1.2 Prízrak minulosti pokračovanie

1.2 Prízrak minulosti pokračovanie

Anotace: Druhá z troch častí prvej kapitoly

V čase, keď Richard de Lacroix a Nicolas pri raňajkách prehovárali Pierrovi do duše, sedel zamyslený Michel la Fontaine na lavičke pred palácom a premýšľal nad udalosťami posledných dní i nad dôsledkami, ktoré z nich môžu plynúť. Súčasne s tým sa v spomienkach vracal do minulosti a práve to mu spôsobovalo najväčšie starosti. I keď ho Richard de Lacroix, podobne ako aj jeho verný sluha Jean ubezpečovali, že nástrahy minulosti sa opakovať nebudú, červík podozrenia sa mu beztak zahniezdil v hlave a posledné tri dni mu nedoprial pokojný spánok. V takomto rozpoložení ho našla jeho dcéra Elizabeth, ktorej za ten čas neušlo, že pokoj, ktorým jej otec vždy oplýval sa kamsi stratil. „Deje sa niečo, otec? V posledných dňoch totiž vyzeráš ustarostene, až sa čudujem, že si Patrice doteraz nič nevšimol.“
„Nerob si zbytočné starosti všetko je v najlepšom poriadku“ snažil sa ju odbiť a vystrúhal nie veľmi presvedčivý úsmev na čo Elizabeth odpovedala:
„Ak ťa trápia krivdy minulosti, môže ťa upokojovať, že za nimi spravíš čo nevidieť hrubú čiaru.“ nadhodila s neskrývaným optimizmom.
„Verím, že máš pravdu, tak ako doteraz mnohokrát. Závisí to však vo veľkej miere aj od toho, či rovnako zmýšľa aj Richard de Laroix.“
„Som si istá, že je to tak, nech sa už v minulosti dopustil voči tebe ho, zaiste nevstúpi dva razy do tej stej rieky.“ Po jej slovách jej otec len neurčito mykol plecami a radšej rýchlo zmenil tému rozhovoru nečakanou otázkou: „Ako sa má Sophia?“ Keď to počula, prekvapilo ju to, obzvlášť preto, že jej otec sa o jej priateľku nikdy nezaujímal, dokonca spočiatku bol čiastočne proti tomu, aby sa oni dve vôbec stretávali, takže mu odpovedala len rozpačito:
„Predpokladám, že dobre, aj keď sme sa pravdupovediac za posledné tri dni nestretli.“ Keďže však nechcela aby sa ich rozhovor uberal týmto smerom, tak skôr ako na to stihol jej otec odpovedať, dodala: „Nepôjdeme sa prejsť, mohlo by ťa to upokojiť a mne to, pravdupovediac tiež dobre padne.“ Michel po jej výzve zachoval mlčanlivosť, vstal však z lavičky a nasledoval ju. Elizabeth dobre poznala svojho otca a vedela, že pri prechádzkach v prírode býva mimoriadne zhovorčivý. Už dlhší čas chcela preniknúť do temných tajomstiev rodinnej histórie a dúfala, že keď svojho otca vytiahne von, rozhovorí sa aj o konkrétnostiach z dlho sa vlečúcich sporov medzi nimi a de Lacroixovcami. Jej otec ale nenaplnil jej očakávania. Namiesto toho z ničoho nič prehlásil: „Vieš o tom, že sa v mnohom podobáš na svoju matku, Elizabeth? Aj ona mi dokázala v ťažkých časoch dodať životný optimizmus tak ako ty teraz.“ Elizabeth na to ticho prikývla, nebolo to však pre ňu nič nové. Už od jej útleho detstva jej otec o mame často s láskou rozprával a vďaka tomu si o nej, napriek tomu, že si ju z osobnej skúsenosti nepamätala vytvorila pomerne jasný obraz, ktorý ešte dotváralo množstvo jej portrétov rozvešaných v ich honosnom paláci. Keďže sa ale nemienila vzdať tak ľahko, vážne prehovorila: „Neuniklo mi, že o minulosti so mnou odmietaš hovoriť. Aj teraz si zámerne zmenil tému prečo mi to robíš, otec?“ Jej otázka ho viditeľne rozrušila a bolo na ňom vidieť, že bojuje sám so sebou. Napokon sa ale odhodlal pehovoriť:
„Pred temnou minulosťou našej rodiny i pred všetkými spormi ktoré sme viedli som sa ťa vždy snažil chrániť. Sám by som toto obdobie najradšej pochoval a verím, že spolu s Richardom de Lacroix tak aj učiníme v najbližšej dobe.“ Len čo si to vypočula a videla otcov utrápený výraz, rezignovala a viac sa už k tejto téme nevracala. Zvyšok prechádzky im pomerne rýchlo ubehol, čo ale oboch prekvapilo bola stála neprítomnosť Patricea. Toho naposledy videli skoro ráno a domov sa vrátil až neskoro večer, keď u obaja spali. Vzhľadom na to, že s ich sluhom Jeanom po celý ten deň strojili úklady proti Pierrovi de Lacroix, bol v podstate rád, že po jeho návrate už jeho otec i sestra spali vo svojich izbách.
*****
Nasledujúce dni sa niesli v pomerne pokojnom duchu, Nicolas s Pierrom zabudli na nedávny spor a radšej sa o tom ani nezhovárali. Pierre sa však pri predstave vyplašeného pohľadu jeho brata pri zmienke o Sophii doteraz nevedel ubrániť smiechu a vcelku rád na to spomínal. Jedna vec ho však predsa znepokojovala. Jeho otec vyzeral čoraz ustarostenejšie, omnoho viac ako v to ráno, keď sa poškriepili. Začínal mať pocit, že práve on je tomu na vine a zhrýzalo ho svedomie. Keďže ani Nicolas ani jeho otec neboli v tom čase doma, vzal koňa a vybral sa smerom k lesu. Takéto prechádzky mu vždy pomáhali prísť na iné myšlienky. Na tomto mieste navyše takmer nebolo možné stretnúť ľudí, všeobecne sa predpokladalo, že tu žijú len tí, ktorí sa z rozmanitých príčin skrývajú pred zákonom a takýto ľudia sa nepotrebovali nikomu ukazovať na oči. Pierre síce týchto ľudí nijakým spôsobom neodsudzoval, dokonca sa ich snažil chrániť, keď mal k tomu príležitosť, s obľubou totiž konštatoval, že zákon v tomto kraji nosí konkrétne meno, čím prirodzene verbálne útočil na svojho úhlavného nepriateľa, dnes sa ale nemienil zamýšľať problémami iných. Miesto toho dúfal, že nikoho nestretne a vychutná si samotu v obklopení ktorej sa mu najlepšie premýšľalo. Tryskom cválal na koni a takmer si nevšímal okoli té prostredie keď za sebou zrazu začul: „De Lacroix!“ Ihneď zastal, obrátil koňa tým smerom odkiaľ počul prichádzať hlas, dobre však vedel, komu patrí. Zachytil na sebe pohľad tmavomodrých prenikavých očí, z ktorého sa v danom momente na počudovanie nedalo vyčítať vôbec nič, rovnako ako ani zo zdanlivo meravej, prísne pôsobiacej tváre. Pierre vystrúhal smerom k svojmu nepriateľovi opovržlivú grimasu a vzápätí pomedzi stisnuté zuby zasyčal:
„Patrice la Fontaine, čo tu hľadáš?!“
„Toto ti nepatrí, mám právo tadiaľto chodiť ako každý iný slobodný človek.“
„To isté platí aj pre mňa, alebo si si už stihol vďaka svojmu špecifickému výkladu zákona privlastniť ďalšie územie?!“
„Teba nič do toho!“ Pierre už evidentne zúril, rozčúlenie však premohla zvedavosť a tak pokračoval napodiv pokojne.
„Povedz, la Fontaine, komu to patrilo predtým? Ďalšiemu chudákovi, ktorý musel pred vami ujsť a teraz hľadá útočisko v pevnom objatí chudoby?!“ Z jeho hlasu znel očividný výsmech, čo privádzalo do zúrivosti pre zmenu Patricea la Fontaina. Aj on však svoju nahnevanosť veľmi dobre maskoval a prehovoril pokojne: „Toto nám nepatrilo, nepatrí a ani nikdy patriť nebude, mám, ako obaja vieme, záujem o iné územia, ale k ich získaniu ťa asi budem musieť zabiť a to sa mi teraz akosi nechce“ nadhodil len tak ledabolo Patrice. Pierrom zmienka o tom, že sa mu úhlavný nepriateľ vyhráža smrťou ani nemykla, práve naopak, otvorene sa smial. „To o čom hovoríš, nikdy nedostaneš, aj bez tých baní máte zlata oveľa viac, než ste schopní stráviť.“
„Akurát tak premýšľam“ preriekol Patrice a oči mu blčali, pričom ruka mimovoľne a takmer nebadane skĺzla pod jeho čierny plášť, „že akékoľvek vážne zranenie, ku ktorému by si prišiel, by možno otvorilo tvojmu otcovi oči.“ Úsmev z Pierrovej tváre ani teraz nezmizol.
„Nebuď hlupák, Patrice, vari sa ti nechce v takomto mladom veku porúčať na onen svet?!“ Po týchto provokačných slovách Patriceova ruka vystrelila spod plášťa. V ruke držal blýskavý meč a mieril ním Pierrovi priamo na hruď. Ten sa ale neprestal usmievať.
„Ako vidím, nedá sa s tebou jednať po dobrom“ ledabolo nadhodil Pierre a usmial sa ešte viac. V tom okamihu aj jeho ruka vyletela spod plášťa a výpad, akým zaútočil na Patricea bol tak prudký, že jeho kôň sa splašil a vyhodil svojho jazdca zo sedla. Patriceom to žuchlo na zem, pričom si vlastným mečom ľahko zranil ruku. Pierre popchol koňa a zavolal za ním „Pevne dúfaj, že sa už nestretneme La Fontaine! Naše ďalšie stretnutie by bolo už posledné!“ Následne prudko popohnal koňa a zmizol medzi stromami najrýchlejšie ako len vedel. Patrice sa pomaly zdvíhal zo zeme, pritláčal si dlaň na zranenú ruku pričom mu cez plášť začala presakovať krv.
„Bodaj ťa parom vzal de Lacroix“ vykríkol smerom, ktorým ho počul odchádzať aj keď vedel, že ho Pierre už určite nebude počuť. „Ja starý somár, veď som ho v podstate nechcel napadnúť ani mu nijako ublížiť iba ho trochu vyľakať, načo som sa len nechal vyprovokovať na súboj s ním? A nakoniec, prečo som sem radšej neposlal sluhu?“ Takéto a podobné myšlienky mu vírili hlavou spiatočnou cestou domov. O Pierrovi bolo totiž známe, že je najlepším šermiarom v okolí a vyzvať ho na súboj sa obvykle rovnalo takmer istej smrti. K tomuto neuváženému kroku naviedol Patricea jeho sluha Jean, ktorému on bezvýhradne dôveroval. Teraz sa však na vlastnej koži presvedčil, aký naivný krok to z jeho strany bol. Jeho jediným šťastím bolo, že domov to nemal ďaleko a rana na ruke nebola príliš hlboká. Naivne však dúfal, že svoje zranenie pred rodinou utají, pre jeho provokačné aktivity voči Pierrovi de Lacroix totiž jeho otec nikdy nevedel nájsť pochopenie a aj keď sám Patrice postoj svojho otca nechápal, nechcel s ním pre takúto malichernosť zbytočne prichádzať do konfliktu. Ako totiž pobadal, v poslednej dobe sa jeho otec správal až neobyčajne napäto a tajnostkársky, čo rozhodne v minulosti nebývalo jeho zvykom. Šťastie mu ale v tomto prípade neprialo, len čo totiž vstúpil do palácovej predsiene, natrafil na svoju sestru, ktorej samozrejme neuniklo jeho zranenie.
„Čo sa ti stalo s rukou, Patrice?“ spýtala sa ho miesto pozdravu a v jej belasých očiach sa okamžite odrážal strach a značné znepokojenie.
„Nie je to nič vážne, Elizabeth, pošli mi sem prosím Jeana, nech mi to príde čo najskôr ošetriť.“ Aj keď jeho hlas znel láskavo a pokojne, pokoj bol vari ten posledný pocit, aký prežíval. Dobre poznal zvedavosť svojej sestry a viac menej rátal s tým, že ju vysvetlenie, ktoré práve dostala neuspokojí.
„Nezľahčuj to, Patrice, veď krvácaš!“
„Práve preto buď taká láskavá a zavolaj sem, prosím ťa čo najrýchlejšie Jeana.“ zopakoval svoju prosbu tentoraz ráznejšie a hneď prestal predstierať predošlí pokoj, pričom v kútiku duše dúfal, že ju týmto odbije i keď predpokladať sa to neodvážil. Jeho sestra sa však, v zhode s jeho predpokladmi nenechala odradiť a namiesto splnenia jeho prosby pokračovala:
„Ako sa Ti to stalo?“ Patrice po tejto otázke pochopil, že zostávať za daných okolností s Elizabeth dlhšiu dobu v jednej miestnosti by nič dobré neprinieslo, vybral sa teda nájsť sluhu sám a ju nechal bez odpovede. Ako sa však ukázalo, nebolo vôbec potrebné hľadať ho, takmer sa s ním totiž zrazil na schodoch a hneď mu pokynul, aby ho rýchlo nasledoval. Keď ho Jean uvidel, bol zdanlivo prekvapený, hneď však nahodil vážnu tvár a pokorne kráčal za ním. Než ale stihol čokoľvek povedať, zašli práve za roh a Patrice na neho vyštekol: „Tie tvoje nápady ma raz zabijú!“
„Stalo sa niečo, pane?“ Namiesto odpovede mu ukázal ruku a povedal:
„Ošetri ma a nabudúce sa mi už nepokúšaj radiť žiadnu zaručene úspešnú taktiku na vyjednávanie s Pierrom de Lacroix! Nepopieram, že disponuješ kopou svalov, ale očividne Ti niekedy chýba zdravý úsudok a mne popri tebe z času na čas, bohužiaľ takisto.“ Jean vidiac, ako naštvaný Patrice je, mu jeho zranenie bez slov ošetril a hneď vzápätí sa mu pre istotu pratal z očí, pričom Patriceovi bolo pri pohľade na zošitú ranu viac ako jasné, že na ich dnešné stretnutie bude mať doživotnú pamiatku. Jeho poznámka o kope svalov však nebola len rozprávaním do vetra. Jean bol vysoký, širokoplecí vyšportovaný blondiak s mimoriadne bystrím zrakom, pričom prenikavý pohľad jeho modrozelených očí nikdy pre Pariceových nepriateľov neveštil nič dobré. Bol taktiež, napriek Patriceovmu častému spochybňovaniu a posmeškom, celkom zručným šermiarom a doteraz vyviazol z nejednej potýčky bez vážnejších zranení Patriceovi sa však zdalo, že popri všetkých týchto pozitívnych vlastnostiach má mimoriadne bujnú fantáziu, hraničiacu mnohokrát aspoň podľa jeho mienky až s poverčivosťou a príliš jednoduché myslenie na riešenie problémov. Obaja sa však, v rámci svojho rozličného postavenia rešpektovali a Patrice doteraz nikdy nezapochyboval o jeho oddanosti. Keď sa ten istý večer prechádzal osamote vo svojej luxusne zariadenej pracovni, ešte raz si premietal v mysli udalosti dnešného dňa a jediné, čo ho na tom celom aspoň čiastočne tešilo bol fakt, že sa o tomto jeho dobrodružstve nedozvedel a ako dúfal, ani nikdy nedozvie, jeho otec. Celkovo by ale tento deň najradšej vymazal z hlavy.
*****Pierre ale nebol týmto stretnutím o nič viac nadšený. Rozčúlilo ho, že nemá od Patricea a jeho ľudí nikde pokoj. Nielenže mu myšlienky na to, ako sa tohto človeka raz a navždy striasť nedali spávať, ešte mu musel skrížiť cestu aj na pokojnej prechádzke. Zároveň ale začínal ľutovať svoju prudkú reakciu. Nevedel si vysvetliť prečo, mal však pocit, že Patrice svoje vyhrážky teraz nemyslel vážne. Navyše ho nemal v úmysle zraniť, ako sa mu to neúmyselne podarilo. Pred odchodom si totiž stačil všimnúť krv na jeho ruke Keď sa vrátil domov, videl svojho otca a Nicolasa stáť pod stromom.
„Chcem s tebou hovoriť, Nicolas, čo takto zajtra ráno?“ povedal a odišiel od neho.
„Čo to malo znamenať braček, o čom chce s tebou otec hovoriť?“
„Vlastne ani neviem, v poslednom čase vyzerá dosť ustarostene. Mimochodom, kde si sa túlal celý deň?“
„Veď ma poznáš, vždy si rád doprajem prechádzku po lese.“ zahováral nenápadne Pierre.
„To áno, si to celý ty. Mimochodom, nestalo sa nič neobvyklé?, počul som totiž, že starý La Fontaine by mohol znova chystať nejaké úklady proti nám.“
„To by mnohé veci vysvetľovalo“ povedal Pierre a chabo sa usmial.
„O čom to vravíš?“
„V lese som stretol Patricea La Fontaina a nemal práve priateľskú náladu.“
„Zaráža ma, že o tom hovoríš s takou ľahostajnosťou, Pierre, mohol ťa predsa zabiť.“
„Triafaš vedľa, to ja som totiž mohol zabiť jeho.“
„Čím dlhšie rozprávaš, tým menej ti rozumiem!“ hlesol Nicolas bezradne Pierre teda dopodrobna vyrozprával Nicolasovi okolnosti stretnutia v lese.
„Dobre, že si ho nechal na pokoji, to by nám prinieslo iba ďalšie zbytočné problémy, ktoré v danej situácii naozaj nepotrebujeme.“ Pierre si nebol istý, čo táto posledná veta znamená, nemal však najmenšiu náladu na to, aby svojmu bratovi prezentoval dojmy, ktoré v ňom jeho poznámka zanechala. Navyše dobre vedel, že by z neho aj tak nič nedostal a nechcel si ešte viac zhoršovať dojmy z už beztak pokazeného dňa.
Autor Mikuáš Petrovič, 01.01.2015
Přečteno 677x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2020 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter