Už nikdy ticho: kapitola 2

Anotace: Druhá polovica kapitoly z pracovným názvom "Som tu zbytočne?" vznikla ako reakcia na moju životnú skúsenosť. Nie je "mitreissend", no dúfam, že v nej nájdete, čo mnohí z nás hľadajú..

Sbírka: Už nikdy ticho

 „Mamina ma čaká niekde na recepcii, zatiaľ čo ja sedím v jednej z troch malých miestností, do ktorých nás - všetky prihlásené na konkurz - rozdelili. Je nás tu asi desať. Všetky sú zhruba v mojom veku. Tiež majú okolo 17. Ja tu sedím na stoličke hneď pri dverách, oproti oknu.

Ostatné dievčatá sa akosi samostatne rozdelili do dvoch skupiniek. Z jednej strany miestnosti počujem ozývať sa nemčinu, z druhej angličtinu... Kolektívne sa smejú, kolektívne kolujú šminky a zrkadielko. Myslím, že sa k ním pridám. Vyberám gumičku z ruksaku, vlasy sťahujem do obyčajného uzlu...

Práve sa oproti mne medzi všetkými tými dievčatami vytvorila škára a v okne vidím sedieť ešte jedno dievča. Tiež sedí sama. Má dlhé, ryšavé, kučeravé vlasy vo vrkoči, slúchadlá v ušiach, dlhý sveter - a - tiež nie je namaľovaná. Čiže je mi dosť podobná až na to, že moje vlasy sú hnedé a rovné...“

Tina zápisník znova schovala a zamierila si to priamo k dievčatám, no nezastavovala. Prešla pomedzi ne k tej babe sediacej na okennom ráme. Tiež si Tinu všimla a sledovala ju pohľadom, ako k nej prichádzala. Martina nevedela, akou rečou sa k nej má prihovoriť. Vyskúšala nemčinu, ktorá jej bola bližšia.

„Ahoj, vieš nemecky?“

„Celkom dobre,“ usmiala sa a v lícach sa jej vytvorili malé jamôčky. Vyzerala skutočne veľmi milo a vyžarovalo z nej čosi príjemné. Zvrtla sa a vytvorila pri sebe jedno voľné miesto. Tine sa už sa nechcelo vrátiť k ostatným dievčatám a prisadla si - do okenného rámu.

„Si Nemka?“

„Nie,“ zasmiala sa. Zdalo sa, že schuti. „Ale na škole sa učím nemecky. Ty si odkiaľ?“

Tina si vzdychla, a potom sa tiež zasmiala. Nevedela prečo, ale musela sa pri nej usmievať. Bola strašne zlatá.

„Ja som Slovenka. Volám sa Martina, no zvyčajne to skracujú na Maťa.“

Bolo skutočne zábavné sledovať, ako sa dievčina snažila správne vysloviť prezývku. Po niekoľkých nevydarených pokusoch sa nad ňou zľutovala.

„Stačí Tina.“

Zdalo sa, že za to bola vďačná.

„Ja som Phoebe, pre priateľov Phoebs.“

Opäť sa na seba usmiali.

Tina si uvedomila, že papier s textom, čo držala v rukách sa podobá na čosi neidentifikovateľne požuvané. Radšej ho položila vedľa seba a obzrela sa do miestnosti, kde sa zdvihol nový výbuch smiechu.

„Nerozumiem...“

Phoebs sa na tvári objavil nechápavý výraz tváre. Oprela si hlavu o stenu a odložila mp3-ku. „Čomu nerozumieš?“

„Ako môžu byť tak pokojné? Akoby im kamery dávali istotu. Alebo iba ja z nich mám strach?“

Phoebs vydýchla a pokúsila sa o úsmev. „Pokoj, toto je tvoja šanca. Akú pieseň si si vybrala?“ kývla smerom k tomu Tininmu papieru.

Nevedela, čo má povedať. Obávala sa, že ju vysmeje. Nakoniec jej však pustila nahrávku na mobile.

„To nepoznám. Od koho?“

„Od jednej chlapčenskej skupiny, neviem, či ich poznáš...“

„Nie, nepoznám,“ zasmiala sa, no nie výsmešne. Tininu úprimnú dôveru mala na dosah. „Môžeš mi ju zaspievať?“

„Čo teraz? Spievať, či byť radšej ticho a vyhovoriť sa?“ Tina si kládla práve tieto otázky, no napokon si povedala, že veď o nič nejde a pokúsila sa celkom vcítiť do textu.

A vyšlo to.

Sama sa čudovala, čo za hlas sa to z nej súka. Vôbec sa jej to nezdalo zlé.

„... Vytvoriť východ Slnka,

kým otvoríš svoje oči,

vziať tie najvyššie hviezdy noci

a napísať tvoje meno cez celú oblohu...“

Zaspievala refrén a na Phoebeinej tvári sa opäť črtal milý úsmev. Vydala zvuk akoby žasla.

Tina sa v duchu zachichotala, prišlo jej to náramne vtipné, ani nevedela prečo. Možno na ňu zase dolieha stres.

„Dosť dobré. Spievaš už dlho?“

„Nie, vôbec nie,“ pozrela do okna. „Presnejšie, nikdy som nesnívala, že budem speváčka. Možno keď som mala desať. Čo ty?“

Phoebs bez toho, aby odpovedala, zaspievala úryvok z akejsi neznámej piesne. Spievala o slnečných lúčoch v zamračenom dni. Znelo to krásne.

„Dúfam, že vyhráš. Spievaš...“ nedopovedala, iba mihla hlavou, bola to jasná odpoveď. Akoby uznanie.

„Vďaka,“ pousmiala sa a Tinu objala, pretože náhle vyzerala, akoby ju prešiel parný valec.

Zasmiala sa na nej.

Potom sa zošmykla na zem a skôr, než sa stratila, dodala: „Neboj sa, máš talent. Nevzdávaj to, bojuj! Dokážeš to... A pred kamerami buď taká, ako si teraz. Úplne prirodzená, ani si ich nevšímaj.“ A už jej nebolo. Potom už len zahliadla, ako sa dvere otvorili a ona odišla.

„Čo to malo znamenať? Kam šla?“ Tina nevedela. Ako ovalená zostala sedieť v okne.

Pozrela na mobil. Bolo skoro pol dvanástej.

 

Trhlo ňou, keď sa dvere o pár minút opäť otvorili. Zdvihla k ním pohľad a miestnosť stíchla. Všetky dievčatá sa upokojili a čakali na ďalšie informácie.

Prišiel čas postaviť sa pred manažéra zatiaľ nekompletnej skupiny, a tiež už tri vybraté členky. Jeden dielik ešte chýba, aby bola skupina kompletná. Je čas zistiť, kto to je.

 

Tina si ešte vždy kládla otázku, čo jej mohlo uniknúť, keď podľa nej zmiznutie Phoebs vôbec nedávalo zmysel.

Pánovi, čo ich prišiel vyzdvihnúť, vravela, že jedno dievča ešte chýba, že niekam práve odbehla, či by na ňu nemohli počkať. Tvrdil však, že ich určite nájde, a takisto ešte pár zarážajúcich slov, ktoré v Tine rezonovali.

„Ak spievala horšie ako ja, o nič nepríde, a ak opačne, pre mňa lepšie?!“ uvažovala nad jeho slovami.

Z „čakárne“ sa spolu presúvali kamsi inam. Cestou zahliadla v bufete mamu ako pije kávu. Zakývala jej, na čo mama odpovedala upokojujúcim úsmevom. Tinine srdce ale neprestávalo naďalej splašene biť, cítila sa ako vo zveráku. Dokonca aj podaktoré dievčatá, ktoré ešte nedávno prekypovali dobrou náladou, zvážneli, akoby radosť z povrchu vyprchala, a vo vnútri sa ozývalo prázdno. Sama sa tomu divila, no na rozdiel od pohľadu na všetky ostatné, v ktorých mysliach vládlo rozrušenie, ona počula prerážajúci hlas Phoebs, ako vraví:

„Neboj sa, bojuj! Dokážeš to...“

„Správane, dokážem to. Zvíťazím sama nad sebou, nad svojím strachom, nad trémou, je jedno, ako to skončí. Už som si istá, viem to!“ uisťovala sa.

Pozrela očami dohora. Nie preto, že by obdivovala luster. Aj Jeho prosila o pokoj, pretože vie, že človek celkom sám nikdy nedokáže zvíťaziť.

„Áno, verím...“

Kráčala tam, ale myseľ sa vznášala inde, akoby nad ňou samou. Sledovala všetky tie malé dušičky utláčané strachom. Rýchlosť života v nej nehral žiadnu úlohu.

Strhla sa a spozornela.

Príliš sa zamyslela a do kohosi vrazila. Automaticky z nej vypadlo ospravedlnenie, keď zrazu pri nej zablikala kontrolka kamery.

Žalúdok predviedol salto.

Znenazdajky, kto vie prečo, jej to prišlo neskutočne smiešne a rozosmiala sa. Razom bola stredom pozornosti. Pri všetkých tých pohľadoch sa trochu „unormálnila“, no úsmev, od ktorého bolo už len krôčik k smiechu, sa na Tininých perách črtal až dovtedy, kým sa pred ňou neotvorili obrovské, ťažké dubové dvojkrídlové dvere.

Čiernovlasé dievča hneď vedľa trošku sčervenalo. Tine sa zdala byť mladšia než je ona sama. Koľko môže mať? Tipovala tak na štrnástku.

„No hej, je to stres,“ prihovorila sa s mierne pokrčeným úškrnom.

Dievčina zo seba vydala akúsi zmes zasmiatia sa a plačlivého vzlyknutia. „To hej,“ prisvedčila a ukázala na predlaktie, na čo Tina urobila isté.

„Sme na tom asi rovnako.“

Obe mali husiu kožu. Ich vnútra sa chveli, avšak predsa boli v čomsi rozdielne. Nedalo sa nevidieť na nej presný odraz nervozity, akú Tina zahnala.

„Ver,“ šepla vystihujúc podstatu jej vlastného pokoja. Nebolo v tom nič iné. Načo klamať samú seba? Tina cítila, že nič dôležitejšie by neopísalo ani ďalších tisíc slov.

Ešte raz sa na tú čiernovlasú dievčinu usmiala a vmiešala sa dopredšie, uvedomiac si, že tu možno predsa nie je zbytočná.

 

Ocitli sa v divadelnej sále.

Vošli bočnými dverami. Na javisku už bol pripravený stojan s mikrofónom, za ktorý sa postavil muž, ktorý ich sem priviedol.

Po tom, čo sa usadili do prvých dvoch radov v hľadisku, vysvitlo, že práve on bude mať na starosti manažment. Sám si potom sadol na jedno voľné miesto uprostred zvedavý na ich nadchádzajúce spevácke výkony na divadelných doskách. Konkurz sa oficiálne začal.