Kráska a Zviera (B2uty & the B2st): kapitola 2

Yukiho Romány » Ostatní

"Alex..." zamrmlala. Neuveriteľne sa hanbila. A smerom ku GiKwangovi sa ani nepokúšala pozrieť.

"A ty čo? Robíš jej promenádu v uteráku?" podpichol Dongwoon a GiKwang si uvedomil, ako tam pred všetkými stál.

Zanadával si a zavrel sa do izby. Po pár sekundách vystrčil von ruku a vtiahol za sebou dnu aj svoj kufor.

"Veľmi sa ospravedlňujem za vzniknutú situáciu," ospravedlňoval sa Žán v celku slušnou angličtinou.

"Niet sa za čo ospravedlňovať, dávno som sa tak nezabavil," šepol YoSeob istý si toho, že mu hoteliér nerozumie. Prečo inak by už cez hodinu a pol (neúspešne) zháňal kórejského tlmočníka, ktorý im bol sľúbený, no stratil sa rovnako ako uvítací ceremoniál, odvoz a hotel v centre mesta, ktorý si síce z domácej Kórey zarezervovali, no nemal už ani jednu voľnú izbu? Ešte že sa zatúlali a našli tento na poslednú chvíľu pred stratou všetkých nádejí, že neskončia na ulici až do pozajtrajšieho koncertu.

Alex na Žánovej mimike rozoznala, že len čo sa stratia z dohľadu, vykopne ju ako prašivú. Nepochybovala, že Beast sú to posledné, čo v tomto hoteli videla. Zvyčajne by si povedala: Stálo to za to, ale prvé stretnutie s jej idolmi si predstavovala inak.

Muž sa ešte raz ospravedlnil a uisťoval ich, že sa už nič podobné určite nezopakuje. Zberal sa na odchod. To sa už vrátil aj GiKwang. Oblečený.

Alex Žána bez námietok a protestácií nasledovala. Než sa však vytratila, nedalo jej, aby jediný prejav, čo od nej počuli, bolo jačanie. Nechcela, aby bola aj ona príčinou, aby si dnešok pamätali ako hrozný deň plný hrozných ľudí. Nenádejala sa, že jedno ospravedlnenie to spraví, ale musela.

Chlapci na ňu nemo zazreli. YoSeob prestal DuJunovi šepkať a so širokým úsmevom na ňu ukázal.

Pokúsila sa pousmiať, ale nebolo jej do smiechu. Vykĺzla za Žánom. "Idem si zbaliť veci, pane." Zo spôsobu, akým na ňu pozeral, jej došlo, že ju v tej izbe počul. "A, pane, GiKwang vravel, že je upchaný odtok v sprche."

Žán sledoval, ako odchádza. Potreboval zvážiť, či mu šťastie naozaj padlo priamo z neba, alebo či je to len jeho zbožné prianie.

 

Prezlečená vo svojich veciach si vzala tašku zo skrinky. Terez neplánovala vyrušovať tým, že odchádza. Bola by schopná Žánovy povedať všetko, čo si myslí, so snahou, aby ju vzal späť, avšak určite by sa to vyhlo účinku. Nechcela, aby vyhodili aj ju.

Vzdychla si. Takáto jedinečná príležitosť stretnúť skupinu ako je Beast a ona o ňu prišla.

"Alexandra."

Až sa zľakla, keď začula, ako za sebou Žán zatvoril a nepovedal jej Alžbeta.

Vypúlila oči a prekvapene vyslovovala bez vydania hlásku.

"Vieš čínsky?"

"Nie," spamätala sa rýchlo. "Neviem." Prečo sa, prepánajána, pýta na čínštinu?

Žán prevrátil očami. "Takže sa mi to predsa len zdalo. To by bola priveľká náhoda, aby dievča ako ty..."

"Vtedy som hovorila kórejsky. Sú to Kórejčania, nie..."

"Čo študuješ?"

"Od septembra začínam s diplomaciou," potiahla hrdo.

Uznanlivo prikývol. Konečne.

"Tak preto. Mala si to v životopise?"

Nadvihla jedno obočie. "Hneď pod fotkou."

"Tak si odtiaľto odnes všetky svoje veci."

Sľubná vyhliadka padla kamsi hlboko. Bolo ťažké, neukázať na sebe sklamanie. "Áno, pane."

Prechádzala okolo svojho bývalého šéfa.

"Hostia ťa čakajú. Pobyt im trvá štyri dni, potom opäť nastúpiš ako upratovačka."

Alex okamžite zdvihla zrak. "Čo?!"

Hlasno jej zaškvŕkalo v žalúdku.

"Najskôr si však radšej zájdite na obed. Nerob hanbu."

 

Viete aké to je chodiť až do večera so skupinkou turistov na vyhliadke po meste robiac im okrem poskoka aj tlmočníčku? Únavné. Iné. Zábavné.

Až sa jej na okamih nechcelo veriť, že im spoločnosť robí práve ona. Je to až priveľmi šialené, než aby tomu mohla uveriť. Ak by jej to niekto hovoril o sebe, pravdepodobne by ani neverila. Alex musela uznať, že boli naozaj, ale naozaj, skutoční. Lichotila jej predstava, že aj keby hrali neviem akých pánov, vlastne sú od nej úplne závislí. Najväčší problém bol, že ani netušila, ako sa k nim správať.

"Čo si dáte?"

Chlapci si vymenili spýtavé pohľady. Už niekoľko minút blúdili po ponuke menu zviazanej v obaloch z umelej kože.

"Coca-Cola," vyhabkal JunHyung s prízvukom.

Za vše vraviace pohľady.

Tváriac sa, že práve nezabudla, prečo tu je, sa pokúsila o širokánsky úškrn. Dúfala, že im bude chutiť, čo im teda sama objednala z ponuky slovenských jedál.

Po odmlčaní sa a rozhliadaní po zapĺňajúcom sa vonkajšom prístrešku reštaurácie, nastala ťaživá atmosféra. Neodľahčovalo ju ani kumulovanie okoloidúceho obyvateľstva po pešej zóne. Sedeli pri stolíku, chalani sa podchvíľou o niečom bavili, avšak vedeli, ako dievčinu obísť. Stačilo nehovoriť celkom spisovne. Bolo jej z toho trochu smutno. Dokázali sa zabaviť aj bez nej, zatiaľ, čo ona sa cítila osamelo a navyše.

"Toto je neuveriteľné. Určite to bude rozoberať so všetkými jej priateľkami," frflal, sledujúc očami neznámy objekt kdesi v diaľke.

GiKwang sa zľakol že mu naozaj horí tvár.

Zasmiali sa na ňom a sledovali, ako si Alex pomaly uvedomuje, že hovoria o nej. Spočiatku sa zasmiala s nimi v pocite, že ju berú ako seberovnú a snažia sa nadviazať rozhovor, no tu ju náhle zaskočilo schladenie ich ústretovosti.

V duchu si zmorene vzdychla. "Smejú sa na mne?" napadlo jej. "Mám snáď niečo na tvári? Alebo je to ešte za to...?" znovu si smutne vydýchla. A sme na začiatku.

Pozrela na nich popod ofinku. Škerili sa na ňu ako slniečko na hnoji. Boli štýloví, pekní, talentovaní a úspešní. Čo im zase je?

Maknae, po slovensky by sa ten pojem dal vysvetliť ako najmladší z nich, DongWoon, sa ujal slova. Prefíkane sa uškŕňal, akoby len čakal na moment, kedy sa jej spýta na niečo, na čo sa jej nebude príjemne odpovedať. "Povedz nám niečo o sebe. Napríklad, ako si sa dostala k tomu, že vieš kórejsky?"

"Vlastne náhodne," začala zvažujúc každé slovo. Chcela byť úprimná, nič neskresliť a neprerieknuť sa. Zvlášť nechcela pôsobiť ako nejaká maniačka. "Cez hudbu."

"Cez kejpop?"

Prikývla.

"Teda si počula aj našu hudbu? Vieš, kto sme?" vyzvedal DuJun.

"A-áno," silou-mocou sa chcela usmiať. "Milujem vaše piesne. Ste úplne číslo jedna," povedala rýchlo, akoby jazyk predbehol úvahu.

JunHyung odložil pohár s odpitou Coca-Colou a prísne sa na ňu zadíval. "Hej, Alex, teraz vážne," nasadili prísne tváre, len GiKwang sa pohrával so svojim telefónom tváriac sa, že im nevenuje pozornosť. Bola to jasná lož. Stále sa pred ňou necítil svoj.

"Ktorý z nás je tvoj obľúbený člen?"

Alex zamrzla. "Ja... Všetkých vás mám rada!" vybafla úporne dbajúc na to, aby teraz o GiKwanga ani len pohľadom nezavanula. Čo ak by sa prezradila?

Akoby presne naproti jej želaniam, GiKwang k nej zdvihol svoj pohľad, popri čom sa JunHyung rovnako ako ostatní dožadoval jedného mena.

"Vlastne... popravde," pohmýrila sa na stoličke, akoby sedela na kamienkoch. Nesmelo sa pozrela na neho. Ostatní putovali cestou jej pohľadu, aby zistili, komu ho venuje. Tu sa otočili na zaskočeného GiKwanga sediaceho medzi nimi.

"Ale ja vás mám naozaj všetkých veľmi rada," snažila sa odvrátiť ich náhlu urazenosť a uzavretosť samých do seba. Zbytočne, odignorovali ju. Ako však mala odpovedať? Bude komplikovanejšie, vychádzať s nimi, než očakávala.

Súkali jednu odvrhnutú grimasu za druhou, kým si nepobrali všetci poháre a s hlasných smiechom ich nepozdvihli smerom k Alex.

"Prešla!"

Prekvapene pozrela oproti na GiKwanga, tiež sa mu chveli plecia, kým nezbadala jeho smejúcu sa tvár. Odľahlo jej.

"Prešla si našimi prijímacími skúškami," kývol k nej DongWoon chcejúc si s ňou štrngnúť pohárikom.

 

V prenajatom byte v jednej z Bratislavskej štvrtí sa atmosféra niesla v znamení divokého zvieraťa v zajatí zatvorenej klietky. Jediným tvorom v celej garzonke bola Tereza. Alex jej neberie mobil, pravdepodobne sa jej vybil a vôbec nevie, kde toľko môže byť. V hoteli jej povedali, že dostala (krajšie povedané) padáka a videli ju odchádzať s akýmisi hosťami.

Rezignovane si sadla. Nohy ju po dnešku pálili, nedokázala sa ešte aj nervózne prechádzať hore-dole ako splašená. Zvierala svoj mobil sediac na posteli naproti dverám.

Dnešok jej vážne nevychádza. Najskôr zaspí, potom tá úžasná brigáda. Poobede jej volal priateľ, že jej plán na narodeninový darček pre Alex práve stroskotal. Nemá čas za pár dní, čo by spočítala na jednej ruke, vymyslieť niečo nové. Bude mať osemnásť, chcela jej darovať špeciálny darček. A tak jej to pekne presne sedelo...

Krátko po jedenástej ktosi otáčal kľúčikom. Prebrala sa z driemot. Zadok mala stŕpnutý, mobil na zemi. Musel jej vypadnúť z rúk.

"Alex? Kde si, preboha, bola?" objala ju, sotva sa objavila vo dverách. Naraz sa zháčila. "Pila si?"

"Nie, iba ma trochu obliali," pretrela si oči.

Alex mala na mokré škvrny veru šťastie. Oblečenie jej naozaj smrdelo.

"Počula som, že ťa vyhodili."

Potvrdila.

"Mrzí ma to."

"Mňa vlastne ani nie," uznala. "Teším sa na koncert." Na tvári sa jej rozhostil široký, trochu unavený úsmev.

Zato Terez zosmutnela. "Ja som sa pokúšala tie lístky zohnať. Naozaj," ubezpečovala ju. "Mala som ich sľúbené, avšak sú beznádejne vypredané..."

"To nevadí..." zastavila ju chlácholiac.

"Ale vadí!" vybuchla a dostala Alex do pomykova. Znova vyskočila na nohy a pobehovala pred ňou ako zmyslov zbavená. "Vadí to! Chcela som, aby to bol tvoj super deň, aby si ich mohla stretnúť aspoň na koncerte. Veď je to Beast! Geniálna spevácko-tanečná skupina!" opakovala Alexine slová, ktorými ju kedysi ohurovala ako k-popu neznalú. "Koľkokrát sa stane, že prídu koncertovať do Európy a k tomu na miesto ako je Slovensko? Určite ho najskôr museli vygoogliť a my tam teraz nebudeme!"

Schyľovalo sa k plaču. Terez vážne netušila, prečo sa Alex začala tak strašne smiať.

"Myslím, že je predčasné uzatvárať akékoľvek závery. Vieš, kedy mali kvôli tomu koncertu prísť?"

Pokrútila hlavou.

"Zajtra. Ale nemysleli na časový posun a prileteli už dnes. Vieš, kde mali byť ubytovaní? Ani ja nie, ale viem, kde sú."

Terez zvraštila čelo.

"Žán ma vyhodil, ale keďže narýchlo nezohnal prekladateľa..."

Chytila si ústa, práve jej došlo, o čom kamarátka hovorí. Nechcelo sa jej veriť, ale priateľkina šťastná tvár hovorila za všetko.

"Takže... ty? Ty a Beast? To je super!" výskala v záplave endorfínov. "Povedz niečo z dnešku!"

Alex sa zasmiala a podoprela si hlavu o stôl. Zrazu ju nemohlo nič napadnúť.

"Dobre, takže sme sa šli najesť..."