Už nikdy ticho: kapitola 4

Anotace: Rampa: "Cesta za snem je dlouhá a těžká a málokdo jí dokáže popsat tak reálně jako ty. Atmosféra by se dala krájet, jak je hutná. Vztah matky s dcerou a kamarádtství mezi účastnicemi konkurzu vše příjemně doplňují. Trému, strach, odhodlání, radost."

Sbírka: Už nikdy ticho

Manažér opustil sálu a všetko nechal na dievčatá.

Deviatka postupujúcich sa stresovo zoznamovala, zatiaľ čo mulatka Alice, blondínka Allison a kučeravá ryšavka Pheobs zišli zo schodíkov javiska a čakali, či sa im niekto prihovorí.

Tina a Caroline sa automaticky držali spolu. Bez toho, aby sa dohodli, obe počítali s tým, že budú spievať spolu.

Tina zbadala, že jedna trojka dievčat sa už prihovára blondínke z Ameriky. Allison sa usmiala, niečo im anglicky odpovedala, a potom sa kamsi stratili.

„Caroline, poďme za Phoebs, a potom sa k nám možno ešte niekto bude chcieť pripojiť sám.“

„Ku komu?“

Tine celkom vyfučalo z hlavy, že Caroline nevie, že sama už Phoebs pozná. Zrejme si ju z "čakárne" nepamätala.

„Za tou červenovlasou Američankou.“

Caroline nemala nič proti, tak spolu podišli k Phoebs, ktorá sa na nich už dlhšie dívala. Tina nevedela, čo Phoebs kričí z tváre, nevyznala sa v nej. Možno to bolo tým, že od nej na začiatku nepočula pravdu. Teraz mala v sebe pochybnosti. Čo všetko, čo si myslela, nebola skutočnosť? Aj jej milé správanie bolo pretvárkou? Keď sa k nej tak približovali, rozhodla sa, že si to nechá radšej prejsť chladnou hlavou. Veď ešte sa budú mať kedy porozprávať.

„Hi, how are you? I'm Caroline“ kývla k Phoebs.

„Hi, I'm fine. Phoebe,“ usmiala sa Phoebs a nemecky sa prihovorila Tine. „Nemohla som ti to povedať. Každá sme boli v jednej konkurznej skupinke...“

Nečakala, že s tým začne. Chcela s tým prísť sama, možno ako s výčitkou, no nie teraz a nie tu. Úprimnosť tohto dievčaťa jej ale nedovoľovala hnevať sa na ňu.

„Ja,“ zasekla sa a uvedomila si, že pred sebou koniec koncov vidí svoju priateľku, ktorú spoznala na konkurze a nesmierne si ju obľúbila. Predstava, že priateľstvo predstierala, sa v nej síce vzpierala, no napokon ju úplne zahnala. Koniec-koncov, bola by hlúpa, keby z takého komára robí somára. „Chápem,“ usmiala sa. Dostala zo seba oveľa menej, než chcela povedať, no namiesto toho dodala: „Martina... Pre priateľov Tina.“

„Phoebs,“ zatvárila sa pokorne, a potom, keď Tinina tvár zmäkla, s potmehúdskym úsmevom a smiechom na perách, Tinu objala.

Začali sa smiať a Caroline sa iba trošku nechápavo pousmiala. Potom obe objali aj ju, a pri toľkom bláznení sa stratili rovnováhu. Skoro spadli. Smiali sa hlasným, nákazlivým smiechom od srdca a netušili na čom. Podľahla mu aj Caroline a v objatí s Tinou a Phoebs sa otočila za oslovením.

Dievčatá sa ako-tak upokojili a snažili sa medzi dozvukmi záchvatu vnímať Francúzsku, ktorá sa ako posledná nezačlenila do žiadnej skupinky. Hovorila zvláštnou nemčinou, zdalo sa Tine, no bolo to len prízvukom.

Namiesto odpovede ju objali a predstavili sa. Svojou skvelou náladou spretŕhali mračná stresu v hale a ani Francúzska nezostala bez odozvy. Usmiala sa, keď jej Caroline a Tina súčasne ponúkli rameno. Spolu vykročili za Phoebs, ktorá im po veselom stretnutí, mala vysvetliť, čo bude ich nasledujúcou úlohou.

Iba nad pár osobami akoby stále pršalo a oni tam stáli ako zmoknuté mačence. Nechali tak za sebou niekoľko nechápavých tvárí, čo sa chladne motali okolo mulatky Alice, bez akéhokoľvek náznaku priateľstva, či aspoň nadšenia na spoločnú prácu. Akoby ich ani nenapadlo, že keby nehľadeli iba na vlastný cieľ, mravčalo by sa im ľahšie.

 

Vošli do miestnosti, ktorú Tina volala čakárňou a Phoebs za nimi zatvorila dvere. Vzala si stoličku, čo stála pri stene, otočila ju k sebe a obkročmo si na ňu sadla tak, aby na Tinu, Caroline a tú Francúzsku dobre videla.

„Zostáva nám 45 minút na to, aby sme sa naučili pieseň, ktorú som dostala...“

Tina uzatvorila štvorku sediacu v kruhu. Za minútku sa dohodli, ktorá si vezme ktorú časť, a potom prišilo na rad skúšať, kým sa dá.

 

Ten čas uplynul oveľa skôr, než si predstavovali. Phoebs vypla hudbu z prehrávača pozrúc na čas. Zistili, že už päť minút meškajú.

Doslova vbehli do haly, keď si štyri mikrofóny pripravené na javisku rozdelila skupina s blond Allison.

Manažér vydal pokyn k začiatku a spustil hudbu.

Svojím vystupovaním, ladnými vlnivými pohybmi, pohadzovaniami hlavou a úsmevmi vytvorili prostredie k spevu. Neboli vtieravé ani vulgárne. Pôsobili ako dokonalé krásky a Tina, či si realitu pripúšťala, alebo nie, v kútiku duše túžila byť aspoň z časti taká pôvabná ako sú ony.

Ich spev však nebol až taký presvedčivý. Stačilo, že jediná vypadla z melódie, a i ďalšie v prerušenom sústredení vyšli z rytmu. Čisté tóny prehlušili falošné predĺženia.

„Dievčatá, áno, vystupovanie na pódiu je aj o herectve a zapôsobení. Umení predať sa. Ale to, že sa jedna pomýli, nesmie s ostatnými ani pohnúť. Počuli sme tu množstvo neskutočne falošných tónov, ktoré by na žiaden koncert nepatrili, pretože s takýmto spevom by ste nepredali ani päť cédečiek,“ prehovoril manažér.

Napokon, keď zišli z pódia, a to nie až také nadšené, ako keď naň vystupovali, si posadali na zem, krútili hlavou, či si od únavy a napätia naťahovali svaly.

Allison nešla spolu s nimi, ale stále mierne bez dychu, no napriek tomu jedinečne, si prisadla do prvého radu k manažérovi. Ten si čosi zapísal a poznámky jej podal do ruky. Zbežne ich prebehla pohľadom a prikývla.

„Teraz vystúpi skupina s Phoebe,“ vyhlásil berúc si späť svoje zápisky.

Tina, Caroline, Francúzska a Phoebe vyšli po už toľkokrát prejdených schodíkoch.

Postavili sa vedľa seba a sa snažili nejako vnútorne upokojiť, kým nezačuli tie známe tóny, ktoré počúvali posledných pár desiatok minút neustále dookola.

V tom Tina zazmätkárila a zazdalo sa jej, že všetky spomienky na text zmizli. Hodila vystrašeným pohľadom po Phoebs, ktorá ju však už nemala čas upokojiť, pretože mala úvodnú časť.

Tina sa započúvala do melódie a zatvorila oči. Spomínala si na všetko, na čom sa doteraz dohadovali, na pohyboch a menšej choreografii, na usporiadaní jednotlivých výstupov dievčat. V prvej časti mala s Caroline našťastie len vokály.

Prišiel refrén, kde všetky spievali spolu, dopĺňané jednoduchými pohybmi. Zoradili sa do radu pozdĺž okraja stojac bok po boku, vykonajúc rovnaký pohyb. Jedna po druhej ako vlna sa otočili vľavo. Žiadna z nich však nečakala, aký efekt čosi také jednoduché môže mať. Každá ho totiž urobila v inom odtieni prezrádzajúci zameranie ich osobnosti.

Potom však Caroline pozabudla text, na čo Tina zareagovala a chytila sa namiesto nej. Na to Phoebs zaspievala časť Tininho textu. Francúzsku to zas dobehlo natoľko, že sa celkom prestala hýbať a stála s otvorenými ústami bez hlásku. Zostali na to tri.

Keď už boli také dopletené, že žiadna z nich netušila, ktorá má čo spievať, pustili sa do toho súčasne, no napriek improvizácii neprestávali.

Manažér, Allison a pár dievčat sa zasmialo, pretože to vyšlo trochu komicky.

Aj na pódiu bola podobná nálada. Sotva zo seba na konci stačili vytlačiť posledné tóny, keďže ich prerýval dusený smiech. Úsmev cez pol tváre nezničil ani fakt, že im to teda nevyšlo podľa predstáv.

Manažér nasadil kamennú tvár a ako učiteľ v škole posúdil aj ich.

„Bola tu kopa momentov so zaváhaniami v texte. Takisto, keď sa niečo pokazí, treba pokračovať tak, ako sa dohodlo. Ak sa nedá pokračovať podľa plánu, na rade je improvizácia a do tej sa musíte chytiť všetky. Nesmiete zostať stáť a čakať. Nie! Kým na prehodenie textu, či náhle zmenenie choreografie nepoukážete, laik si to nevšimne.“

Podali mikrofóny posledným dievčatám postupujúcim hore na pódium sadajúc si k prvej skupinke na zem. Phoebs sa od nich odpojila a prisadla si z druhej strany k manažérovi a tiež si prezrela jeho poznámky.

Posledná skladba odznejúca v tomto kole bola takisto od dievčenskej skupiny, no jej rytmus bol vhodný aj na tanec.

Tina si všimla, že výstup každej skupinky odrážal charakter dievčat, ktoré sa dali dokopy. Tá na ktorú sa teraz dívala, bola chladná. Boli naučené krátky text, ktorý však prerušili a predviedli choreografiu hodnú pódia. Alice, tá mulatka, medzi nimi vynikala. Dve z nich nestíhali sled pohybov, alebo jednoducho zabudli, čo majú spraviť. V polovici sa opäť chytili, no stále jej celých tých pár minút prišlo ako bez duše. Neverila vlastným ušiam, keď manažér jej myšlienky a úvahy v podstate potvrdil. Bol rovnakého názoru.

Všetko na záver zhodnotil slovami: „Bola to vaša šanca a vaše javisko. Mali ste príležitosť ukázať nám to najlepšie, čo vo vás je. A ja si myslím, že ste to mohli urobiť aj lepšie.“

V každej skupinke bola nejaká, čo to - kruto povedané - kazila. Jednoznačne najlepšie boli už vybrané dievčatá... Ale otázka, ktoré štyri postúpia a ktorých päť sa s očami pre plač môže vrátiť domov, visela vo vzduchu ešte nejakú tú chvíľku po tom, čo reproduktory vychladli.

Tina s mamou, Caroline a ďalších sedem dievčat, niektoré s priateľmi, tŕpli v hale pred divadelnou sálou už viac ako hodinu a pol. Vybrať štyri z nich bolo pre manažéra, Alice, Allison a Phoebs, ešte stále nevychádzajúcich zo sály s rozhodnutím, zrejme oveľa ťažšie, než si ktorákoľvek z nich dokázala predstaviť.

Francúzska práve voľačo rozrušene vravela do kamery, zatiaľ čo akési iné dievča vedľa nej horlivo prikyvovalo. S Tinou či s Caroline od zídenia z javiska po spoločnej piesni neprehovorila. Zrejme sa urazila, keď manažér bez akýchkoľvek okolkov jasne naznačil, že na rozdiel od nich dvoch, ona nedokázala improvizovať. Mrzelo ju, že to takto vnímala.

Tinina mama priniesla obom dievčatám neskoré obedy a nebola dvakrát nadšená z toho, ako dlho sa to tu preťahuje, a aj tak nie je jasné, kedy bude koniec. Všetci čakali nevediac na čo a mama, výlučne kvôli svojej dcére, sa držala v pokoji.

 

Bolo už šesť predvečerom.

Caroline sa znovu vrátila k Tine a k jej mame s novými klebetami. „Francúzska sa vraj dohodla s Allison na tom, že ju nechá prejsť. Všetci o tom hovoria. Tá hlupaňa to sama rozšírila!“

Skôr ako stihla Tina akokoľvek zareagovať, dvojkrídlové dvere sa otvorili a kameraman sa dobyl dopredu, aby zachytil „dramatický“ moment.

Viac nebolo treba mikrofónu, aby sa manažér dokázal prihovoriť účastníčkam. Nepotreboval vystúpiť na divadelné pódium. A ich počet sa ešte zúži.

„Je na nás veľká zodpovednosť, pretože ak niekoho nedoceníme, alebo naopak preceníme, môžeme urobiť osudnú chybu. Bol som prinútený nazerať do budúcnosti a zhodnotiť, na koľko už ste pripravené, a či svoje talenty budete môcť ešte rozvíjať.“

Nachvíľu svoje slová prerušil a pozrel do tvárí týchto dievčat, niektorým z nich možno naposledy. „Názory Phoebe, Alice a Allison som si vypočul. Snažil som sa zohľadniť vašu snahu, no ak chceme vybrať kandidátku schopnú zaujať miesto jednej z vokalistiek, kompromisy nie sú možné... Nikto nie je nenahraditeľným...“

Každý z nich mal v rukách jeden spis. Jeden osud, jediné meno.

„Prvá postupujúca je,“ začala Phoebs, a keď už šla vysloviť to meno, zaváhala. Zatvorila oči a prikývla, akoby sa utvrdzovala, že to, čo sa chystá urobiť je správne.

Tina zneistela a Caroline stlačila ruku. „Nevybrali ma, oni ma určite nevybrali!!“

„Sabina,“ vyslovila napokon.

Nemka od nadšenia takmer vyskočila z kože, zvýskla a dievčatám sa doslova hodila okolo krku.

Tina si vydýchla a opadla z nej ťažoba. Takže nepostúpila. Phoebs by sa takto určite nesprávala.

 Sabinu si pamätala zo skupinky s Alice. Jediná s ňou vtedy udržala krok a rytmus. Musela uznať, že bola dobrá.

Dievčatá sa začali mrviť, sledovali, ako sa tvári tá druhá a ich neistota z nich vysávala akúkoľvek energiu.

„Tina,“ vyslovil druhé meno manažér.

Po chrbte jej prebehol mráz a na pochybnosti, ktoré mala, keď Phoebs oslovila Sabinu, vyprchali. Samej sa jej zdalo neprirodzené, že pri toľkom šťastí neskáče od radosti, ale reakcia zaostávala. Bola zmierená s tým, že neprešla do užšieho výberu. S chabým polovičným úsmevom pristúpila k manažérovi a s vďakou prikývla, viac toho nezvládla. Otočiac sa k Američankám rukou na srdci neustále prikyvovala. V tichosti sa vrátila ku Caroline, ktorá ešte vždy tŕpla.

„Lena.“

Grékyňa s pevným hlasom rozhadzujúc rukami všetkých vyobjímala.

Zostalo posledné voľné miesto a obe dievčatá mysleli na tie klebety o Francúzske. Ak to bola skutočne pravda, Caroline nepostúpi. Takisto však vedela, že bez Caroline to nebude ono...

Tina prestávala cítiť prúdenie krvi v ruke, tak jej ju Caroline zvierala. Ak už čoskoro nevyslovia akékoľvek meno, ruka bezpochyby odumrie. Aspoň o tom bola Tina presvedčená.