To sa občas stáva 4. kapitola- Rodina je základ

Anotace: tu je ta slúbená kapitola....komentáre potešia:))viem že je to trošku divné a kapitoli na seba nenadvezujú ale v poslednej, siedmej sa všetko vysvetlí:)))

- Čo ja s ním akože teraz budem robiť?!
Juro sa na ňu len nechápavo pozeral. Tento pohľad vedel priam dokonale, používa ho totižto skoro stále.
- No povedz mi, čo ja teraz s ním budem robiť?! To si ho mám vziať do práce alebo ako?
Bolo jej úplne jedno, že za vzniknutú situáciu vôbec nemôže. Je prvý, ktorý sa jej dostal do rany a bude musieť niesť následky. Bola spokojná, že je to práve on, kto v tejto chvíli stojí oproti nej. Má možnosť pripomenúť mu staré prešľapy a prehrešky voči jej osobe. Rozhodla sa vychutnať si to.
- Tak ho daj do škôlky, nie?!
Zatváril sa, akoby to bola tá najjasnejšia vec, aká môže byť. Niekedy naozaj nechápal jej potrebu vytvárať z jednoduchých problémov zložitejšie. Ani jemu však nebolo všetko jedno. Od zajtrajšieho pohovoru záviselo veľa, preto si prirodzene nechcel vytvárať ďalšie ťažkosti.
- Aha....! Tak do škôlky hovoríš?!! Počuj, ty si vážne taký sprostý alebo sa na neho iba hráš? Povedz mi ktorá normálna škôlka v tomto bohom zabudnutom meste mi ho vezme na jeden jediný deň? Stupňovanie výšky jej hlasu akoby Jura pobádalo ešte k väčšiemu pokoju a nezáujmu.
Mária mala pocit že vybuchne od hnevu. Vedela, že jej bývalí je tupec, ale nevedela, že až takýto.
- No tak ho tam prihlás nastálo, je tam toho... A inak, keď sme už pri tom, súd ho zveril do opatery tebe, tak sa staraj, mamička.
S dôrazom na posledné slovo jej povedal svoj názor. Nemalo podľa jeho názoru zmysel ďalej tu sedieť a počúvať jej reči. Tak ako predpokladal, ich debata sa znovu zvrhla na bezduchú hádku. Pomaly sa zberal na odchod, Janko predsa sedí už hodnú chvíľu v aute a čaká na neho, keď Mária prestala pobehovať po byte ako zmyslov zbavená a konečne si sadla pri neho.
- V poriadku. Len, prosím ťa, vysvetli nášmu synčekovi že už nebude chodiť Emíliou, jeho obľúbenou učiteľkou, za ktorou týždeň v kuse plakal, keď ju vyhodili zo škôlky. Kvôli tomu, že som ho ani za toho boha nemohla utíšiť som ho musela odhlásiť zo škôlky a každé ráno ho viesť cez celé mesto k Emílii. Vysvetli mu to a všetko bude v poriadku.
Mária bola svojrázna žena, ktorá nemala problém s hrubými výrazmi. Vedela, že na ženu sa nepatrí klať, no napriek tomu túto činnosť s radosťou vykonávala. keď je naštvaná, jednoducho si nekladie servítku pred ústa.
- Tak si ho pr...
- A mimochodom, súd nesúd, je to aj tvoj syn, a ty si jeho otec.
Nie, ani so skákaním do reči nemala problém. Juraj bol už zvyknutý na to, že jeho bývalá manželka nemala práve najvyberanejšie spôsoby. Až vtedy, keď požiadala o rozvod pochopil, prečo sa ho všetci snažili od sobáša odhovoriť. Keby sa dal vtedy prehovoriť, možno by dnes bola jeho manželkou nejaká modelka.... Možno by mali dom niekde v Kalifornii a cesta k moru by im trvala maximálne päť minút. Možno by mu manželku závideli všetci chlapi na okolí a on by sa s ňou hrdo prechádzal po meste, v ktorom by na nich na každom kroku striehli paparazzovia. Možno by si nažíval ako v nebi.
Isté je však, že by nesedel v polorozpadnutej garsónke so ženskou ktorá vyzerá ako pouličná šľapka a tak sa aj správa. Nehádal by sa s ňou o tom, kam dá svojho malého, nechápavého syna.
- Tak si ho pre mňa, za mňa vezmi aj so sebou do tej tvojej roboty.
Posledné slovo znovu vyslovil tým zvláštnym, výsmešným tónom. Mária už dva roky pracovala v nočnom podniku ako barmanka. Väčšina žien by nebola na takéto povolanie moc pyšná, ale ona bola iná. Bavila ju táto práca a nevedela, prečo by sa za ňu mala hanbiť.
- Ty dobre vieš, že si ho tam vziať nemôžem.
Tieto slová vyslovila s miernou pokorou v hlase a okamžite sa to rozhodla napraviť.
- Ale vieš čo? Ja budem taká milá a láskavá a ja ti ho na zajtrajší deň zverím do opatery. Dúfam, že si to poriadne užijete.
S prefíkaným úsmevom sa otočila na špičke a otvorila vchodové dvere.
- Pápá chrústik.
Našpúlila ústa a slastne cmukla.
Juraj sa bez slova postavil, vyšiel pred dvere a skorej, ako ich mohla za ním zabuchnúť, otočil sa k nej.
- Tak toto si zapamätám, miláčik.
Precedil pomedzi zuby a stratil sa vo výťahu.
Mária s víťazoslávnym pohľadom pozrela na prázdnu chodbu a buchla do dverí, ktoré sa s rachotom zabuchli. Opäť získala to, čo chcela.
Výťah sa s vŕzganím dostal na prízemie a dvere sa otvorili. Pokračoval smerom von, keď zistil, že na niečo zabudol. Bezpečnostné dvere vyžadovali na otvorenie čip. Nahlas zanadával a otočil sa smerom k výťahu. Nebol práve nadšený predstavou, že sa musí vracať za svojou hysterickou manželkou a žiadať od nej niečo. Hoc je to len nepodstatný čip, ktorý sa v tejto chvíli javil ako dosť užitočná vecička.
Keď sa priblížil, zistil že výťah mu stihol niekto vyfúknuť.
Smeroval nahor a Juro mal v pláne privolať ho okamžite po tom, ako zastane. Nevadilo mu, že tým prekazí cestu osobe, ktorá si ho privolala. Má určite viac času ako on.
Plán mu nevyšiel a dotyčný bol o niečo rýchlejší. Výťah sa pomaly posúval po nosných lanách na prízemie a Juraj bol čím ďalej, tým viac nervózny. Kabínka zastala a svetlá na spínači sa rozsvietili. Nízka dáma otvorila dvere a šuchtavo sa vytackala von.
- Ale čože, mala som pocit, že ste už odišli, mladý muž.
Z malej dámy zaznel piskľavý zvuk, tak charakteristický pre staré, zvedavé babizne.
- Ako vidíte, neodišiel.
Odvetil a snažil sa natlačiť do výťahu, keď v tom si uvedomil, že nikam chodiť nemusí. Starena predsa musí mať kľúče.
Nadšený myšlienkou, že nebude musieť ísť späť za Máriou, zamieril k žene, ktorá sa práve nemotorne odomykala zámok z pivnice.
- Pani? Môžem vás o niečo poprosiť?
Chcel sa vyvarovať zbytočných rečí a preto nečakal na jej reakciu a okamžite pokračoval.
- Mohli by ste mi odomknúť dvere? Viete, zabudol som že máte tie čipy a keď ste už tu...
S nádejou čakal, ako príme jeho požiadavku. Starena sa tvárila, akoby ho ani nepočula. Až potom, ako zvíťazila nad zámkom, sa na neho otočila a vyfúkla.
- Veľmi rada, mladý muž. Ale najskôr mi niečo povedzte. Prečo sa tak strašne hádavate so ženou? Máte nejaký problém? Mne to môžete povedať...
„ No jasné, stará Filipová sa nezaprie.“ Na túto otázku jej nemienil ani za nič na svete odpovedať. Je to predsa ich súkromná vec. Môžu sa hádať koľko chcú a kedy chcú. Ju do toho nič nie je.
- Pani, ja sa naozaj ponáhľam. Tak keby ste bola taká láskavá a otvorili mi. A mimochodom, Mária už nie je moja žena.
Filipová pocítila miernu nedočkavosť v jeho hlase, no napriek tomu sa rozhodla vytrvať. Jej cieľ bol jasný: zistiť všetko, čo sa dá. Samozrejme vedela, že majú za sebou rozvod.
Obyvateľky vchodu 23 mali už týždeň len jednu tému. Zajímali sa o podrobnosti vzťahu Márie a Juraja. Dopočuli sa, že po súde sa to medzi nimi ešte viac zhoršilo a chceli vedieť dôvod. Predbiehali sa, ktorá z nich získa novšie a pikantnejšie informácie. Filipová mala v tejto chvíli pred sebou obrovskú príležitosť, dozvedieť sa pravdu a nehodlala sa jej len tak ľahko vzdať. Ktovie, možno na dnešnej schôdzke uspeje najviac. Vidina slávy ju naplno pohltila a nehľadela na ostatných. Že mohla niekoho svojou zvedavosťou niekoho raniť? Ale prosím vás...
- Samozrejme. Ale najskôr mi povedzte, prečo? Ste predsa tak mladí... Aké vy môžete mať problémy.
Pomaly ale isto ho opúšťala trpezlivosť. Jediné, čo chcel, bolo dostať sa s toho domu a odísť s Jankom do svojho bytu. Ale niekto mu to zjavne nechcel dopriať.
- počúvajte ma, pani. Ja nemám čas tu s vami debatovať. Otvorte mi tie dvere alebo povedzte, ja si pôjdem pýtať kľúče od manželky.
Starena sa prehrabovala vo vreci so zemiakmi a tie väčšie, krajšie, dávala do misky, ktorú si priniesla so sebou. Na Juraja ani raz nepozrela a tak vyzerala, akoby ju vôbec nezaujímalo, čo vraví. V skutočnosti ju to zaujímalo až príliš, čo bolo cítiť z jej naliehania.
- Ale samozrejme že vám otvorím. Počkajte, musím si tu najskôr potriediť zemiačky... zatiaľ mi môžete odpovedať, mladý muž.
S nádejou sa mu po prvýkrát pozrela do očí a čakala. „Ak si myslí že si teraz pred ňou vylejem srdce a začnem jej vravieť o našich problémoch tak je na omyle. Dobre viem, aké tu majú praktiky. Aj ja som tu predsa býval.“
Nervózne začal prešľapovať na mieste a nevydal ani hláska. Nepovedal nič, pretože nevedel čo má povedať. Rozhodol sa, že počká, kým si dorobí, čo má.
- No ako? Počúvam...
Žena bola nedočkavá a rozhodne sa nechystala vzdať. Stoj čo stoj z neho chcela vymámiť nejaké informácie. Čo by si o nej ostatné ženy pomysleli keby prišla s prázdnymi rukami? To si predsa nemôže dovoliť...
-Prepáčte mi, ale nič vám nepoviem. Kto vám dovolil starať sa do môjho života? Takže už konečne sklapnite a otvorte mi tie zasrané dvere!
Nevedel, kde sa v ňom nabralo toľko sily na vzburu, ale vzbúril sa.
Žena na neho zostala mĺkvo hľadieť a nevychádzala z údivu. Tento stav trval len niekoľko sekúnd.
- Ty grobian! Takto sa rozprávať so ženou! No dovoľ... Ani sa nečudujem že sa s tebou Mária rozviedla! To by jej len chýbalo... Takéhoto nevychovanca mať v byte!
Okrem hŕby slov ho obdarovala nespočetnými fackami, ktoré z jej silou cítil len minimálne. Aj napriek tomu sa mu ťažko zbavovalo tak čipernej ženskej. Pod návalom jej úderov sa vytackal z dverí pivnice a privolal si výťah.
- Ty, ty, ty hovädo jedno! Sa nehanbíš?! Neboj sa, keď sa dozvedia ostatní, ako si so mnou zaobchádzal, už ťa sem nevpustia. Vďakabohu že to vaše dieťa vychováva Mária... byť ňou, tak ťa k nemu ani nepustím.
Výťah konečne zastal na prízemí, a spolu s ním zastali aj údery. Juraj sa nahrnul do výťahu a rýchlo zavrel dvere.
- Vy, našťastie, Mária nie ste.
Dodal tesne pred tým, ako sa kabínka pohla.
Keď vystúpila na piate poschodie, zastala a on vystúpil. Ešte teraz počul spŕšku nadávok stareny a tak neváhal a čo najrýchlejšie zaklopal. Vo dverách sa takmer okamžite zjavila Mária.
- Kľúče.
Pochopila a bez zbytočných rečí sa na okamih vytratila v byte. Keď sa vrátila, v rukách držala čip od dverí a podala ho Jurovi.
- Vracať sa nemusíš, vrátiš mi ho keď dovezieš malého.
Bez pozdravu zabuchla dvere a Juraj sa vrátil späť do výťahu. Dole s potešením zistil, že starena už odišla. Aspoň jeden svetlý bod v tomto stratenom dni.