Záhada Hudcovič 1/8

Anotace: Najprv sa ospravedlňujem zato, ako dlho mi to trvalo, naozaj nemám čas skoro na nič... Začína sa to trošku zamotávať, uvidíme, ako to dopadne... :) Neviem, či som to tu už spomenula, ale ZH má podtitul: Záhada prázdnej solničky. Len tak pre info :))

Sbírka: ZÁHADA HUDCOVIČ 1 Záhada prázdnej solničky :)

„Rýchlo!“
Žofia sa zohla ku chlapcovi, snažila sa mu nahmatať pulz.
„Nič!“ kričala zúfalo. „Ten chlapec je...“
Hlavou sa mu priblížila k ústam, no dych nepočula. Medzitým prepukol Jožkin plač do hysterického záchvatu a Ferka mala k nemu veľmi blízko. Cecília hádam prvý krát v živote nevedela, čo robiť a Atile došli aj všetky sarkastické poznámky. Veď toto už nebol vtip!
„Rýchlo, robte niečo!“ vykrikovala a pritom si sadla na zem a triasla sa na mieste.
„Veď robím!“ zahučala jej naspäť Žofia. „Obávam sa ale, že mu niet pomoci...“
Vtom začuli šuchot za chrbtom. Otočili sa a zbadali Kordolu, ktorá dychčala, zrejme po namáhavom behu.
„Čo sa to tu deje? Prečo ten krik? Práfe som spiefala kalerábom jednu úšasnú opernú áriju a úplne ste ma prekričali!“
No potom zbadala Mirka.
„Ach, nije, zase? Úbohý chlapec, uš aj on...“ krútila hlavou.
Žofia sa prudko postavila a pozrela žene do očí.
„Ako to myslíte, že zase a aj on? Stáva sa to tu často???“
„Hm...“ premýšľala chvíľu záhradníčka. „Raz mesačne? Ako kedy, záleží od postavenia planét a ešte aj priestupnosť roka v tom zohrá feľkú úlochu...“
„To nemyslíte vážne!“ skríkla Cilka nespúšťajúc oči z mŕtveho chlapca.
„Je mi ľúto, slečinka, ja len prafdivo!“ odsekla, akoby ju obvinila z klamstva.
Dobehol Alojz. V ruke zvieral palicu a klobúk mu visel ja jednom uchu.
„Čo je to tu za krik? Plašíte mi zajace! A potom že nič nechytím! Oh... Čo sa stalo s Mirušinečenkom?“ zhíkol pri pohľade na postavu v kaluži krvi.
„S kým?“ pozrela nechápavo Žofia.
„Mirušinečenko je... Mirko... môj synovec. Takže, už aj on? Zavolaj sanitku, Kordola!“
„Počkať, počkať!“ Cilka zodvihla ruku. „Vy tu máte telefón???“ zrúkla hystericky.
„Ale nie, kdeže,“ smial sa flegmatický dedo, „tu sa to stáva tak často, že za rohom stojí sanitka na pohrebné účely!“
Kordola sa postavila ku bráne vedúcej do zeleninovej záhrady a z celej sily skríkla:
„SANITKÁÁÁÁÁÁÁ!!!!!!!!!!!!!!“
Cecilka v šoku vypla kameru.

Keď Kordola prestala so svojím výstupom, Žofia schmatla mobil, ktorým našla trošku signálu a zavolala pohrebnú službu a políciu. Tí pobehali po záhrade a porobili veľa fotiek, potom zobrali z tela nejaké vzorky a prikázali pohrebníctvu Mirka odviezť na súdnu pitvu, aby zistili príčinu smrti, hoci vidly trčiace z brucha považovala Žofia za dostatočný dôvod úmrtia. Po namáhavej sérií vypočúvania sa konečne dostali dovnútra. Bola už tma a všetky boli otrasené zo zážitku, ktorý rozhodne nebol príjemný. Narýchlo sa navečerali a s ukľudňujúcim bylinkovým čajom utekali do izby, kde sa zamkli. Veď ten, čo zabil Mirka môže byť ešte blízko!
„Kto by len chcel zabíjať malého chlapca?“ pýtala sa Jožka so slzami v očiach a popíjala z šálky. Ruka sa jej triasla, už niekoľkokrát sa obliala, no akoby si to ani nevšimla.
„Hm... Neviem, to musel byť nejaký psychopat...“ ozval sa zo zavretej skrine v rohu miestnosti Ferkin hlas.
„Možno mal Mirko AIDS,“ podpichla Atila, čím dala najavo, že je zase v poriadku.
„Asi sa stal obeťou vírusu pomätenia. Najprv ho oslabí a potom donúti spáchať samovraždu!“ zamyslela sa Žofia, no Cilka nesúhlasila.
„Podľa mňa to urobili tie pavúky!“ ozvala sa rozhodne a položila prázdnu šálku na stôl. „Veď už napadli Miška, zrejme bol druhý na rade jeho brat!“
„To iste!“ odfrkla Žofia. „Pavúky! Som zvedavá aké! Sme tu už dosť dlho a len samé kosce, kosce, kosce! Cítim sa ako na hajzli, no tie potvorky by neublížili nikomu!“
„A čo tá čierna vdova?“ vytiahla svoj triumf Cilka.
„No, vieš... Vlastne... Chcela som len zdvihnúť náladu... To bol tiež kosec, trošku vykŕmený... Nič viac...“
Hneď sa do nej pustili.
„Ty si teda dobrá krava, Žofa!“ Cilka zúrila.
„Súhlasím!“ pridala sa Atila. „O čo ti ide? Aby sme prepadli?
Žofia sa postavila a dvihnutou hlavou oznámila:
„Skôr neviem, o čo ide vám! Na projekte pracujem sama, s občasnou pomocou Cily a pritom mne na jeho výsledku nezáleží! Ak vám tu vadím, balím veci a odchádzam ešte dnes!“
„Ale nie, Žofi,“ snažila sa ju uchlácholiť Ferka a pomaličky vyliezla zo skrine, „majú ťažký deň, to koniec koncov my všetci a... Veď vieš...“
„Viem,“ prikývla Žofia, „nemusia si to ale vybíjať na mne. Faktom ostáva, že tu niekto, alebo niečo zabilo deväťročného chlapca a nikto tu zrejme nie je v bezpečí! Neverím variante, že mu do brucha zapichol vidly kosec!“
Nabrúsene si sadla a na jeden hlt vypila zvyšok čaju z hrnčeka.
„A čo si teda myslíš? Že ho zabil vírus?“ Cilka sa pobavene zasmiala. „S tým rozdielom, že ak by tu vyčíňal nejaký vírus, upozornili by nás naň. A ak by o ňom nevedeli, boli by zrejme mŕtvi aj Miško aj Lojzo a tá záhradníčka, nehovoriac o Raffaele!“
„Kategoricky odmietam veriť nejakým blbostiam o pavúkoch! Cecília, si ľahko manipulovateľná! Uveríš všetkému!“ Žofia po nej fľochla pohľadom a položila prázdnu šálku na stôl.
„A čo ak sa len dobre maskujú?“ Cila sa postavila a vyslovene na Žofiu kričala. „Možno už nechcú Miška, ale nové obete!“
„To iste!“ prevrátila oči Žofa. „A ty by si mala obmedziť sledovanie hororov!“
Cilka jej už chcela niečo odvrknúť, no do reči jej skočila Jožka.
„A... a čo ten...“ zafňukala, „Ajkov obojok? Bola... bola tam krv... a...a pav...pavučina...“
„Vidíš!“ Cila sa vďačne na Jožku usmiala. „Vysvetli to!“
No Žofia ani okom nemihla.
„Pavučiny sú v tomto dome všade! Je tu nenormálny neporiadok, všade blato, hmyz, prach... A krv? Zrejme sa pobil s nejakou myšou. Proste, nemáte racionálne myslenie a ľahko uveríte hovadinám!“
Prudkú výmenu názorov ukončila až Ferka.
„Ticho! Pozrite!“
Rukou ukázala na posteľ. Anička sedela natlačená v kúte, pri stene a triasla sa. Pozerala dopredu skleným pohľadom a zhlboka dýchala.
„Tak sedela už keď sme odchádzali. To je dobrých šesť hodín...“ podotkla Ferka a dotkla sa rukou Aničkiného čela.
„Je úplne studená! Čo sa s ňou deje?“
Žofia zabudla na hádku a podišla k nej tiež.
„Anička...“ oslovila ju a chytila jej ruku. „Čo ti je?“
Anna k nej trošku otočila hlavu, no opäť pozrela pred seba a nepovedala ani slovo.
„Nechaj ju tak,“ povedala Atila, „asi je unavená, veď to my všetky. Nejdeme radšej spať?“
„Výborný nápad!“ ocenila Cilka. „A ráno môžeme ísť pozrieť Miška!“
„Dobre, ale ja sa k nemu nepriblížim!“ oznámila Ferka, keď s nábehom skočila do svojej postele.