Už nikdy ticho: kapitola 18

Anotace: -

Sbírka: Už nikdy ticho

Lukas ju počkal, kým sa odlíčila a obliekla si tepláky, v ktorých prišla. Sám ju potom zviezol do hotelu. 

V aute si spomenula, že ešte nedala vedieť mame čo a ako. Úplne jej to vyfučalo z hlavy. Keď skontrolovala mobil, našla si od nej dva zmeškané hovory. Zavolala späť a iba v krátkosti povedala, že sa už vracia.

Unavene si oprela hlavu o opierku.

Lukas sa na ňu súcitne pousmial a začal jej hovoriť. Boli to nepodstatné veci, ale Tinu to rozptýlilo a skrátilo cestu. Bola vďačná za to, že spoznala aj jeho príjemné ja. 

„Nechcem vedieť, ako to s tým videom dopadne. Ako sa budem môcť ukázať vonku po tom, ako to odvysielajú?“

„Uvidím, čo budem môcť urobiť,“ odvetil. 

Tina zavrela oči a snažila si nahovoriť, že to dobre dopadne. Našla v ňom obrovskú oporu.

Zostávalo jej nevoľno. Svet okolo nej sa neprirodzene stáčal na jednu stranu.

„Lukas, asi zamdliem.“

Vystrašene na ňu pozrel. „Zastavím niekde na krajnici. Vydržíš?“

Na zadných sedadlách mal plný šesťkusový balík vôd. Bolo nebezpečné, že prestal naplno sledovať cestu a natáčal sa dozadu. Nakoniec sa mu však podarilo jednu odtiaľ vziať, otvoriť a podať ju Tine.

O dve minúty zaparkoval na zákaze parkovania, ale inde voľné miesto nenašiel. Čo ho po pokute, Tina mu v tomto momente stála na prvom mieste.

Vystúpili na vzduch, Tina vypila nejaké tekutiny a Lukas na ňu dával pozor. Postupne jej to prešlo.

Boli už iba asi päť minút od hotelu, tak si povedali, že to vezmú pešo. 

 

Odprevadil ju až k maminým dverám. To bolo prekvapenie, keď jej dcéra klopala znovu s tým istým chlapcom. Ak aj bola na Tinu možno trochu nahnevaná, že o nej nič nevedela, nateraz to nechala tak.

„Čo sa stalo?“ bola jej prvá otázka, keď ju uvidela. Posadila ju na posteľ. 

Lukas sa zberal preč, keď ho mama oslovila. Pamätala si jeho meno ešte z rána. Gestom ho tiež zavolala dnu, tak prijal.

„Zostalo mi iba trochu zle, keď ma Lukas viezol. Pomohol mi.“

Tina potom chlapcovi preložila mamine poďakovanie. 

„Obedovala si už?“

„Nie.“

„Tak sa poďme niekam najesť. Všetci traja spolu.“

 

Mama dnešný obed využila na popýtanie sa zväčša na včerajší a dnešný deň. Tina zatiaľ z posledných hodín neprezradila viac, než to, ako si spolu dobre zabehali, ako si našla nové priateľky Lenu a Allison, ako dojala porotu, keď spievala. Keď sa pochválila tým, že sa jej spev páčil aj Leninmu priateľovi, mama sa zaujímala o to, prečo tam ona nemohla byť tiež. Posťažovala si, že ona sama ju ešte spievať nepočula. Tina sa jej snažila vysvetliť, že keď ráno odchádzala behať, ešte o dnešku nič poriadne nevedela a Orestes navyše neprišiel s dievčatami, ale sám počas výstupov. 

Tina si oprela hlavu, potrebovala vypnúť.

„Vravela si jej o tom videu?“ Keď sa spolu takto rozprávali, Lukasa neúmyselne vynechávali.

„Nie, ešte nie. Zatiaľ sme iba pri tom, že ma ešte nepočula spievať.“

„Tak jej povedz, že ja cestujem vždy sám na svojom aute a najbližšie, ak bude chcieť, ju môžem zviesť so sebou. Program väčšinou poznám, takže jej už nič neunikne.“

Značne si svojou ponukou šplhol a s potešením ju prijala.

Tina spomenula aj dokrútky, no tú nepríjemnú časť vynechala. Vedela, že jej to nakoniec povie, ale chcela na to nájsť vhodnejšiu príležitosť. Po zvyšok času väčšinou len prekladala dialóg medzi jej dvoma spolusediacimi.

Lukas na mamu zapôsobil spôsobom, akým odpovedal, tým, ako sa o jej dcéru staral a ako sa správal k nim obom - zdvorilo a zrelo. Musela uznať, že to nebolo nejaké pubertiacke chlapčisko, ale rozumný človek, ktorý bol schopný zodpovednosti. Povedala to aj Tine. Tá sa len usmiala. Čo sa na to dalo odpovedať? 

„A čo teraz? Znovu máte cez týždeň voľno?“

Tina na túto otázku doteraz nemyslela. Pretlmočila ju teda Lukasovi.

„Áno, pokračovať sa bude až budúci víkend. Andreas sa rozhodol, že to bude najlepšie. Nech si dievčatá dorobia posledné skúšky, čo potrebujú na záverečné známky v škole.“

„A čo Lukas vlastne robí?“

Zase presne nevedela odpovedať. Bolo jej to trápne. Rozhovormi strávili hodiny a ona nevie ani to, čo by mohla aj bez nich.

„Čo kedy treba. Niečo sa nezvláda? Treba niečo vybaviť? Niekoho vyzdvihnúť, či obvolať? Pomôcť s nejakou organizáciou? Na to som tu ja. Som niečo ako jeho predĺžená ruka. Robím, čo príde.“

 

Krátko po tom, ako v nedeľu večer pricestovali, jej prišla od neho správa. Pravdepodobne sa mu jej zložka iba náhodne dostala do rúk a ešte väčšou náhodou mu zrak padol na jej kontaktné údaje. Odvtedy si spolu písali cez net. Nie každý deň, pretože Tina ten týždeň doma využívala naplno učením. V prvom rade musela napísať posledné písomky a dokončiť koncoročnú prácu do umeleckej školy. 

Preberali spolu každodenné zážitky. Väčšie i menšie úspechy či sklamania. Zistili, že dokázali nájsť spoločnú reč i vtedy, keď bol jeden z nich smutný a druhý zaneprázdnený... 

Doma sa už nečudovali, ak Tinu videli dlho do noci si s niekým  písať. Iba sucho konštatovali: „To bude Lukas.“

Priateľky v škole vyzvedali čo a ako, tak im vyložila, ako získala najhoršiu svalovku v živote aj na časti tela, o ktorých ani nevedela, že na nich vôbec nejaké svaly sú. Veď prvé tri dni ledva chodila. Tie jej na oplátku do posledných detailov opísali ten koncert, čo ho Tina prešvihla kvôli konkurzu. 

            Každý deň si našla polhodinu navyše, ktorú venovala jej medzerám v nemčine. Už nechcela robiť toľko chýb v gramatike, ktorú by mala vedieť použiť správne a takisto si pozrela novú slovnú zásobu. Zamerala sa na slová, ktoré zvyčajne musela opisovať dvomi, tromi vetami.

            Mala toho toľko dôležitého, čo bolo treba dokončiť, spraviť a zariadiť, a to v obmedzenom čase, že nemala ani sekundu, v ktorú by sa nudila.

            Piatok bol výnimočne nabitý deň. Dopísala posledné dve ťažké písomky. Po škole ju spolužiačky na hodinu vytiahli do pizzerie, aby s ňou oslávili narodeniny v predstihu, keďže sa už v sobotu musela vrátiť do Berlínu. Potom na ňu čakala jej rodina s rovnakým plánom. Doma usporiadali tradičnú oslavu v kruhu najbližších. Jej obľúbenú tortu zdobilo o sviečku viac než predchádzajúci rok. Dnes sfukovala sedemnásť maličkých svetielok.

Navečer prišli jej ďalšie dve výnimočné priateľky ešte zo základnej školy. Sadli si von ako kedysi dávno, keď sa stretávali každý deň. Ich priateľstvo však nezhaslo.

            Vonku už bola tma, keď si Tina znovu prichystávala veci. Mamina jej pomáhala, za čo jej dcéra bola vďačná, pretože ešte neprišla na ten zázračný patent, ako všetko potrebné napchať do kufru.

            Tina nazrela mame ponad rameno, čo si to píše do svojho notesu. Spočítavala výdavky. Dievčaťu sa z tých čísel zatočila hlava.

            „Tinočka, účty sú vyššie, než si budeme môcť dovoliť. Letíme najlacnejšími letmi. Jediný so spiatočnou letenkou nás pre nás dve vychádza na dvestosedemdesiat eur. Mňa noc v tom hoteli stojí dvesto šesťdesiat eur. Šťastie, že tvoje účty za prenocovanie hradia. Doteraz nás to vyšlo na zhruba tisíc šesťdesiat eur len za tieto náklady. To sú tri moje mesačné platy. Ak to bude takto pokračovať, náš rozpočet nebude stačiť. Mrzí ma to, ale je to pridrahý špás.“

            Tina mala čosi našetrené. Keď k tomu pripočítala peniaze, čo dostala na narodeniny, mala po ruke asi polovicu sumy, čo doteraz minuli. Z toho jasne vyplývalo, že má posledný víkend na snívanie. Viac ani deň.

 

            V Berlíne ju čakalo prekvapenie. Nebol to tradičný viac než štvorhodinový let s prestupom, ani otáčajúci sa ľudia, keď ju uvideli v každom momente zaznamenávanú kamerou, chránenú ochrankárom a so šoférom v drahom aute. V ich hornom apartmáne, kde bývali, boli prázdne dve postele.

            Tina si akurát niečo vybaľovala, keď sa obývacia izba začala zapĺňať kameramanmi. Po skoro týždni znovu uvidela Phoebs a Allison, s ktorými sa pri zvítaní objala. Za nimi prišli aj Alice so svojou chránenkyňou Sabínou. Krátko sa pozdravili a riadili sa príkazmi zvukárov, kameramanov a technikov.

Prišiel aj Andreas s Lukasom.

Podišli k sebe, a akoby nevedeli, ako sa k sebe správať. Tina sa nesmelo usmievala a nemohla z neho spustiť oči. Potom ju už ale volali, tak Lukas ustúpil dozadu a iba ju z diaľky sledoval.

Manažéra, rovnako ako dievčatá, kozmetička pripravila pred kameru. Nič výrazné. Vyzerali absolútne prirodzene, len odstránili menšie chybičky pleti ako nežiadaný lesk či začervenania.

V tom čase sa ich pýtal klasické otázky ako napríklad: „Ako doma? Čo nové? Aký bol let?“ Iba na Tinu mal špeciálnu: „Nezmenila si zatiaľ názor?“

Najskôr jej nedochádzalo o čo ide, ale keď to spresnil, pochopila.

„Nie, nevzdám to.“

Spokojne prikývol a vstal od nich pripravujúc sa na príhovor, čo k nim mal mať.

Červené svetielko na kamerách sa rozsvietilo.

„Dievčatá, mám pre vás jednu správu. Neviem, čo o tom už niektoré viete, ale Lena viac nepokračuje s nami v kástingu...“

Tine sa zazdalo, že zle počula a Lena odišla. Čím ďalej však pokračoval, tým si bola istejšia, že žiaľ je to presne tak.

Andreasov hlas v jej ušiach utíchal.

Tvár jej ochabla a nemo trávila príval smútku. Bude jej vážne chýbať...

„... Jej priateľ ju požiadal o ruku. Všetky vás srdčne pozdravuje a pozýva na svadbu.“

Takže prijala a rozhodla sa žiť šťastný, tichý život bez slávy, ale s mužom, ktorého milovala. Toto jediné odľahčovalo okolnosti. Ľutovala len, že sa s ňou nerozlúčila. Ak by v tom určenom momente vedela, že toto je posledný raz, čo ju vidí...

„Máme posledné dve finalistky. Sabína a Tina, tu ich máme,“ ukázal na ne a členky začali tlieskať.  

 

Zbehla dole za mamou. Musela jej to povedať.

Ktosi im počas rozhovoru zaklopal na dvere. 

Mama šla sama otvoriť, a tak si Tina voľačo pozerala na mobile.

„Tinočka,“ začula mamin hlas.

Vstala teda z postele idúc za ňou, čo potrebuje.

Lukas stál medzi dverami a snažil sa naznačiť, že na Tinu už čaká spoločný odvoz.

Odišla s ním a cestou výťahom, keď zostali sami, mohli sa otvorene bez zbytočných svedkov konečne objať. 

„Všetko najlepšie,“ zablahoželal jej. „A mám pre teba dobrú správu. Hovoril som s Andreasom a zasiahol. Tie umelé zostrihy odstránili. Zostali tam síce všetky priame zábery, ale ten posledný na lavičke bol skrátený. Na vyrovnanie chýbajúcich sekúnd mi dali slovo, tak si oficiálne skvelé, príjemné dievča a priateľka do dažďa.“

Odľahlo jej. Takže nebude musieť rodine nič vysvetľovať. Ešte šťastie, že udržala jazyk za zubami a nenahnala nikomu chrobáka do hlavy. Problémy sú vyriešené. Lepšie to ani nemohlo byť.

 

Dnešný deň strávili, podobne ako týždeň predtým, v učebni spevu a telocvični. Rozdiel bol v tom, že strávili hodiny spoločne. Nie len Sabína s Tinou, ale absolvovali ich aj Phoebs, Allison a Alice. 

Zistili, že piesne, čo sa kandidátky učili sólovo, boli napísané pre ich skupinu. Víťazka s budúcimi kolegyňami ich natočia na svoje debutové CDčko a budú s nimi žiť na každom koncerte.

Najskôr obe kandidátky dostali po desiatich minútach, aby si zopakovali tú, čo už vedeli, a potom sa spolu začali učiť nové. Verzia skupiny so Sabínou jednu, verzia s Tinou druhú.

Takmer zabudla, akú náturu slečna Mayerová má. Poslušne sa však riadila každým jej upozornením, pretože by povedala, že Sabína sa krôčik po krôčiku lepšila každou minútou. A naposledy jej hodiny u tejto svojskej osôbky značne pomohli.

Choreografiu opakovali donekonečna. Najskôr iba kroky, potom aj so spevom. Ak nie päťdesiatkrát, tak ani raz.

Predvečerom boli celé spotené. Xavier spolu so Sabíniným trénerom im dali obom voľno s tým, že keby sa dlhšie pokúšajú o dokonalosť, niektorá by sa už od únavy zranila.

„Skoro som zabudla, aké je to spotiť sa,“ zasmiala sa Phoebs utierajúc si kvapôčku, čo jej stekala po čele. Bola by výnimkou, ak by to tak nebolo. „A to sme sa my už túto zostavu učili dopredu.“

Dokonca aj Alice už mala dosť napriek faktu, že ona v kondícii jednoznačne viedla. Tina sa sama seba pýtala, kde sa dokázala také kúsky, čo ovládala, naučiť. Sama s tým tancom trénerom pomáhala. Celá bola pre ňu obrovským tancom. Jedine chladný vzťah medzi nimi sa nie a nie zmeniť. Tinine pokusy o rozhovor skončili skôr, než vôbec začali.

„Čo proti mne stále má?“ spýtala sa Phoebs.

Tá len bezradne pokrčila plecami. „Je komplikovaná osobnosť. Ani so mnou nie je zvlášť zhovorčivá, je dosť uzavretá do seba, ale keď sa dostaneš pod povrch, dá sa s ňou v pohode pokecať.“

„O čom hovoríte?“ pripojila sa k nim Allison.

Phoebs jej v krátkosti vysvetlila, o čo ide.

Dievčina sa schuti zasmiala. „A hovorila si na ňu iba takto ako na nás?“

„Nechápem.“

„Nemecky. Či si sa s ňou snažila rozprávať iba v nemčine.“

Prevrátila očami. Dokleplo jej. Toto ani nie je možné. Taká hlúposť.

Allison prikývla čítajúc jej myšlienky. „Hovorí iba anglicky.“

Pozrela na Alice, ako si ešte naťahovala svaly o bradlá.

 

Phoebs Tine po krátkej sprche navrhla, či by spolu nezbehli pred večerou do mesta. Potrebovala sa vraj pozrieť do akéhosi obchodu, čo bola životne dôležitá prosba.

Pristala, avšak z jedného obchodu to potom bol aj druhý a tretí, potom museli ísť aj po Phoebin obľúbený džús. Potom jej niekto volal, tak s kýmsi chvíľočku hovorila a potom Tinu nahovorila, aby si šli ešte pre pizzu na horšie - polnočné časy známe vyjedaním.

Po viac ako troch hodinách, čo bolo už dávno po čase večera, sa vrátili ich komplexu.

Ako sa tak blížili k bazénu, kde sa pred dve a pol hodinou mali stretnúť na jedle, sa Tine čosi prestalo zdať. Všade bolo podozrivé ticho, prázdno a z diaľky videla iba osvetlený bazén.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa nič netušiaca Phoebs.

„Neviem, ale tiež by som povedala, že...“

Pyrotechnika vybuchla a z okolia sa k nim rozutekali ľudia kričiaci: „Všetko najlepšie!“