Čierna klietka II

Anotace: máš pravdu to meno je strašné ;) vráťme sa k pôvodnému Erikovi, ktorý nás tentoraz príde nečakane navštíviť osobne... :)

Sbírka: Čierna klietka

Kapitola 2: Sentiment
Alica mala vždy smolu hraničiacu s absurdnosťou. Teraz to platilo dvojnásobne, keďže navštevovala rovnaké gymnázium ako Peter Markovič- jej bývalý priateľ.
Pred jeho záhadnou zmenou bol Peter úžasný priateľ a milý človek, ktorý žil pre to aby bolo jeho okolie šťastné. Nemal mnoho priateľov, no tí ktorých k sebe pustil si boli istí, že on by pre nich prešiel aj peklom. Alici preto ani netrvalo dlho aby sa doňho zamilovala. Aj keď to Peter spočiatku neopätoval a snažil sa jej lásku zmeniť na priateľtvo, po pol roku dôverného vzťahu sa jej priznal, že ju miluje. A tak sa dali dokopy... Na mesiac.
Potom nastala jeho zmena doslova zo dňa na deň. Z milujúceho a starajúceho sa človeka sa stal agresívny, nešťastný človek. Jeho oblečenie pripomínalo oblečenie gotikov ničených životom, jeho tvár bola bledá strhaná s čiernymi kruhmi pod očami. Správal sa... hrubo. Prerušil všetky kontakty až na pár výnimiek. Teda na jednu výnimku. Na Alicu, ku ktorej sa skôr správal ako k utierke na hnev ako k milovanej osobe.
Peter Markovič umrel a nahradil ho niekto iný, kto si obliekol jeho kožu. Alica mu chcela pomôcť, bola ochotná mu odpustiť každý jeden jeho záchvat, pokiaľ u neho nenašla podivné vrecko. Bolo plné bieleho prášku, no nebol to ani cukor ani múka. Bol to čistý kokaín. Vedela to. Niečo sa od otca predsa len naučila.
Prešla ju všetka chuť s ním niečo mať. Odmietal jej povedať aký má problém, odmietal jej povedať veľa vecí, aj keď dovtedy jej vravel všetko. A to nezniesla.
„Dúfam, že si teraz šťastná,“ ozval sa jej tichý mrazivý hlas za chrbtom.
„Peter,“ vzdychla si a otočila sa.
Nezmenil sa. Stále v čiernom, stále tie polodlhé tmavohnedé rozcuchané vlasy poloblázna. Hnedé oči na ňu hľadeli tichou vyhrážkou.
„Ja...“ zakoktala sa, „je to tak lepšie.“
„Myslíš? Nuž... ako komu je lepšie,“ zavrčal ironicky. Davy ľudí prechádzali okolo nich. Školská chodba praskala vo švíkoch.
„Vzťah bez dôvery nie je vzťah,“ namietla mu prosto. „A ty dobre vieš aký si... sa stal. Neveríš mi, tak... čo odo mňa vlastne chceš?“
Opäť sa na ňu zahľadel potemnelými očami.
„Chcela by si vedieť čo ma trápi? Čo si myslíš koľko toho znesieš?“ odfrkol si sucho a cynicky.
„Viac ako si myslíš,“ odsekla mu znechutene a otočila sa. No táto veta ho vyprovokovala. Chytil ju bolestivo za lakeť a začal na ňu kričať. „Tak čo o tom vieš??? Odpovedz mi?“
Ľudia sa zastavovali a obzerali. Alica nevedela čo si má počať. Jeho stisk silnel, oči vypliešťal a dýchal veľmi rozzúrene. Zdalo sa, že je schopný ju pretrhnúť od jedu. Atmosféra hustla, a jediný dôvod, prečo na ňu takto vyletel, vyplával na povrch.
„Je to tak,“ pomyslela si, „vie teda, že ja viem o drogách.“
„Hej, veľký chlapec,“ hrobové ticho prerušil tichý hlas vedľa nich. Obaja sa strhli a obzreli sa. Bola to Jori, Alicina kamarátka. „Mám zavolať profesorov, alebo ju pustíš sám?“
Panicky ju pustil a odišiel preč. Veľmi rýchlo a hlavne von zo školy. Alica sa za ním znepokojene pozerala a snažila sa upokojiť bolesť v ruke a v srdci.
„Alic, si v poriadku?“ spýtala sa Jori a pristúpila k nej.
„Hej... ako sa to vezme,“ rezignovane si vzdychla.
„Mala si pravdu... zmenil sa strašne. Videla som ho už pred týždňom, a nechápala som... to nie je on muselo mu šibnúť. Nepovedal ti nič?“
Alica pokrčila plecami a po lícach jej tiekli slzy. Bolelo to. On bol jej najlepší priateľ a človek, ktorého milovala. O to viac ju zraňovalo čo sa to stalo. To ako ho stratila zo dňa na deň....
„Kašli naňho, je to magor,“ zhodnotila Jori situáciu a ťahala ju preč.

Prešiel týždeň a zdalo sa, že Peter je zo dňa na deň viac a viac nervózny. Ak nesliedil za Alicou tak mizol bohvie kam. Do školy chodieval občas, a mnoho ľudí si myslelo, že zmizol z povrchu zemského. Len pre Alicu sa zdalo, že sa objavoval náhodou na tých miestach kde ona.
Erik sa stal za ten krátky čas obstojným psychiatrom na tému Peter. Snažil sa jej vyhovoriť, že sa niečo chystá, aj keď niekedy bolo z jeho slov cítiť napätie. Aj keď nebol s ňou a nevedela ani to, či je reálny, bol to výnimočný človek. Vedel vždy viac ako mu povedala. Nevedela nakoľko je to Luciina zásluha a nakoľko je pozorným poslucháčom... V každom prípade zabúdala pri ňom na svoj srdcabôľ. Rozhovory plné sarkazmu nemali konca kraja.
„Mám toho plné zuby Lucia,“ priznala sa unavene Alica. Sedeli v najvyššej kaviarni na Slovensku, v „UFE“ nad Dunajom. Pozývala Lucia, keďže je to aj jedna z najdrahších kaviarní v celej republike.
„Neboj sa,“ zachechtala sa, „tu si oddýchneš, nemusíš sa báť, že by tu špehoval s nosom prilepeným na okne.“
„To máš pravdu,“ uškrnula sa a zahľadela sa na meniacu sa panorámu mesta.
„Máš vybrané?“ spýtala sa Lucia.
„Hej hej... ty ako vždy však?“ potlačila úškrn ale neodtrhla zrak od výhľadu.
„Presne...“ odmlčala sa a vybuchla. Pohľad na utrápenú kamarátku ktorá kedysi bola plná bojového ducha ju ničil. „Bože môj!!! Prestaň už s tou sprostou melanchóliou! To čo urobil pred týždňom je len jasný dôkaz toho, že by si ho mala poslať večných lovísk!“
Keď uvidela ako sa Alicine oči plnia slzami stiahla sa.
„Ja viem že ho máš fakt rada, ale... kašli naňho. Nepodarilo by sa ti ho z toho dostať. Je šibnutý a je narkoman. Stiahol by ťa zo sebou ešte skôr ako by ho tvoj otec stihol odstreliť.“
„Kašli na to,“ vzdychla si utrápene.
„Slečny...“
„Jednu horúcu čokoládu so šľahačkou a karamelovým dopingom a zelený čaj s tiramisu,“ vysypala Alica hystericky s hlavou opretou o ruku. Druhou mávala a posielala čašníka aby rýchlo šiel preč.
Lucia tento hlas neignorovala. Bol jej povedomý... hlboký a mierne drsný. Keď uvidela kto to je, všetka krv jej zmizla z tváre. Nad stolíkom sa v dvojmetrovej výške týčil obor- a to doslova. Krátke čierne vlasy lemovali jeho bledú tvár. Tmavosivé oči sa mu smiali a ústami mu divoko mykalo napriek tomu sa darilo ovládať sa. Široké ramená a k jeho výške primeraná postava zahalená do obleku šitého na mieru určite nepatrila.. čašníkovi.
„Želáte si aj cukor, slečna?“ spýtal sa a očividne sa veľmi dobre zabával.
„Nie, ďakujem, radšej med,“ Alica naďalej nereagovala.
„Slečny, želáte si?“ prišiel skutočný čašník a postavil sa rovno vedľa obra. Alica neveriacky dvihla hlavu od stola. Keď si uvedomila že ten neznámy okolo čašníka ani nebehal, zbledla tiež ale vzápätí sa začala šialene červenať.
„Jednu horúcu čokoládu so šľahačkou a karamelovým topingom a zelený čaj s tiramisu, k čaju poprosím med. A dvojité presso,“ dokončil ten muž, zložil si kabát a klesol na stoličku ktorá bola tak trochu malá pre jeho rozmery.
„Alica, si v poriadku? Nemáme zavolať sanitku?“ oslovil ju a zamával jej pred očami.
„Kto si?... Kto ste? Odkiaľ ma poznáte?“
„Veď ma poznáš aj ty... Alica,“ vychutnával si ten muž jej pomykov a znova vyslovil jej meno.
„Alica, toto je Erik. Veď sa poznáte,“ chichotala sa Lucia, ktorá už prekonala šok.
„Naozaj?“ nezmohla sa na slovo a vypliešťala naňho oči.
„No tak, nepozeraj sa tak na mňa lebo sa budem hanbiť,“ povedal pobavene a oprel sa o operadlo, ktoré nešťastne zavŕzgalo.
„Eh... uuuuhm... čo tu robíš?“
„Ježišmaria tak ja teda môžem odísť, keď sa ti nepáči že nie som čašník,“ vybuchol napoly vážne napoly otrávene.
„Nie... nie nehnevaj sa len som... dosť vybúraná. Tak ale... prečo nie si v Tokiu?“ Alici sa ťažko skladali slová pri pohľade na dvojmetrového obra.
„Povedal som si, že vás prídem navštíviť. A navrhnúť vám výlet do Japonska. Čo by ste povedali?“
„Jasné,“ nadchla sa Lucia. „To by bola špica.“
„Šibe ti?“ vyprskla Alica, ale hneď sa zháčila. „Teda, Erik nič v zlom, ale ja mám školu...“
„Kašli na školu. Je v nej Peter a malý výlet ťa nezabije. Na taký mesiac....“
„Erik... úprimne. Robíš si srandu, však? Prídeš sem, nie si tu ani päť minút a ponúkaš nám výlet na druhý koniec sveta... “
„Nie nerobím... “
„Potom si cvok. Myslíš že by ma naši pustili?“
Neušlo jej aké znepokojené pohľady si Erik s Luciou vymenili. Nastalo ticho.
„Taaak nič keď nechceš. Len som si myslel, že by bolo fajn kebyže nachvíľu zdrhneš od svojho šibnutého ex,“ povedal Erik napoly urazene.
„Chcela by som vypadnúť,“ opravila ho, „ale nie za cenu že ma rodičia stiahnu z kože.“
Čašník priniesol podnos s tým čo si objednali a bez slova odišiel.
„Uch ako dobre pochopil že dvojité presso sa dáva do jednej veľkej šálky a nie do dvoch.“
„Ty idiot, ty si myslíš že my na Slovensku sme všetci mentálne retardovaní?“ vyprskla Lucia.
„Nie, len hospodársky silne zaostalí,“ odpovedal jej pokojným hlasom.
„Ty debil...“
„Ach dobre, upokoj sa,“ prevrátil očami a upriamil pozornosť späť na Alicu, „prečo je ten chalan tak posadnutý? Nevieš?“
„No... myslím si... že on sa dozvedel že ja viem o jeho... závislosti.“
„Mala si o tom niekomu povedať,“ odpovedal znepokojene. „Narkomani vedia byť... viac ako nebezpeční.“
„Erik neplaš ju,“ zahriakla ho Lucia s napätým výrazom.
„Ja zase viem čo robím. Peter by nezašiel až tak ďaleko,“ odsekla Alica a radšej si nabrala z koláča.
„Len aby,“ zamrmlal potichu Erik a sám sa napil kávy.
Po chvíľke mlčania Erik sa rozhovoril o všeličom. Najmä Lucia sa ho vypytovala ako sa má, ako sa darí Hayley a ako idú obchody. Alica mnohému nerozumela a tak len počúvala melódiu hlasov a uvedomovala si, aký majú obaja cudzinecký prízvuk.
„Mali by sme pomaličky ísť, nie? Už je súmrak,“ navrhol Erik.
„Máš pravdu,“ prikývli mu obidve.
Dvihli sa a skôr ako Lucia stihla otvoriť peňaženku, Erik hodil na stôl stoeurovku.
„Erik neblbni, to čo sme si dali určite nestálo tritisíc korún.“
„Je mi to jedno,“ mykol plecami. „Ak chcete odveziem vás domov, aby ste nešli po tejto diere samé v tme domov.“
„Ty idiot,“ zasyčala Lucia opäť, „my v tejto „diere“ žijeme a aby si vedel, už zďaleka to tu nie je...“
„Plné narkomanov?“ otočil sa na ňu so zdvihnutým obočím. „Choď si teda peši, ale Alica mi dá za pravdu, že to tu nie je práve sídlo anjelov.“
„Nehádajte sa,“ vzdychla si Alica unavene.
„Nehádame sa,“ opravil ju Erik. „Toto je náš normálny priateľský rozhovor.“
Potom sa otočil na Luciu, ktorá by okolo seba mohla metať hromy a blesky. „Poď ty fúria, povozím ťa vo svojom novom Bentleym.“ Luciine zúrivé oči sa razom zmenili na oči pradúceho mačiatka.