a nechám sa zasiahnuť ranným vzduchom. Tretie poschodie renesančného paláca mi ponúka výhľad, ktorý už mesiace len tuším. Viem, že tam vonku sú terakotové strechy a majestátna kupola Dómu, ale pre mňa sú to len farebné škvrny.

A tak sa sústredím na zvuky. Z ulice sa ozýva štrkot konského povozu, jeho kopytá rytmicky klopú o kamene – niekto už rozváža čerstvé ovocie na trh. Zľava ku mne dolieha šum fontány z námestia a tlmený rozhovor susedov, ktorí sa tradične stretávajú na ranné klebety. Staré klebetnice.

Napravo sa z pekárstva na rohu valí opojná vôňa čerstvého pečiva. Určite práve vyťahujú z pece chrumkavé panini a sladké cornetti. Medzi vôňami počujem cinkanie šálok a tanierikov, zmiešané so umením kávovaru.

V diaľke sa rozoznie zvonenie kostolnej veže a oznámi príchod nového dňa. Florencia pulzuje – a jej tep cítim v každom zvuku, v každej vôni, v každom vibrujúcom kúsku kamennej dlažby.

Zhlboka sa nadýchnem vzduchu plného nádeje a možností. Aj cez hmlu, ktorá ma obklopuje, vnímam, že som súčasťou tohto okamihu.

Dnes snáď bude lepší deň.

S novou energiou sa obraciam späť do izby, kde už počujem Theov tichý hlások.

„Mami?“ zašepká. Moje zlatíčko.

„Už som tu, láska,“ poviem a prejdem k nemu. Jedenásť mesiacov ma naučilo vnímať svet inak.

Sadám si k nemu na posteľ a opatrne vezmem jeho drobnú tváričku do dlaní. Je bledý, krehký, až príliš tichý na chlapca. Lekári si stále myslia, že je to rakovina – neúprosný nepriateľ, ktorý sa zahryzol do jeho tela a pomaly ho oberá o silu. Ale ja cítim, že v tom musí byť niečo viac. Niečo, čo nevedia pomenovať.

Napriek tomu všetkému je Theo úžasný. Chápavý, citlivý,dobrotivý. Nesťažuje sa, neplače, nikdy sa nepýta „prečo ja?“. Jeho malá duša drží viac odvahy, než majú dospelí, ktorých stretávam. A keď sa na mňa pozrie, vždy mám pocit, že mi v hrudi zapadne niečo na svoje miesto.

Chvíľu mlčí, až pôsobí vážnejšie, než by mal štvorročný chlapec.

Potom sa jeho pery pohnú.

„Mami… snívalo sa mi o ockovi.“

Tie slová ma zasiahnu priamo do hrude. Na okamih nemôžem dýchať. Ockovi. V našom malom svete takmer zakázané slovo. Čo mu mám povedať? Ako vysvetliť niečo, čomu ani sama nerozumiem?

„Naozaj, láska?“ udržím hlas pokojný, hoci ruky sa mi mimovoľne pustia do stlania postele, len aby som zamestnala nervy. „A aký bol?“ 

„Bol veľký.“ Rozmáchne malé ručičky. „A povedal, že ma príde pozrieť.“

Zatvorím oči.

Maškarný ples.

Tá jediná, magická noc pred skoro piatimi rokmi.

Mala som sedemnásť. A on. Tajomný cudzinec. Nikdy som nevidela jeho tvár, a aj spomienky naňho sú už len hmlistý opar.

„Tvoj ocko bol naozaj veľký,“ poviem jemne. „Stretli sme sa na plese, kde sme mali všetci masky.“

„A prečo tu nie je s nami?“

Najťažšia otázka. Nadýchnem sa.

„Je cestovateľ. Musel odísť veľmi ďaleko, aby objavil svoje tajné poklady. Ale ten najväčší nechal tu.“ Usmejem sa.

„Naozaj? A aký?“

Objímem ho tak silno, až mám pocit, že sa rozsypem.

„Teba, láska.“

Theo sa spokojne usmeje. Aspoň na chvíľu. Jeho choré telíčko slabne každým dňom, no jeho duša stále svieti. Kedysi behal po byte, smial sa, hral sa. Teraz je väčšinou unavený a opiera sa o mňa, akoby bol svet príliš ťažký.

Vieme, že čas sa kráti. A keď medicína nemá odpoveď, hľadám zázrak.

Oblečiem ho, pripravím mu raňajky, z ktorých zje sotva pár kúskov.

Zavediem ho do obývačky k jeho hračkám – miestu, kde sa kedysi hral celé hodiny.

„Elena čoskoro príde, láska, idem sa pripraviť do práce.“

Pobozkám ho na čelo a idem si zbaliť veci.

Elena je pre nás viac než len opatrovateľka a zdravotná sestra. Je moja opora. A, samozrejme, aj Theova. Má srdce na dlani a vždy vie, ako ma povzbudiť. Jej smiech je nákazlivý a jej objatia sú ako teplá deka v chladný deň.

Zazvoní zvonček. Ten zvuk ma vytrhne z myšlienok.

Otvorím dvere.

„Tamia, dobré ráno,“ zaznie Elenin jasný, usmiaty hlas. 

„Ahoj Elena,“ usmejem sa. „Už meškám.“

Rýchlo chytím mikinu, prehodím si ju cez ruku a obujem sa.

„Utekaj,“ zasmeje sa. „Postarám sa o neho. Zavolaj, keby niečo.Pa.“

„Čaute,“ poviem im obom ticho, poslednýkrát ho pobozkám na čelo – a odchádzam.