1. 3 Prízrak minulosti

1. 3 Prízrak minulosti

Anotace: Rozuzlenie prvej kapitoly

Nasledujúce ráno prebiehalo všetko ako obyčajne, Pierrovi sa dokonca zdalo, akoby z jeho otca opadla nervozita, melanchólia a smútok, ktorý na ňom ešte donedávna zjavne badal. Jeho otec sa však ani teraz dlho nezdržal pri stole, po chvíli vstal a pobral sa preč.
„Povieš mi, dočerta, čo sa s ním vlastne deje?“ Spýtal sa zrazu Pierre Nicolasa.
„Naozaj nemám poňatia, kamarát.“
„A o čom tak podstatnom ste sa to mali zhovárať dnes ráno?!“ „Tvoj otec mi včera nepovedal nič konkrétne a dnes na to už pravdepodobne zabudol alebo si to rozmyslel, veď ho poznáš.“
„Nesnaž sa robiť zo mňa blázna, evidentne ti to totiž nejde a ja strácam trpezlivosť, Nicolas! Dlhú dobu mám pocit, že vy dvaja kujete niečo za mojím chrbtom a taktiež si myslím, že to má niečo spoločné s tými prekliatymi La Fontainovcami!“ Keď to zo seba konečne dostal, mal pocit akoby mu zo srdca spadol obrovský ťaživý balvan, absolútne mu nezáležalo na tom, ako šialene táto predstava znela. Nicolas na neho hodnú chvíľu užasnuto pozeral akoby hľadal vhodné slová, napokon zo seba dostal iba:
„Si paranoidný Pierre, spamätaj sa kým si ešte sám sebou.“
„Je to všetko čo mi na to povieš?!“
„Samozrejme, prepáč ale momentálne nemám čas ani náladu rozoberať s tebou tvoje teórie, ktorým, ako som presvedčený, v hĺbke duše neveríš ani ty sám!“ Nicolasova nálada po tomto výstupe klesla až na bod mrazu a stratil sa Pierrovi z očí ako najrýchlejšie vedel. Vlastne bol prekvapený, že ho nenasleduje a ani si neuvedomoval, ako hlboko do lesa zašiel. Netrápila ho myšlienka, že by tu mohol aj on naraziť na Patricea La Fontaina, ktorý sa taktiež rád prechádzal v týchto končinách po čerstvom vzduchu. Oprel sa o blízky strom a v pokoji premýšľal nad tým, čo mohlo Pierra doviesť k tak šialenému záveru. Napokon usúdil, že to nepochybne bolo to včerajšie nečakané stretnutie s Patriceom. Pomaly sa chystal odísť, keď zrazu za sebou začul známy hlas: „Nicolas, si to ty?“
„Áno, Richard, som to ja.“ Obrátil sa a stál oproti svojmu otcovi. „Predpokladal som, že to čo ste mi tak neodkladne chceli povedať sa od vás dozviem už ráno pri stole.“
„Nebol by to dobrý nápad, to čo ti chcem povedať by rozhodne nemali počuť všetci, čo s nami stolujú.“
„Takže Pierra predsa jeho tušenie neklamalo a vy mu niečo tajíte?“ Richard ostal evidentne zaskočený a sklamaný, avšak namiesto výčitiek, pochopiteľných pre danú situáciu nasledovala len strohá otázka:
„Takže už niečo tuší?“
„Prirodzene, pred chvíľou mi svoje tušenie šplechol rovno do tváre, no stále ste mi nedali priamu odpoveď.“
„Áno, nemá zmysel to ďalej zapierať, nakoniec by som ti to aj tak musel povedať.“
„Tak mi to teda konečne povedzte a povedzte to aj jemu, aj tak si toho už dosť sám domyslel a vy sám ste si toho určite vedomí! Veľmi ťažko totiž skrývate ustaranosť, Richard.“ „Nepochybne nie som dobrým v pretvárke, veľa vecí sa však zmení, dalo by sa povedať už od zajtra.“
„Čo teda chcete urobiť?“
„Dohodol som si stretnutie s Michelom la Fontainom, bolo by načase dať staré spory konečne do poriadku.“ Keď to Nicolas počul, chvíľu tam len neveriacky stál a hľadel zdanlivo do prázdna, až sa zdalo, že sa to ticho nikdy neskončí. Napokon však povedal: „Netvrdím, že ma táto správa nepotešila, som však zaskočený náhlosťou vášho rozhodnutia a rovnako tak ma napĺňa znepokojenie.“
„Nemysli si, že som nad tým nepremýšľal, zrelo to vo mne už poriadne dlho a nakoniec, chcem sa dožiť pokojnej staroby, čo sa ako iste vieš, posledným trom generáciám našej rodiny nikdy nepodarilo.“ Richard sa po tomto krátkom monológu slabo usmial.
„Bol to váš nápad?“ Bez obalu sa spýtal Nicolas.
„Uvažoval som nad tým aj ja, prvotný impulz mi však dala moja dcéra.“
„Sophia?!“ Neveriacky a užasnuto sa spýtal Nicolas
„Ó áno, práve ona to bola a popravde, sám som bol prekvapený, nikdy predtým sa totiž o staré spory nezaujímala, ukázala mi však cestu, po ktorej som sa mal vydať už dávno a ak by som to bol urobil skôr, náš život mohol byť už teraz oveľa jednoduchší a krajší.“
„Možno máte pravdu“ skonštatoval Nicolas bezducho. Táto nečakaná informácia mu načisto vyrazila dych.
„Kedy za ním teda chcete ísť a kde sa máte stretnúť?“
„Vlastne za ním idem teraz, stretneme sa na odľahlom mieste, nechceli sme totiž aby nás ktokoľvek videl alebo počul.“
„Ste si istý, že sa tomu človeku dá veriť? Veď vám ide už dlho po krku!“
„Pozeráš sa na to neobjektívne, boli časy, kedy sme sa chceli povraždiť navzájom, teraz som si však istý, že mi nič nehrozí.“ „Idem s vami, nenechám vás odísť samého.“
„Prečo zrazu toľko emócií, Nicolas?“ Spýtal sa ho Richard s neskrývaným záujmom.
„Nahradili ste mi otca, ktorého som nikdy nepoznal, vychovali ste ma a vy teraz odo mňa čakáte, že vás nechám rútiť sa do možnej pasce?!“
„Príliš si si ma zidealizoval, Nicolas a na druhej strane príliš nenávidíš Michela la Fontaina, čo tvoj úsudok o ňom značne skresľuje. Ak ale máš náhodou pravdu a ja sa nevrátim živý, mal by si poznať pravdu o mne a tvojom otcovi.“
„Už ste mi predsa povedali ako to bolo s mojím otcom, zomrel za tragických okolností, alebo presnejšie povedané, zabili ho ľudia Michela la Fontaina a vy ste sa ma ujali.“
„Áno, to všetko je pravda, je tu ale ešte jedna podstatná vec a práve preto chcem, aby si poznal celú pravdu.“ Hovoril o tom celkom nenútene, sťaby preberali celkom banálnu tému pri šálke čaju, Nicolas však viditeľne znervóznel. Sám si nebol istý, či sa chce o svojom skutočnom otcovi dozvedieť niečo dosiaľ nepoznané. Jeho úvahy však náhle prerušil Richardov hlas
„Tvoj otec a ja“ začal pomaly, „mali sme toho toľko spoločného, obaja sme pomerne skoro ovdoveli, sami sa starali o svoje deti a predovšetkým, obaja sme boli rovnako arogantní, posadnutí mocou a bohatstvom. Priam niet divu, že sme si k sebe našli cestu.“
„Poznali ste môjho otca nejako bližšie?!“ skočil mu znenazdajky do reči, keď bolo nečakaných informácií už viac, než bol schopný naraz stráviť.
„Či som ho poznal! Boli sme najlepší priatelia, ba čo viac, bol mi ako brat, brat ktorého som nikdy nemal!“
„Prečo ste mi o tom nikdy nepovedali?“
„Ťažila ma minulosť, ktorú som chcel navždy pochovať a vymazať zo svojho života i spomienok, ty si sa na nič nepýtal a mne to tak vyhovovalo.“
„Čo vás tak ťaží a prečo s tým vychádzate až teraz?“
„Lebo moje posledné stretnutie s Michelom la Fontainom nedopadlo dobre, práve preto tam chcem ísť sám.“
„Čo sa tam stalo?“
„Ja a tvoj otec sme okrem spoločných cieľov mali aj spoločného nepriateľa.“
„Michela la Fontaine“ zašepkal Nicolas.
„Presne tak. Musím povedať, že za svojich mladých čias som bol rovnako prchký ako je Pierre. Chcel som sa s Michelom porátať raz a navždy, prichystať mu pascu, z ktorej neunikne. Tvoj otec to samozrejme neschvaľoval, upozorňoval ma, že Michela príliš podceňujem a riskujem viac ako je vhodné. Pohádali sme sa, povedal som mu, že je zbabelec, ktorý cúva pred každým väčším nebezpečenstvom, to ho vyprovokovalo a napriek tomu, že so mnou v tomto prípade výnimočne takmer v ničom nesúhlasil, šiel na to osudné stretnutie so mnou. Rovnako ako ty, ani on ma nechcel nechať v náročnej situácii osamote. Ako sa ukázalo, obavy tvojho otca sa naplnili, Michel na dohodnuté miesto neprišiel, namiesto seba tam poslal zopár ozbrojených chlapov. Padli sme do pasce, tvoj otec mi zachránil život sám seba však zachrániť nedokázal. Keď sa to stalo, vzal som si ťa k sebe a vychovával ťa ako vlastného syna. Všetkých svojich predošlých plánov som sa vzdal. Pravdupovediac, vtedy aj teraz si myslím, že som to v podstate ja, kto zabil tvojho otca. Nedržal som síce v ruke zbraň, ktorá spôsobila jeho smrť, no nebyť mojej nerozvážnosti a provokácie voči nemu, mohol on žiť a ja by som bol teraz mŕtvy. Uznaj teda, že som v podstate nebol až tak šľachetný, ako si si pravdepodobne doteraz myslel. Skôr by som mohol povedať, že za okolností, ktoré nastali a ktoré som navyše sám spôsobil bolo mojou povinnosťou postarať sa o teba“ Keď Richard skončil svoje rozprávanie obaja muži na seba zamračene hľadeli. Nicolas bol v šoku a nedalo sa povedať, že by po týchto zisteniach nezapochyboval o mužovi, ktorého si doteraz bezvýhradne ctil, napokon však povedal: „Každý z nás robí v živote chyby, tak to už skrátka chodí. Nech boli dôvody vášho konania po smrti môjho otca akékoľvek, na podstate veci to nič nemení, idem s vami.“
„Si si tým naozaj istý?“
„Samozrejme, ničím som si nebol istejší.“ Na Richardovej zamračenej tvári sa mihol úsmev.
„Nech je po tvojom, ale mali by sme vyraziť hneď, máme pred sebou dlhú cestu." Vyrazili teda, pomaly sa trmácajúc lesnými cestičkami.
„To si ten starý blázon musel vybrať na stretnutie miesto niekde pánubohu za chrbtom?“ skríkol Nicolas, keď sa už lesom túlali najmenej tri hodiny.
„Áno, ten starý blázon si ho takto vybral“ odpovedal Richard a smial sa.
„Ospravedlňujem sa vám, pane.“
„Vlastne máš pravdu, s bezpečnosťou som to asi poriadne precenil.“ Ďalej pokračovali v ceste mlčky. Onedlho sa dostali na rozsiahlu čistinu a zastali.
„Nikto tu nie je, vari sa La Fontaine bojí vášho stretnutia?“
„Nie, nemáme sa stretnúť tu.“
„Načo sme sem teda šli?“
„Tu ma počkaj, ak sa do hodiny nevrátim, mal si pravdu a ja budem už pravdepodobne mŕtvy.“ Richard to hovoril pokojne, akoby sa práve rozprávali o nejakej príjemnej téme pri šálke čaju, na Nicolasovej tvári sa však objavil náznak zneistenia. Richard si to všimol a pokračoval: „Načo toľké obavy Nicolas, povedal som ti predsa, že mi nič nehrozí a okrem toho, jediná podstatná vec je vaše šťastie, za to som ochotný dať hocičo. Ale no tak, len som žartoval“ dodal, keď zbadal preľaknutý výraz Nicolasovej tváre. Hneď nato sa chabo usmial. Následne sa mu obrátil chrbtom, prešiel krížom cez čistinu a zmizol v neďalekej húštine. Po zhruba polhodinovom trmácaní bol na mieste Opatrne sa rozhliadol okolo seba, podľa ich dohody ho tu už mal čakať. Nikto tu ale nebol a táto skutočnosť ho navzdory pokoju, ktorý ho od rána napĺňal znepokojovala. Vari mu Michel la Fontaine nachystal ďalší podraz tak ako pred rokmi? Alebo už jednoducho neveril jeho úprimnej snahe konečne dospieť k zmiereniu? Stál tam a chladne uvažoval nad tým, čo bude teraz robiť. Chcel odísť a na všetko sa zrazu vykašľať čo ako hlúpo a zbabelo by to znelo. Obrátil sa a chystal sa preč, napokon však vykríkol:
„Michel la Fontaine, ste tu? Alebo ste rovnaký zbabelec ako sa o vás hovorí?! Vari ste sa za všetky tie roky vôbec nezmenili?!“
„Že sa vy opovažujete nazývať ma zbabelcom, de Lacroix“ ozval sa zrazu za ním unudený hlas. Keď sa Richard otočil, stál oproti nemu sivovlasí, trochu strhane pôsobiaci muž nízkeho vzrastu. Ich stretnutie, vzhľadom na Richardovu výšku pôsobilo tak trochu komicky, Richard dokonca na chvíľu zaváhal, keď sa ale bližšie prizrel starcovým modrozeleným očiam a tvári, nepochyboval. Na prísne a rázne črty, ktoré z tej tváre vyžarovali sa jednoducho nedalo zabudnúť ani po rokoch.
„Michel la Fontaine“ oslovil ho Richard ledabolo, „tak predsa ste sem prišli.“
„Ó áno, bol som tu v podstate celý čas, už hodinu tu na vás totiž čakám, iba som chcel zistiť, ako dlho ste ochotný čakať vy a musím vám povedať, naozaj nemáte ktovieakú trpezlivosť. Absolútne ste sa nezmenil aj pri našom poslednom stretnutí ste bol netrpezlivý a viete predsa ako to dopadlo.“ Zdalo sa že Michel sa vyžíva v tomto monológu, v urážaní svojho spoločníka, akoby zo seba dával na povrch roky hromadenú nenávisť. Ostrý výpad ho trochu zaskočil a zdalo sa, že aj Richard je sám zo seba do istej miery prekvapený, Michel mu ale v odpovedi rozhodne v ničom nezaostal:„Nepopieram, že zub času sa na mne neúprosne podpísal a taktiež nemienim zo seba robiť svätca, skutočne ale obdivujem vašu odvahu. Nemyslím si totiž, že by ste za mnou zaostával, práve naopak, v mnohom ste ma, pokiaľ ide o napáchané zlo prevýšili.“
„Nerozumiem, kam tým mierite, la Fontaine!“
„Nebojte sa, raz dva vám to objasním“ odpovedal Michel načisto znudene. „Predstavte si, de Lacroix, že nech som už napáchal za života čokoľvek skazené, rozhodne sa mi, na rozdiel od Vás nepodarilo vlastnou nerozvážnosťou a zbrklosťou zabiť svojho najlepšieho priateľa a urobiť z jeho syna sirotu!“ Ako to vravel, neovládaeľne sa začal smiať, kým v Richardovi vzkypela snáď všetka zlosť kombinovaná s veľkými výčitkami svedomia, ktoré si už tak či tak sám vzbudil cestou sem. S vypätím sa však dokázal ovládnuť a v slovných útokoch nepokračoval. Namiesto toho len nečakane vykríkol:
„Tak DOSŤ!“ Hneď v nasledujúcej chvíli siahol Michel po zbrani a aj keď Richard čisto reflexívne urobil presne to isté, bez úmyslu útočiť už relatívne pokojne ďalej hovoril: „Neprišiel som, aby som vám vyhadzoval na oči chyby, ktoré sme v minulosti obaja napáchali!“
„Tak čo teda chcete, de Lacroix?“ opýtal sa Michel a skrýval kord späť pod plášť.
„Zmierenie a pokoj pre nás i nasledujúce generácie našich potomkov, to je to jediné na čom mi záleží.“
„Dovoľte, aby som vám pripomenul, že naposledy, keď vám záležalo na zmierení, mala byť cesta k nemu vybudovaná skrz moju smrť, iste teda pochopíte, že berúc tieto okolnosti do úvahy vám už neverím ani jediné slovo.“
„Prirodzene, že vás chápem, musím teda spraviť niečo, čo vás presvedčí“ usmial sa Richard a hodil svoj kord k Michelovým nohám. Vzápätí vytiahol spod plášťa pištoľ a odhodil aj tú. Jeho spoločník na to gesto sprvu nereagoval a stále tam stál, mieriac kordom na jeho hruď. Po krátkej chvíli si však uvedomil čo to znamená a sklopil zbraň.
„Znova sa vás pýtam o čo vám ide?“
„Pozor pane! Je to určite pasca!“ Obaja muži sa otočili za zdrojom toho nečakaného výkriku. Čelom k nim stál muž bledej tváre s polodlhými blond vlasmi a ostrými rysmi.
„Vy sa pravdepodobne nikdy nezmeníte, la Fontaine, vždy si so sebou beriete vašich poskokov!“ Michel sa tváril, sťaby jeho narážku nepočul a prehovoril k neznámemu príchodziemu, ktorý na Richarda mieril pištoľou: „Čo tu dopekla robíš, Jean? Jasne som Ti predsa povedal, že sem idem sám a žiaden doprovod si neželám“
„Dobre si vaše slová pamätám, pane, rovnako dobre ale poznám intrigánov ako je henten, zaiste mi teda odpustíte,že som tentoraz váš príkaz nerešpektoval“ Napriek tomu, že Richard stál pokojne a nedal na sebe absolútne nič znať, opovrhnutie a urážka, akej sa mu dostalo ho nenechali chladným. Paradoxne ho ale oveľa viac mrzelo zistenie, že Michelovi krivdil. Ani jeho spoločník však prítomnosťou svojho sluhu nebol nadšený, nuž len stroho prikázal:
„Odlož to Jean, ako vidíš, nie je ozbrojený.“
„Tým by som si nebol taký istý, môj pane.“
„Mám dojem, že podstatnejšie je, čím som si istý ja, tak zlož tú zbraň a to hneď!“ Aj keď Michelov príkaz vyznel rozhodne a neoblomne, nemohol sa ubrániť obavám z toho, že jeho sluha má predsa len pravdu a Richard de Lacroix mu chystá rovnakú pascu ako pred rokmi. Navonok však tieto obavy nedal na sebe znať. Jeho sluha medzitým pochopil, že so svojím názorom neobstojí, nuž veľmi neochotne sklopil zbraň a stratil sa kdesi v kroví.
„Takže znova Richard, hovoríte tu o zmierení a pokoji ako o veciach, na ktorých vám najviac záleží, ako to ale chcete dosiahnuť po toľkých rokov nenávisti a intríg? Ako dočerta chcete odčiniť všetkých tých mŕtvych, zbedačených a ukrivdených, ktorých máme obaja na svedomí?!“
„Sám dobre viete, že nedokážeme vrátiť ani čas, ani život tým, ktorých sme zabili. Avšak to, akým spôsobom dokážeme urovnať naše vzťahy závisí iba od vás, ja skladám zbrane a pokorne čakám na vaše požiadavky. Len vy sám si musíte určiť, za akých podmienok ste ochotný zmieriť sa so mnou.“ Po týchto slovách vystriedal výraz pohŕdania na Michelovej tvári výraz absolútneho údivu a prekvapenia.
„Určiť si podmienky? Ja...?“ Michel to zopakoval a stál tam akoby neveril tomu, čo práve počul. „Myslíte to vážne?!“
„Samozrejme, úplne vážne“ stále rovnako pokojným hlasom zopakoval Richard.
„Moje podmienky ste ale poznali už dosť dlho, celé roky ste o tom vedeli, vždy som chcel len to zlato, zlato na pozemkoch ktoré ste získali neprávom. A vy ste nikdy neboli ochotný sa tomu podriadiť, vy a ani tri generácie pred vami, tak sa vás znova pýtam, o čo vám teraz ide?“
„Bol som blázon!“ povedal Richard zrazu. „ba čo viac, obaja sme boli blázni, celé tie roky sme žili iba nenávisťou voči sebe, chcem s tým teraz raz a navždy skoncovať a užiť si pokojnú starobu! A naše deti taktiež majú právo na pokojnejší život bez strachu a intríg, to iste i sám uznáte“
„Svoje požiadavky som vám už povedal“ odvetil mu Michel chladne.
„Ó áno“ povedal „a musím sa priznať, že som s nimi aj dopredu počítal.“
„Tak teda? Zostane ako vždy len pri prázdnych slovách?“
„Obávam sa, že nie“ ľahkovážne nadhodil Richard, usmial sa, vytiahol spod plášťa akúsi listinu a podával ju Michelovi.
„Čo je to?“
„Darovacia listina. Týmto sa vzdávam nárokov na sporné územie pre ktoré viedli naše rodiny siahodlhé spory. Odteraz to patrí vám.“ Michelovi chvíľu trvalo, kým pochopil význam týchto slov. Keď sa spamätal z prvotného prekvapenia, vzal listinu do rúk roztvoril ju a začal čítať. Čím dlhšie čítal, tým boli črty jeho tváre prívetivejšie až sa napokon celkom rozjasnili. Na listine, ktorú mu Richard pred chvíľou podal totiž stálo:

Ja, Richard de Lacroix, gróf z Beaujolais sa týmto vzdávam nárokov na neprávom nadobudnuté územie v prospech Richarda, grófa de La Fontaine. Toto moje rozhodnutie som prijal úplne slobodne, je nemeniteľné a záväzné tak pre mňa, ako i pre nasledujúce generácie, pokiaľ sa obdarovaní slobodne nerozhodnú inak.

„Toto je snáď po prvýkrát za celé tie roky, čo ste dokázal dodržať slovo, de Lacroix.“
„Mám teda zaručenú pokojnú starobu, la Fontaine?“
„Áno, teraz ju už máme zaručenú obaja, de Lacroix, za to vám ručím. Je len škoda, že sa medzi nami odohralo toľko zla.“
„To áno, ale čas sa, nanešťastie, nedá vrátiť, to som vám už povedal a vzhľadom ku všetkému, čo sa za tie roky stalo z nás dobrí priatelia jednoducho nebudú, to čo sme však docielili mi úplne stačí a pokladám to za dobrý základ do budúcnosti.“ Obaja muži podišli k sebe a podali si ruky. Na tvárach sa im zračila viditeľná úľava.
„Škoda, že až teraz“ zopakoval opäť Richard a pustil mu ruku. Pomaly od seba odstúpili stále na seba hľadiac a každý sa chystal ísť svojou cestou, zaiste sa tešiac na pokojné prežitie ich zostávajúceho času. Vtom ale znenazdajky zaznel výstrel a Richard de Lacroix sa zrútil k zemi dolu tvárou. Michel, sprvu zjavne netušiac čo sa deje tam chvíľu neveriacky stál a obzeral sa okolo seba v snahe nájsť útočníka. Nikoho však nevidel a to v ňom vyvolávalo ešte väčší strach ako to, že nemal pri sebe žiadnu proti pištoli postačujúcu zbraň. Napokon, naplnený všetkou tou ťaživou bezradnosťou skríkol:
„Čo sa to tu dopekla deje?!“
„Nič vážne sa nedeje, môj pane“ ozval sa zrazu známy hlas. Z krovia pomaly vystúpil Jean, v ruke držal pištoľ z ktorej sa ešte dymilo, smial sa a mieril ňou Michelovi priamo na srdce.
„Ty si sa načisto zbláznil!“ skríkol naňho Michel celý bez seba. „Práve teraz, keď sme konečne dosiahli zmierenie!“
„Ale, ale, akéže zmierenie? Ten starý somár je predsa mŕtvy, typujem, že mladý Pierre de Lacroix sa správe o smrti otca nepoteší!“ vravel Jean chladne a stále viac sa usmieval. Na chvíľu sa odmlčal akoby očakával ďalší Richardov výbuch hnevu no keď videl, že sa nezmohol na slovo, rovnako chladne pokračoval:
„Opovážlivo tvrdíte, že som sa zbláznil, no dovolím si tvrdiť, že mám viac rozumu, než vy dvaja dohromady! To ja som nahovoril Sophiu de Lacroix aby presvedčila svojho otca o potrebe dohodnúť sa s vami! Nahovoril som jej rozprávky o tom ako veľmi ma škrie nepriateľstvo medzi vami a ona tomu uverila. Nebyť jej naivnej iniciatívy, nikdy by sem ten prašivý kretén nebol prišiel a naďalej by ste stereotypne nažívali vo vzájomnej nenávisti. Taktiež som využil vzájomné priateľstvo vašich dcér, o ktorom ste vy zjavne nemali ani poňatia! Tajne som dúfal, že spolu niečo vymyslia a ako sa ukázalo, naozaj sa činili. Bolo nesmierne zábavné sledovať ich naivitu, musel som sa premáhať, aby som sa neprezradil. To ja a nikto iný než ja som to celé zorganizoval, aj keď musím priznať, mal som vážne obavy z možného neúspechu, nie vždy totiž zaberie ženská prostoduchosť na mužskú hrdosť. Ako však vidíte, šťastie mi aj tentokrát prialo. Obaja ste sem prišli s očakávaním nádeje, nevediac, že idete na istú smrť. A ani jeden z vás sa nevráti domov živý! Musíte uznať, že je to priam úžasná irónia, vy dvaja zomriete s vedomím vzájomného zmierenia po mnohých rokoch, ale vďaka vašej smrti sa mi znova podarí rozpútať intrigy, nenávisť a zlobu medzi vašimi potomkami a postarám sa o to, aby ich to všetkých priviedlo do záhuby!“
„Naozaj si sa zbláznil!“, znova zopakoval Michel. „Čo z toho budeš mať ty?! Aký bude mať pre teba význam, keď to mnohoročné peklo znova rozpútaš? A vôbec, prečo to všetko robíš?!“ Jean sa drsne zasmial a pokračoval, stále mieriac pištoľou Michelovi na hruď:
„Pri troche šťastia môj plán vyjde a budem to ja, kto sa zmocní vášho bohatstva a uchopí moc, moc ktorá mi právom patrí!“
„Si šialený, prečo to všetko?! Navyše, akým právom si ty, obyčajný sluha bez štipky urodzeného pôvodu nárokuješ na majetok, ktorý mojej rodine patrí celé stáročia?!“ zreval Michel teatrálne neveriac vlastným ušiam.
„Kde sa v tebe tá strašná nenávisť berie?!“
„Spomeň si na svoju minulosť, Michel la Fontaine, spomeň si na Jeanine Aroyovú, ktorú si pred rokmi odvrhol, na dieťa ktoré v tom čase nosila pod srdcom, dieťa, ktoré si vymazal zo svojho života, nikdy ho nevidel, na ktoré si snáď po tých rokoch aj zabudol!! Jej právom a právom toho dieťaťa si nárokujem na všetko, čo patrilo tebe, na všetko čo si tak veľkoryso doprial svojej rodine, kým ona prežívala na hranici dôstojnosti v absolútnej chudobe!“ Z Jeanovej tváre sálala nenávisť, zároveň však na ňom bolo vidieť aj určitú úľavu, akoby ho to, čo práve povedal, ťažilo už mimoriadne dlhú dobu. Naopak, Michel po jeho slovách celkom zbledol, stál oproti nemu neschopný akejkoľvek obrany, ohromený tým, čo sa dozvedel. Zdalo sa, že pri zmienke o tej žene z neho vyprchal aj ten zvyšok životodarnej sily, čo v ňom ešte bol.
„Myslel si si“ pokračoval Jean rovnako nenávistne, „že tvoj plán vyjde a minulosť si pochoval pod nánosmi času, teraz si ale tvoja minulosť prišla po teba. Pozeráš sa na obraz vlastného svedomia a ako vidím, desí ťa to!“
„Moje deti za nič nemôžu, nemôžeš ich predsa trestať za niečo, za čo nesiem zodpovednosť a vinu výhradne ja“ povedal napokon po dlhšom mlčaní Michel.
„Vôbec nič si nepochopil?!“ Zlostne vyprskol Jean. „Tvoje deti mali všetko, čo som mal mať aj ja, už len tým sú v mojich očiach vinné!“
„V situácii v akej som bol, som nemal na výber, nechcel som si pre chvíľkovú nerozvážnosť zničiť rodinu.“ ani nevedel, prečo mu to vlastne teraz hovorí, v hĺbke duše sa však odvážil dúfať v to, že ho jeho slová obmäkčia.
„Svoju rodinu si uchránil pred rozpadom a potupou, ale ju i jej syna si tým uvrhol do zúfalej situácie, ktorá ju nakoniec zabila a opovažuješ sa dúfať v moje odpustenie a svoju záchranu?!“ Ako to Michel počul, pochopil že je všetko stratené a bleskovo vytiahol kord. Teraz stál oproti Jeanovi aspoň ako tak ozbrojený, odhodlaný brániť sa do poslednej chvíle. „Obdivuhodne chrabré gesto ísť kordom proti pištoli“ ocenil to Jean chladne. „Je len škoda, že ti to bude nanič, ale nedá mi poznamenať, že všetko mohlo byť aj úplne inak, ak by si mal pred rokmi trochu viac odvahy a citu pre zodpovednosť.“ V tej chvíli sa Michel s výkrikom vyrútil na Jeana pevne zvierajúc kord v ruke.
„Uvidíme sa v pekle“ prehovoril Jean bez náznaku akýchkoľvek emócií. Zaznel výstrel a Michel la Fontaine sa zrútil na zem priamo k Jeanovým nohám. Ten sa rozosmial ľadovým smiechom a krátko na to sa pobral pokojným krokom naprieč čistinou, smerom ku kroviu z ktorého práve vyšiel. Zanedlho sa stratil medzi hustým porastom, vyšvihol sa do sedla koňa, ktorý tam naňho čakal a odcválal odkiaľ prišiel zanechajúc oboch ťažko ranených mužov na čistine.
Autor Mikuáš Petrovič, 02.01.2015
Přečteno 549x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2020 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter