Kráska a Zviera (B2uty & the B2st): kapitola 1

Yukiho Romány » Ostatní

"Terez, vypni to! Hrá ti to už aspoň tretí raz," zívla si Alex a po krátkom ponaťahovaní sa, sa otočila na opačnú stranu.

S veľkou nechuťou vypočula kamarátkinu prosbu. Zašmátrala po nočnom stolíku medzi nimi. Ešte stále na ňom postávali prázdne pivové fľaše. Neboli pijanky, a práve preto ich aj pár deci na oslavu toho, že sem Alex prijali na výšku, tak zmohlo.

Nevdojak sa jedna z fliaš skotúľala a narazila na tvrdú podlahu.

Alex sa podráždene znovu prehodila. Z okna naproti jej do očí pálilo horúce letné slnko, ledva žmúrila. Navyše to otravné zvonenie.

Terez konečne nahmatala predmet, čo zodpovedal popisu jej mobilu.

"Prosím," ozvala sa ospalo.

Alex si prehrabovala vlasy. Bola unavená ako o pol noci.

"Prepáč, už sme na ceste... Kry nás nejako. Hneď sme tam." Terez vypla hovor a mobil položila späť tam, odkiaľ ho vzala. "Sme oficiálne v paži," skonštatovala.

"Čo sa stalo?" Ledva vyslovila otázku, už aj vyskočila na nohy. "Som v Blave druhý deň aj s cestou a... Ako sme si mohli zabudnúť nastaviť budík?!"

Ani samé nevedeli, ako sa dokázali tak bleskovo dať dokopy a vybehnúť z Terezinho bytu v podnájme, čo tu, v Bratislave, mala kvôli štúdiu.

Bežali cez mesto ako splašené. Sotva sa vyhli električke, len o vlas ich takmer zrazilo auto. Vodič s obrovskou dávkou šťastia stihol zabrzdiť, a tak sa o ne iba šuchol.

Za hlasného trúbenia, čo na ne spustil, presne nepočuli, akými nadávkami ich častoval, iba ktorási z nich zakričala slovo na ospravedlnenie a už ich nebolo.

"Mimochodom, vitaj, Alex."

 

"Sme tu správne?"

"Určite, bolo to jediné lietadlo, čo letelo v našom čase."

Odmlčali sa a naďalej nečinne sedeli na lavičke. Lakťami sa podopierali o kolená, pozerali okolo seba. Batožina všade naokolo. Pocit bezdomovca sa len ťažko potláčal.

Partička dievčat upútala ich pozornosť. Boli to tínedžerky, ktoré vyzerali nádejne ako ich spása. Pozorne sa vzpriamili.

So smiechom prechádzali cez cestu k okraju chodníka, ktorý obsadili. Jedna z nich na nich pozrela. Práve prehadzovala vlasmi, keď jej tvár preťal prekvapený úškrn.

"Pozri na toho šikmáka v zimnej čiapke,"zasmiala sa a s kamarátkami ich s rehotom obišla.

GiKwangove sebavedomie skĺzlo na bod mrazu napriek tým vysokým augustovým teplotám. Ukázali na neho prstom!

"Nikto tu nie je."

"Všimli sme si, Yo," zamumlal bez radosti v hlase.

"Prečo nás tu nikto nečaká?" spýtal sa znova smutne, akoby mu ako dieťaťu zabudli dať darček pod vianočný stromček.

JunHyung na neho nepekne zazrel. "Nemohol by si znervózňovať ešte viac? Všetci sa cítime skvele!"

YoSeob podvedome otrčil spodnú peru a pozrel na opačnú stranu. Prestal sa s ním baviť.

"Hyung, upokoj sa. Nechaj Yoya. YoSeob, prestaň sa odúvať."

"Presne, mám tých vašich naťahovačiek dosť. Ste ako starí manželia. Spýtajme sa niekoho na cestu."

Všetci súhlasne prikyvovali. Konečne kreatívny nápad. Dokonca už ani YoSeob nehrá urazeného.

Keď sa teda jednotne zhodli, že je treba niečo robiť, nastala otázka, kto to prevezme do rúk?

"Nech ide DuJun!" navrhol HyunSeung, síce sám patril k prvým, ktorí naradostene podporovali plán vydať sa na toto dobrodružstvo bez akéhokoľvek sprievodu.

"Prečo ja?"

"Si náš líder, nie? Keď tu nie je manažér, mal by si to tu viesť. Navyše si určite najvhodnejší."

DuJunovi to na istý okamih zalichotilo, avšak takmer okamžite na to sa prebral zo sladkých rozprávok, čo mu tam šikovne motal.

"Ale ide so mnou DongWoon."

So zdvihnutým obočím na neho pozreli a DuJun sa zasekol.

"Niečo sa na neho snáď nalepilo počas jeho obdobia na Filipínach," dodal na vysvetlenie, ale bolo to zbytočné, všetci sa už uškŕňali. Samozrejme. Poznali sa pridlho a pridobre na to, aby mu to zhltli.

Ťahajúc kufre na kolieskach putovali ulicami vzbudzujúc síce pozornosť, no nie však natoľko, aby im zodpovedali otázku a ukázali správnu cestu. Ktovie, možno to bolo tou angličtinou.

 

Lucia urovnávala obliečky do úhľadných komínov, keď ju v práci vyrušil hlasný beh.

"Tereza! Úplne si sa zbláznila? Vedúci tu bol aspoň trikrát! Už ti nikdy žiadnu brigádu zháňať nebudem. Ak ma kvôli vám vyhodí...!"

"Prepáč, zaspali sme. Lucy, moja kamoška Alex. Alex, moja spolužiačka Lucia, zvyčajne celkom milá."

"Ahoj," usmiala sa na Alex sladko a vzápätí s namosúrenou grimasou hodila do Terez zásteru. "Tridsaťštvorka." Prenechávala jej prácu, ktorú žiadna z nich nerobila rada.

"Ešte stále sú tu?" Nemusela čakať na sarkasticky ľutujúce prikývnutie. "Fuj!"

"To nie ja, ale Jean," potiahla nosovo popri tom, ako nadvihla bradu a privretými viečkami povýšenecky zhliadla na Terez.

"Kto je Jean...?" spýtala sa Alex, ktorá nevedela, ako to tu beží a vôbec nevedela, čo znamenalo to štuchnutie lakťom do rebier, ktoré práve utŕžila.

Dvere do miestnosti sa náhle roztvorili. Muž nízkeho vzrastu, štíhlej postavy si Alex premeral od hlavy po päty a pery sa mu zúžili do ešte tenšej, zaťatejšej priamky. Nevedela, či to bolo tým puntičkárskym výrazom odmeranej tváre, alebo tým frakom, ale pôsobil na ňu ako zosobnená animovaná postavička z komixu.

Sklonila hlavu a potichu sa uchechtla do dlane, tváriac sa, že si odkašľala. Bola to slabá náplasť na to, ako veľmi sa jej chcelo smiať, ale neodpustila si to.

"Kto je to?" spýtal sa snažiac sa o neprimeranú artikuláciu, ale hlas, čo vychádzal, pripomínal viac fučanie héliového balóna, než muža, päťdesiatnika.

"Volám sa Alexandra. Dnes som tu mala začať brigádovať..."

"To je to dievča, o ktorom ste hovorili, Lucia?"

S Terez usilovne prikyvovala.

"Čo ti je smiešne, Alžbeta?"

"Som Alexandra..." snažila sa ho opraviť, no pri pohľade na skryté signály, čo jej posielali dievčatá, si to rozmyslela. "Nič... pane," dodala opatrne.

"Tereza, hostia sa mi sťažovali, že si im do izby priniesla namiesto kamilkového vankúšiku ten s vôňou levandule. Nech sa to viac nestane."

Obom, ako Lucii tak Alex, bolo jasné, ako veľmi nenávidí, keď ju niekto oslovuje Tereza. Mohla však byť rada, že ju vôbec volal jej menom.

"Áno, pane. Budem si dávať pozor."

"A prečo ešte nemá Alžbeta uniformu?"

Radšej sa nespýtala, čo je na jej oblečení zlé.

"Práve sme jej vyberali správnu veľkosť," dušovali sa.

Prezrel si vozík, čo Lucy pripravila. Aby nevyzeral príliš spokojne, aj keď bolo všetko tak, ako malo byť, pokrútil nosom a upozornil ich, že nie je vhodné, aby po chodbách robili hluk.

Zberal sa na odchod, keď sa ešte raz otočil na v pozore stojace zamestnankyne: "Nepracujete? Za postávanie neplatíme!" a zatvoril za sebou.

Alex našpúliac pery pozerala na dvere. "To bol Žán?" ukázala smerom, ktorým práve odišiel.

"Viac podobných ich tu našťastie nie je," zasmiali sa.

 

Trmácala sa tlačiac pred sebou ten vozík naložený vedrom a mopom, vysávačom, čistými uterákmi, náhradnými mydlami a toaletnými papiermi, prachovkou a na rohu zaveseným vrecom na odpadky. V duchu nadávala na Žána a hlúpu uniformu, v ktorej si vyzerala ako najväčšia slúžka, a ktorá navyše nepríjemne škriabala. Keby jej táto brigáda aspoň na niečo bola, avšak pochybovala, že na diplomacii niekedy zužitkuje prax ako upratovačka izieb v hoteli.

Na druhú stranu, síce si Žán naivne nahováral, že raz príde veľký hosť a jeho malý, zapadnutý hotel, o ktorom doteraz v živote nepočula, získa povestných päť hviezdičiek, platil celkom slušne.

Práve si narovnávala unavený chrbát po vyluxovaní prvého apartmánu, keď z jednej z izieb vyšla podnapitá dvojica. Žena sa smiala ako zmyslov zbavená.

"Ty," ukázal prstom na Alex. "Mám alergiu na narcisy!"

"Prepáčte," vyjachtala stále ohúrená ich dobrou náladou a letiacou vázou. Chytiť ju síce chytila, ale voda, rovnako ako úbohé kvety, skončili na nej. V šoku cítila, ako sa studená tekutina vpíja do látky a zanecháva za sebou fľak.

Kým si premyslela, v ktorom z ôsmich jazykov, čo ovláda, mu povie, ako veľmi ním opovrhuje, našťastie zahol za roh.

Hlbokým dýchaním upokojovala nervy. Tie peniaze potrebuje na to, aby Terez pomohla s nájomným, keď už bude u nej bývať. Snažiac sa udržať si aspoň akú - takú tvár sama pred sebou, si hrdo opakom ruky odhrnula ofinku padajúcu jej do očí.

Rozvážne zišla z poschodia do miestnosti pre zamestnancov, aby sa mohla naplno vyventilovať.

"Dosť, nekrič!" tlmila jej prejav Terez vynoriaca sa spoza skrine. "Čo sa stalo?" pozrela skúmavo na rovnošatu.

"Alergia. Na narcisy," položila prázdnu vázu na stôl. Nedá sa povedať, že by to spravila pokojne, skôr sa veľmi, ale veľmi snažila.

Terez sa uškrnula. "Nájdem ti niečo na prezlečenie. To je škoda, že sa nám už minuli zástery, všakže!"

Áno, je to jej kamarátka. Bola rada, že ju tu mala. V myšlienkach dávala týmto šatám posledné zbohom. Aspoň nateraz.

"A ty čo tu?"

Vŕtajúc sa v horných poličkách sa na Alex pozrela ponad pravé plece. Venovala jej iba krátky pohľad. Radšej kývla hlavou na čierne vrece ledabolo položené povedľa nej. "Na tridsať štvorke je pánska jazda."

Nechápala. Opatrne sa priblížila k odpadkom. Jedným prstom poodkryla okraj vreca.

"Mohla si ma varovať!" Štítila sa k nemu znovu čo i len priblížiť. "Je to nechutné."

Terez podala kamarátke široké tričko, čo našla. Ak si k nemu dá šortky, v ktorých prišla, nielen že ako-tak zalepia Žánovi oči a nebude vyzerať ako dilino, dokonca sa vyhne jeho hrešeniu, že chodí v špinavých šatách.

"Uznávam. Rozmýšľam, ako to nakombinujem do školskej práce, čo sme na prázdniny dostali. Máme použiť všetky zážitky. Urobím z nich mozaiku? Alebo radšej spichnem šaty? Možno to bude nová móda..."

Podarilo sa jej zdvihnúť Alex náladu. Na okamih zabudla, že bola touto brigádou znechutená a musela na nej zasmiať. "Prosím, dosť. Nepokračuj!"

Terez sa rozhodla viac nedráždiť, náhodou sa jednej z nich dvihne žalúdok. To by mal Žán zase rečí, že robia zbytočný neporiadok. Vybrala sa späť do práce a nechala Alex v miestnosti samú. Tá potom spokojne pošpinenú uniformu hodila do koša na bielizeň a v čistom oblečení tiež vyšla na chodbu, aby sa znovu chopila svojho odstaveného vozíka, a pokračovala tam, kde skončila.

Doľahol k nej známy nosový prízvuk. "Ako je možné, že je v Grécku? Ako môže byť teraz na dovolenke?"

Alex si vzdychla. Ako môže byť tak chladnokrvne pragmatický workoholik?

Z vlasov si na vrchu hlavy spravila blond drdol, slúchadlá pripojené k mobilu vo vrecku krátkych nohavíc si vložila do uší.

Posledné slová, ktoré jej hlava vyhodnocovala za slovenčinu boli: "A vy sa s nimi zatiaľ nejako rukami-nohami dohodnite. Nezaujíma ma..." a potom už len úžasný pop od chlapcov z Beast. Nasledovali hneď za dievčatami z 4Minute, ktoré počúvala cestou vlakom sem včera poobede.

Čakalo ju skoro celé prvé poschodie. Po tom, čo upratala ten prvý apartmán, ju totiž oblial výchovou oplývajúcitriezvy hosť, ktorému by sa v tomto momente dokonca poďakovala. Zostá-valo ich teda iba deväť.

Hladiac na tichú chodbičku bola pevne odhodlaná, že to zvládne bez iných zbytočných trapasov. Využila pokoj a pritancovala k prvým dverám. Tak sa tešila, že chlapci prídu sem, na Slovensko. Stále jej to prichádzalo neuveriteľné.

Stíšila hudbu, aby počula, či sa niekto na zaklopanie a vetu: "Hotelová služba!" ozve. Narcis nebol doma.

Znovu si nasadí slúchadlá a otvorí dvere, aby urobila poriadok.

Najskôr pozberá odpadky, čo boli po zemi. Pre istotu, keby je aj tento na pánskej jazde, si až po lakte natiahla gumové rukavice. Prišlo na rad špinavé oblečenie váľajúce sa všade možne - od podlahy, cez kreslo a stôl, až po posteľ (a dokonca aj kľučky od dverí). Ustlala posteľ a na záver skontrolovala stav kúpeľne.

Mohla sa pustiť do ďalšej.

 

Pred obedom bola skoro hotová, ale poriadne jej skrúcalo žalúdok od hladu.

Vychádzajúc z jednej z uprataných izieb videla niekoľko hosťov odchádzajúcich z chodbičky. Boli už síce ďaleko a navyše k nej boli chrbtom, ale pán Narcis medzi nimi nebol. Rozmýšľala, odkiaľ mohli vyjsť. Určite to bolo z jednej z posledných dvoch, čo jej zostávali.

Mykla plecom a spievajúc si spolu s pesničkou sa rozhodla pre dvere vľavo.

Zložila si slúchadlá. Cítila sa byť unavená a napadlo ju, či to nemala v ušiach pridlho alebo príliš nahlas, pretože sa jej zdalo, že počula šum.

Zaklopala.

Neprestávajúci šumot bol jedinou odpoveďou.

Znovu zapla prehrávanie, tento raz trošku tichšie a vošla dnu.

Tak ako všetky predtým, aj na túto išla pekne poporiadku. Narozdiel od ostatných však bola skoro nedotknutá.

Na vnútornej chodbičke, sa jej do cesty postavili dva kufre. Plánovala ich obísť a pustiť sa do izby za zatvorenými dverami, ale keď zbadala zväčšujúcu sa mláku pred prahom kúpeľne, v momente na to zabudla.

S handrou v rukách si kľakla na kolená, aby drevené parkety navlhli čo možno najmenej a nepoškodili sa.

Ten zvuk v jej ušiach neprestával. Sústreďovala sa na hudbu, ale mala pocit, že to dokonca silnelo.

Hostia zabudli pred odchodom v kúpeľni zhasnúť. Aspoň to Alex napadlo, keď tak bola ohnutá k zemi. Svetlo spod dverí vrhalo na kaluž žiaru v niekoľkých lúčoch.

V tom, keď si Alex myslela, že vážne ohluchla, pretože ten zvláštny, neprestávajúci zvuk zrazu stíchol, ju zalial jas. Dvere sa roztvorili. Vedľa jej rúk stáli nohy.

Bála sa pozrieť nad seba. Zdravý rozum jej navrával, že nohy sa tam samé od seba nedopravili. Pomaly postupovala pohľadom smerom nahor. Nanešťastie, presne ako si myslela, nohy mali pokračovanie.

Zostala civieť s otvorenými ústami. Ani sa nedokázala spýtať samej seba, ako dlho to bolo, pretože jediné, čo vnímala bol mokrý polonahý muž, s ručníkom okolo pása.

Hlave pomaly dochádzal význam slov. Rozkričala sa na plné hlasivky.

Odvedľa vybehol vystrašený HyunSeung. Scéna, čo sa mu naskytla ho vážne prekvapila a dostala do pomykova. Asi každý bol na istú chvíľu bez slov.

Alex rýchlo vstala a narovnávala si tričko. Cítila sa tak trápne, ako asi nikdy. Nedokázala mu ani poriadne pozrieť do tváre, náhle sa jej zdala byť podlaha taká pútavá...

"Ja neviem. Sprchoval som sa a ona čupela pri tých dverách..." hovoril prosto ukážuc na miesto, kde ešte nedávno kvočala. "Mimochodom, majú pokazený odtok. Toto je vážne najhorší prílet, aký som kedy zažil."

Do apartmánu sa vrútilo niekoľko ďalších postáv. Pravdepodobne zareagovali na jej hlasný krik. Vážne ho bolo počuť cez celé poschodie?

Všetkých ich poznala po mene. JunHyung, DongWoon, YoSeob a líder DuJun. Jedným slovom Beast. A... Žán? Je možné, že si priala radšej tam nebyť, a výnimočne to nebolo Žánom? Každopádne, môže jej to byť jedno, určite ju vyhodí.

DuJun si Alex prezrel od prstov na nohách úplne celú. "Máme návštevu?"

"Chalani, ešte sme sa poriadne ani neubytovali a vy ste už stihli zbaliť domácu kočku?" smial sa JunHyung."Pozrime sa, ako ste sa vyfarbili!"

"Alžbeta!"