To sa občas stáva 6.kapitola- Všetko sa na dobré obráti

Anotace: tak, máme tu predposlednú kapitolu prvej časti. nabudúce čakajte velkolepé finále!!!:DD Túto kapitolu som sem dal v skrátenej verzii, pochybujem, že by sa vám chcela čítať celá:DD

Aj Emília Korčeková patrila medzi členky zasadania obyvateliek vchodu 23. Táto rola jej moc nesedela. Nebola, taká zvedavá, ako ostatné členky. Na zasadania chodila poväčšine len z jedného prostého dôvodu: aby nezačali vyzvedať a ohovárať jej rodinu. Dnes však na zasadanie prísť nemohla.
Vliekla sa aj so svojím manželom ulicami a počúvala šuchot lístia. V noci ani oka nezažmúrila. Dôvodom jej nepokoja bol včerajší telefonát. Bála sa o Simonu a toho muža, hoci so svojou dcérou už dlhšiu dobu nemala bohvieaký vzťah. Možno bol na vine jej manžel, ktorý jej zakázal sa stýkať s ňou, možno to bola Simona ktorá na ňu zanevrela a možno všetko zapríčinila Emília, hoci si nič také nepripúšťala.
„Nevravím, že mám jej manžela bohvieako v láske, ale nikdy som im to nedala najavo. Teda, aspoň myslím.“ Žrala ju táto nevedomosť. Hneď dnes musí za ňou zájsť a zistiť, či je všetko v poriadku. Musí zistiť, komu patril ten hlas v telefóne. Čuduje sa, že to nezisťovala už včera. Ale včera toho nebola schopná. Telefonát ju poriadne zaskočil.
Alojzovi zatiaľ nič nepovedala. Nechcela ho zbytočne rozrušovať. On si už toho prežil dosť a strach mu neprospieva. Rozhodla sa, že si všetko nechá pre seba a bude pátrať na vlastnú päsť. A nebola by to ona keby nevypátrala pravdu.
Teraz však išla aj s Alojzom a musela sa tváriť, akoby sa včera nič nestalo. Zatiaľ to nebol veľký problém.
- A čo, aký si mala včera deň?
Prehovoril po prvýkrát, ako vyšli z domu. Nemali vo zvyku moc sa so sebou rozprávať.
Emu touto otázkou rozhodne nevyviedol z miery a rozhodla sa zaútočiť.
- Až na to, že som zomierala od strachu, kde toľko si, nebol nijak zaujímavý.
Zamračila sa na neho nestrácajúc svoje tempo chôdze.
- Povedal som ti predsa že ma zdržal spolužiak zo základnej. Bože, tak dlho sme sa nevideli....
Zasnene sa usmieval a nevnímal ju.
- Boli to také krásne časy... Čo všetko sme povyvádzali...
Ema nemienila tolerovať jeho úlety do sveta spomienok.
- To ako chceš povedať, že teraz neprežívaš pekné časy?
Alojz sa naplno navrátil do reality a letmo ju objal.
- Ale samozrejme že prežívam. S tebou sa iné prežívať ani nedajú.
Usmial sa na ňu a zložil ruku z jej pleca.
- Ale ja som sa o teba naozaj bála. Vidíš, keby si si dal povedať a kúpil si ten mobil, mohol si mi zachrániť dva roky života. Takto si ma o ne pripravil.
Musel sa zasmiať. S tých svojich časopisov je nejako múdra. Uverí každej somarine ktorú kdesi píšu.
- Ale noo, nepreháňaj zasa. Povedal som ti, že aj tak by som s tým nevedel narábať.
Ema sa znova zamračila. Nemala rada keď sa jej manžel podceňoval.
- Čo nevieš, to by si sa naučil. Hlavu máš ešte dobrú a nemôže to byť také ťažké.
Alojz považoval túto kapitolu za uzavretú. Zdalo sa mu nepotrebné ešte čosi dodávať. Nachádzali sa už pred cieľom ich cesty, preto ani jeden z nich nenačal žiadnu novú tému.
Pri vchode do nemocnice bolo rušno. Sanitka so zapnutou sirénou práve priviezla pacienta, okolo ktorého sa sústredila hŕstka doktorov. Akonáhle ho vytiahli z auta, sanitár okamžite vyrazil znova.
Ema sa snažila pohľadu na chorého vyhnúť. Nemala rada pohľad na nemohúcich ľudí. Schytila Alojza za rukáv, akoby bol malé dieťa, a ťahala ho krajným vchodom do budovy.
Prešli cez veľkú chodbu až k výťahom, s ktorými sa vyviezli na druhé poschodie. Alojz zamieril doľava.
Už mesiac ho trápili zuby. Keďže bol už skoro rok na dôchodku, mal o jednu vec, ktorou by sa mohol zaoberať namiesto bolesti v ústach, menej. Život bez roboty mu vyhovoval. Mohol len tak bez starostí celé dni vylihovať pred televízorom a nestarať sa o okolitý svet. Starnúce telo ho však občas vyhnalo na návštevu lekára. Keďže sa Ema rozhodla pre doobedie strávené u lekára, šiel s ňou.
Ema prechádzala po chodbe, až dorazila k tým správnym dverám. Vstúpila a v čakárni zbadala asi desať ľudí. Rozhodla sa vyčkať. Lekárka bola šikovná a pacientov vybavovala rýchlo. Sadla si na stoličku vedľa muža, ktorí mal obviazaný krk obväzom. Snažila sa nevšímať si ho, ale jeho zranenie ju nenechávalo ľahostajnou. Nie každý deň vidí osobu s rozrezaným hrdlom. „ Možno ho ani rozrezané nemá, možno si ho len nechtiac niečím poškriabal a kvôli obväzom to vyzerá horšie, ako v skutočnosti je.“
Emília nevedela, že má s týmto mužom niečo spoločné. Keby vedela, v tejto chvíli by bola tá najvhodnejšia doba na varovania a informácie. V tejto chvíli, by možno zabránili udalostiam, ktoré sa nezadržateľne blížia...
Adam Simoninu mamu nespoznal. Bol by zázrak, keby áno. Za celé tie roky, čo sa poznal so Simonou, sa stretli asi tak trikrát, aj to sa nikdy nevideli z blýska.
Adam v poslednej dobe poriadne zostarol. Možno to bolo tým, že toho bolo na neho v práci priveľa. Ako daňový poradca pracoval už dvadsať rokov a stále sa mu nedostalo žiadnej odmeny za dobre vykonanú prácu. Šéf ho nemal za nič, a pomaly nadobúdal dojem, že aj z manželstvom to ide dole vodou. Mal veľmi chápavú manželku, no napriek tomu to medzi nimi iskrilo. Presne vie, kedy sa to stalo. Dvadsiateho júla 1998, keď ho nachytala vo firemnom byte z dlhoročnou rodinou priateľkou. Hoci manželke vysvetlil, že všetko bolo jedno veľké nedorozumenie, má pocit, že toto tvrdenie nevzala príliš do úvahy.
- Ste v poriadku, pane?
Prihovorila sa mu Ema. Adam sa začal nekontrolovateľne potiť a tieklo z neho ako z cisterny.
- Nič mi nie je, ďakujem.
Odvetil a vzal do ruky bavlnenú vreckovku, ktorou si začal pretierať spotenú tvár. Náhle ho prepadli návaly tepla, ktoré nevedel odohnať. Napriek tomu si nehodlal priznať, že sa s ním niečo deje.
- Nevyzeráte práve najlepšie, zavolám niekoho?
Nedala sa odbiť a plná odhodlania za každú cenu pomôcť tomuto človeku sa domáhala priznania, že s ním nie je všetko poriadku. Ema veľmi rada pomáhala ľuďom a bolo jej jedno, či tí ľudia o jej pomoc stoja.
- Nie, to je v poriadku, už to prešlo.
Skutočne, vnútorná horúčava ako švihom čarovného prútika zmizla. V tejto chvíli ho trápilo niečo iné. Hlas ženy spoznal. Hoci len matne, spomínal si na obdobie, keď ho počul dosť často. Nevedel však tento hlas zaradiť. Snažil sa zistiť niečo viac a tak začal nenápadne zisťovať.
- Ale aj tak vám ďakujem, pani.... pani....
- Korčeková.
Tento trik bol, starý, no účinný. Odpoveď v ňom vyvolala značnú dávku vzrušenia. „Takže je to ona... Matka Simony... Dosť zvláštna náhoda.“ Odhodlaný chytiť šancu za pačesy sa jej vložil dlane do jeho a následne svoje gesto vysvetlil.
- Vy.. Vy ste Simonina matka, že? Pani, viete.. vaša dcéra je pravdepodobne vo veľkom nebezpečenstve.
Ema po tejto vete úplne zbledla a vyzerala, akoby mala každú chvíľu omdlieť.
- Asi by bolo lepšie porozprávať sa niekde inde. Poďme na chodbu.
Navrhla chladným hlasom a s kamennou tvárou vstala, pričom stále držala Adama za ruku. Náhle jej to prišlo nepochopiteľné a trápne, preto sa ho pre istotu pustila. Pot na jeho tele ešte úplne nezaschol, preto jeho dotyk nebol dvakrát príjemný.
Spoločne vyšli na chodbu, sadli si na lavičku oproti ordinácii a rozhodnutý pokračovať v rozhovore si hľadeli do očí, pričom Ema nervózne prepletala rukami.
- Ako to myslíte, že je v nebezpečí? To vy ste mi včera volali?
Rozhodla sa pochovať trápne ticho a rozrušená sa snažila zistiť čo najviac. Bolo jej ukradnuté, že ľudia v čakárni ju obehnú, dcéra je dôležitejšia ako aj tak zbytočné vyšetrenie. Nikdy jej na nič neprišli a problémy zostali. „Tabletky všetko vyriešia.“- to bolo ich motto.
- Tak to som sa dovolal napokon k vám? No čo už, to v tejto chvíli nie je podstatné. Simonu už dlhšiu dobu str....
- Ticho!
Zahriakla ho v okamihu, keď videla približujúcu sa postavu Alojza. V tomto okamihu by ho najradšej zabila. Vždy sa musí ukázať v najnevhodnejšej chvíli. Odhodlaná udržať ho v nevedomosti jej nezostávalo nič iné, len Adama umlčať.
Alojz sa nezadržateľne približoval a Adam hľadel z jednej tváre do druhej netušiac, čo sa deje. Istý si bol len jedným, osoba, ktorá teraz už stojí pri nich nesmie počuť nič z ich rozhovoru. Tak si to priala Ema.
- Dobrý deň, Emilka, nechceš nás predstaviť?
S úsmevom hľadel na Adama a čakal vysvetlenie. Tohto muža ešte v živote nevidel a zajímalo ho, s kým má tu česť.
- Ehm, Alojz... samozrejme... Toto je....toto je Ivan, otec jedného z mojich žiakov.
Momentálne ju nič iné nenapadlo, ale mala pocit, že obstála celkom slušne. Vlastne ešte nevie ani jeho meno. No čo už, na takéto podrobnosti nebol čas...
Adam sa svižne postavil a podal Alojzovi ruku. Alojz si ho poobzeral v snahe dozvedieť sa o ňom čosi viac, ako mu povedala Ema. Vždy mal dobrý odhad na ľudí a možno aj kvôli tomu nemal Milana príliš v láske...
-Teší ma, Alojz.
Predstavil sa až po podaní rúk a sadol si vedľa Emílie.
- To si sa tak rýchlo vybavil?
Podráždene sa ho spýtala, hoci nečakala odpoveď. Bolo jej jasné, že týmto jej rozhovor z neznámym skončil a ona prišla o dosť hodnotné informácie.
- No, myslím že by som mal ísť. Pani Korčeková, ďakujem za rozhovor.
Adam predbehol Alojza a nedal mu šancu odpovedať. Rozhodol sa nechať ich, nech si svoje problémy riešia osamote.
- Aj ja vám ďakujem. Určite sa ešte niekedy stretneme.
Ema sa snažila nenápadne mu naznačiť, že má záujem o ďalšiu schôdzku. Adam to pochopil a snažil sa odpovedať takým spôsobom, aby Alojz nenadobudol žiadne podozrenie.
- Samozrejme. Každý deň okolo druhej obedujem v reštaurácii Korzo, určite chodievate okolo a niekedy sa snáď uvidíme. Mimochodom, vynikajúco tam varia. A ešte niečo, ak by ste mala niekedy záujem zájsť z manželom na večeru, dávajte si pozor na bystro Milan, myslím, že by ste nebola moc nadšená obsluhou.
Adam veril, že tak isto, ako on pochopil to, čo sa mu snažila povedať Ema, pochopí aj ona jeho. Bol si vedomý, že nápad s reštauráciami nebol práve najlepší, ale snažil sa, ako mohol. Ema to vedela a z jeho vety vyčítala miesto ich stretnutia. Nadšená ich vynaliezavosťou sa snažila dodať ich rečiam ešte väčšiu presvedčivosť.
- Ďakujem vám za radu. Pán totiž píše do novín hodnotenia reštaurácii. Je to skvelý odborník.
- O tom nepochybujem, drahá.
Odvetil Alojz a sledoval odchádzajúceho muža.
- Môžeme ísť, miláčik....
Rozhodla Ema a zdvihla sa na odchod. Jej manžel napriek tomu zostal sedieť.
- A čo doktor?
- Som vybavená. Vraj mi nič nie je. Ani lieky nepotrebujem. Vidíš, ja som ti to vravela.
Spokojná s klamstvom zamierila k východu. Manžel ju mĺkvo nasledoval. Ich ďalší ciel: Banka.