Padajúca hviezda l.

Anotace: ...úryvok...

V škole som videla Alexa na chodbe, ako sa oblizuje s nejakou babou. Bolo mi z neho zle. Nechodí predsa s tou Nikolou? Bola som z neho v takom šoku, že som sa na neho ani len nepozrela, nie to ešte pozdraviť ho. Ako môže byť niekto taký krutý? Je to naozaj môj brat? Ten s ktorým som vyrastala? Ten, ktorý ma ešte pred týždňom bol pozrieť v nemocnici? Čo sa deje?
„ Horňáková.“ Cítila som, ako ma Sandra silno štuchla do ramena.
„ Si normálna?“ vybehla som na ňu.
„ Horňáková.“ Zopakoval diktátorský hlas ešte raz. Zmätene som sa obzerala a potom som sa vrátila do reality.
„ Ach, jasné...“ Vytiahla som z tašky zošiť a žiacku a dovliekla som sa pred tabuľu. Presne tak isto, ako pred dvoma týždňami. Len s tým rozdielom, že teraz som bola na to pripravená.
Modrovská čakala. Na tvári mala neznesiteľne odporný výraz.
„ Spusť,“ prikázala mi so sladkým úsmevom. Opätovala som jej ho. Ešte sladší ako ten jej.
„ Vodík je bezfarebný plyn, je to najjednoduchší chemický prvok. Má jeden elektrón na vonkajšej valenčnej vrstve. Je v prvej A skupine,“ odrapotala som sebavedome.
Na Modrovskú to očividne nezapôsobilo. S kamenným výrazom pokračovala.
„ Toto sme preberali pred mesiacom.“ Ozval sa výbuch smiechu.
„ Štiepenie kyselín vo vodnom roztoku.“ Zmätene som na ňu hľadela. Štiepenie čoho?
„ Ehm...“ Zúfalo som lovila v pamäti, ale môj mozog žiadny taký výraz nezaevidoval. Hľadala som pomoc u Dominiky, ktorá však bezmocne pokrčila plecami a prečítala som jej z úst: Neviem. Modrovská ma prekukla.
„ Vidieť, že si sa pripravovala,“ poznamenala ironicky. Áno, pripravovala som sa, len zo starého učiva. „ No, ale tento krát tu bohužiaľ nie je Sedlák, ktorý by ťa zachránil.“ Začervenala som sa. Celá trieda sa spokojne pochechtávala. Inštinktívne som sa pozrela na to prázdne miesto v poslednej lavici pri okne- naozaj tam nebol. Ale to som už zistila hneď, keď som ráno vkročila do triedy a nebol tam anjel, ktorý svojou žiarou presvietil každého, až sa z celej triedy stali len priesvitní duchovia a bola som tam už len ja a on.
Bezmocne som sa pozrela na Modrovskú. Presne viem, čo by na toto povedal Alex- mala si improvizovať. Ale keď som si spomenula na Alexa, zaplavil ma smútok pri tom sklamaní, čo som zažila. Veď som sa v mojom bratovi totálne zmýlila. Ale to asi všetci.
„ Lucia, vieš čo to znamená?“
„ Nie...neviem,“ odpovedala som zmätene.
„ Hm,“ začala Modrovská s odporným žabacím úsmevom, „ z týchto známok by ti to už aj mohlo byť jasné...,“ zahľadela sa do svojho notesa a ja som presne vedela, čo tam teraz vidí: trojku, štvorku, jednu pätku...a teraz...tam pribudne ďalšia.
„ Prepadávaš z chémie.“
„ Prosím?“ zalapala som po dychu.
„ Lucka, a čo iného si čakala?“
„ Pani učiteľka...ale veď...ja nemôžem prepadnúť,“ hovorila som šokovane a stále som neverila tomu, čo som počula.
„ Ale môžeš.“ Ten jej odporný úsmev by som zakázala. „ Si jediná z tejto triedy a z celej kvarty, ktorá má takéto hrozné známky z chémie. Ty si vážne sprostá. Všetko sa len biflíš a keď to už náhodou nestihneš, tak si úplne mimo...“
„ Ale...veď...to...to vôbec...“ jachtala som a pomaly vo mne kypel hnev. Ako ma tá hlúpa učiteľka môže takto urážať pred celou triedou?
„ Hádam chceš namietať?“ spýtala sa ma to tým spôsobom, akoby ten, ktorý by si to dovolil, bol mŕtvy muž. V mojom prípade mŕtva žena.
„ To prečo ma takto urážate? Ja nie som vôbec sprostá a takisto sa nič nebiflím. Jednoducho chémia nie je moja silná stránka,“ povedala som tichým hlasom a bola som si vedomá toho, že celá trieda pozorne sleduje toto divadlo.
„ Že nie je tvoja silná stránka? A ako to, že aj Vojto to dokázal dotiahnuť na trojku? Dokonca...,“ začala sa hrabať v papieroch, „ z písomky mal dvojku.“
„ Ach, no to je záhadné,“ tento krát som už naozaj kričala, „ a prečo to asi napísal na dvojku?“ spýtala som sa nahnevane. Modrovská nadvihla obočie.
„ Všetci mali ťaháky na tej písomke okrem mňa. Tak ja som to aspoň napísala čestne, s mojimi schopnosťami a nie podvodom...“ Vtedy som nevnímala, ako trápne tie slová vyzneli.
„ Lucia, neobviňuj tu teraz každého...ja som žiadne ťaháky nevidela.“
„ Alebo nechceli vidieť.“ Bolo mi jedno, aká som drzá. Len hmlisto som počula, ako mi niekto- tuším že Natália- potichu hovorí, aby som bola ticho, aby som to nechala tak. Všetky moje pocity sa teraz však prevalili. Všetka tá potupa, keď som získala titul Najškaredšieho dievčaťa triedy, keď celý môj život celá škola ani nevedela, že existujem, keď ma nikto nepoznal...a keď ten najpríťažlivejší chlapec na svete o mňa ani nezakopol. Keď sme boli u mňa v izbe spolu a on sa mi ani raz nepozrel do očí. Keď ma všetci poznajú len ako sestru toho Alexa, keď ma nikto nebral ako dievča, ako osobnosť, len ako šedú myš...keď nikto neveril, že ak toho nie je veľa navonok, vnútri predsa len môže nájsť zlato...a toto všetko spôsobilo, že som stála pred tabuľou, pred zrakmi celej triedy a vrieskala som z plných pľúc na našu chemikárku.
„ Čo máte proti mne? Bože, veď ja jednoducho tej chémii nechápem...za to že vy tu máte svojich obľúbencov a tvárite sa, akože tie ťaháky vôbec nevidíte, to už nie je moja vec...alebo potom pochybujem o vašej inteligencii.“ Keď som to dopovedala, nastalo ticho. Nikto nič nepovedal. Neviem, koľko sa to ticho ťahalo, možno pár sekúnd a možno celú hodinu. Napokon ho preťal Robo, ktorý svojím hrubým hlasom poznamenal: „ Tak toto ti teda dá vylízať, Lucia.“ A ja som vedela, že má pravdu. Odvážila som sa úkosom pozrieť na Modrovskú. Najprv mala šokovaný výraz, no potom zase nahodila ten svoj obligátny úsmev a falošne milý tón.
„ Máš nejaké dôkazy o tých ťahákoch?“ spýtala sa. Tento krát som sa zháčila. Mám prezradiť celú triedu? Vlastne, mala som dôkaz iba o Vojtovi. Ale ten sme mali všetci. Bez toho, aby som dlhšie uvažovala nad tým, čo robím, vytiahla som si z vrecka mobil a ukázala som Modrovskej obrázok Vojtovej nohy, ako ju má celú popísanú chemickými vzorcami a poučkami.
„ S Vojtom si to vyriešim.“ Povedala pokojným hlasom, v ktorom však bolo cítiť hrozbu. Niekde zo zadných lavíc som počula, ako na mňa Vojto nadáva.
„ A teraz, Horňáková, ideme k riaditeľke.“
Keď som prechádzala okolo Robovej lavice, počula som, ako mi hovorí:
„ Máš problém.“ To som vedela. Len som netušila, aký veľký ten problém bude.