To sa občas stáva 2. kapitola- Nie každý deň je príjemný

Anotace: Oboznamujeme sa s ďalšou postavou a začína sa nám to zamotávať:Dak sa vám kapitola páči, pls napíšte komentár:))osprawedlnte ma za chyby:DD

Miestnosť bola preplnená hrajúcimi sa deťmi. Krik ich jemných hláskou sa vznášal okolím a postupne sa strácal. Žena sediaca v rohu izby sa dívala do prázdna a krúživými pohybmi si masírovala ramená. Tvárila sa akoby ani nepočula silu detskej komunikácie a zatvorila oči. To, že ich nevnímala, mohlo byť spôsobené jej dlhodobou praxou.
Po tom, ako ju vyhodili zo škôlky začala pracovať súkromne. Matky z okolia jej z radosťou zverili do opatery svoje deti. Predsa žena s takou skúsenosťou musí vedieť, čo robí a dôvod odchodu zo škôlky ich zvlášť nezaujímal. Emília bola žena v rokoch a poznala dobré mravy. Svoju prácu mala rada. Užívala si každú sekundu prítomnosti toľkých šťastných tváričiek. Dobíjali jej energiu a už sa necítila taká stará ako vyzerala. Hoci mala len päťdesiatdva, vďaka vráskam a neupravenej tvári vyzerala minimálne na šesťdesiat.
Ľudia ju považovali za silnú osobnosť. Vždy si stála za svojim názorom a nemenila svoje rozhodnutia len kvôli tomu, že s tým pôvodným nikto nesúhlasil. Nekládla moc veľký význam tomu, čo si o nej mysleli iný. Stačilo jej, čo si myslela ona a na názory iných nebola zvedavá. Vždy sa snažila konať tak, aby sa nemusela hanbiť sama pred sebou.
Pomaly sa blížila piata hodina, čiže by mali postupne začať chodiť rodičia po svoje ratolesti. Vstala, rozhliadla sa okolo seba či je všetko v poriadku a prešla cez miestnosť určenú na hranie do kuchyne. Chytila do trasúcej sa ruky kanvicu, napustila ju vlažnou vodou a zapojila ju do elektriny. Sadla si za stôl a pokúšala sa upokojiť svoju neustáte hýbajúcu sa ruku. Trpela začínajúcim Parkinsonom a to bol v konečnom dôsledku aj dôvod na vyhadzov.
Celý ten čas čo pracuje doma, uvažovala nad tým či je to naozaj ten pravý dôvod výpovede. Nemala predsa za sebou žiadne prešľapy a svoje povinnosti si plnila svedomito. Možno že ju niekto zo spolupracovníc nemala rada. Možno sa na ňu sťažovala a vymyslela niečo, čo bolo dosť závažné na výpoveď ale dosť chúlostivé na to, aby o tom spolu diskutovali. Nedali jej žiadne vysvetlenie. Len jej jednoducho podali papier s podpisom riaditeľa a poslali ju domov. Trápilo ju to... Takto veľmi ju netrápilo ešte nič v jej živote. Dokonca ani smrť jej prvého manžela. Ten terajší na nej nebadal žiadne náznaky smútku a ak aj badal, nijak to nedal najavo.
Keď začala voda vrieť, opäť sa postavila a načiahla sa za ňou. Ruka sa triasla o niečo menej. Cvičenia na koordináciu jej pohybov poznala dokonale a nerobili jej problémy. Vo chvíli keď nalievala vriacu vodu do hrnčeka, ozval sa zvonček. “Konečne“ pomyslela si a šuchtavými krokmi sa približovala k dverám. Dnes výnimočne nemala moc náladu na prácu s deťmi, takže sa im skoro vôbec nevenovala. Takéto chvíľky máva každý a rodičia ju predsa musia pochopiť v prípade že by sa deti sťažovali. Koniec koncov, čo by chceli za 20 korún na deň. Keď sa dostala k dverám, odstránila bezpečnostnú reťaz a po nakuknutí otvorila. Patrila k opatrným ľuďom a vždy si pred otvorením overovala identitu návštevníka. V tomto prípade to bol, tak ako predpokladala, otec jedného z detí.
- Dobrý deň, pani. Prišiel som si po Janka.
Bez zbytočných rečí sa stratila v izbe kde sa zabávali deti.
- Janko? Janko! Máš tu otecka. Je čas ísť domov.
Otec si prezeral obrazy na chodbe a čakal kedy bude môcť vypadnúť aj so svojim synom. Nerád pre neho chodieval, od rozvodu s manželkou sa však mal právo stýkať sa s ním len vtedy, keď na neho mama nemala čas. Chcel využiť túto možnosť a zastavil sa po neho najskôr ako to šlo.
Ema sa vrátila k dverám.
-Už ide...
Odvrkla a pozerala sa smerom do kuchyne. Teraz jej záležalo najmenej čo si o nej muž pomyslí. Mala predsa iné, dôležitejšie starosti.
Alojz bol preč akosi dlho. Nemala poňatia v akom obchode sa nachádza. Odišiel zhruba pred dvoma hodinami a to išiel pôvodne kupovať len mlieko a rožky. Od kedy zomrel jej prvý manžel, mala prehnane vysoké požiadavky na veci týkajúce sa bezpečnosti. Presne musela vedieť, kto sa kde nachádza, kedy odišiel a kedy sa približne vráti. Nezvládla by už takú tragédiu akú zažila v minulosti.
Janko sa dostavil na chodbu a Ema sa zohla aby mu mohla na nohy obuť štýlové malé botasky. Rodina to nebola určite chudobná...
- Skoro by som zabudla. Zajtra sem Janka nevoďte, nebudem doma. Mám nejaké povinnosti a z deťmi tam ísť nemôžem.
Áno, aj pamäť jej občas vynechávala. Občas sa jej stávalo že zabudla komu čo povedala a pristihne sa pri tom, ako opakuje tú istú vec stále dokola. Nuž čo, staroba je už raz taká. Niekto kedysi povedal, že ľudia sú takí starí, na koľko sa cítia. Emília sa s touto myšlienkou nestotožňovala, hoci občas mala energie ako dvadsaťročná. V poslednej dobe sa ale tento stav stával čoraz ojedinelejším...
- Samozrejme pani, máte predsa právo na vybavenie osobných záležitostí. Ale.... Neviem kam ho teraz dám.
Snažil sa byť zdvorilí a milí hoci ho predstava zajtrajška desila. Mal predsa dosť dôležitý pracovný pohovor a bývalá manželka tiež nemala moc veľké možnosti vziať si voľno.
- Prepáčte ale to je už naozaj váš problém.
Hneď ako Janka obula a schovala mu prezuvky s autíčkami do vrecka, chytila ho za ruku a vyviedla z bytu.
- Pondelok ho znovu môžete priniesť. Budem sa na neho tešiť.
S kamennou tvárou zavrela za nimi dvere a prešla do miestnosti s deťmi. Sadla si ako obvykle do kresla a odpila si s kávy.
Zarazený otec stál asi pol minúty pred dverami a rozmýšľal nad tým, či Emu niečím urazil. Vedel že nie je najvýrečnejšia a najmilšia osoba na svete, ale takto namosúrenú ju ešte nevidel. Syn ho poťahal za rukáv a otočil sa smerom k výťahu. Erik sa konečne spamätal a vyrazil. Celou cestou cesty dolu výťahom uvažoval nad tým, ako to zajtra spravia s Jankom. Bude musieť zájsť za bývalou a dohodnúť sa s ňou. Dúfal, že sa znova nepohádajú ako je už u nich pri každom stretnutí zvykom. Dnes to snáď bude inak. Sú predsa rozumný ľudia a určite nájdu riešenie.
Ema sa nemohla zbaviť zlých myšlienok. Síce nie je typická pesimistka, v tejto chvíli sa jej hlavou nepreháňali práve najoptimistickejšie predstavy. Alojz bol v tom obchode už naozaj dlho. Koľkokrát mu vravela aby si kúpili mobil. Je to užitočná vec a ovládať ho predsa nemôže byť až taký problém. Mali by tak o sebe prehľad a nemuseli by sa báť jeden o druhého. Keby sa náhodou jeden z nich niekde zdržal, jednoducho by vytočil číslo toho druhého a povedal mu to. Takéto stresy predsa nerobia dobre ani jej ani jeho zdraviu. Deti sa naďalej pokojne hrali na zemi netušiac, čo sa deje v jej vnútri. Jedny sa zabávali s autíčkami, zopár dievčat česalo svoje bábiky a jeden osamotený chlapec sa skláňal nad žeriavom z lega. Ledva zadržiaval slizy, ale chcel vyzerať silno a nepoddajne a preto nechcel dávať najavo svoj smútok.
Vo chvíli. Keď do seba Ema naliala tretí dúšok, znova zaznel zvonček. Dúfajúc, že sa konečne vrátil Alojz bežala k dverám. Bez nakuknutia prudko otvorila dvere a sklamane vzdychla.
- Dobrý deň, prišla som si po Mišku a Peťka.
Vo dverách stala vysoká blondína. S úsmevom na perách sa pozerala na Emíliu a čakala že ich zavolá jej deti.
- Samozrejme, počkajte prosím..... Miška! Peťo! Mamička je tu!
Vzápätí sa ozval detský smiech a radostné zvolania. Deti boli rozhodne nadšené príchodom ich matky.
Medzi Emou a ženou nastalo trápne ticho. Žena chcela nadviazať rozhovor, nemala totiž rada takéto chvíľky.
- Dúfam, že deti neboli moc zlé. Alebo žeby zas Peťko vymýšľal?
Ema sa znechutene pozrela na jej mladú tvár a prevrátila očami.
- Boli dobré. Nikto nič nevyviedol. Všetko bolo v najlepšom poriadku.
Týmito slovami považovala debatu za uzavretú a nemienila sa s ňou ďalej baviť. Každú chvíľu sa obracala k dverám z nádejou, že sa v nich objavia smejúce sa deti pripravené na odchod. Nič také sa však nedialo a dobre vedela čo bude nasledovať.
- Tak to som teda rada. Viete Peťko je dosť problémové dieťa. Stále niečo vyvádza a už si s ním neviem dať rady. Ja som manželovi vravela nech s ním niečo začneme robiť, že to predsa nie je normálne. Ale on povedal že nie. Že to predsa nie je potrebné, že je taký istý ako ostatné deti.
S toho návalu slov ju začínala bolieť hlava. Žena neprestávala hovoriť a stále ju zaplavovala novými informáciami, ktoré ale vôbec nechcela počúvať. Prečo niektorí ľudia nechcú pochopiť že má dosť svojich starostí?
- Ale ja s ním aj tak pôjdem k nejakému špecialistovi. Nie je predsa možné aby robil takéto veci. Viete čo minule spravil? Viete?! Doma si kreslil s temperami a celý sa naschvál pomaľoval. Celé tričko mal zelené a na nohaviciach mal vytlačenú celú tubu s červenou. No hrozné... Keď som ho tak zbadala, myslela som že dostanem infarkt. Viete si také čosi predstaviť? A potom to s toho oblečenia vôbec nešlo dole. Ach, ako som sa ja trápila dokiaľ to nezišlo... A pot....
- Nemala ste ho nechať samého!
Skočila jej do reči. Jej tón dostatočne vystihoval jej pocity a náladu. Žena zarazene stíchla a veľkými modrými očami sa pozerala na Emu.
Čo si myslela? Ako asi zareaguje osem ročné dieťa keď ho nechá bez dozoru s temperovými farbami. Tie predsa akoby hovorili „Pomaľuj sa so mnou! Pomaľuj sa celý a maminka ťa pochváli!“. Nemusela však takto vyletieť...
Už už sa chystala že povie niečo na ospravedlnenie, keď sa vo dverách konečne objavili deti a na slová pokánia akosi nebol čas. Mlčky, najrýchlejšie ako sa dalo poobúvala deti a vyviedla ich pred dvere. Žena stále v miernom šoku chytila deti za ruky a privolala výťah. Ema nečakala, dokedy dorazí na ich poschodie a bez slova zabuchla dvere.
Prešla cez chodbu, sadla si na miesto pri deťoch a na jeden dúšok dopila kávu. Schmatla šálku a pobrala sa s ňou do kuchyne. Potrebovala nejako odbúrať energiu, ktorú nabrala pri výbuchu emócií a tak pustila vodu a začala energicky umývať hrnček. Umývala ho tak pilne, že mala pocit že na ňom nezostane nič zo zlého prúžku ktorým bol ozdobený. Asi po dvoch minútach vodu zastavila a posadila sa na stoličku. Bolo jej jasné že túto situáciu nezvládala. Musí sa konečne naučiť brzdiť svoje emócie. Nemôže vybuchovať na nevinných ľudí len preto, že nemá práve najlepšiu náladu. Nakoniec však zhodnotila, že za všetko môže Alojz. Keby mal ten poondiaty mobil nemala by zlú náladu, nesprávala by sa podráždene a neodháňala by si zákazníkov.
„Však neboj sa keď prídeš. Potom uvidíš tú šou...“
Pri rozmýšľaní na manžela úplne zabudla na deti, ktoré mala na starosti. Ešte pred chvíľou osamelý chlapec teraz vzbudzoval záujem všetkých detí, ktoré sa nachádzali v izbe. Takúto pozornosť si zaslúžil tým, že našiel na zemi pohodenú vidličku a ostatné deti sa zamestnávali vymýšľaním, ako využiť na zábavu tak bezcenný predmet. Chlapčekovi na okamih zažiarilo v zelených očiach malé svetielko a všetkým bolo hneď jasné, že našiel odpoveď na ich zapeklitú otázku. Tie dierky v stene sú predsa také nevyužité...
Ema si krúživými pohybmi masírovala stuhnuté, staré nohy a neustále myslela na Alojza. Vedela až do momentu, keď sa jej žiadalo vykonať potrebu.
Problém z nadmerným močením ju trápil už dlho. Dnes bola na záchode už takmer desaťkrát, a to za ňou nie je ani polovica dňa. Manžel jej vravel už omnoho skorej aby išla na vyšetrenie, no nikdy si nenašla čas na to, aby naozaj k lekárovi dorazila. Dnes sa rozhodla, že zajtra je tá pravá chvíľa na jeho návštevu. Rozhodla sa tak čiastočne preto, že bol piatok a predĺžený víkend jej neuškodí, a samozrejme aj preto, lebo mala na zajtrajší deň veľmi priaznivý horoskop. Emília bola nadmieru poverčivá žena. Na horoskopy nedala dopustiť, a to čo povedali hviezdy jej bolo sväté. Bol by hriech nevyužiť podľa veštice z časopisu tak pozitívny deň ako je ten zajtrajší. Postupne sa postavila na jednu nohu, tú druhú pokladala na zem opatrnejšie. Krátkymi krokmi sa onedlho dostala na wc, kde si opatrne sadla a vyprázdnila močový mechúr.
Deti sa ešte viac natlačili na chlapca, každý chcel byť pri ňom čo najbližšie. V tejto chvíli bol pre nich malý boh. Vychutnával si túto situáciu a čakal, akoby ju chcel zanechať čo najdlhšie. Dievčatko s fanclubu začínalo byť nervózne a pokúsilo sa vytrhnúť mu vidličku z ruky. Chlapec bol však natoľko uvedomelý že nestratil kontrolu nad svojim nástrojom a nedal si ho ukradnúť. Po malej šarvátke opäť získal kontrolu nad všetkými deťmi a uznal za vhodné začať s hraním. V kľaku sa dostával stále bližšie a bližšie k svojmu cieľu.
Ema sa bolestivo zodvihla a vyšla na chodbu. Bola spokojná s tichom v byte, ktoré narúšal len zvuk splachujúceho záchoda. Deti boli až nápadné svojou poslušnosťou. Naklonila hlavu do izby a okamžite zbadala príčinu ticha.
- Polož to!!! Peťo už aj to polož!
Zarevala priškrteným hlasom a v okamihu bola pri ňom. Chlapec sa od ľaku rozplakal a za žiadnu cenu sa nechcel utíšiť. Niet sa mu čo čudovať, je jasné že v prípade že na päťročného chlapca z ničoho nič zakričí žena s takou silou v hlase, akú má ona, prinajmenšom sa rozplače. Schytila ho do náručia a mierila do kuchyne. Ostatné deti za nimi mĺkvo cupitali a nenápadne sledovali situáciu. Peťo neustále plakal a Ema začínala byť čoraz nervóznejšia.
Zložila si ho z rúk, položila na zem a sadla si. Následne si ho položila na kolená a kolísala, až pokiaľ neprestal plakať.
- No tak... Peťko prepáč, nechcela som ťa vyľakať...
Bola zároveň pyšná na to, že zasiahla tak skoro, a zahanbená tým, že dovolila, aby sa takéto čosi stalo. Chlapec sa konečne utíšil a vzlykajúc jej zliezol z kolien. Bez toho, aby sa obzrel, zamieril do detskej izby a sadol si na koberec pri žeriav. Pokojne sa opäť začal hrať, akoby sa nič nestalo.
Ema na neho len nechápavo pozerala a údivom nemohla zavrieť ústa. Ostatné deti takmer okamžite nasledovali Peťka a sadli si pri neho.
Keď sa spamätala. Siahla po časopise, ktorí mala odložený na stole a pobrala sa aj ona do izby. Priložila si stoličku k deťom a pokojne si sadla. Postupne prevracala strany, hoci nevnímala text. Pohľad na fotografie jej úplne postačoval. Keď ho prelistovala celý, položila ho na zem a pozorne sledovala detí. Na koberci sedelo posledných päť drobcov s pokojným výrazom. Práve toto bol dôvod prečo si zvolila túto prácu. Nič nie je krajšie ako pohľad na spokojné detské tváre. Ľudstvo vkladá odjakživa celú svoju nádej do týchto malých postavičiek. A oni pri tom ani nevedia, že vidličky do elektrických zástrčiek nepatria.
Vo chvíli, keď sa načiahla po kúsku stavebnice, ktoré už hodnú chvíľu hľadalo ryšavé dievčatko, zazvonil telefón. Rozhodla sa ignorovať ho a ďalej sa hrala s deťmi. Telefón zazvonil znova a znova.... Postupne akoby sa intenzita jeho zvonenia zväčšovala.
Po šiestom zazvonení ho dlhšie nedokázala ignorovať. Naliehavosť volajúceho znamenala, že mal srdci niečo vážne. Nech je to ktokoľvek, bola odhodlaná pomôcť mu. Postavila sa a rýchlymi krokmi sa priblížila k slúchadlu, ktoré následne zodvihla.
- Haló? Počujete ma?! Haló! Pani Korčeková! Ste tam? Simona, Simona počuješ ma?! Haló!!!
Hlas v telefóne pôsobil vyľakane. Vonkajšie činitele narúšali signál a bezpochyby mužský hlas bolo počuť veľmi slabo.
Emíliu zaskočil jeho strach. Ešte viac ju však zaskočil fakt, že spomenul jej dcéru. Celá rozklepaná sa musela chytiť stola, aby nespadla. Tento hovor ju veľmi rozrušil.
- Pane, čo sa deje? Haló, pane, odpovedzte mi, je vám niečo?
Namáhala sa úplne zbytočne. Bolo nemožné, aby ju muž počul. Šuchotanie v telefóne úplne prehlušovalo jej hlas. Spojenie sa náhle prerušilo a v slúchadle sa ozývalo iba monotónne ťukanie.