Už nikdy ticho: kapitola 11

Anotace: Dohoda medzi Phoebs a Tinou bola uzavretá. V nasledujúcom dieli sa okrem zoznámenia sa s novými menami stretnete aj s už známym tajomným Lukasom a, ako inak, Tinine pochybnosti ohľadom odchodu z konkurzu preberie Andreas do vlastných rúk...

Sbírka: Už nikdy ticho

Keď sa už aj Tina vynorila z kaviarne, v hlave jej vírili útržky spomienok. Neboli súdržné a nedávali zmysel. Sledovala ľudí, čo ich míňala ako ryby v jazere. Všetko naberalo iný vzhľad a uvedomovala si, že bude musieť skutočne zabrať, ak chce mať aspoň šancu. Teraz ju nikto nespoznáva. Môže chodiť po uliciach bez toho, aby sa za ňou ktokoľvek obracal. Zatiaľ ju ešte nikto s celým tým projektom nespája. Kým nie je s nimi, nepokladajú ju za akokoľvek výnimočnú. Jednoduchá odpoveď. Pretože nie je. A to sa bude musieť zmeniť. 

Dievčatá sa s trénermi a učiteľmi spevu stretli pred ich špeciálnym výťahom. S Caroline prišli narovnako. Tina sa jej neprihovárala a jej ešte prednedávnom kamarátka, s ktorou prežívala svoje i jej úspechy, mlčala tiež. V jednej chvíli sa snažila niečo nadhodiť, keď sa začala smiať a veľavravne otvárala ústa, no keď zistila, že niet o čom, vzápätí ich naspäť zatvorila a prestala hrať pretvárku. Tina na ňu zazrela. Možno ani nechcela, aby to vyzeralo až tak, ako to vyzeralo, no skutočne tu nebolo nič k smiechu.

Čakali ešte na Lenu a Sabínu.

Caroline tam ticho stála. Tentokrát asi nepovažovala za vhodné začínať hlúpym, a najme nezmyselným, smiechom.

„Tina, mrzí ma to.“

„Čo ťa mrzí?“

Caroline sa hrala s rukami ako dieťa pri odpovedi pred tabuľou. „Ja som si myslela, že mi nebudeš rozumieť...“

To malo niečo ospravedlňovať?! Tina sykla.

„Keď som povedala, že nie si moja priateľka, nehovorila som to vážne. Chcela som len medzi ne zapadnúť, keď to vyzeralo, že ty odstúpiš.“

Tina na ňu hodila akýsi pohľad zmesi pocitov. Čo v ňom bolo? Prekvapenie, smútok, šokovanie, hnev, opovrhnutie? V každom prípade to nebolo nič, čo by naznačovalo, že by ju chápala. „Čo tým chceš povedať? Že keď som už mala odstúpiť, tak prečo na mňa nenaložiť, veď aj tak nerozumie, aspoň privtieram k nim?“ stúpalo v nej rozhorčenie. „A keď si už povedala, že nie si moja priateľka, tak fajn. Sme spolusúťažiace. Ale to, že si pritakala na: 'Je nerozhodná chudera, ktorá to nikdy nikam nedotiahne..', bolo dojímavé.“

„Prepáč! Čo mám spraviť? Vrhnúť sa pred tebou na kolená?“

„Nie, to nie.“

Zvyšné dievčatá práve dorazili. Pred vchodom zastavili tri minibusy. 

„A čo si si myslela?“ vyprskla po chvíli Caroline do neovládateľného šepotu, ktorý hranice pokojného rozhovoru neuveriteľnou diaľkou prekračoval. „Snáď, že to pre nás všetky bude mať šťastný koniec? Nemôžeme vyhrať všetky. Bude iba jedna víťazka a ostatné nebudú mať absolútne nič. Neexistuje druhé miesto. Buď tam si, alebo nie. Skôr, či neskôr, by si museli vyberať aj medzi nami dvoma. Súťažíme medzi sebou. Každá sme tu sama za seba.“

Žiaľ, mala pravdu. Nech si navzájom prajú hoci aj to najlepšie, skutočnosť, že chce každá zvíťaziť, to vylučuje.

Zrazu necítila nič. Bolo to zvláštne.

Vyšli von. Do prvého auta nastúpili pedagógovia, do druhého Tina s Caroline, Lena a Sabína a tretie nechali Alice, Phoebs, Allison a ochrankárovi Jeffovi, ktorý s nimi chodil všade, kým boli spolu. Pre istotu. Andreas nechcel nechávať nič na náhodu.

V aute bolo dusno. Leto začínalo, teplo nezaostávalo, ale bolo to skôr tým, že sa necítila príjemne. Skoro ako v jame s hadmi. Tohto vodiča tiež nepoznala, nebol to Gas, ktorý ju s mamou vyzdvihoval z letiska. Kameramanova tvár bola tiež cudzia, doteraz ju nevidela. Nepôsobil však nesympaticky. 

Mladý Nemec odložil kameru so slovami, že ich nebude štvať, pokiaľ to nebude nutné. Dokonca i šofér v strednom veku podľahol jeho zhovorčivosti. Pánovi za volantom síce nerozumela najlepšie, pretože trochu šušlal a aj tie najjasnejšie slová - kým prešli k jej ušiam - strácali na význame, pretože už mali za sebou ťažkú cestu cez husté šedivé fúzy. 

Naopak, na kameramanovi bolo vidno, že sa snažil hovoriť artikulovane.

Z predného miesta vodičovho spolujazdca sa otočil a každej podal na zoznámenie ruku.

„Som Can,“ oči sa mu smiali. „Nemali sme sa ešte šancu zoznámiť, pretože som len dnes prišiel. Namiesto Petra.“

Nevedeli, o kom hovoril, pretože sa s nimi dosiaľ žiaden nerozprával.

„A vy ste...?“

„Ja som Sabína, a toto je Lena,“ ozvala sa zozadu. Sabína sedela priamo za Tinou, ktorej jej hlas začínal výsostne cinkať na nervy. „A tuto sú Tina a Caroline.“ Ďalej niečo mlela, no Tina sa rozhodla, že slepačie reči počúvať vážne nemusí.

V duchu si musela prevrátiť očami nad jej iniciatívou. Akoby boli retardované a nedokázali sa predstaviť samé. Musela za každú cenu dokazovať, že v nemčine sa jej z nich nikto nerovná?

„Can nie je typické nemecké meno,“ usmiala sa a prerušila Sabínin monológ. Canova pozornosť tak od nej odtrhla a, chtiac-nechtiac, obrátila priamo na seba. 

„Nie, to nie je.“

Mal neuveriteľné tmavohnedé oči, nedokázala v nich rozoznať zreničku od dúhovky.

„Som polovičný Turek.“

„Nemáš turecký prízvuk,“ tliapla do tmy. V tejto téme bola doma asi tak ako v teórii relativity. Vôbec sa v cudzokrajných prízvukoch v nemčine nevyznala.

„Narodil som sa tu, vyrastal som tu. V Turecku som bol raz, prázdninovej dovolenke asi keď som mal štyri,“ zasmial sa. „Môj otec aj starý otec žijú tiež v Nemecku. Mám iba zvláštne meno.“ Tina sa pristihla, že sa od istého momentu začínala usmievať ako nesvojprávna. Ešte, že si to uvedomila včas. „Ty zato máš iný prízvuk. Češka?“

„Tesne, nie si ďaleko. Slovenka.“ Bolo príjemné rozprávať sa s ním. Dokonca sa tváril, že hovorí bezchybne. Až na ten jej prízvuk.

Cesta s ním ubiehala neuveriteľne rýchlejšie. Dozvedela sa tiež, že práve zmaturoval a na tento džob sa dostal s obrovským šťastím, cez Lukasa. Vreaj boli kedysi spolužiaci. Viac neprezradil, no nadškrtol Tine ďalšie otázky, čo v nej na najbližšiu dobu utkvejú. Can a Lukas boli úplne rozdielne povahy. Predsa však v nej porovnávanie zostalo otvorené, aj keď auto zastavilo. Vošli s ním až za bránu, pri ktorej už zvnútra stáli dvaja strážnici. 

Can schytil kameru. Doteraz jej kameramanstvo pripadalo ako tá najnudnejšia a najodpudivejšia práca, ale v jeho podaní bola skôr komická. Pobehoval okolo nich, čo Tina už s vážnou tvárou nezvládla. Pôsobil na ňu ako chlapec odvedľa, čo ju vytiahol von, aby predviedol novú hračku a natočil svoje prvé letné video.

Bral Tinin detajl tváre, keď sa smiala.

„Pristane ti to, keď sa smeješ.“

Uvedomila si, že sa venuje výlučne jej a nebola si to istá, či ostatné dievčatá vidno aspoň ako pozadie.

„Can, vyrazia ťa v prvý deň, ak zistia, že som na tých nahrávkach iba ja.“

Véčkom z prstom naznačil, že ju nespustí z očí, znovu sa zasmial a potom si už šiel po svojej práci. 

Can bol z príležitosti pracovať pre Andreasa nadšený. Nemohol byť teda Lukas až tak nadutý. Zdalo sa dokonca, že mu dohodil vcelku lukratívne miesto.

Ocitli sa znova v tom komplexe, kam ich zaviedol Lukas. Mohlo ju napadnúť, že pôjdu sem. Narozdiel od prvých spomienok, čo na toto miesto mala, teraz to tu žilo. Ľudia sa tu len tak hemžili. Jedni robili to, druhí ono. No napriek nim jej tu ktosi chýbal. Lukasa tu akosi podvedome postrádala. Bol s týmto miestom a spomienkami neprerušiteľne spätý. A práve on tu dnes chýbal.

„... Tina!“

Otočila sa za hlasom.

Medzi profesormi práve prebiehala strategická porada, keď ich prerušil príchod Lukasa. Kráčal k nim s rukami vo vreckách, s nepriehľadnými slnečnými okuliarmi. Ešte stále bol pre ňu nepreskúmanou čiastkou jej súčasnosti. A žiaľ, ešte stále netušila, čo od neho čakať. Rozporuplný, či len s maskou na tvári? V každom prípade sa cítila byť v jeho prítomnosti oveľa zvláštnejšie, než by chcela. Prišiel ten, ktorého postrádala, síce jeho nezmyselná nevšímavosť a ignorácia ju miatli. 

„Tina!“ zavolal na ňu znova a zastavil sa pri profesoroch. V tichu, ktoré nastalo, dokonca mohla počuť, ako vysvetľoval, že sa s ňou za chvíľu vráti, len nech mu dajú 10 minút a bude späť. 

Jeden z učiteľov tanca však zareagoval inak, ako čakala. Úplne inak. Vystúpil na Lukasa, no nerozumela, čo mu vravel. Hovoril prirýchlo a príliš potichu. 

Obzrela sa Phoebs, čo ona na to. Tvárila sa však chladno.

Zvyšní traja profesori a profesorky odtiahli tanečníka od chlapca a voľačo mu dohovárali. 

Lukasov pokoj ho hecoval ešte väčšmi.

Tina pristúpila bližšie. 

Tanečník sa upokojil, aspoň sa snažil. Ktovie, čo medzi neho a Lukasa postavilo takú neznášanlivosť. Nemohlo to nič nič malé, reakcia bola ostrá a atmosféra zhustla. Pochybovala, že by to bola len hra pred kamerami. Jeho rozrušenie sa mu odrážalo na tvári a Lukasove chvenie bolo tiež skutočné, toto poprieť nemohli.

Otočila sa na Cana. Venoval sa svojej práci. Všetko bolo zdokumentované. Aké úžasné. Prečo, ak sa niečo zomelie, ona musí byť pri tom? Na záznamoch bude mať výnimočne dlhý scenár. Je to osud, či zásah zhora, že ju s týmto konkurzom doživotne spája? Alebo je to len náhoda, ktorá tak ako jej život motá, tak ju aj prepustí?

„Začneme teda o desať minút, nech za nami príde do telocvične,“ vyriekla dohodu jedna žena - zrejme nie profesorka tancu, keďže na sebe nemala úbor - zatiaľ čo tanečník ešte stále hádzal nevraživé pohľady. Z jeho strany to bol absolútny nesúhlas, no mal smolu. Zvyšní traja ho zrejme prehlasovali.

Išlo tu síce o ňu, ale problémy medzi nimi museli boli oveľa hlbšie a staršieho dáta. 

Snažila sa tváriť čo najmenej vyjavene, keď ju Lukas z ničoho nič objal okolo pliec a tak ju odvádzal preč. Opäť medzi všetkými nastalo ticho, ktoré sa Tine vôbec nepáčilo, a teda vôbec jej nerobilo meno. Alebo skôr práve naopak. Robilo jej to meno...

Za najbližším rohom si jeho ruku zhodila z pleca a ktovie z akého dôvodu čakala aspoň krátke vysvetlenie, o akú hru tu ide. On ale zaryto mlčal ako partizán na výsluchu a mieril si to pomaly k centrálnej budove s apartmánmi. 

„Andreas chce s tebou hovoriť.“

Okolo takejto hlúposti toľko kriku?

Vysvetlenia na to už však nebolo, všetko ukončil jednoduchým: „Andreas ti všetko vysvetlí.“

„Prečo si teda nemohol povedať obyčajné: 'Ide za Andreasom'. A prečo ten náš „priateľský“ odchod? Prečo si toho chlapa tak provokoval?“ Uvedomovala si, že slovo 'prečo' od nej počuje asi najčastejšie, zvyčajne tak k nemu začína každú vetu, ale ako inak sa mohla dozvedieť pravdu?

Viezli sa výťahom na ôsme poschodie - k jednému z Andreasových poschodí.

Vydýchla si a stíšila tón. Chcela mu povedať niečo upokojujúce, ako napríklad, že jej môže dôverovať a že sa ho viac už nebude vypytovať, ak nechce, len aby uzavrela aký-taký mier na jedinej podmienke - úprimná odpoveď a žiadne podobné absurdné tajnosti. 

„Lukas,“ začala pokojne, no ten ju zahriakol.

„Žiadne jalové reči.“ 

Ľadová sprcha bola nič v porovnaní s tým, ako dokázal Lukas jednoduchým slovným spojením vyhodiť človeka z konceptu.

Dvere výťahu sa otvorili, Tina vystúpila, Lukas zostával. Už sa ho viac nepýtala. 

Zaklopala na dvere pracovne ponorená vo svojich vlastných vnútorných démonoch a bez čakania na výzvu vošla dnu.

Muži sediaci oproti Andreasovi sa na ňu otočili a jej došlo, že zrejme nemala vchádzať.

„Prepáčte, ja počkám vonku.“

„Nie, zostaň, páni sú na odchode.“

Obaja sa postavili, narovnali si pokrčené saká a podali Andreasovi ruky. Pevný stisk a potrasenie. S kývnutím na pozdrav ju obišli.

„Maj sa Lukas,“ zaznelo jej za chrbtom.

Otočila sa.

Stál priamo za ňou. 

Len s námahou sa nerozkričala.

Nechala ho vojsť a potlačila sto chutí tresnúť dverami.

„Tina, posaď sa,“ vyzval ju Andreas.

„Radšej by som postála.“

Nenamietal.

„Z nahrávok, a nie len z nich, som sa dozvedel, že si uvažovala nad odchodom z konkurzu.“

I vo svojej nabrúsenej nálade mala pred Andreasom rešpekt a vážila slová, čo šla vysloviť. Ten ju však nenechal.

„Ibaže takto to nefunguje. Všetky takéto kroky treba najskôr prebrať so mnou. Ja som zodpovedný a nemôžem sa závažné rozhodnutia dozvedať ako posledný,“ hovoril síce pokojne, ale po jeho dlhoročnej práci to bola iba forma.

Náhle jej prišlo nevoľno a predsa využila stoličku.

„Takže Tina, chcem od teba úprimnú odpoveď skôr, ako ma postavíš pred hotovú situáciu.“

Ruky sa jej triasli, i keď si ich v lone žmolila.

„Prepáčte... Mrzí ma to,“ vyšlo z nej.

Zrejme sa nad ňou zľutoval, pretože mu výraz napokon zmäkol. 

„Len nechcem, aby to opakovalo. Potrebujem mať dopredu pripravený náhradný plán. Rozumieš?“

Prikývla.

Usmial sa na ňu a vytiahol zo zásuvky tabličku čokolády zabalenú v lesklom papieri.

Roztrhol obal a ponúkol jej ju. 

Kúsok si vzala. Boli v nej čerešne.

Tiež si z nej odlomil. Netipovala by, že aj on by sa nechal zlákať na sladké.

Lukas odmietol.

„Tak, Tina, nechceš mi niečo povedať?“